Čo naozaj vieme o Nefilim a „Strážcoch“? Obri, padlí anjeli a pôvodný význam jednej z najzáhadnejších biblických pasáží

Východiskom pre židovské mýty o Strážcoch a Nefilim, doložené zo záveru 1. tisícročia pred n. l., sú o niekoľko storočí staršie tradície Starého zákona. Konkrétne jedna z najpozoruhodnejších biblických pasáží:

Keď sa ľudia začali rozmnožovať na zemi a rodili sa im dcéry, Boží synovia [bene eha elohim] videli, že ľudské dcéry sú krásne, vzali si z nich za manželky tie, ktoré si vybrali. Hospodin povedal: Môj duch nezostane večne v človekovi, lebo je telo; jeho vek bude stodvadsať rokov. V tom čase i neskôr, keď sa Boží synovia [bene eha elohim] stýkali s ľudskými dcérami a tie im rodili, vznikali na zemi obri [nefilim], tí slávni muži [gibborim] dávnych čias. (Gen 6, 1-4)

Zatiaľ čo nadšenci záhad radi pracujú s mimozemšťanmi, populárne výklady Biblie sa zaobídu aj bez nich a pasáž interpretujú ako náznak príbehu o (padlých) anjeloch, ktorí plodili potomstvo s ľudskými ženami.

Ako uvidíme, mimozemské aj anjelské interpretácie sú v rozpore s našimi poznatkami o biblickom, ako aj širšom náboženskom kontexte tohto pozoruhodného verša a výrazov, ktoré obsahuje.

[reklama]

Boží synovia nie sú anjelmi

Biblická exegéza tradične považuje „Božích synov“ v Gen 6, 1-4 za anjelov. Biblisti, ktorí skúmajú vývoj biblických tradícií a pôvodný význam biblických veršov považujú túto doktrínu za výsledok neskorého vývoja.

Napríklad biblista Jaap Doedens dospel k tomuto záveru po rozsiahlej jazykovednej analýze používania výrazu  „Boží synovia“ - ako aj príbuzných označení - v Starom zákone. „Genesis 6,1-4 nie je príbehom o anjeloch, ktorí si brali za manželky ľudské ženy,“ konštatuje. „Ak zohľadníme všetky dôkazy, ako najvierohodnejšia sa javí interpretácia, že výraz "Boží synovia" odkazuje na bližšie nešpecifikované božské bytosti.“ 

Odborník na staroveké blízkovýchodné náboženstvá Michael Hundley pripomína, že k podobnému záveru vedie aj analýza pojmu "Boží synovia" v širšom, teda západosemitskom kontexte. „Ugaritské texty zo záveru 2. tisícročia pred n. l. často spomínajú "synov/deti Ela" ako aj 70 synov Ela a bohyne Athirat. Vnímali sa ako významné božstvá. Ďalšie západosemitské texty z prvého tisícročia pred n. l. používajú podobné výrazy,“ píše.

Medzi najdôležitejšie biblické indície patrí pôvodnejšia verzia pasáže v Piatej knihe Mojžišovej (Deut 32,8-9 [1] ). Zachovala sa na jednom zo zvitkov od mŕtveho mora (4QDeutj; 3. až 1. storočie pred n. l) a Septuaginta (preklad Starého zákona do gréčtiny; 3. až 1. storočie pred n. l.): 

Keď Eljon rozdelil národy, keď rozdelil ľudí, určil hranice národov podľa počtu Božích synov [alebo „božských synov“; bene elohim]; Jahveho podielom je jeho vlastný ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva.“

„V Starom zákone sa dozvedáme, že Najvyšší rozdelil národy podľa počtu "Božích synov" a tých bolo 70, nakoľko podľa Gen 10 bolo 70 národov,“ píše biblista John Day. Zo 70 božstiev dozerajúcich na 70 národov sa podľa neho vo vplyvnej, ale nebiblickej (apokryfnej) Prvej knihe Henochovej (1 Hen 89,59; 90,22-25) zo záveru 1. tisícročia pred n. l. stalo 70 anjelov. „Je veľmi pravdepodobné,“ pokračuje Day, „že tento koncept vychádza z dobre doloženého kanaánskeho [ugaritského, pozn. autora] konceptu synov Ela. Nielenže je pojem takmer identický, taktiež vieme, že synov Ela bolo 70.“

[reklama]

„Hoci neskoršie tradície a interpretácie identifikujú Božích synov s anjelmi, žiadna pasáž v hebrejskej Biblii, spomínajúca Božích synov, nič podobné nenaznačuje,“ zdôrazňuje Michael Hundley. „V súčasnosti väčšina bádateľov zastáva názor, že termín Boží synovia označoval členov Božieho nebeského dvora, bytostí, ktoré sa pôvodne považovali za božstvá, ale neskôr, so vzostupom absolútneho monoteizmu, sa začali považovať za anjelov,“ súhlasí John Day. 

Pôvod tradície o „padlých anjeloch“

Tradícia považujúca „Božích synov“ za anjelov, v tomto prípade „padlých anjelov“, sa objavuje po uzavretí Starej a pred vznikom Novej zmluvy, čiže na prelome milénií a v predchádzajúcich dvoch či troch stáročiach. 

Vtedy vzniklo množstvo židovských náboženských textov ako Kniha Henochova, Kniha obrov alebo Kniha jubileí. Sú to apokryfy – nikdy ich neuznali za kánon a nestali sa súčasťou Biblie. Napriek tomu výrazne ovplyvnili tradície, ktoré neskôr rozvíja Nový zákon. 

Jednou zo spoločných čŕt týchto textov je snaha vysvetliť starozákonné narážky na rôzne typy božstiev. „Starý zákon sa nesnaží popierať existenciu iných bohov, len ich označuje za nehodných tohto titulu a bezvýznamných v porovnaní s Jahvem,“ upozorňuje Jaap Doedens. Toto pôvodné vnímanie muselo ustúpiť novému monoteistickému svetonázoru, podľa ktorého existuje len jediné božstvo, a to Jahve. Výsledkom bola priam explózia tradícií o anjeloch.

O vysvetlenie tajomnej 6. kapitoly knihy Genesis sa snaží predovšetkým Kniha strážcov, najstaršia (3. storočie pred n. l.) časť súboru náboženských textov, ktorým sa dnes hovorí 1. kniha Henochova. Stručnú biblickú pasáž vysvetľuje príbehom, v ktorom Boží synovia vystupujú ako rebelujúci padlí anjeli nazývaní Strážcovia (odkaz na typ anjela spomenutého biblickou knihou Daniel). Lenže samotná kniha Genesis rebéliu anjelov nespomína ani nenaznačuje – ide o neskorú tradíciu, ktorú priniesli apokryfy z konca 1. tisícročia pred n. l. (pôvodu mýtu o padlých anjeloch a samotného Lucifera sa venujeme v tomto článku).

[reklama]

Nefilim, hybridi ľudí a anjelov?

Podľa apokryfnej 1. knihy Henochovej ľudské manželky Strážcov (tj. Božích synov) porodili potomstvo - Nefilim, ktoré nebolo len „slávnymi mužmi“, akých spomína kniha Genesis, ale skutočnými obrami. Podľa etiópskych rukopisov knihy (grécke tento detail nespomínajú) merali údajne takmer 140 m! Obrovití Nefilim mali byť navyše úplne zlomyseľní. 

Na rozdiel od starozákonných tradícií o potope, podľa ktorých Jahve považoval za hriešne všetko svoje stvorenie, a rozhodol sa ho takmer úplne vyhubiť, v 1. knihe Henochovej bolo cieľom potopy zahubiť obrov a vymazať akékoľvek poznanie - „večné tajomstvá“ nebies, ktoré Strážcovia darovali ľudstvu (napr. astrológiu). Tieto tradície sa tak stali vďačnou inšpiráciou nadšencov záhadológie a konšpiračných teórií o utajovaní dejín a stratenom mimozemskom poznaní. 

Výraz Nefilim sa v moderných prekladoch Biblie typicky prekladá ako obri. Jeho doslovný význam však je „padlí“. V kontexte neskorého vývoja izraelitského náboženstva, ktorý zhrnul rozmanité starozákonné božské bytosti do kategórie anjelov, sa nemôžeme čudovať vzniku tradície o potomkoch rebelujúcich, padlých anjeloch. 

Čoraz viac biblistov upozorňuje, že význam výrazu nefilim – „padlí“ možno vyložiť celkom inak, než ako hybridné potomstvo padlých anjelov (po správnosti Božích synov) a ľudí [2] . Títo výskumníci sa namiesto neskorých nebiblických tradícií obracajú na širší náboženský kontext biblických pasáží, kde Nefilim vystupujú.

Čo boli naozaj zač? Tradície o obroch

Cennú indíciu ponúka druhá pasáž, v ktorej sa tento výraz objavuje. Okrem vyššie citovanej 6. kapitoly Genesis ho totiž zmieňuje aj 4. kniha Mojžišova – Numeri. Tu vystupuje „podskupina“ Nefilim, akýsi anakim. Výraz sa prekladá ako „synovia Anáka“. Na „synov Anáka“ narazili špióni prichádzajúcich Izraelitov vo svojej budúcej domovine  - Kanaáne.

Videli sme tam aj obrov [nefilim] a medzi nimi aj synov Anáka [anakim]. Pripadali sme si ako kobylky a takí sme sa iste zdali aj im. (Num 13,33)

„Pre knihu Numeri teda Nefilim predstavujú prapôvodných obyvateľov Kanaánu,“ konštatuje Michael Hundley. Výskumník pripomína, že podobných velikánov spomínajú aj iné pasáže. Kniha proroka Amosa praobyvateľov označuje ako Amorejčanov [3] . Piata kniha Mojžišova „synov Anáka“ a tým pádom nepriamo aj Nefilim pre zmenu identifikuje s Refájmi (Refaim): 

Predtým tam bývali Émi, veľký a početný ľud vysokej postavy ako Anákovia. Aj Refáji sú pokladaní za Anákov, ale Moábčania ich nazývajú Émami. (Deut 2,10-11) 

„Num 13,33 považuje "synov Anáka" za potomkov Nefilim, pričom Deut 2,10-11 radí "synov Anáka" medzi Refájov,“ objasnňuje John Day. 

Obrovitých (pra)obyvateľov Kanaánu ale spomínajú taktiež ďalšie pasáže:

Aj toto územie sa pokladalo za vlastníctvo Refájov. Refáji ho obývali predtým a Amónčania ich nazývali Zamzummčanmi. Bol to veľký a početný ľud vysokej postavy ako Anákovia. Hospodin ich vyhubil pred Amónčanmi, ktorí ich vyhnali. Usadili sa na ich mieste. (Det 2, 20-21)

Zo zvyšku Refájov zostal len bášanský kráľ Óg. Nie je azda jeho posteľ zo železa v Rabate Amónčanov? Jej dĺžka je deväť lakťov, šírka štyri lakte, merané na obyčajné lakte. (Deut 3,11) 

[reklama]

Hrdinovia či porazení?

„Pokiaľ zohľadníme širší kontext, ukazuje sa, že Nefilim v šiestej kapitole knihy Genesis odkazujú na obrov,“ konštatuje Michael Hundley. Text v Genesis Nefilim zároveň stotožňuje s gibborim, čo možno preložiť ako „mocní“, „hrdinovia“, „slávni muži“. „Nielenže boli Nefilim mimoriadne veľkí, taktiež boli mocní a slávni, zrejme vďaka ich skutkom, vzrastu a možno ich pôvodu,“ uvažuje odborník. 

Mnohí komentátori sa zhodujú, že ako Nefilim sa pôvodne označovali polobohova, nakoľko v mnohom, vrátane nadľudských rozmerov pripomínajú gréckych a mezopotámskych hrdinských polobohov [4]. Iní bádatelia ale upozorňujú, že máme dočinenia s tradíciou, ktorá nie je prevzatá, ale pôvodne izraelitská. 

Význam výrazu Nefilim „padlí“ sa totiž podozrivo zhoduje s ich osudom tak, ako ho opisuje Starý zákon: títo veľkí pôvodní obyvatelia Kanaánu padli za obeť izraelitským vojnovým ťaženiam, ktoré viedol Jozue (Joz 11,21-22), Mojžiš (Joz 12,4-6), Kaleb (Joz 15,14; Sdc 1,20) a napokon Dávid (2 Sam 21,18-22, 1 Kron 1,20).  „V izraelitskej histórii teda predstavujú zdanlivo nezdolateľnú hrozbu, ktorú izraelitský ľud s Jahveho ochranou a pod Jahveho vedením prekoná,“ vysvetľuje Michael Hundley. „Inými slovami, ich účelom je utrpieť porážku.“ 

Označenie vytýčené dodatočne

Podľa Johna Daya môže na Nefilim odkazovať aj Kniha proroka Ezechiela, keďže spomína „mocných mužov“, ktorí padli za dávnych čias, a teraz sú prítomní v izraelitskom podsvetí - Šeole.

A neležia s hrdinami, ktorí padli odpradávna, ktorí zostúpili do podsvetia s celým svojím vojenským výstrojom a ktorí si meče položili pod hlavy. Ale ich zločin je na ich kostiach, pretože boli postrachom hrdinov v krajine živých. (Ez 32,27)

„Jazyk pasáže evokuje Gen 6,4... a podporuje myšlienku, že pojem Nefilim "padlí" bolo meno retrospektívne použité na označenie obrov, pretože padli a viac nejestvovali,“ píše Day. Súvislosť Nefilim s dávnymi pominutými velikánmi, podporuje kuriózne dvojité používanie výrazu refaim ako na obrov tak na mŕtvych (resp. tiene mŕtvych) izraelitského záhrobia (Iz 26,14 & 14,9; Ž 88,11, Prísl 9,18). 

„Koncept kanaánskych obrov Refaim je odvodený od ugaritského rp’um, čo je termín používaný na označenie božských tieňov podsvetia, predovšetkým mŕtvych kráľov,“ vysvetľuje výskumník. „Aj hebrejský termín refaim sa používa taktiež na označenie tieňov mŕtvych v Starom zákone. Takže ako biblickí kanaánski obri Refaim, tak ugaritská božská postava rp’u – jednotné číslo výrazu rp’um -  sa označujú za obyvateľov Astorotu (napr. Gen 14,5 KTU 1.108.1-3). Toto všetko nemôže byť náhoda.“

Obri sa podľa Daya označujú výrazom refaim podľa všetkého preto, že sú dávno mŕtvi a predstavujú jav z dávnej minulosti, vyhubený Izraelitmi. Nápodobne, aj blízko príbuzných Nefilim môžeme považovať za retrospektívne označených za „padlých“. „"Padlí" teda môže predstavovať meno vytýčené retrospektívne, aby odkazovalo na obrov, pretože padli a viac ich nebolo,“ uzatvára John Day. 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 Súčasný preklad: ...kedy určoval Najvyšší [Eljon] kraje národom, kedy podelil Adamových synov, vymedzil národom hranice dľa počtu synov Izraelových. Pánovým [Jahveho] podielom je totiž jeho ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva. (Deut 32, 8-9)

2 Nie je isté, či biblický text pôvodne pokladal Nefilim za potomkov Božích synov a ľudských dcér. Analýza hebrejského textu  a jej gramatika vedú k pochybnostiam: John Day a iný bádatelia na základe týchto dôkazov argumentovali, že Nefilim boli prítomní už predtým, ako nastalo spájaní božských bytostí (Božích synov) s ľuďmi. Nechajte túto diskusiu bokom a zamerajme sa na identitu bytostí označovaných ako nefilim.

3 „A ja som vyničil spred nich Amorejčanov, vysokých ako výška cédra a silných ako duby; zničil som ich ovocie zhora a ich korene zdola.“ Am 2,9

4 V apokryfnej Knihe obrov sa Gilgameš dokonca explicitne menuje ako jeden z Nefilim!

Literatúra

Colavito, J. (2021): The Secrets of the Pyramids. Red Lightning Books. 

Colavito, J. (Ed.). (2015). Foundations of Atlantis, Ancient Astronauts and Other Alternative Pasts: 148 Documents Cited by Writers of Fringe History, Translated with Annotations. McFarland.

Day, J. (2012). The Sons of God and Daughters of Men and the Giants: Disputed Points in the Interpretation of Genesis 6:1–4. Hebrew Bible and Ancient Israel, 1(4), 427–447. 

Doedens, J. J. T. (2019). The Sons of God in Genesis 6: 1–4: Analysis and History of Exegesis. Brill.

Hundley, M. (2022): Yahweh among the Gods. Cambridge University Press.

Kosior, W. (2018): The Fallen (Or) Giants? The Gigantic Qualities of the Nefilim in the Hebrew Bible. In: Waligórska, Magdalena; Kohn, Tara (eds.), Jewish Translation – Translating Jewishness, De Gruyter, pp. 17–38.