CSI doba bronzová: Brutálna vražda pravekého vládcu ako nevydarený puč?

Úsvit 2. tisícročia pred n. l. znamenal v strednej Európe vzostup nového kovu – bronzu. Ústrednými aktérmi tohto procesu sa stali ľudia tzv. únětickej kultúry, okrajovo doloženej aj z územia Slovenska, ale oveľa lepšie známej z Čiech, Moravy, Sliezska, Rakúska a stredného Nemecka. A práve do posledne menovanej oblasti zavítame v tomto článku. 

[reklama]

Zo stredného Nemecka poznáme mnohé „únětické“ osady – spravidla neopevnené, postavené pri vodných tokoch a tvorené niekoľkými dlhými domami. Ich obyvatelia prosperovali vďaka kovovýrobe, výhodnej geografickej polohe v centre súdobých obchodných ciest, a taktiež vďaka ťažbe a obchodu so soľou. Veľkolepé milodary v hroboch a hromadné nálezy (depoty) kovových predmetov vypovedajú o výnimočnom bohatstve a podľa archeológov ako je Harald Meller aj spoločenskom usporiadaní, ktoré evokuje akési rané štáty so stabilnými armádami. 

Predpokladaní únětickí vládcovia nespočinuli v bežných hroboch, ale v impozantných tzv. kniežacích mohylách. V strednom Nemecku sa podarilo objaviť desať. Len tri boli vedecky preskúmané – jednou z nich je mohyla v Helmsdorfe, vykopaná v roku 1907, keď ešte stále dosahovala šírku 35 a výšku 7 metrov. Metódou dendrochronológie sa ju podarilo datovať do záveru 19. storočia pred n. l. 

Jedol ako kráľ, pochovali ho s predkami

Výskum mohyly priniesol viacero pozoruhodných zistení. V prvom rade, v pohrebnom monumente sa našli zvyšky dokopy piatich ľudí. V strede ležali pozostatky muža, ktorého pochovali v dubovej truhle s prestížnymi zlatými, bronzovými a dioritovými milodarmi. Izotopová analýza ukázala, že praveký „knieža“ bol mimoriadne dobre živený. „Kosti nebohého potvrdili to, čo naznačilo jeho pochovanie pod ohromnou mohylou: absolútne a v týchto rozmeroch v strednej Európe predtým nevídané privilégiá jedinej osoby,“  hovorí Harald Meller. Analýza izotopov dusíka napríklad poodhalila na tú dobu v skutku prepychovú stravu. „Na tanier kniežaťa sa dostávalo takmer výhradne to najlepšie mäso, pravdepodobne jemná jahňacina a teľacina,“ hovorí archeológ. „Našim predkom z doby bronzovej sa teda po kulinárnej stránke nevodilo horšie než stredovekým kráľom.“

Pozostatky ďalších štyroch jedincov, časť z nich uložená v kamenných cistách, sa spočiatku prisudzovali ľuďom obetovaným počas pohrebných rituálov „kniežaťa“. Najnovšie výskumy ale ukázali, že pochádzajú z oveľa staršieho obdobia a patria nositeľom kultúry so šnúrovou keramikou (26./25. storočie pred n. l.). Helmsdorfskú mohylu cielene postavili na mieste starodávnych, ale v teréne ešte stále badateľných mohýl, možno prisudzovaných slávnym, v tom čase snáď legendárnym predkom. Ďalšie hroby nájdené v okolí svedčia, že pohrebný areál sa používal od čias kultúry so šnúrovou keramikou kontinuálne do doby bronzovej.

„Mohyly patria medzi pamäťové artefakty, či lepšie monumenty. Znamená to, že ich vztýčením chceli ich budovatelia zachovať spomienku na pochovaného či pochovaných,“ vyzdvihuje archeológ a odborník na kult doby bronzovej Pavol Jelínek. Výskumník dodáva, že mohyly okrem toho súviseli aj s akými potvrdením ideológie danej spoločnosti. „Môžeme si to predstaviť na príklade staroegyptských pyramíd a zádušných kultov v nich uložených, zbožstvených faraónov,“ konštatuje. „Fakt, že helmsdorfská kniežacia mohyla prekrývala staršie hrobky môže znamenať, že budovateľom išlo o istú ideovú kontinuitu, alebo aspoň o jej zdanie. Môžeme si to predstaviť ako sčasti rituálny, sčasti spoločenský a v neposlednom rade politický akt, ktorý bol posvätený rukou predkov, a nezáleží, či pravých alebo domnelých.“

[reklama]

Bola to vražda

Žiaľ, kostra pravekého „kniežaťa“ sa zachovala len veľmi zlomkovito. Aj to málo, čo máme k dispozícii, však antropológom stačilo na to, aby identifikovali stopy troch nezahojených bodnutí čepeľou bronzovej dýky. Jedno bodnutie zasiahlo brucho, druhé rameno, tretie prakticky prerazilo lopatku. „Aj keď nemôžeme nevyhnutne predpokladať, že obeť bola okamžite znehybnená, zranenie by bolo nakoniec smrteľné,“ píše antropologička Nicole Nicklischová s kolegami. 

Inými slovami, v helmsdorfskej mohyle spočinul pradávny vladár, ktorého zabili. Povaha zranení navyše vypovedá, že smrť ho nezastihla na bojisku. „Morfológia brušnej rany naznačuje, že helmsdorfský knieža neniesol žiaden ochranný odev či pancier, a preto by sme mohli uvažovať, že k útoku pravdepodobne nedošlo v kontexte vojenského konfliktu, ale v 'súkromí',“ vysvetľuje Nicklischová. 

Veľmoža z doby bronzovej teda zavraždili. A podľa úvah bádateľov skutok spáchal najskôr niekto, koho nebohý dobre poznal, a komu dôveroval. Stal sa obeťou sprisahania ako Cézar, ktorého bodli 23-krát? Čisto teoreticky, podobný scenár nie je nemysliteľný. Napokon, celkový počet zranení helmsdorfského „kniežaťa“ zostáva neznámy – nie každé bodnutie zanechá stopy na kostiach, pričom v tomto prípade máme k dispozícii sotva štvrtinu kostry. 

Cézarovský okamih?

Začnime tým, čo vieme. Zásah do ramena evokuje obranné zranenie, pričom zásah do brucha – pripomeňme, nebohý bol robustný a veľmi dobre živeného muž –, nastal tak prudko, že dýka sa zabodla do chrbtice. „Sila potrebná na tak mocný úder nasvedčuje, že vraždu spáchal muž,“ konštatuje Nicole Nicklischová, podľa ktorej čepeľ zasiahla žalúdok, pečeň a aortu. 

S kolegami predostrela dva scenáre. Podľa prvého útok začal bodnutím do brucha (b1) a potom, keď obeť kľačala na kolenách alebo sa predkláňala, nasledovalo bodnutie do pleca, ktoré prerazilo lopatku (b2). Podľa druhého bola obeť najprv bodnutá do pleca (c1) a až keď bezvládne ležala na zemi  do brucha (c2). Zásah do ramena podľa nej zrejme nastal, keď sa obeť ešte dokázala brániť, čiže v úvode tragického stretu.

Harald Meller vo svojej nedávnej knihe vyzdvihol o čosi farbistejší opis, ktorý mu vyrozprával Karol Schauer, jeho dlhoročný spolupracovník a uznávaný ilustrátor špecializujúci sa na rekonštrukciu výjavov zo stredoeurópskej prehistórie.

„Máme pred sebou dobre známu situáciu,“ hovorí rodák z Bratislavy, ktorý pod Mellerovým vedením zvečnil súboj na jednom zo svojich obrazov. „Atentátnik bol vysoko postavená osoba, niekto, kto bol kniežaťu blízky, pretože mohol k nemu pristúpiť ozbrojený. Ktokoľvek iný by musel zbrane odložiť. Bol to dôverník, keďže k dvojici nebola pripustená ani len telesná stráž. Ak by bola prítomná, vrah by nemohol bodnúť trikrát. Po prvom bodnutí by ho premohli. Alebo bola stráž na strane útočníka? Mohlo ísť o vysokého dôstojníka, o vojvodcu. Určite nezabíjal prvýkrát. Jeho skutok vypovedá o totálnej odhodlanosti. Podľa mňa to vyzerá na čin osamelého páchateľa.“

„Bodnutý veľmož po zásahu nepochybne reval od bolesti ale aj zlosti,“ vyzdvihuje Schauer. „Predtým nebol podozrievavý, inak by vraha neprijal osamote, a už vôbec nie neozbrojený. V skutku išlo o cézarovský moment: Ty? Prečo?“

Podľa Schauera sa po prvom zásahu do brucha ranený veľmož predklonil, držiac ľavú ruku v obrannom geste pred sebou. Vtedy ho do ramena zasiahol ďalší úder dýky a preťal mu biceps a deltoid. Následne vladár padol na kolená a na dlane, čím odhalil krk. Vtedy ho do priestoru medzi kľúčnou kosťou a lopatkou zasiahlo tretie bodnutie. „Zásah je opäť vedený obrovskou silou a láme kosť. To hovorí o enormnej odhodlanosti ale aj o extrémnych emóciách. Lebo už prvé bodnutie do brucha viedlo k život ohrozujúcim zraneniam,“ konštatuje Schauer a uzatvára: „Takto sa to mohlo odohrať.“

[reklama]

Moc nezískal

„Máme dočinenia s vraždou tyrana? Napokon, vieme, že prvým starovekým štátom často vládli despoti,“ uvažuje Harald Meller, no jedným dychom pripúšťa, že jedinou oporou pre tento záver je brutalita útoku. „Páchateľ mal svoje dôvody a ktovie, koľko ďalších rán uštedril okrem tých, ktoré sa nám zachovali.“ 

Podľa bádateľa mohla k vražde viesť zranená česť, závisť alebo pokus prevziať moc. Nicole Nicklischová navrhuje ďalšiu možnosť. „Niektorí bádatelia uvažovali o používaní dýk v špecifickom type súbojov, ktoré sa odohrávali v kontexte kodifikovanej konfrontácie medzi členmi najvyššej elity doby bronzovej vo Veľkej Británii,“ píše antropologička. Podľa týchto autorov sa vodcovstvo dalo vybojovať osobným bojom. To je pre koncept, ktorý nebol vzácny ani prapredkom helmsdorfského veľmoža, nositeľom kultúry so šnúrovou keramikou, u ktorých sú doložené ritualizované súboje. Pravda, tieto konfrontácie boli vedené tak, aby ich obaja účastníci prežili, nešlo o boje na život a na smrť. 

Nech už boli príčiny zabitia helmsdorfského veľmoža akékoľvek, jedna vec je podľa Haralda Mellera istá. Po smrti neupadol do nemilosti, práve naopak: „Ak bolo jeho zabitie pokusom o puč, zdá sa byť isté, že zlyhal. Helmsdorfské knieža pochovali so všetkými poctami do ohromnej mohyly.“ 

Vražda helmsdorfského veľmoža je podľa neho dôležitá aj preto, že dokazuje, ako hlboko bola etablovaná vláda panovníkov únětickej kultúry. „Ich moc ustála aj vraždu vládcu. V nestabilných spoločenstvách by pravdepodobne nasledoval kolaps,“ vysvetľuje. „To znamená, že museli existovať inštitucionalizované opory moci, vďaka ktorým kniežatstvo prežilo aj takúto ranu.“ 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Literatúra

Meller, H., Michel, K. (2018). Die Himmelscheibe von Nebra. Propylaen.

Nicklisch, N. a kol. (2022). Bioarchaeological investigations of the princely grave at Helmsdorf attesting to the violent death of an Early Bronze Age leader. Scientific reports, 12(1), 16139.