Žiadni predkovia Albáncov: Ilýri – piráti, nájazdníci... a „indiáni“ Balkánu?

„Pretože pirátskymi lúpežnými výpravami zamorovali more, Rimania ich zatlačili späť do vnútrozemia a prinútili obrábať pôdu. Ale kraj je to drsný a chudobný, vôbec nie uspôsobený pre roľnícku obživu, a tak bol kmeň celkom zruinovaný a takmer vyhubený.“ 

Strabón (64/63 pred n. l.  - cca 24 n. l.) o ilýrskom kmeni Ardieov. 

Začiatkom minulého storočia sa bádanie o etnickom obraze pravekej Európy nieslo v duchu tzv. ilýrománie. Jazykovedci identifikovali lingvistické podobnosti medzi starobylými riečnymi názvami vo veľkej časti Európy a historicky doloženými ilýrskymi osobnými menami a miestnymi názvami. A tak sa zdalo, že väčšina Európy doby bronzovej bola ilýrska. (Okrem iného sa ilýrska identita prisudzovala aj lužickej kultúre.)

Na prelome prvej a druhej polovice 20. storočia sa to zmenilo. Niektorí poprední zástancovia „ilýrománie“, ako napríklad nemecký jazykovedec Hans Krahe, si uvedomili, že ich pôvodné závery boli chybné. Áno, v Európe síce existuje akási široko rozšírená „vrstva“ veľmi starobylých riečnych názvov. Tieto však namiesto Ilýrov zrejme zanechali raní Indoeurópania, ktorí sa v 3. tisícročí pred n. l. šírili Európou. 

[reklama]

Kto boli a kde sídlili?

Na základe zmienok antických autorov sa s Ilýrmi spája niekoľko desiatok kmeňov či kmeňových zväzov. Spolupracovali jedine na výpadoch proti ich „civilizovanejším“ susedom. A v jednom prípade na veľkej vzbure proti Rímu.

Gréci, Rimania ani Macedónci o nich nemali práve vysokú mienku – považovali ich za barbarov a divochov. Jedinou príčinou gréckeho, macedónskeho a neskôr rímskeho záujmu boli snahy skrotiť ich pirátske výpady na mori a pustošivé nájazdy po súši. 

Bádanie posledných desaťročí s Ilýrmi spája predovšetkým kmene obývajúce balkánske pobrežie Jadranského mora a priľahlého vnútrozemia. To znamená zhruba územie dnešného Albánska, Čiernej Hory, Bosny, Chorvátska a čiastočne Srbska. Predstavme si v krátkosti niektoré z nich.

„Barbarské“ kráľovstvá

Na základe antických správ sa súdi, že počas prvej polovice 1. tisícročia pred n. l. dominovali Jadranu Liburni sídliaci severne od ostrova Krk. Boli to obávaní piráti, ktorí na rýchlych, výborne manévrovateľných lodiach číhali v zátokách a terorizovali obchodníkov plaviacich sa medzi Gréckom a Talianskom. No nie všetci Ilýri boli morskí vlci. Napríklad kmeň Dalmatíncov (Dalmatae) archeológovia typicky spájajú výhradne s vnútrozemskou, pomerne prostou pastierskou kultúrou. Tento ľud prebýval v jednoduchých, ľahkých prístreškoch neďaleko pobrežia Dalmácie a len zriedka sa vzďaľoval od svojich pasienkov. Ďalej na severe (na území Bosny, severnej Čiernej Hory a západného Srbska) ležal areál Panónčanov (Pannonii), žijúcich prevažne roľníckym spôsobom života. 

Napriek tomu, že Ilýri boli považovaní za barbarov, už počas 8. storočia vznikol na rozmedzí dnešného Albánska, Grécka a Severného Macedónska ich najstarší štátny útvar, kráľovstvo Encheliov (Enchelii). Nebolo však stabilné a v 6. storočí pred n. l. zaniká. V 4. storočí pred n. l. vzniká v oblasti dnešného juhovýchodného Srbska a Kosova kráľovstvo Dardancov (Dardani). Celé dekády vyvíjalo tlak na macedónskych susedov, ktorých rozmachu napokon ustúpilo. Ďalšie ilýrske štáty sa spájajú s Taulantiami (Taulanti, 7. storočie pred n. l.) dnešného Albánska alebo Autariatmi (Autariatae, 4. storočie pred n. l.) východnej Bosny a západného Srbska.

Posledný vzostup a pád

Počas druhej polovice 3. storočia pred n. l. kráľ Agron z kmeňa Ardieov (Ardiaei) spojil niekoľko ilýrskych kmeňov a výrazne rozšíril svoje kráľovstvo z oblasti dnešnej Čiernej Hory. Žiaden ilýrsky kráľ predtým ani potom nedisponoval tak veľkou námornou a pozemnou armádou. Agron dokonca porazil grécky Aitolský spolok, ktorý generáciu predtým úspešne odrazil nápor Keltov. Krátko po tomto víťazstve, ktoré šokovalo Grékov, však Agron zahynul. 

[reklama]

Vládu prebrala jeho vdova Teuta. Moc kráľovstva ešte upevnila. Okrem toho udelila každej ilýrskej lodi povolenie neobmedzeného pľundrovania. Pirátske výpady voči obchodným kolóniám napokon viedli k rímskej invázii v roku 229 pred n. l.. Ilýrsku kráľovnú zastihla celkom nepripravenú. Napriek počiatočným čiastkovým úspechom bolo ilýrske kráľovstvo zdecimované. Hoci kráľovstvo zažilo ešte jeden vzostup za vlády Gentia z kmeňa Labeátov (Labeatae), Rimania ho v roku 168 pred n. l. definitívne pokorili a o tri dekády neskôr potlačili aj Ardieovské povstanie. 

Ilýri sa stiahli do vnútrozemia, odkiaľ príležitostne podnikali pustošivé vpády až na sever Apeninského polostrova. V r. 6 n. l. Dalmatínci, Liburni, Panónčania, Japodi a ďalší povstali proti Rímu. Zhromaždili 200-tisíc pešiakov a 10-tisíc jazdcov, päť rímskych légií však vzburu v priebehu troch rokov rozdrvilo. Obyvateľstvo zdevastovanej krajiny sa na ďalší odpor nezmohlo a bolo postupne romanizované. 

Indiáni Balkánu

V očiach starovekých Grékov predstavovali Ilýri svojbytný, samostatný národ (ethnos), odlišný od Macedóncov, Trákov a ich samotných. Skutočne môžeme v prípade Ilýrov hovoriť o jednom etniku, alebo aspoň o skupine jazykovo príbuzných etník na spôsob Germánov či Slovanov? 

Zdá sa, že nie.

Z obdobia pred romanizáciou nepoznáme z oblastí osídlených Ilýrmi ani jeden nápis v domácom jazyku. Ilýrčina (resp. ilýrske jazyky) je známa prevažne z miestnych názvov neistej etymológie, a predovšetkým z osobných mien. Tie boli zaznamenané až počas rímskych čias na území dnešného Chorvátska, Bosny a Albánska. 

„Podľa široko uznávaného názoru sa označenie Illyrii pôvodne vzťahovalo na málopočetnú komunitu obývajúcu malé, jasne ohraničené územie na juhu jadranského pobrežia okolo Skaderského jazera v súčasnom pohraničí Albánska a Čiernej Hory,“ vysvetľuje britský archeológ John Wilkes. Keď neskôr nadobudlo širší význam, podľa srbskej jazykovedkyne Olgy Tomićovovej sa používalo podobne, ako sa v súčasnosti používajú výrazy indiáni alebo aborigéni. Čiže ako všeobecné označenie etnicky a jazykovo rôznorodého obyvateľstva nejakého územia – obyvateľstva, ktoré je z hľadiska vonkajšieho pozorovateľa „odlišné“.

Praví Ilýri?

V dielach rímskych autorov nachádzame výraz Illyrii proprie dicti („Ilýri v pravom zmysle“ alebo „praví Illýri“). Označoval obyvateľov pobrežia dnešného severného Albánska, Kosova a Čiernej hory. Niekedy sa interpretuje ako náznak existencie viac-menej jednotného etnika v  jadre historických Ilýrov. Inokedy sa vníma jednoducho ako termín vychádzajúci z povedomia o poslednom ilýrskom kráľovstve v tomto regióne.

Faktom je, že územie Illyrii proprie dicti pôsobí z hľadiska doložených osobných mien (onomastiky) jazykovo jednotne. Istú jednotnosť možno pozorovať aj v archeologickom materiáli. V susedstve ležal blízko príbuzný onomastický areál prisudzovaný Dalmatíncom a Panónčanom. Prevahu „ilýrskych mien“ pozorujeme aj v areáli kmeňa Dardancov, a to predovšetkým na západe tohto územia.

Na základe onomastických indícií je možné, hoci nie isté, že v týchto oblastiach koncom 1. tisícročia sídlilo obyvateľstvo hovoriace, alebo prinajmenšom silne ovplyvnené jednotným jazykom, ktorý môžeme oprávnene nazývať ilýrčinou. 

Naproti tomu ďalej na severozápad, v oblasti obývanej Liburnmi a Histrami, nachádzame mená vykazujúce vzťah ku starovekej venetčine, čo bol archaický italický jazyk. Podobnú situáciu pozorujeme v oblasti kmeňa Japodov (vnútrozemie Chorvátska a údolie Uny v Bosne a Hercegovine), kde miestne osobné mená nesú okrem venetských a ilýrskych aj keltské prvky. Tieto kmene, tradične vnímané ako ilýrske, mali pravdepodobne bližšie k starovekým Venetom a iným raným Italikom. 

[reklama]

Japygovia a mesapčina

Za Ilýrov sa často považujú aj Japygovia obývajúci juhovýchodné pobrežie Apeninského polostrova a rozdelení do troch kmeňov: Messapovia, Daunovia a Peucetovia. Mnohé odvážne závery o ilýrčine sa zakladajú práve na ich jazyku, mesapčine, ktorá je oveľa lepšie známa než jazyk balkánskych Ilýrov – poznáme viac ako 550 nápisov (6. - 2. storočie pred n. l.).

Mesapčina je na Apeninskom polostrove, na ktorom prevládali italické jazyky ako latinčina, oskánčina a venetčina, jednoznačne cudzia. Výskumníci preto predpokladajú, že Japygovia sa na Apeninský polostrov presídlili z opačného, balkánskeho brehu Jadranského mora. Podľa nemeckého experta na balkánske jazyky Joachima Matzingera mesapčina vykazuje viaceré tzv. paleobalkánske prvky, čo podporuje hypotézu o balkánskom pôvode Japygov, ale nehovorí nič o ich príbuznosti s Ilýrmi. „V súčasnosti sú možné zhody s ilýrčinou prijímané skepticky,“ súhlasí česká jazykovedkyňa Daniela Urbanová. 

Urbanová v rámci „paleobalkánskych“ jazykov vyzdvihuje podobnosti mesapčiny s frýgičtinou a starovekou macedónčinou, ako aj zhody s niektorými výrazmi v gréckych dialektoch. Na základe týchto jazykových podobností odvodzuje pôvod Japygov z juhozápadného Balkánu, územia neďaleko areálu Grékov a Macedóncov, a zároveň predpokladaného historického areálu Frýgov. 

Sú Albánci potomkovia Ilýrov?

Veľká časť územia osídleného v súčasnosti Albáncami leží v jadre územia „pravých Ilýrov“. Albánski bádatelia preto argumentujú, že Albánci sú etnicky, jazykovo aj populačne priami potomkovia dávnych Ilýrov. „Doktrínu o vzniku Albáncov z Ilýrov nájdete v Albánsku všade, od popularizačných článkov po školské učebnice,“ hovorí Joachim Matzinger. „Nediskutuje sa o tom, berie sa to ako fakt.“

Príbuzenské vzťahy albánčiny predstavujú záhadu - isté je iba jej zaradenie do indoeurópskej jazykovej rodiny. Aktuálny stav bádania napriek tomu podľa Matzingera hovorí pomerne jednoznačne – to málo, čo poznáme z ilýrčiny, nemá nič spoločné s albánčinou. Obzvlášť zásadný je tento rozpor v prípade najstarších fáz vo vývoji albánčiny. „Z jazykového hľadiska je priamy pôvod albánčiny z ilýrčiny nemožný. Tieto dva jazyky sú protichodné a nemožno ich spojiť,“ zdôrazňuje Matzinger. 

Spojenie albánčiny s ilýrčinou spochybňujú aj ďalšie zásadné skutočnosti. V prvom rade, albánčina obsahuje len málo výpožičiek z gréčtiny. Pokiaľ by predkovia Albáncov žili na pobreží Jadranu, susediac a komunikujúc s miestnymi gréckymi kolóniami, očakávali by sme oveľa viac prevzatých výrazov. Albánčine taktiež chýbajú takmer akékoľvek vlastné pojmy súvisiace s námorníctvom. Lenže Ilýri obývali morské pobrežie a boli vychýrení námorníci a piráti.

Bádanie rekonštruujúce vývoj albánčiny pred prvým písomným záznamom z 15. storočia dokonca naznačuje pomerne neskorý príchod Albáncov do ich dnešného areálu. „V miestnych názvoch Albánska sa prejavujú neskoré fázy vo vývoji tohto jazyka,“ hovorí Joachim Matzinger. Najstarobylejšie albánske miestne názvy možno podľa neho datovať približne do prelomu letopočtov, ale nie oveľa skôr.

Odkiaľ teda pochádza albánčina a samotní Albánci? Podľa Matzingera ležia ich korene jednoznačne na Balkáne. Nemecký jazykovedec vyzdvihuje, že albánčina zdieľa v slovnej zásobe aj gramatike starobylé spoločné prvky s arménčinou, gréčtinou a frýgičtinou, čo indikuje dávne susedstvo a možno príbuzenstvo. Viaceré výrazy v rumunčine, ktoré nemajú latinský pôvod, ale nachádzajú korešpondencie v albánčine (alb. bollë „veľký had, drak“ vs. rum. balaur „veľký had“) pre zmenu naznačujú, že praalbánčinou alebo blízko príbuzným jazykom sa hovorilo aj neďaleko dnešného Rumunska. 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za konzultáciu autor ďakuje doc. Mgr. Ľudmile Eliášovej Buzássyovej, PhD. z Katedry klasickej a semitskej filológie UK v Bratislave.

Literatúra

Blažek, V. & Urbanová, D. (2009) Národy starověké Itálie, jejich jazyky a písma. Host. 

Likmeta, B. (2011):  Austrian Scholars Leave Albania Lost for Words. BalkanInsight.

Matyszak, P. (2020): Forgotten Peoples of the Ancient World. Thames & Hudson.

Matzinger, J. (2014): Einführung ins Messapische.

Matzinger, J. (2016): Die albanische Autochthoniehypothese aus der Sicht der Sprachwissenschaft.

Rusakov, A. (2016) Abanian. In: Kapović, M. et al. (eds.): The Indo-European Languages. Routledge.

Simone, C. (2018): Messapic. In: Klein, J. et al. (eds): Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. 3. Walter de Gruyter.

Simone, C. (2018): Illyrian. In: Klein, J. et al. (eds): Handbook of Comparative and Historical Indo-European Linguistics vol. 3. Walter de Gruyter.

Tomić M. O. (2006): Balkan Sprachbund Morpho-syntactic Features. Springer.

Wilkes, J. (1992): The Illyrians. Oxford, United Kingdom: Blackwell Publishers Limited.