Čítanie pravekého umenia: Ako môže Batman prispieť k archeologickému poznaniu?

Vlastne by som mal písať o Hawkmanovi, ale o tom takmer nič neviem a nie je tak ikonický, aby v týchto končinách poslúžil ako oslí mostík a príklad hybridnej ikonografie. Je to škoda, lebo jedna z postáv, ktoré sú alter egom Hawkmana, je archeológ, a práve viac verzií pôvodu tohto superhrdinu by vystihovalo pointu môjho článku. A samozrejme výzor – Hawkman totiž vyzerá ako vták. Teda niečo medzi človekom a vtákom.

Presne takéto nálezy, niečo medzi človekom a vtákom (a niekedy aj medzi inými živočíchmi), sa objavujú v umení doby bronzovej. 

Vtáčí ľudia a ľudskí vtáci

Niektorí autori píšu o ornitoantropomorfných zobrazeniach (napríklad ja), iní používajú termín „vtáčí démoni“. Prečo som zvolil také krkolomné názvoslovie? Najmä preto, že je neutrálne a okrem výzoru nehovorí nič o vlastnostiach zobrazenej bytosti. Vtáčí démon evokuje, že ide o nadrirodzenú bytosť, ktorá je neľudská, nebezpečná a zlá. Ale o povahových črtách bytostí vyobrazených v dobe bronzovej vôbec nič nevieme.

Na pár riadkoch si teraz predstavíme pár takýchto nálezov z rôznych európskych kultúrnych okruhov.

[reklama]

Humanoidné postavy s vtáčími tvárami poznáme v Egeide najmä z Kréty. Zobrazenia sú rôznorodé a ľudské a vtáčie znaky sa objavujú v rôznych pomeroch – od vtákov v „ľudských“ postojoch po ľudí s vtáčími hlavami alebo krídlami namiesto rúk. Známe sú zobrazenia „vtáčích démonov“ mužského pohlavia, ale najfrekventovanejšie sú zobrazenia démonov ženského pohlavia. Majú zvonovité sukne a odhalené prsia, ako je typické pri zobrazovaní krétskych žien, ale majú krídla a hlavy dravých vtákov so zahnutými zobákmi a vyzerajú nebezpečne a kruto. Objavujú sa takmer výhradne na pečatidlách, nie na freskách. Zrejme tak zobrazujú menšie božstvá, akýchsi „okrídlených anjelov“, zakorenených v „ľudovej viere“ – píše klasická archeologička a egyptologička V. Dubcová Verešová, ktorá sa nimi podrobne zaoberala. Vyskytujú sa aj ženské bytosti s vtáčími tvárami na obetnom stolíku a namaľované v miske z Faistu. Tu však nemajú hlavy dravcov. 

V rámci nordického okruhu pochádzajú z lokalít Tanum-Kallsängen Bottna, Tanum arendal, Strömstad-Ånneröd Skee a Vingen-Bakkane skalné maľby okrídlených postáv, niektoré majú aj vtáčie hlavy. Majú vztýčené penisy alebo meče, takže ide o mužské postavy. Jedna z nich sa zjavne mieni pokúsiť o súlož so štvornožcom (kobylou?), čo by odkazovalo na starobylé indoeurópske rituály spájané s kráľovskou mocou. Žeby šlo o kráľa démonov?

Okrem skalného umenia je možné sa stretnúť aj s ornitoantropomorfnými bronzovými plastikami. Najznámejší je nález z Glasbacky , kde je ľudská hlava kombinovaná so zobákom dravého vtáka. Jedno jej oko je väčšie než druhé. Usudzuje sa, že by mohlo ísť o stvárnenie Ódina, ktorý na seba v mýte o krádeži medoviny vzal podobu orla. Je to možné, aj keď si je potrebné uvedomiť, že nález a písomné zachytenie mýtu delia vyše dve tisícročia.

V Karpatskej kotline „zmiešaný“ ľudsko-vtáčí dojem vyvolávajú tzv. ornitomorfné nádoby a askosy. Niektoré vtáčie nádobky sú ozdobené náhrdelníkmi a záveskami, napr. s tromi inkrustovanými antropomorfnými záveskami z Pákozdu v Maďarsku. Ornitoantropomorfný charakter má askos z pohrebiska v Tiszafüred-Majoroshalom, kde má nádoba tvar vtáka, ale na hrdle nádoby je modelovaná ľudská tvár. Na inom sú stvárnené ženské prsia. Taktiež niektoré hrkálky modelované do tvaru vodných vtákov majú ľudské chodidlá. 

S istou opatrnosťou sa prikláňam k tomu, že na zrejme votívnej zlatej náholenici zo Szegedu sú tiež zobrazené štylizované okrídlené postavy. Volúty na vrchole trojuholníkovitých postáv evokujú viac krídla ako horné končatiny. Podobných postáv sa v mladšej a neskorej dobe bronzovej nachádza viac, najmä na plechovej industrii alebo vyryté na keramike.

Vtáčie rysy majú aj plastiky ženských postáv kultúry Žuto Brdo – Gârla Mare, s hlavami modelovanými do zahroteného zobáku a veľké oči na bokoch hlavy. Najznámejšie z nich sú vozíky z lokality Dupljaja v Srbsku, ktoré vezú figúrky ľudských postavičiek s vtáčími hlavami. Zaujímavé je, že hlavy vezených postáv sa nepodobajú kačacím hlavám vtákov v záprahu. 

Vyzerá to, že v každom okruhu sú predstavy o „vtáčích bytostiach“ odlišné, čo ma pred časom viedlo k sformulovaniu názoru, že sa nešírili z jedného centra (v staršom bádaní sa odvodzovali, ako inak, z východného Stredomoria, ktoré malo najbližšie k predovýchodným civilizáciám), ale že boli miestnym produktom. Otázkou je, čo predstavovali.

Bohovia alebo ich atribúty

Rôznorodosť zobrazení v jednotlivých kultúrnych okruhoch ukazuje, že sa nemôžeme upínať len na jednu interpretáciu, pre všetky zobrazenia. Z mytológií nielen indoeurópskych národov poznáme rôzne božstvá, napr. vyššie spomínaného Ódina, ktorí vedeli meniť podobu na vtáčiu. Zobrazenie vtáka by tak mohlo zobrazovať božstvo v jeho vtáčej podobe, ktorá sa neskôr stalo jeho atribútom. 

Maďarský bádateľ G. Ilon sa domnieva, že ornitologické určenie sošiek a dvojrozmerných obrazov vtákov z doby bronzovej by prispelo k bádaniu, pretože jednotlivé vtáky boli atribútmi jednotlivých božstiev, napr. Hére patrila kukučka a páv, Apolónovi labute, volavky Poseidonovi, žeriavy Démeter a husi Diovi. Táto nepochybne zaujímavá hypotéza má ale aspoň dve slabé miesta. Po prvé nemôžeme automaticky prehadzovať mená a funkcie antických gréckych bohov na spoločenstvá stredoeurópskej doby bronzovej, ktoré sú geograficky, časovo a kultúrne odlišné. Po druhé, jeden vtáčí druh môže byť atribútom dvoch alebo viacerých rôznych božstiev alebo dokonca môže symbolizovať niečo úplne iné. Príkladom si vypomôžeme práve gréckou mytológiou, kde labute boli symboly Apolóna, Artemis, Afrodity, v Iliade ku kŕdľom labutí (a žeriavov a husí, aby sme boli presní) boli prirovnávané šíky bojovníkov. 

V umení doby bronzovej sú vtáčie zobrazenia navyše natoľko štylizované, že nie vždy je možné rozoznať druh, napr. píše sa o symbolike vodného vtáka, pretože sa nedá vždy rozoznať, či ide o labuť, hus alebo kačicu. Tiež samozrejme nevieme, či na druhovej presnosti ľuďom v dobe bronzovej vôbec záležalo. Nehovoriac o tom, že spájaním ľudských znakov im zrejme chceli pripísať aj ľudské vlastnosti.

[reklama]

Vtáci ako doklady šamanizmu 

Ďalšia hypotéza je z pera maďarskej archeologičky E. Pásztor. Opiera sa o etnografické záznamy ktoré naznačujú, aký zložitý môže byť príbeh „nebeskej cesty“ ducha šamana do iných svetov, pričom len najmocnejší a najskúsenejší šamani vedia, ako dosiahnuť najvyššie úrovne neba. Túto cestu vykonali buď premenou na vtáka, alebo s pomocou svojich duchov v tvare vtákov. „Táto cesta mohla ostať zachovaná v archeologickom zázname“, teda v umeleckých artefaktoch, zobrazujúcich vtákov, či vtáčích ľudí. Vtáky boli schopné pohybovať sa medzi každou z kozmologických sfér, ako je voda, zem a vzduch. „Tieto mýtické vtáky sa pravdepodobne stali symbolickou esenciou kozmológie“ píše E. Pásztor. 

Počas staršej doby bronzovej sa podľa nej mali vyrábať predmety v tvare vtákov rôznych druhov, avšak počas neskorej doby bronzovej sa ich zobrazenie stáva štandardizovanejším a dominantným vzorom sa stáva vodné vtáctvo. „Tento rozdiel jasne poukazuje na proces zmeny, pravdepodobne v dôsledku zmeny systému viery. Zdá sa, že táto zmena nastáva počas neskorej doby bronzovej, keď figúrky vtákov hrajú dôležitú úlohu v rituáli.“ Známy a dominantný motív slnečnej bárky z neskorej doby bronzovej v strednej Európe predstavujúci vodné vtáky, ktoré sprevádzajú alebo usmerňujú Slnko, jasne demonštruje, ako vtáky, slnko a nepriamo šamani tvoria základné prvky neskorej prehistorickej kozmológie. Aj v staroindickom posvätnom texte Rigvédy sa podľa nej slnko javí ako metafora pre extatický zážitok, ktorý bol výsadou kňazov, ktorí dosiahli rituálnu extázu pitím posvätného halucinačného nápoja sóma.

Autorka sa snaží skĺbiť niektoré staršie hypotézy s novými pohľadmi. Ako istý problém vnímam, že si vzala jeden prvok kultúrneho systému, ktorým chce interpretovať archeologické artefakty. Šamanizmus nie je náboženstvo samo o sebe, skôr ide o metódy komunikácie s nadprirodzeným svetom a o náboženstve samotnom nám nepovie prakticky nič. Známy religionista M. Eliade hľadal (a našiel) šamanistické prvky v náboženstvách prakticky všetkých svetadielov a všetkých kultúrnych úrovní (dokonca aj v antickom Grécku).

Takže o náboženstve doby bronzovej nám v tomto prípade nepovie až tak veľa, len že niektoré jeho prvky sa mohli podobať šamanizmu.

Animistická hypotéza

Čiastkovo sa hybridnými zobrazeniami zaoberala aj rumunská bádateľka N. Palincaş. Pomocou plastík, nádobiek a znakov na ich inkrustovanej výzdobe sa snaží osvetliť kozmologické predstavy nositeľov kultúry Žuto Brdo – Gârla Mare, rozšírenej v severnom Srbsku a Bulharsku a v juhovýchodnom Rumunsku „v ich chápaní v ktorom sú rôzne časti rôzne prepojené a reagujúce“ píše Palincaş. Na väčšine nálezov si všíma ich hybridné antropomorfné a zoomorfné prejavy. 

Rôznorodé stvárnenie a výzdoba keramiky, ženských plastík a vtáčích nádobiek, kultúry Žuto Brdo – Gârla Mare má podľa bádateľky ukázať, že hranicemedzi ľudským a neľudským, živým a neživým, prírodou a kultúrou, medzi druhmi, ako aj medzi kategóriami predmetov, sú rozložené inak ako si ich predstavujeme. Keramickú tradíciu kultúry Žuto Brdo – Gârla Mare považuje síce za ovplyvnenú egejskou oblasťou, na rozdiel od niektorých iných výskumníkov však nepovažuje antropomorfné plastiky za znázornenia božstva ochraňujúceho mŕtve deti. Palincaş  taktiež odmieta predstavu, že by na túto kultúru bolo možné aplikovať grécke antické božstvá, s čím vrelo súhlasím. Východisko vidí v animistickom amazonskom perspektivizme, ktorého výtvarný prejav a celkové chápanie reality je rovnako veľmi nejednoznačné. 

Konečne Batman

Interpretácie pomocou (súčasných) amazonských kultúr považujem za druhoradé. Je samozrejme možné inšpirovať sa terminológiou, ale rovnako ako v praveku aj dnes sme schopní imaginácie, tvorivosti a vytvárania nových montážnych predstáv (hybridov), ktoré sa objavujú v hmotnej kultúre priam masovo. Bez kultúrneho kontextu a znalosti písomných prameňov by sme však stáli pred podobnou interpretačnou dilemou ako pri hybridnom umení kultúry Žuto Brdo – Gârla Mare. 

Vezmime si ako príklad (konečne) Batmana. V tomto prípade nie je potrebný ani náboženský kontext, ktorému som sa zámerne vyhol: dostatočne dokazuje, že iracionálne vnímanie a predstavy podobné animistickým sú vlastné aj moderným ľuďom, i keď nie sú súčasťou náboženských doktrín. Meno Bat – Man je zloženina Netopier – Muž, čo napokon vidieť aj na výzore. Ak by sme nepoznali kontext (že ide o komixovú postavu, tajnú identitu Brucea Wayna atď.), a našli by sme napr. zberateľskú figúrku, videli by sme len obskúrnu hybridnú postavičku s ľudskými a netopierími znakmi. 

Skrátka, v najlepšom prípade by sme uvažovali, že ide o zobrazenie nočného tvora – poločloveka, polozviera, možno upíra alebo démona, ktorý pije krv (to by sme mohli usudzovať na základe správania niektorých druhov netopierov), čo by korešpondovalo s tým, čo si o Batmanovi alebo jeho ženských hypostázach myslia zločinci v jeho príbehoch. Že ide o kladnú postavu by sme netušili. Možno ak by sme figúrku našli v kontexte domu, by sme ho pokladali za ochranného ducha, alebo by sme dom považovali za svätyňu. Ak by sme figúrku našli poškodenú na smetisku, v našich očiach by možno išlo rituálnu figúrku, ktorá po použití skončila ako sakrálny odpad. Bez emickej výpovede nositeľa danej kultúry (v tomto prípade popkultúry) by sme skrátka tápali v tme. A to sa nám žiaľ v archeológii stáva často. 

Kto netúži lietať?

V rôznych, nielen indoeurópskych kultúrach sa vtáky považovali za nadprirodzené bytosti, atribúty alebo podoby bohov. Slúžili ako veštné znamenia a vykladali vôľu bohov alebo ľudská duša mala vtáčiu podobu. 

Na predložených príkladoch sme videli, že jednotliví bádatelia pracujú s rôznymi prístupmi k totožným archeologickým nálezom. Všetky sú sčasti kompatibilné s konceptom spoločného pôvodu tradícií indoeurópskych náboženských systémov, ktorý zastávam.

Je ťažko predstaviteľné, že by u ľudí stredoeurópskej doby bronzovej nebol súčasťou ich kultúrneho prejavu polyteistický náboženský systém, ktorý sa v indoeurópskych náboženstvách vyvíjal prinajmenšom od eneolitu. To ostatne dokazujeme na stránkach LUMYDU a aj v našich vedeckých štúdiách. Ba čo viac, prísny pohrebný rítus a pomerne ustálený umelecký kánon a ďalšie archeologicky doložiteľné spoločensko-politické rysy hovoria v stredoeurópskej dobe bronzovej v prospech pomerne ortodoxnej doktríny. 

[reklama]

Táto doktrína nevylučuje šamanizmus, jeho prvky mohli pokračovať i naďalej. Evidentne ale existovali pevné náboženské štruktúry, pričom v súdobom náboženstve prevažoval prepracovaný systém, zdôrazňujúci rigidné dodržovanie rituálnych úkonov a formúl, pred víziami extatikov. Je preto vhodnejšie hovoriť o kňazoch ako o šamanoch, aj keď isté prieniky medzi oboma nie je možné vylúčiť.

To samozrejme nespochybňuje istú hravú umeleckú tvorivosť a nejednoznačnosť pri zobrazovaní nadprirodzených bytostí, ktorú pozorujeme bez ohľadu na „vývojový stupeň“ alebo „primitívnosť“ od paleolitu po dnešok, a bez ohľadu na (predpokladaný) náboženský systém. 

V náboženskej rovine sa božstvá zobrazujú v rôznych podobách, ktoré nie sú vždy ľudské (horiaci ker, svetelný úkaz, vták apod.), a to i vtedy, ak sa vnímajú prevažne na spôsob človeka. 

Preto pokladám niektorými autormi obhajovanú myšlienku, že pri hybridných nádobkách a „vtákoľudských“ plastikách (alebo komiksových postavách) ide typicky o animistický prejav náboženstva bez komplexnejších mýtov a organizácie, za nepodloženú. 

Jedinečná vlastnosť vtákov - let je pre ľudstvo natoľko inšpiratívna, že ju dodnes zaraďuje do svojich symbolických systémov, príbehov aj hmotnej kultúry. V dávnej minulosti ju nepochybne prisúdili svojim bohom, démonom aj ľudským rozprávkovým hrdinom. 

Napokon, kto netúži lietať?

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Literatúra:

V. Dubcová: Bird-demons in the Aegean Bronze Age: Their Nature and Relationship to Egypt 

and the Near East. In: F. Blakolmer (ed.): Aegis 18. Current Approaches and New Perspectivesin Aegean Iconography. Wien 2020, 205 – 222.

G. Ilon: Ein vogelförmiges Miniaturgefäß aus Velem-Szentvid. Typenaufteilung und Deutung bronzezeitlicher Vogelsymbolik in Nordwest-Transdanubien. In: H. Baitinger/M. Schönfelder (hrsg.): Hallstat und Italien. Festschrift für Markus Egg. Monographien RGZM 154. Mainz 2019, 27 – 52.

P. Jelínek: Difúzia alebo spoločné kultúrne dedičstvo? Triadické antropomorfné, zoomorfné, hybridné a ornitomorfné zobrazenia v stredoeurópskej, nordickej a egejskej dobe bronzovej. Slovenská archeológia LXIX–2, 2021, 259–286.

N. Palincaş: Reconfiguring anatomy: ceramics, cremation and cosmology in the Late Bronze Age in the Lower Danube. In: K. Rebay-Salisbury/M.L. Stig Sørensen/J. Hughes (eds.): Body Parts and Bodies Whole. Changing Relations and Meanings. Oxford – Oakville 2010, 72–89.

G. V. Szabó: Bronzkor: az őskori fémművesség virágkora. In: A Kárpát-medence ősi kincsei. A kőkortól a honfoglalásig. / Bronze Age: Golden Age of prehistoric metallwork. In: Vágó, Á., (ed.), Ancient treasures of the Carpathian Basin. From the Stone Age untill the Hungarian Conquest. Budapest 2015, 104 – 183.

G. V. Szabó: Bronzkori kincsek Magyarországon. Földbe rejtett fegyverek, esközök, ékszerek nyomában. Budapest 2019.