Prebrali „západnú kultúru“ a postavili prvé „praveké mesto“ na našom území

Dušan Valent, 2020-11-13 05:00:00

Pred približne 4000 rokmi prebiehala zásadná spoločensko-kultúrna transformácia obyvateľstva západného Slovenska.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Bolo to naozaj vážne.

 

Drsní bojovníci a iní významní muži jednej z najbojovnejších (najnásilnejších?) pravekých kultúr nášho územia (nitrianska kultúra) v závere tretieho tisícročia pred n. l. postupne zanevreli na „mačovské“ ozdoby ako kančie kly – a vplyvom západnej kultúry uprednostnili kovové náušnice a náhrdelníky. 

 

„Ženské ozdoby nachádzame neskôr dokonca aj u mužov. Čo to o nich vypovedá? Boli zženštilejší?“ pýta sa archeológ Pavol Jelínek zo Slovenského národného múzea. 

 

Ale to zďaleka nebolo všetko.

 

Ďalšia zmena sa týkala žien. Z období niekoľkých stáročí sme na celom Slovensku nezistili jediný hrob, ktorého bohaté milodary by poukazovali na členku „elity“. V závere tretieho tisícročia pred n. l. sa to podľa archeológa Jozefa Bátoru mení. Jednoznačná mužská dominancia končí. 

 

„Vo výbave ženských hrobov nenarastá iba kvantita, ale i kvalita milodarov, a to najmä v prípade ozdôb hlavy a tela,“ píše Bátora. Výskumník z Archeologického ústavu SAV v NItre a Katedry archeológie FiF UK v Bratislave predpokladá, že častejší výskyt šperkov a ich väčší počet indikuje zmenu postavenia žien v spoločnosti. (Archeológ Slovenského národného múzea Pavol Jelínek ale upozorňuje, že takáto priamočiara interpretácia môže byť zavádzajúca: „Čo ak mali ženy viac milodarov v hroboch jednoducho preto, že sa rozšíril zvyk pochovávať ich s osobným majetkom?“ A archeológ Peter Tóth z Masarykovej univerzity v Brne podotýka: „Napr. aj dnes, keď sa pochovávajú zosnulí, väčšinou sa pochovávajú bez milodarov. Teda prítomnosť/bohatosť milodarov nevypovedá o spoločenskému rebríčku.“)

 

Z tieňa vystúpili taktiež osady. Z predchádzajúcich stáročí poznáme prevažne len pohrebiská a zriedkavo zásobnicové jamy naplnené odpadom. Ľahko konštruované príbytky vtedajších komunít nezanechali takmer žiadne archeologické stopy. No pred približne 4000 rokmi sa v archeologickom zázname opätovne objavujú domy. Teda prinajmenšom v opevnených osadách. Tie neopevnené sa stavali naďalej „po starom“. 

 

Do popredia sa opäť dostala aj rodinná či možno rodová súdržnosť. Archeológovia to dedukujú na základe novej štruktúry pohrebísk, v ktorých nachádzame väčšie či menšie zoskupenia hrobov, podľa všetkého združujúce príbuzných. 

 

Trvalo to stáročia. Ale napokon nastal zásadný prerod spoločnosti: obyvatelia dnešného západného Slovenska prijali spôsoby ľudí zo západu, osvojili si cudziu kultúru. A naplnili podstatu novej historickej epochy, doby bronzovej.

 

Po prvý raz sa na našom území objavuje bronz. Vlastne po prvý raz badáme hojnejšie zastúpenie akýchkoľvek kovových predmetov.

 

Mocní a bohatí skrytí za valom a priekopou

Vykopávky na lokalite Fidvár vo Vrábľoch. (Autor: Peter Tóth)
Vykopávky na lokalite Fidvár vo Vrábľoch. (Autor: Peter Tóth)

Jedno z nálezísk, kde sa túto kultúrnu transformáciu podarilo zachytiť najnázornejšie, predstavuje opevnené sídlisko na lokalite Fidvár (maď. Földvár „zemný hrad“) pri Vrábľoch, vybudované na ľavom brehu rieky Žitava. 

 

Predstavuje mimoriadny úkaz, a to nielen na pomery nášho, slovenského praveku. Vyniká aj v širšom stredoeurópskom kontexte. Archeológovia vo Vrábľoch-Fidvári odkryli zvyšky 180 domov so štandardizovanými rozmermi a v lúčovitom usporiadaní vo viacerých radoch. Plánovanú výstavbu sme zo severu Karpatskej kotliny doposiaľ poznali až z obdobia o asi 300 rokov neskôr. Opevnená časť sídliska zaberala asi 4 hektáre, osídlenie ale pokračovalo súvisle ďalej a toto „predpolie“ pokrývalo ďalších 10 - 15 ha. Pred asi 3900 rokmi sídlisko obývalo okolo 1000 obyvateľov: takmer 30-krát viac, ako typické praveké osady strednej Európy.[1]

                    

Vnútri valom a priekopou chráneného osídlenia sa časť populácie vyčlenila na akejsi centrálnej, vyvýšenej „akropole“, ohraničenej ďalším valom s priekopou. Na ploche asi 1,2 ha tu žilo približne 200 -400 ľudí, podľa archeológa Jozefa Bátoru miestna spoločenská elita. „Poukazujú na to domy s podmurovkou z lomových kameňov a ulice medzi nimi vydláždené drevenými doskami a hranolmi,“ píše vedec. V „podhradí“ naproti tomu stáli jednoduchšie domy. „Ich konštrukcia pozostávala iba z dreva, prútia, hliny a slamy. Pri ich stavbe absentuje použitie kameňa. Tu zrejme žila bežná časť tamojšieho obyvateľstva.“

 

„Na centralizáciu moci a existenciu miestnej elity poukazujú i batérie zásobnicových jám, ktoré boli sústredené na pomerne malom priestore sídliska,“ píše Bátora. „Teda vo Vrábľoch-Fidvári členovia miestnej spoločenskej elity centrálne riadili hospodárenie a rozhodovali aj o distribúcii spoločných zásob potravy.“

 

Z Vrábľov-Fidváru poznáme viaceré nálezy jantáru, no o skutočnom bohatstve obyvateľstva máme len hmlistú predstavu. Hoci archeológovia našli rozsiahle pohrebisko patriace obyvateľstvu sídliska, všetky preskúmané hroby boli „vykradnuté“. „Tento jav bol bežne rozšírený v celej strednej Európe,“ píše Bátora. „Uvažuje sa, že cenné predmety boli odoberané za účelom osobného obohatenia. Druhou možnosťou je, že šlo o rituál, ktorého cieľom bolo získať relikvie patriace predkom.“

 

Obdoba Mykén?

Dnešný stav náleziska. (Zdroj: Vrable.sk)

Podľa Jozera Bátoru sa s podobne usporiadanou architektúrou a štruktúrou osídlenia ako vo Vrábľoch-Fidvári stretávame začiatkom doby bronzovej iba v stredomorskej (napr. Mykény, Trója) a v zauralskej oblasti (Sintašta, Arkaim). Jeho kolega Peter Tóth, ktorý sa podieľal na vykopávkach náleziska aj na väčšine výskumných prác, je však opatrnejší.

 

„Čo sa týka vplyvov kultúry Sintašta v našej oblasti, to je veľmi hypotetické, až špekulatívne,“ upozorňuje v archeológ. „Viaceré odborné štúdie v západnej Európe poukazujú na to, že doba bronzová bola prvým obdobím v dejinách ľudstva, keď došlo k vzniku globalizovanej spoločnosti. Zdroje surovín na výrobu bronzu (teda meď a cín) boli nerovnomerne rozdelené, a teda sa musela vytvoriť určitá distribučná sieť. Teda minimálne elitná vrstva spoločnosti o sebe vedela, pretože organizovala diaľkový obchod a uspokojovala svoje potreby predovšetkým vo vzťahu k luxusnému tovaru.“

 

Týmto luxusným tovarom Peter Tóth myslí predovšetkým artikle ako jantár, bronzové výrobky, textil, otrokov či kone. 

 

„Hovoriť o tom, že idea kruhovej architektúry prišla z východnej Európy, sa v súčasnosti ešte stále povedať nedá. Ohraničenie priestoru do kruhu či oválu (prostredníctvom priekop, palisád či valov) má svoje počiatky už v neolite, preto by som pôvod kruhového opevnenia nehľadal v kultúre Sintašta či v Mykénach, ale pozeral sa skôr do stredoeurópskeho priestoru,“ upozorňuje.

 

Dobýjanie pevnosti či zmena „módy“?

Keramika nájdená na nálezisku. (Zdroj: Univerzita Komenského)

Impozantnú podobu nadobudlo „praveké mesto“[2] vo Vrábľoch-Fidvári v čase, keď si dnešné západné Slovensko podmanila expanzívna „západná“ únětická kultúra, šíriaca sa z dnešného východného Nemecka a Čiech. Obyvateľstvo sídliska vo Vrábľoch-Fidvári vykazuje od obdobia pred asi 4000 rokmi typické prvky únětickej kultúry. Predtým však „únětické“ rozhodne nebolo. 

 

Na Fidvári archeológovia zistili dôkazy súvislého osídlenia nositeľmi celkovo až štyroch archeologických kultúr. Ako si to vysvetliť? Dobyli jedni pevnosť od druhých? A od nich tretí, a potom zase štvrtí?

 

Zmeny kultúr sa kedysi stotožňovali so zmenami obyvateľstva. V prípade náleziska vo Vrábľoch takúto interpretáciu na prvý pohľad podporujú dôkazy o požiari, ktorý uchvátili sídlisko v každej fáze osídlenia s výnimkou prvej. Archeológovia však požiare považujú skôr za dôsledok nešťastnej náhody – nenašli žiadne dôkazy útokov a iných násilných epizód. „Požiar môže byť výsledkom aj rituálnej/náboženskej dimenzie,“ upozorňuje Peter Tóth.

 

Podľa Pavla Jelínka západné Slovensko v tomto období nepostihla výmena obyvateľstva ani výraznejší prísun cudzincov. „Pravdepodobne nedošlo k veľkej zmene populácie,“ hovorí. Podľa Jelínka o tom svedčia hroby, konkrétne pokračovanie prísnych pohrebných zvyklostí. Ako poukázali mnohí archeológovia u nás i vo svete, ľudia sa pohrebných rituálov vzdávajú oveľa neochotnejšie než tradičnej výzdoby a tvarov keramiky, zrejme preto, že vychádzajú z hlboko zakorenených náboženských predstáv.

 

Hoci sa na dnešnom západnom Slovensku objavili cudzie (únětické) kultúrne prvky, domáce pohrebné zvyklosti, už v tom čase starobylé, sa udržali a dominovali ďalších štyristo rokov. Objavuje sa síce zvýšený počet ľudí, ktorých do hrobov ukladali s odlišnou orientáciou, týchto potenciálnych cudzincov však podľa Jelínka nie je veľa. A neskôr ich ešte ubudlo. 

 

Očividne, pre našich pravekých predkov bola materiálna kultúra skôr otázkou módy. Ak aj predstavovala vyjadrenie skupinovej identity, ako sa niektorí výskumníci domnievajú, táto skupinová identita bola premenlivá a nestála.

 

Voľný, plynulý prechod jednej kultúry v druhú nepozorujeme len vo Vrábľoch-Fidvári, ale začiatkom doby bronzovej aj inde v Karpatskej kotline: všade tam, kde súvislé osídlenie trvalo niekoľko storočí. 

 

Pôvod sídliska

História súvislého osídlenia vo Vrábľoch-Fidvári začína na sklonku doby medenej, okolo 25. storočia pred n. l. Karpatskú kotlinu vtedy obývali rôzne mobilné, prevažne pastierske komunity. Sídlili v rozptýlených osadách a vykazovali pestrú zmes keramických tradícií. Kovmi však neoplývali. Na Fidvári založili osadu nositelia tzv. kultúry Kosihy-Čaka. Zanechali po sebe len dva metre hlboké, keramikou naplnené zásobnicové jamy. Po ich ľahkých príbytkoch nezostali žiadne stopy.

 

Začiatkom doby bronzovej (počas 23. storočia pred n. l.) vyrástlo opevnenie v podobe valom lemovanej, 12 m širokej priekopy, chrániacej plochu s rozlohou asi 0,3-0,5 ha. Prisudzujeme ho už hatvanskej kultúre, ktorá v tom čase v severnom Maďarsku a na juhu stredného Slovenska budovala desiatky opevnení. V prípade Vrábľov-Fidváru išlo o jej najzápadnejšiu opevnenú lokalitu. Komunity hatvanskej kultúry boli v intenzívnom kontakte so západnejšími komunitami únětickej kultúry. Počas 21. storočia pred n. l. západné vplyvy celkom prevládli.

 

Silné vplyvy zo západu

Nositelia únětickej kultúry na našom území osídľovali len západ Slovenska, ich artefakty však nachádzame prakticky na celom území - vyobrazená dýka pochádza napríklad z Košíc. (Zdroj: Wikipédia, Bátora 2018)

„Únětizácia obyvateľstva západného Slovenska začiatkom doby bronzovej bola obrovská,“ hovorí Pavol Jelínek. Jedným dychom však pripomína, že je zatiaľ málo prebádaná.

 

Čo vieme je, že prebiehala dlho, od 23. storočia pred n. l., keď na náleziskách pozorujeme prvé únětické vplyvy (Veselé, Blatné). O necelých dvesto rokov rastie počet „cudzích“ orientácií nebožtíkov v hrobov – niektoré zodpovedali orientáciám v domovskej oblasti únětickej kultúry. Neskôr nastáva ústup domácich kultúrnych tradícií sprevádzaný postupným osvojovaním prvkov únětickej kultúry. Prečo k nemu došlo? 

 

Únětická kultúra bola pre našich dávnych predkov nepochybne atraktívna. Jej nositelia predstavovali prvých „bronziarov“ strednej Európy. (Únětickí prospektori podľa všetkého prečesávali aj naše hory, o čom svedčia nálezy hromadných alebo ojedinelých kovových predmetov - azda dary bohom – ďaleko za hranicami areálu únětickej kultúry na severnom, strednom či východnom Slovensku.) „Únětické“ predmety si teda spočiatku mohli dovoliť len tí zámožnejší, čím získali punc prestížnosti. Keď sa stali dostupnejšie, domáce obyvateľstvo ich uprednostnilo pred pôvodnými domácimi kultúrnymi tradíciami – s výnimkou pohrebného rituálu. 

 

„Nositelia únětickej kultúry si viac cenili "umenie" a krásu, viac investovali do pekných vecí a začali si zdobiť zbrane,“ konštatuje Jelínek. Oproti predchádzajúcej, podľa jeho názoru „machistickej“ nitrianskej kultúre,  bola únětická kultúra podľa neho jednoznačne sofistikovanejšia. Môžeme tiež konštatovať, že územie západného Slovenska dosiahlo v časoch únětickej kultúry svoj vrchol. Objavuje sa zlato – podľa profesora Jozefa Bátoru dokonca častejšie ako počas neskoršej maďarovskej kultúry, ako aj jantár, známy z hrobov aj domov Vrábeľ-Fidváru.

 

Osvojenie únětickej kultúry zbližovalo komunity nielen z hľadiska keramiky a bronzových nástrojov, ale zdá sa, že aj ekonomicky. „V areáli území tejto kultúry existovala spoločenská zmluva, ktorá sa prejavila univerzálnym platidlom v podobe bronzových hrivien so štandardizovanými rozmermi,“ hovorí Pavol Jelínek. Pripomína ale, že „na našom území sa okrem Pomoravia vyskytujú vzácne a od stredného Slovenska sa vytrácajú“.

 

 „Oproti minulosti to bola bohatšia spoločnosť, viac zameraná na obchod,“ konštatuje Jelínek. Práve záujem elít zúčastňovať sa diaľkového obchodu je podľa neho jedným z možných motorov „únětizácie“. Predpokladá, že táto snaha viedla k sústredeniu spoločnosti do väčších osád, ako bolo aj sídlisko vo Vrábľoch-Fidvári.

 

Rozmach a otázny úpadok

Rekonštrukcia zachovanej časti sídliska v čase únětickej kultúry. (Zdroj: Univerzita Komenského)

Za „hatvanských čias“ stálo vo Vrábľoch-Fidvári nie viac ako 15 domov a žilo tu menej ako sto ľudí. Začiatkom 20. storočia pred n. l. nastal rapídny rast sídliska: zväčšenie opevnenej plochy na 3,6 ha vybudovaním dvoch ďalších priekop, ktoré lemovali palisádami vystužené valy. Najvnútornejší val, navŕšený dvesto rokov predtým, sa medzičasom rozpadol a zaplnil susednú priekopu. Čo je zaujímavé, z čias maximálneho rozvoja sídliska (19. - 18. storočie pred n. l.) nepoznáme žiadne iné osady v okolí, hoci predtým ich existovalo prinajmenšom dvanásť. Akoby sa do Vrábľov-Fidváru presťahovali všetci obyvatelia širšieho okolia. 

 

Niekedy na prelome 18. a 17. storočia pred n. l. nastala dramatická zmena. Opevnené sídlisko sa podľa Jozefa Bátoru zmenšilo na 1 hektár, pretože ho opustila väčšina obyvateľov: namiesto tisícky ľudí tu podľa neho žila možno pätina (archeologicky klasifikovaní ako nositelia novej, maďarovskej kultúry). Na druhej strane, v okolí vzniká viacero malých osád. Archeológovia sa domnievajú, že ich zrejme založili odídenci z Vrábľov-Fidváru.

 

Čo zapríčinilo úpadok sídliska? V literatúre sa niekedy argumentuje, že k rozptýleniu populácie viedlo vyčerpanie prírodných zdrojov. Jozef Bátora vyzdvihuje „kolaps diaľkových obchodných kontaktov“ okolo roku 1750 pred n. l. Pripomína, že rozkvet opevneného sídliska vo Vrábľoch-Fidvári umožnili výhodná geografická poloha a blízkosť ložísk farebných kovov (meď, zlato, cín), v neďalekých vulkanických pohoriach na strednom Slovensku. „Sídlisko vo Vrábľoch, ležiace na križovatke obchodných ciest, sa tak mohlo podieľať na distribúcii nielen týchto nerastných surovín, ale aj hotových metalurgických výrobkov,“ píše Bátora. 

 

Pavol Jelínek pre zmenu uvažuje, že význam Vrábiel-Fidváru mohol poklesnúť kvôli konkurencii opevnených osád, ktoré v tom čase na území západného Slovenska „vyskakovali ako huby po daždi“.

 

Peter Tóth ale upozorňuje, že pokles významu sídliska nie je jednoznačne preukázaný: „Z maďarovskej fázy kultúrne vrstvy chýbajú, odstránila ich intenzívna orba,“ hovorí, podotýkajúc, že ešte v 60. rokoch minulého storočia bola výška kultúrneho súvrstvia o 2,5 m vyššia ako dnes. „Preto úpadok, ktorý sa môže na prvý pohľad javiť, nemusí zodpovedať skutočnosti. Síce v únětickej fáze je opevnené sídlisko obohnané dvoma prstencami priekop, v maďarovskej fáze však bola vyhĺbená extrémne hlboká a extrémne široká priekopa, dodnes viditeľná v teréne,“ hovorí. Priekopa dosahovala hĺbku 7 m a šírku 22 m a navŕšili za ňou 4 m vysoký val. Archeológovia predpokladajú, že v priekope tiekol dva metre hlboký tok privedený zo Žitavy alebo jej ľavostranného prítoku Kováčovského potoka. „Toto asi o úpadku nesvedčí. Navyše, v zázemí sídliska sú stále zachované dná zásobných jám maďarovskej kultúry, ktoré hovoria o rozsahu osídlenia. A toto sa prekrýva s únětickým osídlením. Preto si myslím, že koncom únětickej fázy k žiadnemu úpadku nedochádza.“

 

Osud sídliska končí niekedy na prelome 16. a 15. storočia pred n. l., a to požiarom, ale opäť bez indícií bojových stretov. Zaniká v rovnakom čase ako stovky podobných opevnených sídlisk naprieč celou strednou Európu. Azda z dôvodu zložitej súhry klimatických a spoločenských zmien, azda s prispením presunov väčšieho či menšieho počtu obyvateľstva (podrobnejšie sa problému venujeme v tomto článku).

 

-

 

Prosíme, podporte fungovanie nášho projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odbornú spoluprácu na článku autor ďakuje Pavlovi Jelínkovi a Petrovi Tóthovi.

 

Poznámky:

1 „Áno, pôsobí to tak, že lokalita je najväčšia, má veľké množstvo domov... Avšak geofyzikálny plán, z ktorého sa počty domov vyčítali, nič nehovorí o chronologickom vývoji sídliska. Teda to, či v danom momente žilo na lokalite 1000 obyvateľov, je skôr otázne.,“ upozorňuje Peter Tóth. Za možnú označuje aj odlišnú interpretáciu: „Ako model môže poslúžiť tellová lokalita Polgár-Csőszhalom z konca neolitu. Sídelný pahorok (o rozlohe 3,5 ha) bol obklopený externým horizontálnym sídliskom s rozlohou 35 ha. Vzhľadom k tomu, že domy boli tesne vedľa seba s úzkymi uličkami, bol tu minimálny životný priestor na každodenné aktivity. Preto P. Raczky predpokladá, že domy na telli nepredstavovali skutočné domácnosti, ale skôr boli odrazom domov situovaných na plochom sídlisku. Mali byť využívané v čase veľkých osláv, dôležitých udalostí a hostín. Pozoruhodné je, že podobne ako vo Vrábľoch, aj na lokalite Polgár-Csőszhalom boli domy spálené a budované na tom istom mieste. A. Sherrat sa preto domnieva, že tell Polgár-Csőszhalom predstavoval nepretržite budovaný komunálny monument a nie bežný sídliskový pahorok.“ 

2 Vhodnosť výrazov „praveké mesto“ a „pramesto“ je v kontexte opevnených sídlisk staršej doby bronzovej strednej Európy kontroverzná. Podľa niektorých mojich odborných konzultantov sú tieto výrazy prípustné, podľa iných nevhodné. Príčinou sú rôzne definície termínu mesto – niekedy sapoužíva pre akékoľvek veľké sídlisko, inokedy len pre husto osídlené veľké sídlisko, ktorého väčšina obyvateľstva sa neživí poľnohospodárskou činnosťou, a ktoré spĺňa správnu, vzdelávaciu a obchodnú funkciu pre širšie okolie. Keďže opevnené sídliská staršej doby bronzovej z nášho územia zrejme spĺňajú väčšinu podmienok aj druhej definície, pre potreby popularizačných článkov považujem termíny „pramesto“ a „praveké mesto“ (vždy s úvodzovkami) za prípustné. 

 

Literatúra:

Bátora, J. (2018): Slovensko v staršej dobe bronzovej. Univerzita Komenského. 

Bátora, J., Tóth, P., Rassmann, K. (2015): Centrálne sídlisko zo staršej doby bronzovej vo Vrábľoch. In J. Bátora/P. Tóth (eds.), Keď bronz vystriedal meď. Archeologický ústav SAV, 123-138.

Batóra, J. et al. (2012): The Rise and Decline of the Early Bronze Age Settlement Fidvár Near Vráble, Slovakia. In: J. Kneisel, M. Dal Corso & W. Kirleis, eds. Collapse or Continuity? Environment and Development of Bronze Age Human Landscapes. Dynamics Over the Last 12,000 Years: The Creation of Landscapes. Rudolf Habelt, pp. 111–30.

Jelínek, P. (2019): Eschatologické premeny v 3. a v 2. tisícročí p. n. l. v strednej Európe. In: Kovár, B. & Ruttkay, M. (eds.): Kolaps očami archeológie. Archeologický ústav SAV. 

Kienlin. T. L. (2019): Bronze Age Tell Communities in Context – An Exploration Into Culture, Society and the Study of European Prehistory. JSTOR.

Rassmann, K. et al. (2013): The Settlement Size, Population and Human Impact of the Early Bronze Age Settlement of Fidvar at Vráble. Conference: Socio-Environmental Dynamics over the Last 12,000 Years: The Creation of Landscapes III, At Kiel.

 

 


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri