Pôvod Boha: Na počiatku bol El

Dušan Valent, 2021-09-20 20:03:00

Dobrotivý a múdry „otec“ biblického Boha Otca v nebiblických prameňoch doby bronzovej a doby železnej.

Tvoje rozhodnutia sú múdre, ó, Ilu, 

Tvoja múdrosť je večná, 

Pramení z teba šťastný život... 

 

Si veľký, Ilu, si taký múdry,

Z tvojej šedivej brady pramení múdrosť

(KTU 1..4.4.41-43)

 

Ten, ktorý bol pred Jahvem

Tak, ako mnohé súdobé národy starovekého Blízkeho východu, aj Izraeliti vystupujúci v Starom zákone Biblie mali svojho národného boha. Hebrejsky písané biblické texty uvádzajú jeho vlastné meno ako JHVH (bez samohlások). V slovenčine sa prekladá ako Hospodin alebo Pán. Samotní Izraeliti mu s najväčšou pravdepodobnosťou hovorili Jahve.

 

Pozoruhodná pasáž v 6. kapitole starozákonnej knihy Exodus však naznačuje, že boh prapredkov („patriarchov“) izraelitského národa sa volal inak. Boh prehovára k Mojžišovi: „Ja som sa zjavoval Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako Všemohúci Boh [El Šadaj], ale pod svojím menom Pán [Jahve] som sa im nedal poznať.“ 

 

[reklama]

 

Tento verš sa snaží čitateľa presvedčiť, že hoci bol „boh patriarchov“ známy pod odlišným menom, neskrýval sa pod ním nik iný, ako Jahve.

 

„Boh patriarchov“ vystupuje v starozákonných tradíciách v hebrejčine ako El, El Šadaj – „El z Hory“ [1] , El Eljon – „najvyšší El“, El Olam – „večný/prastarý El“, El Roj – „El, ktorý vidí“ alebo El z Bételu. Pozorný pohľad na starozákonné tradície odhaľuje, že zatiaľ čo Jahve typicky vystupuje ako búrkový boh-bojovník, „boh patriarchov“ má oveľa bližšie k inému božstvu. A to k starobylému západosemitskému [2] božstvu menom... El. 

 

„Veľa dôkazov naznačuje, že práve El bol pôvodným bohom, uctievaným starovekými Izraelitmi,“ konštatuje odborník na ugaritské a izraelitské náboženstvo Theodore Lewis z Univerzity Johnsa Hopkinsa.. „El bol dobre známy v Levante neskorej doby bronzovej aj doby železnej, a tak nie je prekvapivé, že práve jeho meno, a nie meno Jahveho, nachádzame v samotnom výraze Izrael.“

 

Skôr, ako si predstavíme relikty Elovho kultu v Starom zákone, pozrime sa na to, čo vlastne vieme o Elovi v náboženstve predkov Izraelitov a v náboženstve Izraelitom najbližších národov.   

 

Korene Izraelitov a ich náboženstva

Etno-politická situácia v oblasti osídlenej Izraelitmi a príbuznými etnikami počas 9. storočia pred n. l. (Autor: Richardprins/Wikimedia) 

Starozákonní Izraeliti osídľovali územie v staroveku označované ako Kanaán. Dnes sa tu rozprestiera Palestína, Izrael, západné Jordánsko a juhozápadná Sýria. Semitské obyvateľstvo sídliace na tomto území Starý zákon súborne označuje výrazom Kanaánci. Kanaáncov vykresľuje negatívne až nepriateľsky, a ich náboženstvo miestami démonizuje. 

 

V rozpore s niektorými biblickými tradíciami o izraelitskom „dobytí zasľúbenej zeme“, archeológovia skúmajúci oblasť Kanaánu neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej sa zhodujú, že Izraeliti v skutočnosti predstavujú priamych potomkovKanaáncov. Izraeliti Kanaán nikdy nedobili, namiesto toho sa tu postupne vyvinuli. Naznačuje to kontinuita vo vývoji osídlenia a hmotnej kultúry, ako aj kontinuita vo vývoji jazyka: hebrejčina Izraelitov vznikla z kanaánčiny (presnejšie prakanaánčiny).

 

Z kanaánčiny doby bronzovej vzniklo okrem hebrejčiny viacero ďalších jazykov, ktorými sa hovorilo v susedných oblastiach, ako napríklad féničtina, amoritčina [3], amónčina, ekrónčina, moábčina a edomčina. Podľa biblistu a jazykovedca Garyho Rendsburga z Rutgersovej univerzity boli uvedené jazyky (vrátane hebrejčiny) vzájomne zrozumiteľné a navzájom podobnejšie ako dialekty modernej angličtiny, čo podčiarkuje blízkosť národov, ktoré nimi hovorili.

 

[reklama]

 

Ugarit a revolúcia v biblistike

Jazykom pozoruhodne pripomínajúcim archaickú hebrejčinu [4] raných Izraelitov sa hovorilo aj v starovekom Ugarite. Zvyšky tohto prekvitajúceho prístavného mesta, ktoré zaniklo na prelome doby bronzovej a železnej v 12. storočí pred n. l., sa podarilo objaviť na území severnej Sýrie. Z písomností v archívoch klinopisných tabuliek vyplýva, že ugaritské náboženstvo v mnohých rysoch pripomínalo náboženstvo Kanaáncov: nachádzame obdobné božstvá (Ilu/El, Balu/Baal, Dagon/Dagan, Rašpu/Rešep, Atirat/Ašera, Anat/Anat, Athtart/Astarte), kozmologické obludy (Yammu/yām, Litanu/Leviatan, Tunnanu/Tannin, Motu/māwet/môt), „tiene“ mŕtvych (Rapiūma/ Refaim) aj terminológiu súvisiacu s kultom.

 

Podobnosti sa však netýkajú len kanaánskeho, ale aj starozákonného náboženstva.

 

„Ugaritské texty priniesli tak veľa nových paralel so starovekým Izraelom, že spôsobili revolúciu v biblických štúdiách,“ píše Theodore Lewis. 

                                                                                                                      

„Ugaritské texty, ako aj iné mimobiblické písomnosti z Blízkeho východu predstavujú niečo, čo by sme mohli nazvať Starým zákonom Starého Zákona,“ vyzdvihuje Mark Smith z Newyorskej univerzity. Podľa jedného z najuznávanejších historikov starozákonného náboženstva ugaritské a ďalšie súdobé písomnosti umožňujú pochopiť korene Starého zákona podobne, ako Starý zákon umožňuje pochopiť korene biblického Nového zákona.

 

Vchod do ugaritského paláca. (Autor: Disdero/Wikimedia)

 

El v Ugarite

Nápisy dokladajú kult Ela na území Kanaánu prinajmenšom od prvej polovice 2. tisícročia pred n. l. Meno božstva sa taktiež objavuje ako súčasť osobných mien v amarnských listoch (14. storočie pred n. l.). Keďže však ide o politickú korešpondenciu medzi starovekým Egyptom a jeho vazalmi a správcami, žiadne podrobnosti o Elovi a jeho uctievaní sa nedozvedáme. O to cennejšie sú texty na hlinených tabuľkách nájdené v Ugarite.

 

Západosemitský El bol v Ugarite známy ako Ilu. Vystupuje tu ako najvyšší boh panteónu, zvrchovaný vládca bohov a partner bohyne Atirat (kanaánska Ašera). Texty aj ikonografia Ela znázorňujú ako postaršiu, bradatú postavu, sediacu na kráľovskom tróne. 

 

Z dostupných písomností je evidentné, že ugaritského Ela charakterizovala múdrosť, a predovšetkým jeho dobrotivosť a svätosť. Často sa označuje ako „ten milostivý“ či „milosrdný boh“: ako ľudia, tak aj bohovia prosia o jeho požehnanie. V niektorých prameňoch (Epos o Kirtovi) vystupuje El ako záchranca a dokonca ako prakticky „jediný spoľahlivý predmet viery“. 

 

El sa v Ugarite často tituluje ako „kráľ“ [5] alebo „otec“, a to ako bohov („synovia Ela“), tak ľudí. Nepriame narážky mu pripisujú taktiež funkciu stvoriteľa. V jednom z textov napríklad El stvoril osobu (exorcistu) z hliny, pričom text používa pre akt stvorenia identické slovné spojenie ako hebrejčina v biblickom stvorení človeka Jahvem. 

 

Podľa ugaritských textov El sídli na úpätí alebo vrchole hory, čo odráža jeho epitet „(boh) z hory“. Elov príbytok sa opisuje výrazmi, ktoré evokujú prístrešok podobný stanu, čo podľa bádateľov môže súvisieť s nomádskym pôvodom Elovho kultu. Medzi ďalšie typické epitetá Ela patrí „býk“, čo evokuje asociácie ako plodnosť a sila, alebo „bezveký“ či „večný“. Vidíme teda, že ugaritský El sa spájal s porovnateľnými epitetami ako jeho starozákonný menovec („(boh) z Hory“, „večný“).

 

Na rozdiel od Baala alebo Jahveho, ale na spôsob starozákonného Ela, ugaritský El nie je bojovníkom. „V minulosti sa niekedy tvrdilo, že El vystupuje v ugaritských textoch ako bojovník. V skutočnosti túto tézu podporuje tak málo dôkazov, že ju možno považovať za nepodloženú,“ upozorňuje Mark Smith. 

 

Na záver nášho stručného prehľadu spomeňme ešte jednu kuriozitu - ugaritské texty sa neštítia ani farbistých opisov Elových genitálií alebo alkoholických excesov. V jednom príbehu sa napríklad dozvedáme o božských hodoch, na ktorých najprv ostatní bohovia opitého Ela podopierajú pri chôdzi, a napokon sú svedkami, ako sa zrúti na zem, kde leží „ako mŕtvy“ vo vlastných výlučkoch. 

 

[reklama]

 

El v chetitských prameňoch

Naše poznatky o Elovi sa nezakladajú len na písomnostiach z Ugaritu. Môžeme sa obrátiť aj na pramene chetitskej ríše. 

 

Chetitská ríša siahala až do južného Kanaánu, pričom  samotné ugaritské kráľovstvo bolo jej vazalom. Chetiti navyše zaznamenali množstvo cudzokrajných, predovšetkým mezopotámskych ale aj iných mýtov a príbehov. Patrí medzi ne aj mýtus o Elkuniršovi a Ašertu, zapísaný počas 13. storočia pred n. l. 

 

Typicky sa považuje za „kanaánsky“ či zápodosemitský/amoritský príbeh z územia dnešnej severnej Sýrie. Z Ugaritu nie je doložený. 

 

Hlavným protagonistom príbehu je boh Elkuniršha, ktorého meno predstavuje chetitský preklad epiteta „El, stvoriteľ Zeme“, doloženého z rôznych prameňov doby železnej (vrátane Biblie). Na zachovaných fragmentoch príbehu vystupuje Elkuniršha ako manžel bohyne Ašertu (čiže Ašera) žijúci v stane – oba detaily máme doložené aj z Ugaritu. Aj tam je Elovou manželkou Ašera a jeho príbytok má povahu stanu. 

 

V roku 2013 sa podarilo objaviť ďalší chetitský prameň relevantný pre otázku Elovho kultu: modlitbu k Elkuniršovi. Okrem iného obsahuje prosby na odohnanie zlovestných snov a Elovi pripisuje početné „záhrobné“ epitetá, ako napríklad „pán temnej zeme (podsvetia)“.

 

O čom teda vypovedá dostupný chetitský materiál? „Naše dáta sú síce zlomkovité, ale poskytujú jasné indikácie, že v severnej Levante doby bronzovej sa ľudia obracali na Ela s prosbami o odvrátenie ich obáv, ktoré sa týkali bežného života, ale aj záhrobných strastí,“ píše Theodore Lewis. 

 

Pozlátená soška Ela z Megida. (Autor: Daderot/Wikimedia)

 

Doba železná

Niekedy sa uvádza, že význam Ela v dobe železnej prudko a výrazne poklesol. Vraj sa stal prinajlepšom neaktívnym bohom v pozadí. Tento názor je však podľa aktuálneho bádania prinajmenšom v prostredí severozápadných Semitov [6] mylný. 

 

„V štátnych kultoch Levanty prvého tisícročia pred n. l. vystupujú odlišní patrónski  bohovia než El, táto situácia ale nevyhnutne neznamená stratu Elovho kultu,“ vysvetľuje Mark Smith. „Napokon, v Ugarite bol dynastickým bohom Baal, ale to neviedlo k úpadku ugaritského kultu Ela.“

 

Theodore Lewis súhlasí. „Hoci nemáme k dispozícii veľa nápisov v severozápadných semitských jazykoch, napriek tomu dostupný materiál potvrdzuje prítomnosť Ela v dobe železnej,“ upozorňuje výskumník.

 

Samalské (aramejské) písomnosti z ôsmeho storočia pred n. l. Ela pravidelne umiestňujú na druhú najvyššiu pozíciu v panteóne (po Hadadovi). Elovo meno navyše predstavuje najbežnejší teoformný (božským menom inšpirovaný) element v menách Aramejcov, Edómčanov aj Amónčanov prvého tisícročia pred n. l., čo podľa bádateľov odráža vysoký význam Elovho kultu u týchto severozápadosemitských národov. 

 

[reklama]

 

Indície Elovho kultu nachádzame aj u Féničanov. Spomína ho Filo z Byblosu (c. 64 – 141 . l.), a jeho tvrdenie podporujú aj niektoré (vzácne) nápisy z druhej polovice tisícročia a možno biblické pasáže. Ezechiel 28 podľa Marka Smitha očividne naráža na Ela fénického Týru: „Kapitola opisuje domov týrskeho Ela podobným spôsobom, ako to robia opisy Elovho príbytku v písomnostiach z Ugaritu. Taktiež múdrosť, pripisovaná týrskemu Elovi, evokuje Ela ugaritských textov.“

 

Biblista Ingo Kottsieper z Münsterskej univerzity konštatuje, že El predstavoval v Levante 1. tisícročia pred n. l. dôležité božstvo:. „Jeho aktivita však bola viac zameraná na ochranu jednotlivcov, naproti tomu Hadad, Baal a iné božstvá získali väčší význam v politickej sfére.“ 

 

Posun funkcie Elovho kultu smerom k jednotlivcom zachytávajú aj biblické naratívy o patriarchoch (Gen 26,24; 28,13; 31,5; 42), kde sa El prezentuje ako boh pozorný voči ľudským obavám o potomstvo a úrodu, na spôsob patriarchálneho rodinného boha. 

 

Elovej prítomnosti v starozákonných tradíciách, ako aj otázke jeho postupného splynutia s Jahvem, sa však budeme podrobnejšie venovať nabudúce.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poznámky

1 Moderný biblický preklad „všemohúci“ historici náboženstva prakticky univerzálne odmietajú.

2 V priestore východných Semitov (Mezopotámia) sa výraz používal ako všeobecný výraz pre božstvo.

3 Zaradenie amoritčiny je problematické. Jazyk je známy len zlomkovito, takmer výhradne z osobných mien, a hoci bol očividne blízko príbuzný kanaánskym jazykom, nie je isté, či do tejto skupiny patril.

4 Zaradenie ugaritčiny je predmetom diskusií. Isté je, že ugaritčina mala blízko k hebrejčine a iným jazykom skupiny kanaánskych jazykov. Niekedy sa považuje za dialekt amoritčiny.

5 Spoločne s Baalom: oba božstvá si nekonkurujú, ale fungujú ako dopĺňajúci sa tandem.

6 Jazyková skupina, do ktorej patrili okrem kanaánskych jazykov (ako hebrejčina) aj aramejské jazyky a ugaritčina.

 

Literatúra

Cline, E. H. (2019): 1177:Zhroucení civilizace. Vyšehrad.

Lewis, T. J. (2020): The Origin and Character of God. Oxford University Press. 

Kottsieper, I. (1997): El - ferner oder naher Gott? Zur Bedeutung einer semitischen Gottheit in verschiedenen sozialen Kontexten im 1. Jtsd.v.Chr. Religion und Gesellschaft Year 25-74

Smith, M. S. (2001): Origin of Biblical Monotheism. Israel’s Polytheistic Background and the

Ugaritic Texts. Oxford University Press.

Smith M.S.,( 2004): The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers

Rendsburg, Gary (1997): Ancient Hebrew Phonology. Phonologies of Asia and Africa: Including the Caucasus. Eisenbrauns.

 


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri