Nebol príšera: (Pre)história Minotaura a jeho Labyrintu

Množstvo vyobrazení na starovekých vázach naznačuje, že mýtus o monštruóznom synovi krétskeho kráľa Minóa patril medzi obľúbené príbehy už v antickom Grécku. Pravda, netvora na výjavoch obvykle sprevádza grécky héros Théseus. Ten Minotaura zabil v jeho Labyrinte, do ktorého museli Aténčania každých deväť rokov privádzať sedem chlapcov a dievčat, aby ich obetou ukojili krvilačnosť obludy.

Pri úvahách o pôvode tohto pozoruhodného príbehu sa vyrojí viacero myšlienok. Môže príbeh o zabití krétskeho býčieho netvora rukou gréckeho hrdinu reflektovať históriu, konkrétne ovládnutie Kréty (mykénskymi) Grékmi koncom doby bronzovej? A nemohla dávna rivalita týchto dvoch susedných civilizácií  [1] viesť k tomu, že dobyvatelia prezentovali významné božstvo podrobených Minojcov ako ľudožravú obludu – na spôsob oveľa neskoršej démonizácie pohanských bohov kresťanmi?

[reklama]

Isté je jedno: podobu Minotaura Gréci nezveličili ani nevymysleli. Krétske vyobrazenia z doby bronzovej potvrdzujú, že Minojci dobre poznali bytosť s telom človeka a hlavou býka. Lenže ako ju vnímali? Aký význam mal človek-býk na Kréte prvej polovice 2. tisícročia pred n. l.?

Ide o náročné otázky. Ich zodpovedanie sťažuje skutočnosť, že grécke písomné pramene spomínajúce Minotaura sú veľmi neskoré – pochádzajú spravidla z prelomu letopočtov, najstaršie z 3. storočia pred n. l A je tu aj ďalší problém. Minojci neboli Indoeurópania, porovnávanie príbehu s tradíciami indoeurópskych etník tak podľa očakávania vnáša do pátrania po pôvode Minotaura iba málo svetla. Pokúsme sa teda nazrieť na tento fascinujúci mýtus v širšom kontexte.

Európa: Princezná či bohyňa? 

Na počiatku nášho pátrania stojí dvojica boh-človek. Na jednej strane najvyšší starogrécky boh Zeus, na strane druhej princezná menom Európa, ktorú Zeus unesie v podobe býka na Krétu.

V pozadí oboch postáv sa skrýva viac, než preniklo do povedomia širokej verejnosti. Hoci sa Zeus vníma prevažne ako boh hromu, jeho meno, vychádzajúce z praindoeurópskeho *Dyéus „[denná] obloha“, svedčí, že pôvodne išlo o boha nebies. A Európa? Stojí za zmienku, že okrem dcéry fenického kráľa, po ktorej zatúžil Zeus, sa tak volala taktiež jedna z premnohých dcér božského oceánu Ókeana. A zároveň išlo o označenie gréckeho vnútrozemia (gréckej pevniny nerátajúc Peloponéz), ako aj prameňa v severogréckej Dodone. 

Máme teda štyri zdanlivo nesúvisiace motívy: pevnina, princezná milovaná Diom, dcéra oceánskeho boha a prameň v Dodone. Pri pozornejšom pohľade sa tu predsa len črtajú isté súvislosti. Z Dodony poznáme veľmi archaické kultové miesto Dia, pričom dodonský prameň spája tohto boha s Európou aj iným spôsobom: jeden zo spoločných synov dvojice sa volal Dodon alebo Dodonos. Ak Európu asociujú s Diom dve geograficky vzdialené, celkom nepríbuzné tradície, môžeme predpokladať, že Európa nejako súvisela s Diom už za najstarších čias gréckeho náboženstva. Ibaže ako?

Ak má výraz Európa indoeurópsky pôvod, ako sa domnieva väčšina historických jazykovedcov, súvislosť Diovej milenky s názvom pevninského vnútrozemia sa nejaví náhodná. Meno Európa sa typicky považuje za kompozit gréckych tvarov eurys „široký“ a  óps (gen. ópos) „oko, tvár, výraz“; a vykladá sa ako „širokej tváre“ alebo „širokého pohľadu“, podľa prominentného indoeuropeistu Martina Westa „širokého zovňajšku“, čo je v skutku vhodné označenie pre šíru pevninu. West ale zároveň upozorňuje, že ide taktiež o vhodné meno Diovej partnerky, pretože „široká“ predstavuje charakteristický prívlastok indoeurópskej bohyne zeme (*Dʰéǵʰōm). Práve ona bola v indoeurópskej mytológii pôvodnou partnerkou boha dennej oblohy *Dyéusa. 

[reklama]

Viaceré ďalšie indície naznačujú, že Európa sa pôvodne vnímala ako bohyňa, a to konkrétne bohyňa zeme. V zachovaných verziách príbehu o jej únose Diom Európa vystupuje ako obyčajná smrteľníčka. Martin West ale upozorňuje na pozoruhodný detail, ktorý naznačuje, že tak ako Zeus, aj ona pôvodne nadobúdala zvieraciu podobu. Keď ju totiž po únose hľadá jej brat Kadmos, dokráča napokon do Téb preto, lebo tam nasleduje... kravu. „Bola táto krava a Európa kedysi jedno a to isté?“ pýta sa bádateľ. 

Anglický filológ a archeológ Arthur Cook vo svojom monumentálnom diele Zeus: A Study in Ancient Religion upozornil, že staroveké mince na Kréte Európu znázorňovali ako „bohyňu vŕby“, pričom starokrétsky festival na jej počesť Hellótia ju prezentoval ako vegetačnú bohyňu. Na gréckej pevnine v boiótskej Lebadei sa meno Európa dokonca používalo ako epitetonDémétér, starogréckej bohyne úrody, ktorej meno („matka zem“) svedčí, že pôvodne išlo o bohyňu zeme. „To málo, čo vieme o kulte Európy, je v plnej zhode s jej chtonickým a vegetačným charakterom,“ deklaruje Cook. Iní bádatelia, ako L. R. Farnell, ju dokonca explicitne označujú za „krétsku bohyňu zeme“. [2]

Krétske dôkazy teda naznačujú, že v postave Európy sa potenciálne spojili tradície dvoch bohýň porovnateľnej funkcie, ale odlišného pôvodu. Jedna bola grécka (indoeurópska), druhá minojská (neindeurópska). 

Kráľ Minós a krétsky Zeus

Potom, ako Zeus v podobe býka uniesol Európu, priviedol ju na Krétu a tu s ňou splodil synov Minóa, Sarpédóna a Rhadamanthya. Keďže však Zeus jakživ radšej oplodňoval než vychovával, Európa s deťmi napokon našla útočisko u bezdetného kráľa Kréty menom Astéros, Astérios alebo Astérion. 

Keď Minós dospel, ujal sa vlády nad Krétou a za manželku si vzal Pasifaé. Tá však jedného dňa zatúžila po býkovi, ktorého Minóovi daroval Poseidón. Aby splnila svoje túžby, Pasifaé dala zhotoviť napodobeniny kravu z kože a dreva, vliezla do nej a po styku so zvieraťom [3] splodila a neskôr porodila obludu – chlapca s býčou hlavou. Hovorilo sa mu Minótauros, volal sa však Astérion. 

Netvor sa teda volal rovnako ako krétsky kráľ, ktorý prichýlil tehotnú Európu. Martin West upozorňuje na ďalšiu pozoruhodnú skutočnosť: zo stredokrétskeho Gortynu je doložené uctievanie Dia pod miestnym menom Zeus Astérios. „To naznačuje,“ uvažuje bádateľ, „že meno Európinho manžela Astérios v skutočnosti predstavuje alias pre býčieho Dia, ktorý ju oplodnil, a že Minotaur je ďalšou manifestáciou Dia.“ Arthur Cook ale nesúhlasí: „Žiaden významný staroveký autor neoznačil Minotaura za Diovi inkarnáciu.“ Bádateľ dodáva, že „Zeus Astérios“ je doložený veľmi neskoro, a to až byzantským autorom Tzetzem v 12. storočí n. l.

Súvisí Minotaur s Ištar?

Naše pátranie sa začína zamotávať. Pozrime sa preto na jednotlivé postavy vystupujúce v tejto časti príbehu trochu podrobnejšie.

Začnime Minóom. Hoci ho niektoré neskoré grécke tradície prezentujú ako krutého tyrana, podľa tých najstarších išlo panovníka, ktorého okrem jeho moci preslávila predovšetkým múdrosť a spravodlivosť (po smrti sa stal sudcom v podsvetí). Písomné pramene mu pripisujú tak veľa zásluh, že niektorí bádatelia uvažovali, že tradície o ňom reflektujú skutky viacerých panovníkov, a že výraz minós v skutočnosti predstavuje nie meno ale minojský vladársky titul. Pravda, vzhľadom na takmer nulové vedomosti o minojskom jazyku ide o nepodloženú špekuláciu. Na druhej strane, ukazuje sa, že prinajmenšom časť tradícií o Minóovi má sugestívne blízkovýchodné (semitské) analógie. „Spôsob, akým získaval zákony –  osobnými rozhovormi s Diom v jaskyni na vrchu Ida, je pozoruhodnou paralelou [k amoritskému (severozápadosemitskému) kráľovi starobabylonskej ríše] Chammurapimu a [hebrejskému (taktiež severozápadosemitskému)] Mojžišovi, ktorí obaja získavali zákony počas súkromného rozhovoru s bohom na posvätnom vrchu,“ vyzdvihuje Martin West. To je prvou indíciou, že v príbehu o Minotaurovi nachádzame tradície príbuzné tým semitským.

Prvou, ale nie poslednou. S opatrnosťou možno konštatovať, že zistenia historickej jazykovedy sú v súlade so „semitskou hypotézou“. 

Označenie Minotaur sa vykladá ako „Minóov býk“, no ako nás upozornila naša konzultantka historická jazykovedkyňa Barbora Machajdíková, doslovne znamená „Minós-býk“, takže ho možno vyložiť aj ako „býčí Minós“, a to obzvlášť ak nemá indoeurópsky pôvod. Ako sme videli, prvý element (minós) je neznámeho pôvodu, pričom výraz tauros môže byť indoeurópsky (nepravdepodobné ale možné), semitský (pravdepodobné ale neisté), [4] pripadne prevzatý z tretej, vymretej jazykovej rodiny.

Zhodné možnosti pôvodu sa črtajú pri mene Astérion [5] . Môže byť indoeurópske, v tom prípade znamená „hviezda/hviezdny“, alebo semitské, v tom prípade by bol jeho význam nábožensky podfarbený a znamenal niečo v zmysle „božská ranná zora“. V tomto prípade by bolo meno Astérion príbuzné menu východosemitskej bohyne sexu a vojny Ištar, ako aj sevozápadosemitskej bohyne vojny, lovu, krásy a lásky Attart (Astarte) a jej mužskej obdoby menom Attar/Aštar. Je skutočne možné, že v príbehu o Minotaurovi sa skrýva dávne minojské božstvo? 

[reklama]

Zabudnutý (najvyšší?) boh Minojcov?

Možno sa vám zdá, že namiesto rozuzľovania sa skôr zamotávame. Obráťme preto pozornosť celkom inam, a to na krétsku manifestáciu Dia. V starogréckej mytológii totiž nachádzame pozoruhodné tradície o tomto božstve, ktoré pochádzajú a viažu sa špecificky na Krétu. Ba čo viac, hoci sa týkajú postavy označovanej menom Zeus, táto postava sa od typického obrazu tohto Boha zásadne odlišuje. Okrem iného, „krétsky Zeus“ sa rodí v jaskyni, umiera na vrchu, a prezentuje sa v mladíckej podobe, a nie ako postarší muž-patriarcha. To všetko naznačuje, že máme dočinenia s interpretatio graeca, teda s použitím gréckeho božského mena pre cudzie božstvo len preto, že v tamojšej mytológii zastávalo podobnú úlohu. 

„Krétsky Zeus“ sa od gréckeho odlišuje aj v inom aspekte. Arthur Cook pozoroval, že v rámci myriády tradícií o Diovi sa našli i také, ktoré ho spájajú s každým nebeským telesom vrátane hviezd, pričom však „rýdze helénske náboženstvo Dia nikdy nestotožňovalo so slnkom, mesiacom ani žiadnou hviezdou“. Na Kréte to neplatí. Tam sa Zeus najčastejšie uctieval pod menom Zeus Tallaios čiže „slnečný Zeus“. 

Talos bol na Kréte výraz pre slnko, ale aj meno mýtického bronzového obra, ktorého Zeus podľa Grékov ustanovil ochrancom Kréty potom, ako na ňu priniesol Európu. A tento obor s menom „slnko“ sa podľa Apollodóra taktiež označoval výrazom tauros čiže „býk“, hoci v zachovaných tradíciách na ňom nie je nič býčie. „Z toho vyplýva, že niektorí autori píšuci o krétskej mytológii hovorili o slnku ako o býkovi. Pravdepodobne tak Kréťania, aspoň niektorí z nich, vnímali slnko ako býka,“ píše Arthur Cook a dodáva, že z Kréty dokonca poznáme staroveké tradície, ktoré explicitne spomínajú premenu slnka v býka. Ďalším zdrojom slnečných asociácií je Minotaurova matka Pasifaé, doslovne „žiarivá/svietiaca pre všetkých“, ktorá je dcérou boha slnka Hélia.

Slnečný boh ako pôvodca ľudsko-býčej obludy – opäť pracujeme s motívmi, ktorých paralely nachádzame na Blízkom východe. Martin West napríklad upozorňuje, že poznáme churritsko-chetitské mýty, v ktorých slnečný boh splodí s kravou dvojnohú bytosť. „Som toho názoru, že mohlo ísť o akýsi typ Minotaura s ľudským telom, ale nohami a hlavou býka,“ hovorí bádateľ. Postava tohto typu je dobre známa aj zo semitského prostredia, ako napr. z vyobrazení z Ugaritu alebo v podobe takzvaného „býčieho muža“ (muž s nohami a rohmi býka) z elamskej a mezopotámskej ikonografie. Semitský „býkomuž“ má úzky vzťah s bohom slnka Šamašom, ktorého podporuje alebo mu slúži. Podľa Westa je sotva možné, aby tieto blízkovýchodné tradície nesúviseli s Minotaurom.

Slnečný Labyrint a býčia maska

Minotaurov Labyrint sa typicky vníma ako bludisko vnútri paláca. Priekopník výskumu minojskej kultúry Arthur Evans ho však stotožnil so samotným knósskym palácom, ktorého komplikovaná spleť chodieb a miestností na prvý pohľad evokuje bludisko. Nasledoval tak príklad attických maliarov druhej polovice 5. storočia pred n. l. Ak však sledujeme vývoj ich zobrazení spätne do minulosti, pozorujeme, že do popredia sa namiesto stavby dostávajú geometrické tvary jej predpokladaného pôdorysu, ktoré evokujú prastarý symbol slnka - svastiku. „Zdá sa, že attická tradícia vychádza zo staršieho obdobia, v ktorom sa Labyrint nezobrazoval ako palác, ale ako meander alebo vzorec svastík,“ hodnotí Arthur Cook. Dodáva, že súvislosť Labyrintu so svastikou alebo inými slnečnými symbolmi je ešte výraznejší na krétskej pôvode. „Mince z Knóssu datované približne do roku 500 pred n. l. zobrazujú labyrint ako svastiku alebo odvodený útvar od svastiky,“ vyzdvihuje bádateľ.

Na niektorých minciach vzorec Labyrintu nadobúda tvar štvorca so znázornenými lúčmi slnka a tvárou alebo býčou hlavou vnútri. Na iných získava tvar lúčmi obkoleseného  kruhu s centrálnou postavou, kruhu s explicitnou svastikou (niekedy ju doplňuje naturalistické vyobrazenie slnka) alebo vidíme pôdorys bludiska, ktorý však vykazuje prvky svastiky alebo koncentrických kruhov, čo je ďalší rozšírený symbol slnka. „Slnečný“ dizajn labyrintu bol v Knósse evidentne známy už v dobe bronzovej, ako dokladá jeden z knósskych palácov, v ktorom Arthur Evans objavil sériu nástenných znázornení bludísk vychádzajúcich z motívu svastiky. „Je isté, že attické aj krétske umenie postuluje svastiku ako najstarší rozpoznateľný tvar Labyrintu,“ konštatuje Cook. 

Bol Minotaurov Labyrint azda stavbou, ktorá slúžila ako miesto konania rituálov krétskeho slnečného boha – boha neskôr známeho ako Zeus Tallaios a vnímaného v podobe býka? Na niektorých minciach z Knóssu vidíme nahého Minotaura, ktorému spod býčej hlavy vytŕčajú ľudské vrkoče (na opačnej strane je znázornený Labyrint v tvare svastiky), čo prezrádza, že ide o človeka s býčou maskou a nie ľudsko-býčiu príšeru. Možno teda uvažovať, že ide o kňaza alebo kňaza a kráľa v jednej osobe. A keďže sa Minotaur na starovekých krétskych minciach voľne zamieňa so znázornením slnka, možno konštatovať, že účelom tejto masky bolo znázorniť slnečné-býčie božstvo.

Na minci znázorňujúcej nahého „Minotaura“ s vrkočmi vytŕčajúcimi spod masky je pozoruhodný aj ďalší detail: postava sa opiera o palicu a vyzerá, že uteká alebo, čo je pravdepodobnejšie, vykonáva akýsi špecifický rituálny pohyb. 

Pohyb na spôsob tanca.

„Tanečný parket“ namiesto bludiska?

Zdá sa, že nejde o náhodu. Tradície súvisiace s príbehom o Minotaurovi totiž spomínajú zvláštny, veľmi špecifický tanec. Keď napríklad Théseus po zabití Minotaura navštívil Délos, ostrovné náboženské centrum iónskych Grékov, so zachránenými mladými Aténčanmi tancuje okolo slávneho rohatého oltáru Keraton tanec známy ako geranos „žeriav“. Ten vraj početnými otočkami a zmenami smeru imitoval spletité cesty Minotaurovho Labyrintu. Tento tanec ho podľa tradície naučil na Kréte pôsobiaci Daidalos, čo naznačuje, že za antických čias existovalo povedomie o minojskom tanci kopírujúcom chodby domnelého bludiska.

Túto domnienku potvrdzuje Sofoklés. Spomína, že  mnohí „spiatočníci“ jeho éry tancovali akýsi starobylý krétsky tanec s mnohými obratmi a otočkami, ktorých účelom bolo, aby napodobovali zmeny smeru pri kráčaní Labyrintom. Lukianos pre zmenu konkretizuje, že  medzi najvýznamnejšie motívy tradičných krétskych tancov patrí Labyrint ako aj postavy súvisiace s Minotaurom: Európa, Pasifaé, božský býk, Minotaurova sestra Ariadné a staviteľ Labyrintu Daidalos. „Išlo nepochybne o neskoré pantomimické predstavenia, ale je dosť pravdepodobné, že ich motívy boli starobylé,“ píše Cook.

Arthur Cook na základe týchto argumentov dospel k záveru, že Minotaurov Labyrint nebol bludiskom ani palácom, ale akýmsi tanečným parketom, arénou určenou na predvádzanie tanca s komplikovanou choreografiou, ktorá napodobňovala  symbol slnka – svastiku. Tento tanečný parket mohol byť podľa Cooka označkovaný spletitými líniami, ktoré slúžili ako pomôcka pre tanečníkov. Obdobné značky boli podľa Cooka v starovekej Egeide „nepochybne známe“. Štruktúrou, ktorá je podľa neho horúcim kandidátom na „pravý Labyrint“, je podľa neho vydláždený obdĺžnikový priestor v severozápadnej časti knósskeho paláca. Arthur Evans ho nazval „oblasť divadla“ [6]. Priestor s rozmermi približne 13x10 m pokrýva hrubá dlažba, čo indikuje, že na nej pôvodne ležala dodatočná ozdobná vrstva, ktorá sa nezachovala, a ktorá mohla niesť namaľované línie labyrintu tak, ako ich na našej ilustrácii znázornil Cook podľa knósskej nástennej maľby z doby bronzovej. 

[reklama]

Záver

„Na jednej strane, v krétskej mytológii sa slnko vnímalo ako býk. Na druhej strane, v krétskych rituáloch bol Labyrint arénou so solárnymi vzorcami určenou na mimetický tanec [7],“ sumarizuje Cook. „Zdá sa teda vysoko pravdepodobné, že tanečník imitujúci slnko bol v Labyrinte zamaskovaný ako býk. A to je, pokiaľ sa nemýlim, vysvetlením Pasifainho dieťaťa, Minotaura. Bol to korunný princ Knóssu v rituálnom odeve a jeho býčia maska proklamovala jeho slnečný charakter.“ 

Naše pátranie môžeme uzavrieť konštatovaním, že starogrécky príbeh o Minotaurovi pravdepodobne vychádza z minojských predstáv o slnečnom bohovi, vnímanom aj v podobe býka, ktorý súvisel s bohyňou zeme – na základe tradícií o Európe, ako aj na základe minojkej ikonografie môžeme súdiť, že bol jej potomkom. Tento starobylý príbeh zdieľa spoločné korene s blízkovýchodnými a predovšetkým semitskými tradíciami 2. a 1. tisícročia pred n. l. o býčom mužovi, ktorý súvisel so slnečným božstvom. Je možné, že Minojci tento príbeh zdedili od svojich predkov, prvých neolitických roľníkov expandujúcich z Anatólie, pričom od rovnakého ľudu ho zdedili alebo prebrali aj raní Semiti a ich susedia. Na Kréte však tento mýtus po tisícročiach prevažne izolovaného duchovného a kultúrneho vývoja nadobudol špecifickú povahu [8].

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poďakovanie

Za odborný dozor a jazykovedné korekcie autor ďakuje klasickému filológovi Ivanovi Lábajovi, PhD. 

Poznámky

1 Alebo aténska propaganda. Niektorí historici sú tej mienky, že činy Thesea, pôvodne nevýznamného lokálneho hrdinu, boli v rámci helénskeho priestoru  šírené silou „aténskej propagandy“, kvôli ktorej sa významom eventuálne dorovnal Diovmu synovi Heraklovi.

2 Asociácie s Mesiacom, ktoré sa niekedy spomínajú, sú evidentne veľmi neskoré.

3 Podľa niektorých obskúrnych tradícií išlo znova o Dia v býčej podobe.

4 Rané indoeurópske a semitské jazyky používali pre býka podobné výrazy, pričom je možné, že obe jazykové rodiny tento výraz prebrali zo spoločného zdroja, vymretej jazykovej rodiny, ktorá obe vetvy ovplyvnila. Semitské výrazy ukazujú na pratvar *θawr, indoeurópske výrazy ako české a slovenské tur na dva podobné, ale nezlučiteľné tvary *tauros a *(s)teuros, čo indikuje, že ide o veľmi starú výpožičku, najskôr prevzatú od neolitických roľníkov.

5 Semitské *ʕaθtar so špecifickejším významom„zbožštená ranná zora“ môže byť prastarou výpožičkou praindoeurópskeho *h₂ster- „hviezda“. Prípadne oba tvary, prasemitský aj indoeurópsky, môžu vychádzať z tretej, nedoloženej jazykovej rodiny.

6 Podobné priestory sú navyše známe aj z iných minojských miest. 

7 Krétsky slnečný tanec asociovaný s Minotaurom nebol jediným tancom tohto typu v starovekej Európe. Je možné, že vývojom príbuznej tradície vznikla tzv. Hra o Tróju (Lusus Troiae, Ludus Troiae či ludicrum Troiae). Hovorilo sa tak náročným, bludisko evokujúcim manévrom, ktoré počas významných udalostí, ako boli pohreby panovníkov, zakladanie chrámov a osláv vojenských víťazstiev, predvádzala rímska kavaléria. Na etruskej váze z Tragliatelly (7. storočia pred n. l.) je Hra o Tróju znázornená ako jazdcom ťahaný symbol kruhového bludiska. Identitu výjavu potvrdzuje nápis TRUIA čiže (zrejme) „Trója“ a ako aj fakt, že Vergílius trasu jazdcov explicitne prirovnal ku krétskemu Labyrintu. 

8 Egyptský a iný vplyv na minojské náboženstvo sa podľa moderného bádania považuje za silne obmedzený – viac k tomu v našom plánovanom článku „Minojské náboženstvo vo svetle 21. storočia“.

Odporúčaná literatúra

Cook A. B. (1914): Zeus: A Study in Ancient Religion. Cambridge University Press.

Fowler, R. T. (2013): Early Greek Mythography II: Commentay. Oxford University Press.

Larson, J. (2007): Ancient Greek Cults. Routledge.

Panagiotopoulos, D. (2021): Das Minoische Kreta. Kohlhammer.

West M. L. (1997): The East Face of Helicon: West Asiatic Elements in Greek Poetry and Myth. Oxford University Press.

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.