Prví predátorskí kočovníci: Spustošili strednú Európu záhadní Kimeri?

Dušan Valent, 2021-06-30 19:56:00

Kimeri začiatkom doby železnej plienili kráľovstvá Malej Ázie. S ich inváziou sa však spájajú aj nálezy zo strednej Európy. Skutočne súvisia s Kimermi? Alebo je väčšina toho, čo sa môžeme dočítať o Kimeroch v strednej Európe a severnom Pričiernomorí, nepodložená?
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Loď priplávala k okraju prehlbokého Okeana. Tam leží kraj a mesto Kimérov. Žijú zahalení hmlou a temnotou, ktorú slnečné lúče nepretnú, keď žiarivé slnko stúpa na nebesia, ani keď sa vracia z oblohy späť k zemi. Nad tými úbožiakmi sa rozprestiera jedna nekončiaca zhubná noc.

- Homér, Odysea

 

Na prelome doby bronzovej a železnej (8. a 9. storočie pred n. l.) sa v strednej Európe objavujú prestížne predmety, ktoré nepripomínajú nič, čo sa tu vyskytovalo predtým.

 

Ide o zbrane, súčasti konského postroja a niekedy šperky. Nachádzame ich v hroboch a hromadných nálezoch (depotoch) od severného Chorvátska až po Poľsko, Nemecko a Švajčiarsko. Namiesto starších miestnych artefaktov pripomínajú nálezy z pontsko-kaspickej stepi a dokonca severného Kaukazu.

 

Tradične sa označujú ako trácko-kimérsky horizont. Uvažovalo sa totiž, že ich pôvodcami boli historickí Kimeri, ku ktorým sa po prieniku do juhovýchodnej Európy pripojili Tráci. Práve invázia pôvodcov trácko-kimerského horizontu vraj zničila prekvitajúce nížinné komunity kultúr popolnicových polí, ktoré pretrvali len v horách, kde ich chránili reťazce hradísk. 

 

Kto boli Kimeri?

Kimerov spomínajú asýrske, grécke a dokonca veľmi stručne aj biblické pramene. Z asýrskych písomností sa dozvedáme, že počnúc neskorým 8. storočím takmer sto rokov pustošili kráľovstvá Malej Ázie. Napokon boli vytlačení na severovýchod regiónu, kde postupne splynuli s miestnym obyvateľstvom. Polomýtické rozprávanie Homérovej Odysey (prelom 8. a 7. storočia pred n. l.) uvádza, že Kimeri žili pri okraji „oceánu“ v mýtickej krajine večnej hmly a temnoty. Vecnejší Hérodotos (5. storočie pred n. l.) Kimerov pre zmenu situuje do stepí severne od Čierneho mora, odkiaľ ich vraj neskôr vytlačili Skýti. 

 

[reklama]

 

Kimerské výboje sa niekedy vysvetľujú „tlakom Skýtov“, inokedy spoločenskými zmenami. Prvý raz sa totiž objavuje spôsob života typický pre neskorších Skýtov či Hunov – predátorské kočovníctvo [1] . 

 

„Spoločnosť bola oveľa mobilnejšia. Jej súčasťou boli bojovníci prisahajúci vernosť mocným vodcom, ktorí nevyhnutne nemuseli pochádzať z ich vlastného kmeňa a boli ochotní nasledovať ich na nájazdoch naprieč veľkými vzdialenosťami,“ píše britský archeológ Barry Cunliffe. Predátorské kočovníctvo podľa neho viedlo k vzostupu charizmatických bojových vodcov: „Keďže status závisel od úspechu lúpežných výprav, pre bojovnícke hordy bolo prakticky nevyhnutné, aby voľne podnikali nájazdy. Nie je ťažké pochopiť, že v tejto atmosfére sa celé populácie mohli rýchlo presúvať naprieč vzdialenými regiónmi.“

 

Rozšírenie nálezov zaraďovaných do “trácko-kimerského” horizontu.

 

Identita dávnych kultúr

Vychádzajúc z Hérodota, archeológovia sa snažili Kimerov stotožniť s nositeľmi viacerých archeologických kultúr severného Pričiernomoria. Napríklad nositeľmi belozerskej kultúry (12. - 10. storočie pred n. l.) južnej Ukrajiny a Moldavska, ktorej nositelia vplyvom zhoršujúcich sa prírodných podmienok postupne prechádzali na mobilnejší spôsob života. Najčastejšie však s nositeľmi černogorovskej a novočerkasskej kultúry (10. - 7. storočie pred n. l.), čo boli kočovníci zo stepi a lesostepi dnešného juhozápadného Ruska, južnej Ukrajiny a Moldavska. Ich metalurgia je ovplyvnená kobanskou kultúrou Kaukazu, pričom nálezy z kubaňskej oblasti – niekedy interpretované ako vojnová korisť – potvrdzujú styky s Asýriou. 

 

Ukrajinský archeológ Viktor Klochko si napríklad predstavuje, že „černogorovské kmene“ koncom 9. storočia vytvorili multietnické „politické zoskupenie“ na spôsob neskorších Skýtov, Avarov či Hunov. Jeho súčasťou boli taktiež komunity neskorej belozerskej kultúry a niektorých ďalších kultúr (černoleská kultúra, kultúra Holihrady). „Toto zoskupenie, ktoré podľa môjho názoru súviselo s historickými Kimermi a zrejme z hľadiska štruktúry predstavovalo raný nomádsky štát, podnikalo útoky na povodie Dunaja, anektovalo teritóriá severného Kaukazu a okolia povodia Volgy, a neskôr vpadlo do Malej Ázie,“ píše Klochko. 

 

Anita Kozubová, odborníčka na kočovníkov neskorého praveku pôsobiaca na Archeologickom ústave SAV v Nitre, je opatrnejšia. „V rusko-ukrajinskej vedeckej literatúre sa tieto kultúry síce spájajú s Kimermi, ale jednoznačné spojenie archeologických kultúr s konkrétnym etnikom či etnikami nie je možné ani na základe archeologických prameňov, ani na základe prírodovedných analýz,“ hovorí. Nesúhlasí ani s tvrdením o „ranom nomádskom štáte“. „V praveku nemôžeme hovoriť o štátnych zriadeniach, tobôž nie v prípade pravekých nomádov,“ namieta.

 

Pôvod Kimerov

O pôvode a etnických vzťahoch historických Kimerov vieme málo. Z ich jazyka sa zachovalo len pár mien, ktoré sú zrejme iránske.

 

Archeogenetické výskumy pre zmenu zistili, že nositelia černogorovskej kultúry, ukrajinskými a ruskými archeológmi často stotožňovaní s Kimermi, pochádzajú približne z rovnakej oblasti ako Skýti [2]  (ktorí predstavovali východoiránske etnikum): napriek istej miere miešania s obyvateľstvom severného Pričiernomoria mali geneticky najbližšie k nositeľom karasuckej kultúry (15. - 9. storočie pred n. l.) z kazašskej stepi medzi Aralským morom a Altajom.

 

Ľud karasuckej kultúry predstavoval mobilné, poľnohospodársko-pastierske komunity s vyspelou metalurgiou. Archeologicky aj archeogeneticky ho možno odvodiť čiastočne z „domorodých komunít“ južnej Sibíri, ale predovšetkým z ranej indoiránskej andronovskej kultúry.

 

Kimeri v strednej Európe?

Za najsilnejší argument v prospech Kimerskej invázie či aspoň migrácie do strednej Európy sa považujú nálezy kultúry (skupiny) Mezőcsát, známe z východného Maďarska a juhozápadného Slovenska. Nositeľov tejto kultúry odlišujú od súdobých stredoeurópskych komunít pohrebné zvyklosti – mŕtvych pochovávali nespálených. „Na severe pontskej stepi má inhumácia dlhú tradíciu a praktizovala ju aj predskýtska černogorovská kultúra,“ píše Carola Metzner-Nebelsicková. Nemecká archeologička pripomína, že obe kultúry spájajú významné paralely: rovnaká orientácia tiel pochovaných, poloha milodarov aj absencia väčších pohrebísk. 

 

Ďalšou indíciou stepného pôvodu kultúry Mezőcsát je skutočnosť, že jej chýbajú vlastné keramické tvary – v hroboch nachádzame keramiku „domácich“ kultúr. Keďže stepné komunity často používali nádoby z organického materiálu, ochotne preberali keramiku usadlého obyvateľstva, s ktorým sa dostali do kontaktu [3] . S východným pôvodom nositeľov tejto kultúry súhlasia aj prvé archeogenetické zistenia. Analýza DNA muža kultúry Mezőcsát zo severomaďarskej lokality Ludas-Varjú-dulo zistila, že z dnešných populácií mal najbližšie ku Arméncom a Gruzíncom (iné populácie strednej Európy doby bronzovej už boli geneticky „európske“). „Cudzím“ elementom je aj haploskupina jedinca (N), dnes najčastejšia na severovýchode Európy a v severnej Ázii.

 

Výskyt haploskupiny N.

 

Anita Kozubová však varuje pred unáhlenými závermi. „Ide len o jeden jediný hrob, výsledky analýzy nemôžeme automaticky aplikovať na celú kultúru. Treba si uvedomiť, že aj v praveku fungovala tzv. individuálna mobilita, a tá bola veľmi frekventovaná,“ upozorňuje archeologička. „Či mali aj ostatní nositelia kultúry Mezőcsát rovnakú genetickú výbavu ako muž z Ludasu, nevieme, keďže ďalšie analýzy DNA zatiaľ nie sú k dispozícii.“

 

Na druhej strane, príchod ľudí zo stepí do strednej Európy na prelome doby bronzovej a železnej podľa Caroly Metzner-Nebelsickovej podporujú viaceré ďalšie indície, napríklad šírenie väčších, jazdeckých typov koní. A taktiež nová elitná ideológia jazdca na koni, ktorá vytlačila staršiu ideológiu jazdca na ľahkom bojovom voze. Oba javy sa spájajú so stepou, no nevyžadujú inváziu, len obchodné styky alebo mierové spolužitie – a pochopiteľne, nie sú viazané iba na historických Kimerov.

 

Spolužitie v mieri

Carola Metzner-Nebelsicková upozorňuje, že spresnené datovanie pripisuje trácko-kimerskému horizontu aj kultúre Mezőcsát trvanie zhruba dvesto rokov (9. a 8. storočie). To znamená, že nemôže ísť o doklady náhlej invázie, ale skôr dôkaz dlhodobého spolunažívania, ktoré bolo podľa nemeckej vedkyne prevažne mierumilovné – hoci spočiatku nevylučuje príležitostné lúpežné výpady.

 

Prevažne mierumilovné spolunažívanie stepných cudzincov s miestnymi obyvateľmi podporujú viaceré ďalšie argumenty. V prvom rade, v prostredí kultúr popolnicových polí v tomto období chýbajú archeologické doklady útokov (tie máme dobre doložené z neskorších storočí). A ako poukázal napríklad slovenský archeológ Peter Romsauer, nositelia kultúry Mezőcsát zabrali na našom území predtým prevažne riedko osídlené oblasti. Zmienené používanie keramiky domácich kultúr navyše podľa Metzner-Nebelsickovej naznačuje, že kultúra Mezőcsát vznikla ako výsledok manželstiev cudzincov s miestnymi ženami, ktoré používali alebo zhotovovali keramiku vychádzajúcu z tradícií svojho rodiska. 

 

Koniec kimersko-tráckeho horizontu

Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že napriek podobnostiam so stepnou černogorovskou kultúrou, v hroboch kultúry Mezőcsát chýbajú zbrane, a len vzácne obsahujú súčasti konského postroja. „To stojí v ostrom kontraste s bojovným charakterom hrobových inventárov černogorovskej kultúry,“ poznamenáva Metzner-Nebelsicková.

 

Zatiaľ čo zbrane a iné bronzové predmety „kimerského typu“ v hroboch kultúry Mezőcsát nachádzame iba ojedinele, podstatne častejšie na ne narážame na pohrebiskách súdobých kultúr popolnicových polí, kde tvoria súčasť prestížnej hrobovej výbavy niektorých bohatých hrobov. Peter Romsauer si myslí, že elity miestneho roľníckeho obyvateľstva takto „prezentovali svoje spoločenské postavenie a moc symbolmi typickými pre komunity jazdeckých kočovníkov východnej Európy“. 

 

Podľa Metzner-Nebelsickovej však predmety trácko-kimerského horizontu, na prvý pohľad zhotovené vo východnom štýle, v skutočnosti vykazujú mnohé odlišnosti, takže ich podľa nej možno považovať za miestne, stredoeurópske adaptácie. Jej kolegovia, ako maďarský archeológ Tibor Kemenczei, dokonca celkom upúšťa od označenia nálezy trácko-kimerského typu a namiesto nich používajú označenie predmety východokarpatského typu. „Ide totiž o také typy predmetov, ktoré sa vyskytovali nielen na území, ktoré je možno na základe písomných prameňov spájať s Kimermi a Trákmi, ale aj mimo týchto území,“ vysvetľuje Anita Kozubová. „Pri väčšine z nich ide dokonca o miestne výrobky, resp. výrobky domácich, vo východokarpatskom priestore pôsobiacich dielní.“ 

 

Umelecká predstava výzoru kimerských bojovníkov.

 

Čo sa teda stalo? 

Prečo nastal úpadok mnohých komunít kultúrneho komplexu popolnicových polí na sklonku doby bronzovej? Podľa Caroly Metzner-Nebelsickovej a ďalších bádateľov sa v nížinách Karpatskej kotliny po r. 1000 pred n. l. odohral „systémový kolaps“. 

 

Človekom spôsobené zmeny v prírodnom prostredí, predovšetkým masívne odlesňovanie ruka v ruke s klimatickými zmenami, viedli k zbedačeniu miestneho obyvateľstva, ktoré sa snažilo zaobstarať obživu prechodom na kočovné pastierstvo a transhumanciu. Vďaka mobilnému spôsobu života vznikla nová sieť kontaktov medzi susednými, ale aj vzdialenými populáciami zdieľajúcimi podobný spôsob života. To umožnilo príchod malých skupín pastierov zo stepí východne od Karpát, ktorí zakladali nové komunity za spoluúčasti miestneho obyvateľstva.

 

Práve vplyvom nových, diaľkových kontaktov a väčšieho či menšieho príchodu nových obyvateľov sa v Karpatskej kotline objavili zbrane a súčasti konského postroja „východného typu“, a nastala zmena náboženstva (kostrový pohrebný rítus) a ideológie (ideológia jazdca na koni).

 

Existovali vôbec pontsko-kaspickí Kimeri?

Do strednej Európy ako aj do severného Pričiernomoria krátko po r. 1000 pred n. l. očividne prenikli cudzinci z východu. Boli to Kimeri? 

 

Pravdepodobne nie. 

 

Hérodotos síce Kimerov situuje do oblasti pontsko-kaspickej stepi, lenže filologické analýzy zistili, že jeho zmienky o tomto etniku nie sú vôbec spoľahlivé. 

 

Hérodotov opis je založený na dvoch odlišných tradíciách pontských Grékov, ktorí nesusedili s Kimermi, ale už so Skýtmi. Tieto dve tradície spojil dokopy niektorý iónsky historik, a doplnil ich o vlastný materiál, sprostredkovaný národmi Blízkeho východu, ktoré prišli do kontaktu s Kimermi a Skýtmi. Tento iónsky historik svoju syntézu následne sprostredkoval Herodotovi. Z filologickej analýzy vyplýva, že tradície pontských Grékov obsahovali okrem pôvodne gréckych prvkov (napr. ozveny dávnych Kimerských útokov na iónske a lýdske mestá, alebo bojové strety Kimerov so Skýtmi na Blízkom východe) taktiež elementy pochádzajúce zo skýtskeho folklóru. Tie však pôvodne zrejme nepojednávali o Kimeroch – je možné, že sa s nimi spojili až v gréckom prostredí pod vplyvom predstavy, že územie Skýtov predtým obývali Kimeri. 

 

„Hérodotove pasáže o Kimeroch nemožno považovať za historicky vierohodné. Je to mnohovrstevná kompozícia, na vzniku ktorej sa podieľal grécky aj negrécky folklór a dohady gréckych historikov, ktorí dostupný materiál doplnili tak, aby zosúladili jeho nedostatky,“ upozorňuje ruský historik Askold Ivantčik, jeden z najvýznamnejších bádateľov špecializovaných na Kimerov.

 

Ivantčik sa radí do rastúcej skupiny bádateľov, ktorí nevidia dôvod spájať historických Kimerov s predskýtskymi kultúrami pontsko-kaspickej stepi. „Na Blízkom východe nenachádzame žiadne nálezy novočerkasskej kultúry,“ zdôrazňuje historik. Naopak, jedinou archeologickou kultúrou, s nositeľmi ktorej možno spojiť historických Kimerov, je takzvaná „ranoskýtska“ kultúra – na Blízkom východe je doložená o. i. pohrebiskami datovanými už do prvej polovice 7. storočia, čo znamená, ich mohli zanechať jedine Kimeri. 

 

„Kimeri boli v čase invázií do Malej Ázie nositeľmi ranoskýtskej kultúry. Zdá sa, že historickí Skýti boli nositeľmi tej istej kultúry,“ píše Ivančik. Ruský historik zdôrazňuje, že staroveké pramene Kimerov a Skýtov napriek identickej materiálnej kultúre konzistentne rozlišujú. „Máme dočinenia s dvomi skupinami, ktoré boli kultúrne a zrejme aj jazykovo a etnicky blízke, ale ktoré bolo napriek tomu možné jednoznačne navzájom odlíšiť. Tieto odlišnosti však dokážeme rozpoznať jedine vďaka výpovedi písomných prameňov.“

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi byste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odborný dozor a cenné pripomienky k textu autor ďakuje Anite Kozubovej, PhD. Za dodatočné konzultácie a pomoc ďakuje Andrey Námerovej, PhD.

 

Poznámky

1 Anita Kozubová sa voči tomuto termínu ohradzuje: „Označenie predátorskí kočovníci sa mi nezdá príliš vhodné. Evokuje čiernobiele škatuľkovanie, že kočovníci sú tí zlí, usadlí sú obete. Tak to nikdy nefungovalo, minimálne v praveku  nie.“

2 Archeogenetické dáta však naznačujú, že Kimeri neboli predkovia Skýtov, len s nimi zdieľali spoločný pôvod.

3 Ako napríklad kultúra so šnúrovou keramikou z 3. tisícročia pred n. l., ktorej veľkú časť keramického inventáru tvorí keramika neolitických kultúr strednej Európy, hoci archeogeneticky ide jednoznačne o komunity stepného pôvodu.

 

Literatúra

Cunliffe, B. (2015). By Steppe, Desert, and Ocean: The Birth of Eurasia. Oxford University Press. 2. vydanie. 

Furmánek, V. a kol. (2015): Staré Slovensko 4: Doba bronzová. AÚ SAV. 

Gamba, C. a kol. (2014): . Genome flux and stasis in a five millennium transect of European prehistory. Nature Commun. 5, 5257.

Ivantchik, A. (2001): The Current State of the Cimmerian Problem. Ancient Civilizations 7, 307-339.

Ivantchik, A. (2005): La chronologie des cultures pré-scythe et scythe: les données procheorientales et caucasiennes. Iranica Antiqua, 40, 447-460.

Järve, M. a kol. (2019): Shifts in the genetic landscape of the western eurasian steppe associated with the beginning and end of the scythian dominance. Curr. Biol. 29, 2430–2441.e10

Kemenczei, T. (2005): Funde ostkarpatenländischen Typs im Karpatenbecken. Franz Steiner Verlag.

Klochko, V. (2001): Weaponry of Societies of the Northern Pontic Culture Circle: 5000-700 BC. Adam Mickiewicz University.

Krzewińska, M. a kol. (2018): Ancient genomes suggest the eastern Pontic-Caspian steppe as the source of western Iron Age nomads. Science Advances. American Association for the Advancement of Science. 4(10): eaat4457.

Metzner-Nebelsick C. 2010. Aspects of mobility and migration in the Eastern Carpathian Basin and adjacent areas in the Early Iron Age (10th-7th centuries BC). In: Dzięgielewski K, Przybyła MS, Gawlik A, editors. Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Kraków: Jagiellonian University Institute of Archaeology. pp 121–152.

Podborský, V. (1970): Mähren in der Spätbronzezeit und an der Schwelle der Eisenzeit. Universita J.E. Purkyně.

Rustoiu, A. (2018): Carpathian and Danubian area. In: Haselgrove, C. et al. (eds.): The Oxford Handbook of the European Iron Age. Oxford University Press.

Romsauer, P. (1999): Zur Frage der Westgrenze der Mezőcsát-Gruppe. In: Archaeology of the Bronze and Iron Age. Experimental Archaeology. Proceedings of the International Archaelogical Conference. Százhalombatta, 3–7, 167–176.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri