Čítanie pravekých znakov: Vypovedá zvláštny praveký džbánok o šírení indoeurópskych mýtov?

Džbánok, ktorý je predmetom tohto textu, bol vyzdvihnutý z kónickej jamy so zužujúcimi sa stenami, zúženým hrdlom a s plochým dnom. Išlo teda o pôvodne zásobnú jamu, druhotne vyplnenú jednotným, čierno zafarbeným zásypom. Džbánok sa nachádzal nad dnom, bol teda do jamy deponovaný už v čase, keď pôvodná funkcia jamy zanikla. Okrem neho z výplne pochádza len niekoľko drobných čriepkov. Je pravdepodobné, že jama sa nezanášala postupne, ale bola zasypaná naraz. Výplň nádobky a jej okolie boli odobraté ako archeobotanická vzorka a neskôr preplavené. Vopred prezradím, že preplavovaním hliny z okolia džbánku sme získali jedno zrnko viniča. V neskorom eneolite na našom území ešte hrozno nebolo zámerne pestované, ale bobule divého viniča mohli byť zbierané a mohli byť používané na prípravu jedál a nápojov. Zrnko nie je zuhoľnatené, ale vyzerá byť zmineralizované (za konzultácie ďakujem archeobotaničke J. Apiar)

[reklama]

Je to trochu špekulatívne, ale je možné si predstaviť, že džbánok s nápojom bol zahrabaný do jamy ako obeť, či zvyšok po libácii, teda po rituálnom vyliatí nápoja z nádobky a jej odstránení z profánneho sveta. O tom, prečo by to mohla byť jedna z interpretačných možností, si povieme nižšie.

Opis nálezu a jeho kultúrne zaradenie

Nález, na to akú mu pripisujem dôležitosť, pôsobí pomerne nevzhľadne. Ide o rekonštruovateľné torzo baňatého, v ruke vyrobeného džbánku s esovitou profiláciou, jemne vydutým dnom a malými rozmermi (výška i šírka približne 9 cm).

Ako som spomenul vyššie, pre džbánok nepoznáme žiadne zodpovedajúce analógie. Celkovo sa medzi črepmi zo Záhorskej Bystrice vyskytujú tvary zodpovedajúce tzv. postbadenským neskoroeneolitickým kultúram. Čo to znamená? V strednom eneolite (druhá polovica 4. tisícročia pred n. l.) bol prakticky celý stredoeurópsky priestor kultúrne zjednotený badenskou kultúrou. Táto sa rozpadla na regionálne skupiny, ktoré však vďaka spoločnému badenskému dedičstvu vykazujú v hmotnej kultúre spoločné prvky, dobre známe o. i. na hrubších úžitkových nádobách ako sú hrnce. Naopak, jemnejšie tvary, ako sú džbánky, nesú špecifické črty, takže sú dôležité pre kultúrne určenie nálezov. Tu však nemáme typické tvary pre kultúry, ktoré by prichádzali do úvahy – kultúru Kosihy-Čaka (je rozšírená na juhozápadnom Slovensku a v Maďarsku), jevišovickú kultúru (preniká z Moravy na západné Slovensko), ani neskoroeneolitické kultúrne skupiny z Rakúska. Navyše, každý džbánok je tvarovo aj výzdobou iný, čo predstavuje záhadu, ktorej sa však budem venovať inokedy. Skrátka sa zdá, že na sídlisku v Záhorskej Bystrici sa stretli ľudia s rôznymi tradíciami výroby keramiky a môžeme len špekulovať, či boli odlišní aj etnicky, jazykovo alebo inak. Nálezová situácia na lokalite však hovorí o tom, že tu žili v rovnakom čase a zrejme v symbióze.

Čo predstavuje výzdoba

Ako som spomenul, džbánok nepatrí k pôsobivým produktom pravekého hrnčiarstva. Z neskorého eneolitu poznáme bohato ryté a inkrustované nádoby, vrcholom sú zrejme technologicky náročné poháre kultúry zvoncovitých pohárov. Nalepené dvojice kotúčikov proti nim pôsobia úboho, predsa však v sebe majú zakódovaný istý symbolický význam, ktorý sa objavuje na keramike hádam už od počiatku výroby hlinených nádob. 

Dvojice rôznych výčnelkov, pupčekov, výleviek alebo iných tvarov symbolizujú ženské prsia. Bežne sa aj v archeologickej literatúre označujú ako prsovité výčnelky. Vieme to najmä podľa realisticky stvárnených nálezov, ktoré sa objavujú v mladšej dobe kamennej a dobe bronzovej. Niektoré sú doplnené aj o ďalšie antropomorfné tvary – ruky, nohy, tváre. Zosobňujú tak prastarý myšlienkový vzorec žena/maternica/nádoba. Nazývame ich gynekomorfné (z gréčtiny by sa dalo najlepšie preložiť ako ženskotvaré) nádoby. V tomto by teda džbánok zo Záhorskej Bystrice nebol ničím výnimočný. 

Až na to, že dvojice prsovitých výčnelkov sú tri.

Iné triadické nádoby

K myšlienke, že by mohlo ísť o tri ženské postavy stvárnené v jednej nádobe, ma priviedla maďarská bádateľka Tünde Horváth, ktorá skúmala veľké eneolitické sídlisko v Balatonőszöd–Temetői-dűlő z 4. tisícročia p. n. l., teda podstatne staršie. Našla sa tu okrem iného nádoba s tromi dvojicami prsovitých výčnelkov. Bádateľka túto výzdobu interpretovala ako tri tehotné ženy. Išlo o nádobu s objemom 10 litrov, teda nie o džbán. Každopádne je to najstarší mne známynález s takouto výzdobou. 

Ďalšie nádoby predstavujú džbánky z 3. tis. p. n. l. z východného Maďarska, Rumunska a Bulharska z prostredia zasiahnutých expanziou jamovej a katakombovej kultúry zo severného Pričiernomoria. Ostatne, pod vplyvom jamovej kultúry mohla vzniknúť aj nádoba z Balatonőszödu, z lokality pochádzajú črepy, patriace k jej materiálnej náplni.

Odkiaľ sa vzal

Džbánok s trojicou prsovitých výčnelkov sa našiel v hrobe 9 v kurgane v Sárrétudvari–Őrhalom v Maďarsku. Bol v ňom pochovaný muž s nohami v tzv. žabej polohe. Tento hrob pochádzal zo staršej fázy a patril nositeľovi jamovej kultúry, ktorej príslušníci v 4. tisícročí expandovali do Potisia z východu a ovplyvnili tu aj ďalšie kultúry. Istú záhadu predstavuje to, že na „materskom území“ jamovej kultúry v severnom Pričiernomorí som na nádoby s „prsiami“ v triadickej podobe nenarazil.

[reklama]

Idea gynekomorfných nádob však ani tu nebola neznáma – objavujú sa tu misky s dvojicou rúrkovitých výleviek - je možné, že slúžili pri libáciách(?). Každopádne, ak by sa z nich lialo mlieko, symbolika ženskej laktácie by bola nepopierateľná.  Triadické gynekomorfné poháre sa v skúmanom priestore objavujú v rámci 3. tisícročia až v rámci neskoršej katakombovej kultúry, ktorá nahrádza jamovú. Tieto poháre však vyzerajú inak, sú symetricky modelované a nemajú uško. Podľa ukrajinských bádateľov by mohlo ísť o rituálne nádoby. Keďže ide o nálezy z hrobov, mohla byť ženská triáda súčasťou záhrobných predstáv.

Zaujímavé je, že gynekomorfné triadické džbánky sú v nasledujúcom druhom tisícročí, do ktorého datujeme stredoeurópsku dobu bronzovú, bežne rozšírené, pričom ich symbolika je niekedy viac, inokedy menej rozpoznateľná. 

Indoeurópska perspektíva, triadické bohyne a rituálne pitie

Napriek tomu, že v jamovej kultúre (zatiaľ?) triadické džbánky absentujú, domnievam sa, že v jej materiálnej náplni budú časom objavené, alebo predstavujú syntézu ideí stredoeurópskych a západných kultúr, na územie ktorých pôvodom stepne populácie expandovali. Išlo by tak nielen o genetickú, ale aj o kultúrnu a jazykovú indoeuropeizáciu Európy. 

Dosiaľ sa fenoménu indoeuropeizácie venovali najmä jazykovedci a kultúrni antropológovia. Moderná genetika v posledných rokoch potvrdila stepný pôvod indoeurópskych kultúr. Prepojeniu dochovaných náboženských predstáv a archeologických prameňov sa však veľa pozornosti nevenovalo. 

Komparatívny mytológia sa snaží nájsť spoločných „predkov“ náboženských elementov z historických (rozumej písomných a folklórnych) prameňov. Triadické koncepty sú všeobecne doložené a rozšírené v sakrálnej aj profánnej sfére severných indoeurópskych národov. Zvlášť typické sú práve triadické-trojjediné bohyne. Nachádzame ich najmä u západných Indoeurópanov. Len v gréckej mytológii sú to Moiry, Hóry, Charitky, Erínye, ktoré môžeme doplniť o Hesperidky a Gorgóny. U Rimanov sú to tri Parcae, resp. Fáty. U Keltov sa stretávame s Matres, Suleviami, alebo írskymi Machami a Morríganmi a ďalšími. U Germánov sú to Gefion a Norny. U Slovanov nachádzame zmienky o Sudičkách, resp. Rožaniciach, ale mohli by to byť aj Kazi, Teta a Libuše starých Čechov. Trojicu bohýň/sudičiek nachádzame aj u Baltov. 

[reklama]

Predpokladám, že všetky tieto vymenované bohyne, či nadprirodzené bytosti sa vyvíjali práve z eneolitických predstáv praindoeurópskych kolonizátorov Európy. Ich prototypy vyjadrujú práve triadické gynekomorfné džbánky. Čo, či koho, presne mala výzdoba znázorňovať, však nie je isté. Umiestnenie trojíc pŕs na nádobách slúžiacich predovšetkým na pitie by mohlo znamenať, že súviseli s hojnosťou. Indoeurópske bohyne bývali často vzývané ako darkyne statkov a slávy, je teda možné, že aj džbánky boli používané pri rituáloch im zasvätených.

Záver

Džbánok zo Záhorskej Bystrice je v stredoeurópskom priestore ojedinelý. Predstavuje jednu z „prvých lastovičiek“ nových náboženských predstáv, ktoré sa v tom období objavujú na Balkáne a v strednej Európe. Ostáva otázkou, či bol vyrobený rukou človeka, ktorý hovoril indoeurópskym jazykom, alebo pôvodným obyvateľom, pre ktorého sa stali nové predstavy natoľko atraktívne, že ich prijal za svoje. Nepochybne však predstavuje fenomén, ktorého štúdiu sa budem v budúcnosti venovať naďalej.

Dedikácia: Tento článok venujem pamiatke Jakuba Lepiša, ktorý spracovával keramiku z výskumu zo Záhorskej Bystrice a v mnohom by iste nesúhlasil.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Literatúra:

J. Dani: Research of Pit–Graveculturekurgans in Hungary in the last three decades. In: Á. Pető/A. Barczi (eds.): KurganStudies: An environmental and archaeological multiproxy study of burial mounds in the Eurasian steppe zone.BAR International Series 2238, 2011, 25-69.

T. Horváth: Emberiábrázolás a Változásokkorában, 4000 és 2000 BC között. A KaposváriRippl-Rónai Múzeum Közleményei 3, 2014, 113-144.

M. S. Ivanov: Poširennjadoneckychkubkivceredpochovaninguľskojkatakombnojkuľturi. Arheologia 4, 2020, 65-72. 

P. Jelínek: Difúzia alebo spoločné kultúrne dedičstvo?Triadickéantropomorfné, zoomorfné, hybridné a ornitomorfné zobrazenia v stredoeurópskej, nordickej a egejskej dobe bronzovej. Slovenská archeológia 69, 2021, 259-286. 

P. Jelínek/J. Lepiš: Doklad kultúrnej indoeuropeizácie? Pozoruhodný neskoroeneolitický džbánok z Bratislavy-Záhorskej Bystrice. StudiaHistoricaNitriensia 2023/ročník 27/Supplementum 3 – V hore strom. 2023, 47-58.