Minojci, „Chatto-sumeri“ a záhada predindoeurópskeho osídlenia Európy

Súvislosti medzi Egeidou a Malou Áziou naznačujú okrem hmotnej kultúry, archeogenetiky [1] aj niektoré zaujímavé jazykové paralely. Práve na ne sa z perspektívy najnovšieho bádania zameriame v tomto článku. 

[reklama]

Jazykovo jednotná praveká Egeida?

Medzi najznámejšie a najdiskutovanejšie patria miestne názvy nesúce negrécke prípony – -nthos a –ssos/-ttos. Poznáme ich desiatky ako v pevninskom Grécku, tak i na Kréte, pričom korešpondujú s archeologickými náleziskami 3. tisícročia pred n. l. V Malej Ázii, a to predovšetkým v blízkosti jej západného pobrežia, nachádzame početné toponymá so zhodnými alebo obdobnými (-ndos/-nda resp. –ssos/-ssa) príponami: porovnaj grécke toponymá Korynthos, Zakynthos, Parnassos a anatolské Lindos, Karyanda a Parnassa. 

Jazykovedec Paul Kretschmer na ich základe v roku 1896 argumentoval, že „príchodu Grékov“ (dnes ho väčšina bádateľov kladie do 24./ 23. storočia pred n. l.) na území Grécka predchádzala neindoeurópska egejská kultúra, spoločná taktiež pre Krétu a Malú Áziu. Zhodný názor u nás zastával český mykénológ a filológ Antonín Bartoněk. Kretschmer však tieto prípony neskôr označil za indoeurópske. Potom, ako Bedřich Hrozný rozlúštil chetitčinu, sa totiž ukázalo, že Anatóliu počas 2. tisícročia pred n. l. obývali národy hovoriace archaickými indoeurópskymi jazykmi tzv. anatolskej skupiny, a práve jej, konkrétne jazyku blízkemu luvijčine, sa začal pripisovať pôvod zmienených, široko rozšírených prípon.

Tento názor si získal širokú, ale nie univerzálnu podporu. A v posledných rokov proti nemu vzniesli námietky viacerí prominentní bádatelia. Popredný odborník na gréčtinu a jej vznik Robert Beekes prípony označil za „jednoznačne neindoeurópske“. Zhodný názor vyslovil expert na anatolské jazyky I. Yakubovič, ktorý okrem iného upozornil, že grécky variant -nthos je archaickejší ako jeho domnelá, z Anatólie známa predloha -ndos. Indoeuropeista Juan. L. García Alonso pre zmenu na základe fonológie poukázal, že ak by raní Gréci adaptovali do svojho jazyka indoeurópsku príponu –ndos/–nda [2], výsledkom by bol celkom iný tvar než -nthos. Z hľadiska fonológie uprednostňuje scenár, v ktorom ako raní Gréci, tak predkovia Luvijcov nezávisle od seba prevzali a do svojich jazykov adaptovali prípony z rovnakého neindoeurópskeho jazyka, s ktorým boli v intenzívnom kontakte. 

Egejská jazyková jednoliatosť je v súlade so závermi Roberta Beekesa. Ten analýzou gréckych výrazov, ktoré nemajú indoeurópsky pôvod (až 60 % gréčtiny!), dospel k záveru, že prevažná väčšina pochádza z jediného jazyka alebo skupiny blízko príbuzných jazykov. Z dostupného materiálu nedokázal tento vymretý jazyk rekonštruovať, no identifikoval rôzne jeho fonologické a morfologické vlastnosti, ku ktorým sa čoskoro vrátime. Najprv ale venujme pozornosť... minojčine.

[reklama]

Jazyk minojskej civilizácie

V rozpore so široko rozšírenou predstavou, jazyk Minojcov nie je úplne neznámy. A to málo, čo o ňom vieme, skrýva cenné jazykovedné indície. 

Minojčina je známa z nápisov v lineárnom písme A, ktoré sa, na rozdiel od lineárneho písma B (obsahuje nápisy v mykénskom dialekte gréčtiny) zatiaľ nepodarilo rozlúštiť. Aspoň nie úplne. Mnohé znaky v oboch písmach sa zhodujú, predpokladá sa tak, že zastupujú podobné hláskové hodnoty. Tento predpoklad overilo niekoľko výskumníkov, a ukazuje sa, že vo všeobecnosti platí – na minojských nápisoch sa tak podarilo identifikovať viaceré osobné mená a miestne názvy známe aj z neskorších, mykénskych čias (napr. Ida). 

Napríklad nápisy na tzv. libačných tabuľkách nájdených v horských svätyniach obsahujú napríklad ústredný slovesný koreň  -i-jo-, sprevádzaný niektorou z množstva predpôn a prípon. Vzhľadom na význam chronologicky a kontextom blízkych nápisov v známych jazykoch, musí tento koreň znamenať niečo v zmysle „dať, venovať, ponúknuť, obetovať“. Ďalší často sa vyskytujúci výraz možno pomocou hodnôt lineárneho písma B prepísať ako sa-rja. Z kontextu, v akom sa objavuje, možno usúdiť, že ide o všeobecný výraz pre rôzne typy osôb, ktoré tvorili pracovnú silu a sú oprávnené prevziať štandardný prídel jedla, takže znamená približne „ľudia, pracovníci“.

Príbuzenské vzťahy minojčiny

Historický jazykovedec Peter Schrijver vyzdvihuje, že výraz –i-jo- možno kvôli množstvu predpôn a prípon považovať za tzv. komplexné polysyntetické sloveso. „Slovesá tohto typu sú v dnešných jazykoch Európy, Severnej Afriky a Blízkeho východu vzácne. Ich najbližší náprotivok nachádzame v abcházštine a čerkeštine, ktoré patria do skupiny severozápadných kaukazských jazykov. V minulosti sa vyskytli v ranej keltčine, z ktorej neskôr vznikla írčina a britská keltčina, a v izolovaných jazykoch, ako je chattčina a sumerčina,“ upozorňuje. 

Ďalšie sugestívne paralely s minojčinou vykazuje predovšetkým chattčina – fragmentárne známy jazyk Chattijcov, pôvodného obyvateľstva centrálnej Anatólie, ktoré sa koncom doby bronzovej dostalo pod nadvládu Chetitov. V chattčine nielenže nachádzame zložité polysyntetické slovesá, ale taktiež slovesný koreň jo s významom „dať“ (por. minojské ijo „dať, venovať, ponúknuť, obetovať“) a výraz zariu- „smrteľník, ľudská bytosť“ (por. minojské sarja „ľudia, pracovníci“). „To zaiste nestačí, aby sme s istotou považovali minojčinu za príbuznú chattčine, ale prinajmenšom to demonštruje typologickú podobnosť jazykov a formálnu zhodu v dvoch výrazoch základnej slovnej zásoby z veľkolepého množstva piatich minojských slov, ktorých približný význam poznáme,“ píše s dávkou irónie Schrijver.

Našli sme „príbuzných“ Sumerov?

To, že v hŕstke lingvistických čŕt, ktoré poznáme o minojčine, nachádzame podobnosti ako s chattčinou, tak so sumerčinou, je to o to dôležitejšie, že najnovšie bádanie odkrýva rastúci počet podobností aj medzi oboma týmito jazykmi navzájom. Podľa Schrijvera ich nachádzame v morfológii i syntaxe, pričom obzvlášť výrazné paralely odhalili nové výskumy slovesného systému, ktorý je „tak podobný, že dovoľuje vytýčenie chattsko-sumerskej jazykovej rodiny“.

Častou námietkou príbuzenstva chattčiny a sumerčiny sú „podozrivo absentujúce“ zhody v slovnej zásobe. Aj v tomto smere sme zaznamenali pokrok. Staršie bádanie totiž pracovalo so sumerskými výrazmi v podobe, v akej existovali stáročia potom, ako sumerčina vymrela ako živý jazyk (okolo 1700 pred n. l.). Ak však vychádzame z toho, ako tieto slová zneli viac než tisíc rokov predtým, podľa Schrijvera narazíme na pozoruhodné zhody. (Pripomeňme, že z chattčiny poznáme 175 výrazov, pričom význam mnohých je neistý, takže na chattskej strane pracujeme s veľmi nepočetnou vzorkou.)

chattské zar /tˢar/ „ovca“, neskorosumerské [3] udu „ovca“, starosumerské /utˢa/ „ovca“

chattské waₐel  „dom“, neskorosumerské é „dom“, starosumerské /haj/ „dom“

chattského š(a)kel „vnútornosti, srdce“, neskorosumerské ša „srdce, vnútornosti“, starosumerské ša.g „srdce, vnútornosti“,

Boli európski neolitici „chatto-sumeri“?

Peter Schrijver upozorňuje, že predpokladaný chattsko-sumerský areál leží v srdci regiónu, kde došlo k vzniku „neolitického balíka“ a odkiaľ sa počas deviateho tisícročia pred n. l. do Európy šírila geneticky pomerne jednoliata populácia neolitikov. Hovorili teda prví Európski roľníci, ktorí pred 7500 rokmi prenikli aj na naše územie, „chatto-sumerčinou“? [4]

Nádejnou indíciou je minojských výraz au-re-/au-le- [5] „prasa“, často uvádzaný s príponou –te (au-re-te/au-le-te), ktorý špecifikuje, o aký typ prasaťa ide, a ktorý možno na základe kontextu týchto a ďalších nápisov považovať za privlastňovacie zámeno. Hoci je neobvyklé, aby zámená zastávali funkciu prípony, holandský jazykovedec upozorňuje, že takto tomu bolo i v chattčine, kde nachádzame identické privlastňovacie zámeno–te (špecifikuje ženský rod). 

Samotný výraz  aure/aule „prasa“ Schrijver spája s gréckym aloks(v dórčine ak.eulákā, aúlaka) „brázda“, ktorému sa univerzálne pripisuje neindoeurópsky pôvod. Posun významu z „prasa“ na výraz súvisiaci s rytím je pozorovaný vo viacerých jazykoch (keltské *sukkos „prasa“ sa vyvinulo v staroírske soc „rypák, radlica“, resp. bolo prebraté do latinčiny ako *soccus „radlica“). Zatiaľ čo gréčtina prebrala výraz blízky jeho minojskej podobe, v čase šírenia neolitikov naprieč Európou by sme očakávali archaickejší tvar. Aký? 

V litovčine nachádzame slovo neindoeurópskeho pôvodu kiaũlé „prasa“ (z *keul-). Historický jazykovedec Eric Hamp ho spojil s menom keltskej mýtickej postavy Cul-hwch (z *keulo- sukko-, pričom *sukkā bol keltský výraz pre prasnicu), ktorej narodenie sa spája s prasatami. Schrijver oba výrazy spája s minojským *aule „prasa“ a konštatuje, že výraz, z ktorého všetky tri pochádzajú, začínal na rozdiel od minojskej formy velárnou (vyslovovaná dotykom jazyka o podnebie) alebo postvelárnou spoluhláskou.

Jazyk vtáčích mien

Expandujúci, pôvodne pastierski Indoeurópania prevzali od neolitikov Európy množstvo výrazov súvisiacich s roľníctvom ako aj miestnou flórou a faunou. Ich rozšírenie je z geografického hľadiska mimoriadne široké. „Mnohé názvy alpských rastlín sú neindoeurópskeho pôvodu. Na niektoré možno znova naraziť v baskických Pyrenejách alebo v Karpatoch,“ píše jazykovedkyňa Corinna Leschberová a dodáva, že podobnosti v názvoch rastlín (ako aj toponýmii) existujú aj medzi východným a západným Stredomorím. A nielen tam. „Mnohé balkánske výrazy s neznámou etymológiou nachádzajú svoje z formálneho hľadiska podobné výrazy s porivnateľným významom na Pyrenejskom polostrove, Sardínii a dokonca v južnej Ázii a na Kaukaze,“ pokračuje. „Nie je jasné, či majú z jazykovedného hľadiska spoločný pôvod. No nepôsobia ako tzv. blúdivé slová, ani nepatria medzi tzv. kultúrnu slovnú zásobu, ktorá sa ľahko šíri spolu so šírenými predmetmi.“

Častým znakom „neolitickej slovnej zásoby“ je predpona *a-, ktorá je indoeurópskymi hláskovými zákonmi nevysvetliteľná. Jazykovedci ju identifikovali v germánčine, keltčine, baltoslovančine, latinčine, gréčtine a dokonca – čo je z geografického hľadiska obzvlášť pozoruhodné – i chetitčine. 

Ide o výrazy ako grécke (a)strapé, (a)steropé „blesk“, grécke ákara „nohy“, chetitské alel- „kvet“, ďalej pôvodné označenie jesetera *a-setr-, z ktorého pochádzajú slovanské aj germánske názvy tejto ryby, alebo *a-skr „vrtiaci sa živočích“, z ktorého vzišlo slovenské jašterica (z praslovanského *aščer-ica) aj grécke askaris „červ“. Obzvlášť významný je výraz pre rudu (*a-rud-/*raud- v germánčine, raudus v latinčine). Peter Schrijver ako aj tím jazykovedcov, ktorý viedol Rasmus Thorsø, ho spojili so starosumerským /aruta/ „meď“. Tu však súvislosť s chattsko-sumerskou skupinou nekončí. Schrijver totiž upozorňuje, že povaha a vplyv „neolitickej“ predpony *a- je porovnateľná s predponou ha- v chattčine. „Ukazuje sa, že idea chattsko-sumerských jazykov šíriacich sa do Európy ako súčasť neolitickej expanzie, je nápomocná pri vysvetľovaní pôvodu slov európskeho substrátu,“ konštatuje.

Konzistentné črty týchto výrazov podľa jazykovedcov R. Iversena a G. Kroonena  naznačujú, že expandujúci Indoeurópania ich preberali „z jediného neindoeurópskeho jazyka alebo jedinej jazykovej skupiny“. Vzhľadom na vysoký podiel mien operencov sa mu hovorí aj „jazyk vtáčích mien“ (o. i. *amsala „drozd“, *alaiw „škovránok“), pričom jeho slovná zásoba okrem predpony *a- vykazuje viaceré ďalšie spoločne fonologické a morfologické vlastnosti [6] .

Vieme, že neolitickí roľníci sa šírili naprieč Európou od obdobia pred asi 8-tisíc rokmi ako geneticky pomerne jednotná populácia, expandujúca z jedného či dvoch „zakladateľských území“. To oprávňuje predpokladať jazykovú jednotu. Skutočnosť, že potomkovia týchto prvých neolitikov hovorili o 3-tisíc rokov na rozľahlom území Európy pomerne jednotnými jazykmi, je tým pádom prekvapujúca (pripomeňme, že 3-tisíc rokov je približne čas, ktorý delí slovanské a baltské jazyky od ich spoločného predka). Príčinou mohli byť neskoršie jazykové expanzie – napokon v známej histórii a evidentne i v mladšom praveku k nim v Európe dochádzalo prakticky každých niekoľko storočí.

[reklama]

Prastará jazyková superrodina?

K podobným záverom, k akým dospel Peter Schrijver analýzou gramaticky a lexiky, sa dopracoval J. L. García Alonso analýzou celkom odlišného jazykovedného aspektu, a to fonológie. Upozornil, že fonológia chattčiny ako aj severozápadných kaukazských jazykov je v súlade s fonológiou neindoeurópskeho jazyka, ktorý výrazne ovplyvnil ranú gréčtinu  – vzhľadom na výrazné spoločné črty v toponýmii Kréty a pevninského Grécka by malo ísť o jazyk blízko príbuzný, ak nie totožný s minojčinou. Ďalším jazykom, ktorý vykazuje fonologické zhody s týmto zoskupením, je podľa Alonsa etruština, hoci netvrdí, že tieto paralely sú nevyhnutne spôsobené príbuzenstvom (tento názor ale zastáva napr. Facchetti). 

Najnovšie jazykovedné bádanie tak štúdiom gramatiky, lexiky a fonológie odkrýva indície, ktoré naznačujú existenciu prastarej jazykovej „superrodiny“, ktorá dominovala Európe pred šírením Indoeurópanov, ako aj Anatólii a Mezopotámii pred šírením Semitov.

Ak sa potvrdí, že do nej patrili okrem chattčiny, sumerčiny, minojčiny a „jazyka vtáčích mien“ aj severozápadné kaukazské jazyky, bude zaujímavé sledovať ďalšie napredovanie výskumu. Objavili sa totiž bádatelia, ktorí v prípade niektorých výrazov „neolitickej slovnej zásoby“ vidia taktiež podobnosti s touto skupinou kaukazských jazykov. A ďalší, predovšetkým Bengston, v posledných rokoch prinášajú argumenty v prospech príbuzenského vzťahu medzi severozápadnými kaukazskými jazykmi a jediným dodnes existujúcim predindoeurópskym reliktom západnej Európy, baskičtinou.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poďakovanie

Za konzultácie a odborný dozor autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbare Machajdíkovej PhD.

Poznámky

1 Ide o priamych potomkov prvých neolitických roľníkov, ktorí sa expandovali do Európy, s postupne rastúcou prímesou genetického komponentu kaukazských lovcov a zberačov, čo podľa archeogenetikov naznačuje génový tok z oblasti centrálnej Anatólie, ktorý je detekovateľný od začiatku 4. tisícročia pred n. l. Keďže ide  o génový tok v rámci predpokladaného jazykového areálu, ktorý je predmetom tohto článku, táto skutočnosť nemá výraznejšie dopady na jazykovedné závery.

2 Indoeurópske hláskové zákony by ukazovali na hypotetický pratvar *-nt.

3 Technicky „postsumerské“

4 Ďalších kandidátov na jazyk do Európy migrujúcich neolitikov nie je veľa – jedným je skupina afroázijských jazykov (združuje okrem iného egyptčinu, berberské a semitské jazyky), ktorej pravlasť sa situuje so severovýchodnej Afriky alebo Levanty, prípadne skupina churritsko-urartských jazykov, ktorými sa hovorili južne od Kaukazu po severnú Mezopotámiu a západnú Sýriu, a ktoré sú azda blízko jazykom východokaukazskej skupiny (napr. dagestančina). 

5 Keďže lineárne písmo A a B používa rovnaké symboly pre /r/ aj /l/ nasledované spoluhláskou, nie je jasné, o ktorú z týchto možností ide.

6 Boutkan okrem častej predpony a- ktorú sprevádzala synkopa samohlásky, uvádza mnohé ďalšie spoločné črty: niekoľko frikatív, vzácna dvojhlásku (vo výpožičkách do germánčiny sa zachovala ako ai), dvojhláska neznámu keltčine a germánčine, absentujúce odlišnosti v dĺžke samohlások, časté prvé *k- absencia znelých plozívnych spoluhlások, častá samohláska *a často s vyslovovaná dôrazom, systém plozívnych spoluhlások, ktorý viedol k vzniku variácií vo výslovnosti spoluhlások indoeurópskych jazykov, aspirované plozívne spoluhlásky a neindoeurópske stupňovanie samohlások (ablaut).

Výber z použitej literatúry

Bartoněk, A. (1983): Zlaté Mykény. Panorama. 

Beekes, R. S. P. (2014). Pre-Greek: Phonology, Morphology, Lexicon. Brill.

Boutkan, D., & Siebinga, S. (2005). Old Frisian etymological dictionary. In Old Frisian Etymological Dictionary. Brill.

García Alonso, J. L. (2023). Mount Parnassos and the Labyrinth: From Korinthos to Knossos, from Zakynthos to Halicarnassus. Вопросы ономастики. 2023. Том 20.№ 2, 20(2), 9-40.

Iversen, R. & Kroonen G. (2017). Talking Neolithic: Linguistic and Archaeological Perspectives on How Indo-European Was Implemented in Southern Scandinavia. American Journal of Archaeology 121, 4, pp. 511–525.

Leschber, C. (2017): On the Stratification of Substratum Languages. In: B. S. Sandgaard Hansen, B. A. Olsen & B. Nielsen Whitehead (eds.), Proceedings of the conference Etymology and the European lexicon. Copenhagen.
Mathieson, I. a kol. (2018). The genomic history of southeastern Europe. Nature, 555(7695), 197-203.

Thorsø, R. a kol. (2023): Word Mining: Metal Names and the Indo-European Dispersal. The Indo-European Puzzle Revisited: Integrating Archaeology, Genetics, and Linguistics, 105.

Schrijver, P. C. H. (2019). Talking Neolithic: The Case for Hatto-Minoan and its Relation to Sumerian. In G. Kroonen et al. (Eds.), Talking Neolithic: Proceedings of the Workshop on Indo-European Origins Held at the Max Planck Institute for Evolutionary Anthropology, Leipzig, 2–3 December 2013 (pp. 336–374). Washington, DC: Institute for the Study of Man. 

Hamp, E. P. (1986): Culhwch, the Swine. Zeitschrift für celtische Philologie 41, 257-258.

Yakubovič , I.S., 2008. Sociolinguistics of the Luvian language. ProQuest