Ona je slnko, ona je smrť: Na večnosť na krídlach operencov a so slnečnou bohyňou?

V tomto príspevku nadviažeme na náš nedávny článok o starogréckej bohyni Kirké, dcére slnečného boha Hélia, ktorá, ako sme upozornili, javí pozoruhodne veľa súvislostí so záhrobím. 

Slnko sa so smrťou spája aj v archeologickom zázname Európy – a obzvlášť strednej Európy –  doby bronzovej. V prvej polovici obdobia panoval prísne dodržovaný rítus, ktorý tvár nebožtíka v hrobe orientoval podľa slnka, v druhej polovici  obdobia, ére spaľovania a kultúr popolnicových polí, sa slnečný symbolizmus pre zmenu priam systematicky vyskytuje na artefaktoch, ktoré sa prikladali nebohým do hrobov. Mnohé takéto predmety, ako napríklad keramika, sa zhotovovali výhradne pre tento účel a nemali praktické využitie. 

Čo je dôležité, slnečná orientácia nebohých respektíve slnečná výzdoba milodarov sa typicky vyskytuje v komunitách, ktorých pôvod siaha k pastierom pontsko-kaspickej stepi z konca 4. tisícročia pred n. l. Teda k nositeľom jamovej kultúry, ktorí sa jazykovedcami a archeológmi prakticky univerzálne stotožňujú s (neskorými) Praindoeurópanmi. 

Tento poznatok vrhá celkom nové svetlo na fakt, že indoeurópske mytológie sú posiate fragmentmi tradícií, ktoré spájajú slnko a slnečné božstvo so záhrobím. Samé o sebe často nedávajú zmysel. Prečo by sa brána vedúca do záhrobia  mala volať Héliova brána? Prečo dcéra slnka Kirké pôsobí ako bohyňa smrti? Pričom ich fragmentárna povaha „zaváňa“ starobylým pôvodom. Porovnávacou metódou z týchto motívov a zlomkov dávnych mýtov však možno rekonštruovať prastarú predstavu o posmrtnom živote pre „blažených“ na slnečnom ostrove, kam v rámci svojej každodennej púte po oblohe a mori noc čo noc prichádza slnečné božstvo a privádza so sebou duše nebohých. 

Archeologický záznam strednej Európy a okolia [1] druhej polovice doby bronzovej tieto predstavy dokresľuje o koncept konkrétnej bytosti, a to ženy či dievčaťa, ktoré „nosí slnko“ v spodnej časti brucha. Reflektuje ho dobové vyobrazenia na kovových predmetoch, ako napríklad slávny závesok zo slovenských Včeliniec, alebo aj prestížne škandinávske hroby [2] mladých žien, ktoré pochovali s bronzovými diskami nesúcimi množstvo slnečných symbolov. Archeológovia ich pokladali za kňažky slnečného božstva. Vzhľadom na ikonografické paralely môžeme uvažovať, že nebohé dievčatá toto božstvo zároveň spodobovali [3].

Ženské slnko a dcéra slnka

Azda nebude náhoda, že indoeurópske slnečné božstvo, u indoeurópskych etník typicky mužské, práve v strednej Európe a okolitých regiónoch vystupuje v ženskej podobe. U Baltov je slnečnou bohyňou Saule, u Germánov Sunna respektíve Sól, u ostrovných Keltov pravdepodobne Sulis, u tých kontinentálnych tzv. keltská Venuša [4]. Podobná situácia možno pôvodne panovala aj u Slovanov, vo folklóre ktorých slnko často (podľa niektorých autorov dokonca väčšinou) vystupuje v ženskej podobe [5].

Ženské slnečné božstvo mohlo predstavovať lokálnu inováciu, ktorá sa odohrala v strednej Európe niekedy začiatkom doby bronzovej. Alebo azda išlo o oveľa starší mýtický koncept, siahajúci až ku koreňom indoeurópskeho náboženstva? Ak chceme do tejto otázky vniesť viac svetla, musíme sa pozrieť nielen na samotné božstvá slnka, ale aj na rozšírenú a blízko príbuznú božskú kategóriu dcér slnka.  

Indoeurópska dcéra slnka je najlepšie známa z baltskej (lit. Saules meita, lot. Saulės duktė), védskej (Sūryā) a gréckej (Helena [6]) mytológie. Medzi jej typické vlastnosti patrí, že ide o archetypálnu nevestu, o ruku ktorej sa typicky uchádza Mesiac a/alebo Diovi synovia – božskí blíženci. Druhí menovaní sú zároveň jej ochrancovia a záchrancovia. 

O význame ďalšej „dcéry slnka“, Kirké, pre rekonštrukciu raného indoeurópskeho náboženstva aj kultu doby bronzovej, sme sa presvedčili v predchádzajúcom článku. Čo je zvláštne, Kirké vyššie uvedené typické vlastnosti dcér slnka nevykazuje. Núka sa vysvetlenie, že je to jednoducho preto, lebo tieto tradície prevzala iná postava gréckej mytológie, a to Helena. A tak sa môže zdať, že Kirké nemá s inými indoeurópskymi dcérami slnka žiadne styčné body. Bádatelia ako Didier Calin ale upozornili, že tento dojem je nesprávny. Podľa Calina Kirké viacerými rysmi evokuje baltskú dcéru slnka, s ktorou ju spája zlatý opasok a asociácia s nocou a nočným pobytom v mori. 

Nočný pobyt v mori spája Kirké taktiež s fragmentárne známou  Sól, germánskou nie dcérou, ale bohyňou slnka. Takéto prelínanie slnečných dcér s „hlavným“ božstvom slnka je vcelku bežný jav. Týka sa mena, ktoré často znamená jednoducho „slnko“ (védska Sūryā), motívov (zlaté jablká, svadba s božstvom Mesiaca, pomocníci v podobe božských blížencov). 

Náboženské vyobrazenia doby bronzovej slnko spájajú s motívmi, ktoré sú typické ako pre božstvo slnka, tak pre slnečnú dcéru: absolvuje každodennú púť oblohou a vodami ako božstvo slnka, no na vyobrazeniach ho sprevádzajú a ochraňujú páry konských a ľudských pomocníkov, univerzálne interpretované ako božskí blíženci (úzko asociovaní s koňmi, viac o nich nižšie) – pomocníci a nápadníci dcéry slnka. Rovnako sa spája so smrťou ako dcéra slnka Kirké. Zdá sa, že v náboženských predstavách nositeľov kultúr popolnicových polí a nordickej doby bronzovej oba koncepty splynuli. Či ide o dedičstvo pôvodného, praindoeurópskeho stavu [7], alebo výsledok neskoršieho vývoja, zatiaľ nevieme posúdiť.

Slnko a vtáky

Vráťme sa ku Kirké. Zdá sa, že aj ďalšia jej pozoruhodná vlastnosť môže mať širšie a významnejšie súvislosti, než sa na prvý pohľad zdá. A to jej vtáčie meno. Podľa homérológa a indoeuropeistu Martina L. Westa Κίρκη vychádza z gréckeho výrazu kirkos „jastrab“ [8]. Prominentný bádateľ však zároveň podotýka, že tento jazykovedný fakt je v zdanlivom rozpore s jej povahou, nakoľko „na nej nie je vôbec nič vtáčie“. 

Anglický filológ Arthur Cook rozpor vysvetľuje skutočnosťou, že práve jastrab sa považoval za posvätného vtáka boha Apolóna, ktorý u starých Grékov počas 6. storočia pred n. l. prebral úlohu slnečného boha – Apolón sa podľa niektorých tradícií dokonca príležitostne transformoval do podoby tohto operenca. Frazeológia ako aj niektoré motívy spájané s touto bohyňou podľa Cooka naznačujú, že Kirké sa pôvodne vnímala aj ako jastrab. „Zdá sa teda, že Kirké pôvodne bola solárnou silou vnímanou v podobe sokola,“ píše. Súhlasí grécka filologička Nanno Marinatosová. Reliktom vtáčej podoby môže byť podľa nej kuriózny Homérov opis Kirké ako „hrozivej bohyne obdarovanej ľudskou rečou“. „Pokiaľ by sa vnímala výhradne v ľudskej podobe, táto veta by bola prinajmenšom nadbytočná, ak nie impertinentná,“ vyzdvihuje vedkyňa.

Súvis slnka s vtákmi je v archeologickom zázname strednej Európy a okolia v dobe bronzovej mimoriadne silný. Príkladom je už zmienený závesok zo Včeliniec, kde ruky slnečnej postavy, zodvihnuté v adoračnom geste, pripomínajú protómy (hlavu a krk) vodných vtákov. 

Ďalším príkladom sú približne rovnako staré, slnečnými symbolmi sršiace nálezy zo srbskej Duplaje (15. –14. storočie pred n. l.). Ide o dva vozíky so soškami v postoji s rukami vbok. Postavy sú oblečené v ženských šatách, zdobené ženskými ozdobami a nesú vtáčiu masku (alebo majú vtáčiu tvár). V jednom prípade je postava ťahaná dvomi vodnými vtákmi, pričom tretí sedí na vozíku. Postavy aj vozíky sú pokryté slnečnými symbolmi – čo je dôležité, jedna z postáv nesie v oblasti podbrušia veľkú svastiku (tj. slnečný symbol), druhá má na bruchu nadmerne veľký symbol koncentrických kruhov (opäť typický slnečný symbol), čo evokuje koncept slnečnej dievčiny so „slnkom na bruchu“, o ktorom sme hovorili vyššie.

Jedna z postáv  sa kvôli hrudkovitým útvarom pod sukňou, ktoré sa prirovnávajú k mužským pohlavným orgánom, archeológmi obvykle interpretuje ako mužská. Z detailných fotografií nálezu vo vysokom rozlíšení, ktoré získal náš spolupracovník archeológ Pavol Jelínek, a ktoré s kolegami vedecky opíše v pripravovaných štúdiách, však vyplýva, že pod sukňou sošky sa v skutočnosti pôvodne nachádzali prilepené tri (jeden odpadol) objekty vajcovitého tvaru. Bádatelia v minulosti skrátka nebrali do úvahy možnosť, že v prípade tejto postavy s vtáčou maskou/tvárou a ťahanou vtáčím záprahom mohlo ísť o... vtáčie vajíčka. Oba slnečnými symbolmi posiate „vozíky“ majú navyše tvar vaječnej škrupiny, čo je obzvlášť badateľné, ak vozík uzavrieme „vrchnákom“, ktorý bol súčasťou nálezu.

Koncept zrodenia slnečnej postavy/bohyne z vtáčieho vajca je dobre známy v gréckej mytológii, kde sa z vajca narodila (vyliahla) Helena. A ako naznačujú estónske tradície prevzaté od Baltov, pôvodne tento motív existoval aj v baltskej mytológii.

Vtáčia bárka, alebo vtáky ťahajúce slnko?

Úplnejší z dvojice dupljajských nálezov ťahá dvojica protómov vodných vtákov. Motív slnka respektíve slnečného kotúča ťahaného vtáčimi protómami predstavuje koncom doby bronzovej jeden z najbežnejších výjavov náboženskej ikonografie. Typicky sa interpretuje ako vtáčia slnečná bárka – inými slovami, vyobrazenia dvojíc zrkadlovito otočených vtáčích hláv a krkov sa považujú za znázornenie lode nesúcej slnko.

Vyobrazenia skutočne evokujú lode nesúce slnko. A ako sme konštatovali v predchádzajúcom článku, každodenná cyklická púť slnečného božstva oblohou a vodami predstavovala v Európe doby bronzovej jeden z najvýznamnejších mýtov [9].

Ako upozornil archeológ Pavol Jelínek, pri vyhodnocovaní „vtáčej bárky“ je potrebné si uvedomiť, že tento motív sa doposiaľ interpretoval mimo svoj kultúrny kontext. Ako vtáčia bárka bol opísaný len z toho dôvodu, že pripomína loďku. Bádatelia však nebrali do úvahy silne štylizovaný spôsob dvojrozmerného zobrazovania v dobe bronzovej, pre ktorý je charakteristické zobrazovanie zvierat zboku, resp. vyobrazenia, na ktorých sú celé zvieratá zastúpené len protómami. Pri zohľadnení dobových a kultúrnych umeleckých konvencií tak Pavol Jelínek navrhuje odlišnú interpretáciu: väčšina domnelých (slnečných) vtáčích bárok v skutočnosti predstavuje zobrazenia párov vodných vtákov, ktoré ťahajú slnko priamo, bez akéhokoľvek dopravného prostriedku (voza či lode).

Motív slnka ťahaného priamo vtákmi alebo koňmi je napriek prestíži, s ktorou sa spájal transport na ľahkom voze, v archeológii doby bronzovej dobre známy, a to napríklad na škandinávskych petrogryfoch a britvách. Ako upozornili mnohí archeológovia, dokonca aj slávny trundholmský voz so slnečným diskom, koňom a vozíkom, v skutočnosti znázorňoval slnko ťahané priamo koňom (disk bol pripojený priamo o koňa), pričom vozík slúžil len na účely praktickej demonštrácie, takže zrejme nebol súčasťou mýtických predstáv.

Slnko a vtáci v mytológii 

Na rozdiel od bohatých dokladov v archeologickom zázname, zachované indoeurópske tradície nezmieňujú slnko ťahané priamo dvojicou vodných vtákov. Na druhej strane, nachádzame „podozrivo veľa“ vtáčích motívov, ktoré sú asociované so slnečným cyklom a jeho božstvami.

Spomenuli sme už vtáčie meno Kirké, a narodenie z vajca gréckej (Helena) a azda aj baltskej dcéry slnka. Možno doplniť, že v starogréckych tradíciách bolo Héliovi zasvätených dvanásť labutí. A Helena bola splodená Diom v podobe labute a Nemesis v podobe husi. V neposlednom rade, loď slnečného božstva resp. so slnkom asociovaných božstiev sa často opisuje ako okrídlená. 

Pri pohľade na širší kontext, súvislosť vtákov, obzvlášť vodných vtákov, so slnečným božstvom doby bronzovej zapadá do celkového obrazu, ktorý vyplýva z archeológie aj komparatívnej mytológie a spája toto božstvo s posmrtným životom. Vodné vtáky, pretože sa voľne pohybujú medzi „kozmologickými sférami“ (vodou, vzduchom, zemou), podľa bádateľov predstavujú ideálnych mediátorov „medzi svetmi“, a tak sú v mnohých kultúrach úzko spájané so smrťou či už ako stelesnenie duší zosnulých alebo ako psychopompovia odnášajúci duše do záhrobia. Spomenúť možno napríklad germánsku tradíciu o labutiach (valkýry), ktoré lietajú nad bojiskami, aby odtiaľ vzali duše vybraných bojovníkov do Valhally, ako aj starogrécke tradície o rôznych hrdinoch menom Kyknos „labuť“, ktorí sa po smrti zmenili na labute.

Archeologické pramene vypovedajú v podobnom duchu – vtáčí symbolizmus kultúry popolnicových polí je ekvivalentný neskoršiemu, historicky doloženému symbolizmu konského psychopompa, ktorý v dobe železnej prevládol u Keltov a Germánov, a do menšej miery aj Rimanov a antických Grékov.

Identita „slnečných vtákov“

Boli vtáky ťahajúce slnko len abstraktnou kategóriou bytostí, alebo konkrétnymi mytologickými postavami? S archeológom Pavlom Jelínkom sme argumentovali v prospech druhej možnosti. 

Pripomeňme si indeurópskych božských blížencov – synov nebeského otca Djeusa a pomocníkov a nápadníkov dcéry slnka. Typicky vystupujú úzko asociovaní s koňmi, pričom niekedy sa vnímali v podobe koní. Možno ich doložiť aj v archeologickom zázname – ako sme spomenuli prakticky univerzálne sa s nimi stotožňujú vyobrazenia nordickej doby bronzovej, kde sa v spojitosti so slnkom vyskytujú páry ľudských a konských pomocníkov.

V ikonografii nordickej doby bronzovej úlohu koní okolo r. 1000 pred n. l. preberajú vyobrazenia vtákov [10]. Tento vývoj možno vnímať ako zmenu podoby, nie však identity pomocníkov slnka – inými slovami, páry vtáčích slnečných pomocníkov odrážajú novú podobu božských blížencov. Tento záver oprávňuje skutočnosť, že okrem výrazných konských asociácií sa indoeurópski božskí blíženci prekvapivo často spájajú aj s vtákmi: v rigvédskych i baltských tradíciách sa prirovnávajú k rôznym vtákom vrátane husí a sokolov, pričom grécki božskí blíženci sa podľa niektorých tradícií vyliahli z husieho vajca podobne ako ich sestra Helena. Nie je teda ťažké predstaviť si, že božstvá už predtým asociované s vtákmi, sa miestami začali vnímať v podobe vtákov.

Keďže božskí blíženci boli medzi bežnými ľuďmi mimoriadne populárni a vzývali sa ako pomocníci na mori aj v boji, ich identita by mohla vysvetliť popularitu motívu slnka ťahaného dvojicou vodných vtákov na zbroji a zbraniach doby bronzovej. Ak je táto interpretácia správna, na súčastiach zbroje a zbraniach mohol mať motív dvoch vodných vtákov dokonca väčší význam ako „centrálny“ solárny motív. Niekedy taktiež pozorujeme zdvoj- alebo strojnásobenie počtu slnečných ťahačov, čo možno vnímať ako snahu o znásobenie ochrannej čiže apotropajnej „sily“ vyobrazenia.

Stala sa zo slnečnej bohyne Pani zvierat?

Kým v dobe bronzovej slnečné náboženstvo vrcholilo, v dobe železnej upadlo. Solárny symbolizmus typický pre dobu bronzovú sa v areáli raných Keltov vytráca koncom prvej polovice 1. tisícročia pred n. l., u Germánov o tisícročie neskôr, pričom v areáli oboch etník sa tradície spájané s indoeurópskym slnečným božstvom dostali do výrazného úzadia. U Ilýrov a Paiónov síce solárny symbolizmus respektíve význam slnečného božstva pretrval až do staroveku, o náboženstve týchto balkánskych etník však z písomných prameňov vieme pramálo.  Náboženstvo antického Grécka pre zmenu výrazne ovplyvnili kultúrne vzdialené mýty Blízkeho východu, a slnečný boh Hélios sa ocitol vytlačený na okraj.

V oblasti Álp, kde nachádzame závesky so slnečnými postavami  evokujúce ten zo Včeliniec, táto ikonografia postupne stratila solárne symboly. Namiesto slnečný symbolov sa popri ženskej postave do popredia dostali znázornenia zvierat. V neskoršej dobe železnej sa tak postavy na alpských záveskoch interpretujú ako bohyňa typu Pani zvierat (Potnia Theron). Je možné ba až pravdepodobné, že Kirké je výsledkom podobného vývoja. „Krotké vlky a levy charakterizujú Kirké ako Pani zvierat,“ konštatuje Martin West.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Literatúra

Valent D.; Jelinek, P; Lábaj, I. (2021): "The Death-Sun and the Misidentified Bird-Barge: A Reappraisal of Bronze Age Solar Iconography and Indo-European Mythology". In: Zborník Slovenského národného múzea CXV. Archeológia 31. Bratislava, 2021. pp. 5–43. 

Valent D.; Jelinek, P; Lábaj, I. (v tlači): Slnečný kult a indoeurópske božstvo slnka v strednej Európe doby bronzovej. In: Šteffl J. (ed.) Hradiště Hradec u Levína: Výsledky archeologického výzkumu.

Poznámky

[1] Predovšetkým kultúry popolnicových polí a nordickej doby bronzovej.

[2] Fenomén prestížnych hrobov mladých žien, ktoré na páse niesli slnečnými symbolmi zdobené disky, je známy aj zo začiatku doby železnej, napríklad z Českej republiky (Býčí skála) a Severnej Macedónie (Marvinci).

[3] Nešlo by o ojedinelý prípad – ako je známe, kňazi a kňažky v staroveku počas rituálov a ceremónií božstvá nielen zastupovali, ale nezriedka ich aj spodobovali.

[4] Jej hlinené sošky, masovo produkované v Galii a Porýní, niesli mimoriadne koncentrovanú solárnu výzdobu. Sošky podľa všetkého znázorňujú bohyňu domáceho kultu chudobnejších vrstiev spoločnosti. 

[5] Napríklad ako nevesta Mesiaca, čo je podľa niektorých bádateľov  veľmi starobylé párovanie. 

[6] Respektíve časť s Helenou spájaných tradícií – Helena predstavuje komplexné božstvo, ktoré v sebe spája tradície viacerých indoeurópskych božských archetypov.

[7] Je možné, že slnečné božstvo Praindoeurópanov bolo ženské, a potom, ako u niektorých etník nadobudlo mužské pohlavie, sa „feminíne“ tradície tejto bohyne odštiepili a viedli k vzniku konceptu slnečných dcér (tj slnečné dcéry sú hypostázou praindoeurópskej bohyne slnka). No rovnako je možné, že dcéry slnka boli nezávislé už od počiatku, a ženské slnečné božstvo uctievané v strednej Európe počas doby bronzovej – slnečná dievčina so „slnkom na bruchu“, prinášajúca duše vyvolených do záhrobia na slnečnom ostrove – vznikla spojením oboch božských kategórií.

[8] Presnejšie, znamená jastrab ale taktiež typ sokola, či všeobecnejšie „dravý vták“, ale, zriedkavejšie, i kruh či prsteň. Význam „kruh“ podľa filológov súvisí s vtáčím krúžením na oblohe ako aj kruhom ako symbolom slnka. 

[9] Tento motív je dobre známy z baltskej, gréckej a indickej mytológie a taktiež archeologického záznamu neskorej doby bronzovej až začiatku doby železnej zo Škandinávie (prestížne britvy a petroglyfy), Jadranu (vyobrazenia na hrobových nálezoch) a Anglicka (keltské mince).

[10] Typicky sa usudzuje, že za to môže vplyv stredoeurópskych kultúr popolnicových polí.