Na večnosť so slnkom, mečom a dvojitou sekerou? Kto bola praveká „slnečná princezná“ z Dedinky?

Kultúra stredodunajských popolnicových polí (po starom členená na samostatné kultúry čakanskú, velatickú, podolskú... [1]) sa spája s budovaním monumentálnych mohýl. Počas 13. a začiatkom 12. storočia pred n. l. v nich spočinuli bojovníci s honosnou bronzovou výzbrojou. Ich panciere, štíty, prilby či chrániče predkolení pôsobili, ako by ich do strednej Európy priniesli hrdinovia bojujúci pod hradbami legendárnej Tróje.

Podľa archeológov „stredodunajské“ mohyly budovali militantné komunity, v ktorých patrilo ústredné spoločenské postavenie mužom-bojovníkom. Napriek tomu v násype niektorých jej pohrebných monumentov (Dedinka, Bratislava-Rusovce, Veľké Ripňany) nachádzame aj veľmi bohaté ženské hroby.

Výnimočnosť hrobu mohyly pri obci Dedinka upútala pozornosť aj v zahraničí. Jeden z najvýznamnejších odborníkov na dobu bronzovú v Európe, nemecký archeológ Hermann Müller-Karpe, v ňom pochovanú ženu v roku 1985 dokonca zaradil medzi 11 najvýznamnejších žien 13. storočia pred n. l.

[reklama]

Torzo zachránené pred zničením

Keď mohylu v septembri a októbri 1974 preskúmal archeológ Slovenského národného múzea Jozef Paulík, merala poldruha metra na výšku a  dvadsať metrov na šírku. Miestni ju označovali ako „Kopec pri lohyni“ a hovorili, že donedávna dosahovala oveľa väčšie rozmery.

Len v predchádzajúcich dvadsiatich rokoch jej z  výšky ubudli kvôli orbe asi dva metre. „Intenzívne obrábanie pôdy v týchto miestach by bolo malo za následok v priebehu niekoľkých ďalších rokov definitívne vyrovnanie násypu mohyly s okolitým terénom a objekt by bol splynul so svahom, na ktorom ho postavili,“ poznamenal Jozef Paulík.

Na základe vnútornej štruktúry a uloženia jednotlivých hrobov odhadol, že pôvodne dosahovala priemer viac ako 24 m a výšku okolo 5 až 6 metrov. Taktiež predpokladal, že pôvodne ju obkolesovala priekopa. Kvôli používanej ceste, ktorá bránila vykopávkam, sa však túto možnosť nepodarilo overiť.

„Adoptovaní“ predkovia?

Výskum odhalil na úrovni pôvodného terénu výrazné čierne škvrny, ktoré zanechali horiace hranice. Nebohých teda spálili priamo tu, na mieste neskoršej mohyly, a ich ostatky - obhorené a rozlámané kosti uložili do jamy vyhĺbenej v spálenisku. 

Čo je zaujímavé, pod násypom mohyly sa našli taktiež viaceré oveľa staršie hroby patriace skupine Kosihy-Čaka-Makó zo záveru doby medenej. V čase budovania mohyly tu ležali viac než tisíc rokov . Keďže podobná situácie je známa zo súdobej monumentálnej mohyly nájdenej v Čake, zdá sa nepravdepodobné, aby ľudia mladšej doby bronzovej na ne narazili úplne náhodne pri budovaní vlastného pohrebného monumentu. Azda sa zvyšky tisícročného násypu [2] ešte stále dvíhali nad okolím? 

Či už o hroboch vedeli dopredu alebo nie, je na mieste sa opýtať sa, prečo stavitelia mohýl v Dedinke a Čake svoje pohrebné monumenty navŕšili práve na prastaré hroby? 

V širšom kontexte nejde o vzácny jav. Pochovávanie do o mnohé stáročia starších mohýl, a to niekedy aj po tisícročí od pochovania prvého nebožtíka, nie je v strednej Európe nič nevídané. Je dobre známe v Nemecku aj Čechách, na Slovensku napríklad v prípade mohyly v Nových Košariskách, ktorú v staršej dobe železnej evidentne navŕšili na o takmer tisíc rokov staršom pohrebnom násype zo strednej doby bronzovej. V západnej a severnej Európe  pre zmenu vidíme, že neolitické megalitické hrobky  sa opätovne používali niekedy aj po stáročia trvajúcich prestávkach celkom odlišným obyvateľstvom, ako ich postavilo.

Niekedy sa uvažuje, že išlo o snahu prezentovať dávno pochovaných obyvateľov niektorého územia ako svojich mýtických predkov (dochádzalo k „osvojeniu si predkov“). Deklarovaním väzby na dávne osídlenie mohli oveľa neskorší obyvatelia legitimizovať svoj nárok na konkrétne územie. 

O názor sme poprosili odborníka na mohylové kultúry doby bronzovej, dr. Pavla Bobeka z Archeologického ústavu SAV v Nitre. 

„Plášť mohyly nebol tak náchylný k poškodeniu, ako sa myslelo, stačil už nízky porast, a ten udržal tvar dlhodobo,“ hovorí Pavol Bobek. „Napokon, napr. v Rakúsku dodnes stoja násypy mohýl zo staršej doby železnej.“ Čo sa týka interpretácie, odborník by rád zostal „nohami na zemi“. „Vidím to tak,“ hovorí, „že s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o využitie terénu s vyvýšeninou. Ktovie, či si v tom období uvedomovali, že ide o staršiu mohylu....“ Archeológ však zároveň podotýka, že dokázať, že stavitelia využili staršiu mohylu, aby si „uľahčili prácu“, je bez priamych indícií nemožné [3].

Komu ju postavili?

Mohyla stála na svahu sprašovej vyvýšeniny v menšom údolí. Pochovávali tu zrejme obyvateľov neďalekej osady, ležiacej medzi sútokmi potokov Pereš a Dedinka.

O osobe, ktorú pochovali v centrálnej polohe, nevieme takmer nič. Jej hrob už pradávno vykradli. Vlastne to vyzerá, akoby nebohého „vyzdvihli“ aj so všetkými milodarmi: nezostali nám totiž žiadne nálezy, ktoré by akokoľvek naznačili, o koho išlo, akú funkciu v spoločnosti zastával a prečo si ho jeho súčasníci tak veľmi vážili, že mu navŕšili impozantný umelý pahorok. Môžeme si pomôcť len všeobecným konštatovaním Jozefa Paulíka, že monumentálne mohyly, ako bola tá z Dedinky, sa stavali iba pre „vodcov ľudu“ čiže „rodových alebo kmeňových náčelníkov“. 

Dve vykrádačské šachty naznačujú, že centrálny hrob vlastne vykradli dvakrát. Po druhom zásahu vykrádači svoju jamu nezasypali. Hrob nechali otvorený, a otvor sa v priebehu desaťročí postupne zanášal. Jozef Paulík tento čin interpretuje ako „zneuctenie“ pripomína, že je známe aj z iných mohýl tejto kultúry.

Presné umiestnenie vykrádačmi vykopaných šácht naznačuje, že poloha centrálneho hrobu bola navonok označená, azda dreveným stĺpom alebo kameňom. Rozmery prepáleného fľaku zároveň naznačujú, že nebožtíka spopolnili v impozantnej hranici s rozmermi 460x360 cm. 

Vo východnej časti mohyly sa zistili tri pomerne striedmym množstvom milodarov sprevádzané žiarové hroby, podľa Jozefa Paulíka súčasné s vykradnutým centrálnym objektom. Vo všetkých boli (súdiac podľa výbavy) pochované ženy, alebo dievčatá. Jozef Paulík uvažoval, že išlo o ľudské obety vykonané počas pohrebných rituálov neznámeho veľmoža či bojovníka, pôvodne uloženého v strede mohyly.

„Slnečná kňažka“...

Štvrtý ženský hrob, ktorý Jozef Paulík vykopal na severovýchodnom okraji mohyly, prezrádzala prepálená plocha s rozmermi 240x130 cm. V hrobovej jame sa našlo množstvo ohňom poznačených a na malé kusy rozlámaných kostí , črepov a asi sto kusov bronzových predmetov. „Akiste predstavujú kompletnú bronzovú zložku slávnostného odevu spoločensky vysoko postavenej ženy,“ píše Paulík.

Archeológ predpokladal, že nebohá pri kremácii niesla slávnostné rúcho a plášť. Zhora nadol ju podľa neho zdobili bronzová čelenka, krúžky do vlasov, nákrčník, dva náhrdelníky - jeden s trojicou päť- až šesťcentimetrových kultových záveskov, dvojica náramkov, pukličkami vyšívaný kožený pás a nánožný kruh. Hrubší plášť držala jednodielna spona a dvojica puklíc, pričom, do rúk jej vložili bronzové šidlo a ihlicu. V hrobe sa našiel taktiež osekaný mliečny opál. 

Rozmery nálezov – nákrčník s priemerom 10 a náramky s priemerom 4 až 5 cm naznačujú, že v hrobovej jame nespočinula dospelá žena, ale mladé dievča. Jozef Paulík ju označil za „svojráznu reprezentantku súvekého kultu Slnka“. Túto interpretáciu opiera o ráz ozdôb nájdených v hrobe, ktoré dáva do súvisu s kultom a náboženstvom: tri závesky v tvare mečíka alebo listu, sústavy koncentrických kruhov respektíve dvojitej sekery, dodatočný závesok v tvare vtáčej hlavy a „malého mykénskeho oltára“. Magické postavenie v kulte mal podľa výskumníka zdôrazniť aj polodrahokam východoslovenského pôvodu: do kruhu osekaný mliečny opál, ktorému sa podľa Paulíka zrejme pripisovala nadprirodzená magická moc.

...alebo praveká „princezná“?

V skutočnosti len dva z celkovo štyroch záveskov možno jednoznačne spojiť so slnkom. V prvom rade závesok v tvare koncentrických kruhov, čo bol v dobe bronzovej bežný symbol slnka, niekedy sprevádzaný znázornenými slnečnými lúčmi. Prípadne taktiež závesok v tvare kačacej hlavy, ktorá sa napája na „mykénsky oltár“ podozrivo pripomínajúci neúplne vyobrazenie slnka – symbolizmus vodných vtákov ťahajúcich slnko patrí medzi najbežnejšie symboly kultúr popolnicových polí. 

Indikuje prítomnosť slnečnej symboliky v bohatom ženskom hrobe z mladšej doby bronzovej, že sme narazili na pozostatky kňažky slnečného kultu? Nie nevyhnutne. 

Slnečná symbolika si v mladšej a neskorej dobe bronzovej nachádzala cestu na najrôznejšie prestížne predmety. Evidentne slúžila aj ako symbol spoločenského postavenia. V kultúrach popolnicových bola navyše charakteristickou výzdobou pohrebných milodarov ako takých. Takže jej prítomnosť v hrobe mohla súvisieť so záhrobnými predstavami súvekej spoločnosti, a nie so spoločenskou funkciou nebohej.

Významné spoločenské postavenie dievčiny nemuselo prameniť z jej náboženskej role, ale jednoducho z jej dedičného postavenia. Napokon, archeogenetické výskumy naznačujú, že osoby zdieľajúce pohrebné monumenty boli často pokrvne príbuzné . Takže namiesto slnečnej kňažnej by sme mali radšej hovoriť o slnečnej princeznej – v prenesenom významne, pravdaže – možno dcére či neteri veľmoža, o telesné zvyšky ktorého nás pripravili pradávni vykrádači.

Archeológ a odborník na náboženstvo doby bronzovej Pavol Jelínek zo Slovenského národného múzea upozorňuje, že prvá možnosť nevylučuje druhú. „U Churritov a Akkadčanov boli kňažkami v chrámoch kráľovské dcéry,“ hovorí. Postavenie žien v stredoeurópskej dobe bronzovej je však podľa neho nezodpovedaný problém: staroveké pramene, o ktoré by sme sa mohli oprieť, sú protichodné. „Napríklad v starovekých demokratických Aténach žili ženy asi ako dnes v Afganistane, zahalené a iba doma, na ulicu mohli len v sprievode. Naopak na Kréte v tej dobe mohli ženy disponovať majetkom a boli oveľa slobodnejšie,“ hovorí výskumník.

Ochrancovia slnka?

A čo zvyšne dva závesky, v literatúre typicky prirovnávané k mečíku a dvojitej sekere?

Závesky v tvare dvojitej sekery sú typické pre kultúry  popolnicových polí a pochádzajú ako z hromadných nálezov („pokladov“), tak z hrobov, takže slúžili zrejme ako amulety aj ako dary božstvám alebo iným nadprirodzeným silám. Niektorí archeológovia, ako napríklad Jan Bouzek, ich namiesto dvojitej sekery – ktorú  zo stredoeurópskeho priestoru doby bronzovej nepoznáme – prirovnali k minojským a archaickým mykénskym štítom bojovníkov. Motívy evokujúce presýpacie hodiny sa však okrem záveskov objavujú aj na plechových čelenkách, opaskoch alebo fibulách. Jozef Paulík v nich vidí znázornenia ľudských postáv, napríklad na známom komplexnom závesku z Rimavskej Soboty, ktorý považuje za znázornenie bojového voza (dvojica kolies) s dvoma bojovníkmi (symbolizuje ich dvojica štítov).

Jeho interpretáciu podporuje, že tieto závesky niekedy [4] skutočne nadobúdajú „ľudský“ (antropomorfný) tvar. A viaceré nálezy zo Sedmohradska (plechové opasky) symbol dávajú do úzkeho súvisu so slnečnými symbolmi – ako napokon aj závesok z Rimavskej Soboty s jeho slnečnými krížmi. Dvojica bojovníkov či ochrancov sprevádzajúca slnko respektíve slnečné božstvo je motív veľmi dobre známy z petroglyfov a iných vyobrazení nordickej doby bronzovej. A taktiež z indoeurópskych mytológií – tu sa stretávame s párom božských blížencov. Archeológovia ako Kristian Kristiansen na základe ich významu v Rigvédskych (c. 1300 pred n. l.) a starogréckych mýtoch na jednej strane, a ako aj na základe archeologického záznamu strednej a severnej Európy predpokladá, že v dobe bronzovej patrili medzi najvýznamnejšie indoeurópske božstvá.

Závesky v tvare dvojitej sekery sa objavujú počas najrannejšej fázy kultúrneho komplexu popolnicových polí, pričom ťažisko ich výskytu leží v Zadunajsku. Z Čiech, Moravy a Slovenska poznáme viacero nálezov, okrem iného z ďalších mohýl stredodunajských popolnicových polí  (napr. z Kolty). V hrobe zo Skalice pri Hradci Králové a na sídlisku objavenom v Tepliciach boli nájdené dokonca ich keramické imitácie. Po roku 1000 pred n. l. sa tieto symboly vyskytujú čoraz zriedkavejšie – azda pod tlakom rozmachu slnečno-vtáčej symboliky.

Meč alebo list?

Mečíkovité závesky sa niekedy považujú za miniatúrne vyobrazenia zbraní- mečov alebo oštepov. Iná, prinajmenšom rovnako populárna interpretácia archeológov v nich vidí znázornenia listov stromov, takže sa interpretujú ako symboly zrodu a večnej obnovy prírody. (Autorovi článku silne evokujú znázornenia vŕbového listu, charakteristické pre nitriansku kultúru a nosené v podobe prsteňov, náušníc a záušníc.) Je zaujímavé, že sa našli sa aj v mužských hroboch. Ukazuje sa, že sa nosili nielen na náhrdelníkoch, ale aj zavesené na opaskoch, prípadne viseli z hrude na dlhej retiazke, siahajúcej po pás. 

Tak ako v predchádzajúcom prípade, na niektorých nálezoch si môžeme všimnúť znázornené rúčky a ľudskú podobu. To opäť naznačuje, že v skutočnosti znázorňovali božstvo. Aké, tentoraz môžeme len hádať.

Tak ako predchádzajúci typ, výskyt listovitých záveskov je typicky viazaný na kultúry popolnicových polí. Najstaršie však nachádzame už v strenej dobe bronzovej,  a to u nositeľov karpatskej mohylovej kultúry. Medzi najstaršie nálezy patrí aj kus zo sídliska skorej lužickej kultúry v Liptovskom Michale. Podobne ako závesky v tvare dvojitej sekery, po r. 1000 pred n. l. sa vyskytujú čoraz vzácnejšie.  

Priazeň božstiev?

Ako sme videli, Jozef Paulík závesky nájdené v mohyle pri Dedinke interpretuje ako súčasť náhrdelníka. Z iných nálezov ale vyplýva, že sa mohli nosiť aj viacerými odlišnými spôsobmi, okrem uvedených napríklad aj pripevnené k účesu alebo pokrývke hlavy. 

Prítomnosť viacerých záveskov, ktorých symbolika evokuje celkom odlišné božstvá (slnko, božskí blíženci, bližšie neurčené božstvo súvisiace azda s plodnosťou), nenasvedčuje, že „princezná z Dedinky“ bola zasvätená kultu jediného - slnečného božstva ako jeho kňažka. Ich prítomnosť možno považovať skôr za sprievodný jav vysokého spoločenského postavenia nebohej a zároveň za snahu o priazeň bohov a bohýň, ktorých symboly tieto závesky niesli. „Súhlasím, že nemuselo ísť o kňažku, len o mimoriadne zbožnú osobu,“ poznamenáva Pavol Jelínek.

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Repliky nálezov z mohyly v Dedinke: Súkromná škola umeleckého priemyslu Hodruša Hámre - zverejnené s vedomím a povolením školy. 

Za pomoc s odbornou literatúrou, odborný dozor a konzultácie autor ďakuje Pavlovi Jelínkovi PhD. a Pavlovi Bobekovi PhD. 

Poznámky

1 Predovšetkým na Slovensku, a do menšej miery aj v Českej republike sa toto členenie uvádza aj naďalej. 

2 Hoci nie je potvrdené, že kultúra Kosihy-Čaka navršovala mohyly, hroby jej nositeľov sú typicky umiestnené veľmi plytko, čo podľa dr. Bobeka naznačuje prítomnosť hlineného násypu.

3 Napr. vyvýšená hrobová komora, vrstvy odhaľujúce starší zásyp. 

4 Nález z Puskokhatvan v severovýchodnom Maďarsku.

Literatúra

Jankovits, K. (2008): The symbolism and Wearing Fashion of Jewellery. Actes Du XV Congrès Mondial (Lisbonne, 4-9 Septembre 2006), 16: 61.

Jankovits K. (2017): Die bronzezeitlichen Anhänger in Ungarn. Pazmány Péter Katholische Universität.

Jelínek, P. (2009): Nálezy skeletov v sídliskových objektoch – ich interpretácia a význam. Dizertačná práca. Univerzita Komenského v Bratislave.
Kossack G. (1954): Studien zum Symbolgut der Urnenfelder- und Hallstattzeit Mitteleurepas.

Müller-Karpe, H. (1985): Frauen des 13. Jahrhunderts v. Chr. Philipp von Zaber.

Paulík, J. (1983): Čačianska mohyla v Dedinke, okres Nové Zámky. I. In: Zborník Slovenského národného múzea 77, História 23, 1983, 31-61.

Paulík, J. (1984): Čačianska mohyla v Dedinke, okres Nové Zámky. II. In: Zborník Slovenského národného múzea 78, História 24, 37-46. 

Paulík, J. (1999): Nález hlinenej vtáčej loďky v Dvor­níkoch-Posádke 1. Zborník Slovenského národného múzea 93. Archeológia 9, 29–54.

Podborský, V. (2006): Náboženství pravěkých Evropanů. Masarykova Univerzita.          

Valent, D., Jelínek P., Lábaj I. (2021): The Death-Sun and the Misidentified Bird-Barge A Reappraisal of Bronze Age Solar Iconography and Indo-European Mythology. Zborník Slovenského národného múzea, Archeológia 31, 5-43.