Molpír a jeho skaza – bolo to inak (?): Nový pohľad na slávne praveké hradisko

Dušan Valent, 2022-07-26 04:20:00

Hradisko ľudožrútov? Svätyňa, kde krvilačným bohom obetovali malé deti? Zánik v dôsledku medzikmeňových bojov? Rozmetané „kniežacie sídlo“? Na pravú mieru uvádzame 5 rozšírených omylov a zastaraných informácií o dominantnej „pevnosti“ severozápadu Karpatskej kotliny počas staršej doby železnej.

Zaiste nie som sám, v kom knihy Pavla Dvořáka podnietili nadšenie pre dávnu históriu nášho územia. Od zverejnenia jeho posledných kníh o najstarších dejinách však uplynuli bezmála dve desaťročia. [1] Mnohé informácie, ktoré podávajú, preto dávno nereflektujú aktuálny stav  bádania. Jedným z takých prípadov je slávne hradisko zo staršej doby železnej v Smoleniciach-Molpíre. 

 

[reklama]

 

Širokej verejnosti sú vďaka Dvořákovým knihám a televíznym programom známe interpretácie archeológa Mikuláša Dušeka, ktorý na Molpíre v rokoch 1963-1971 viedol vykopávky. Nové, dôsledné analýzy nálezov, ktoré v prvej dekáde nového tisícročia uskutočnili o. i. nemeckí archeológovia Anja Hellmuthová a Sebastian Müller, však vrhli na hradisko nový pohľad. O ich posúdenie a prípadný komentár sme poprosili odborníčku na staršiu dobu železnú, dr. Anitu Kozubovú z Archeologického ústavy SAV v Nitre.

 

Čo vieme o Molpírskom hradisku?

Rekonštrukcia akropoly a prvého predhradia (podľa Dušeka).

Na návrší Molpír, ktoré dnes leží v katastri obce Smolenice (okr. Trnava), vzniklo začiatkom 1. tisícročia pred n. l. malé, nenápadné sídlisko. Vďaka bezprostrednej blízkosti jantárovej cesty rástlo ako do veľkosti, tak do významu. V 7. storočí pred n. l. už dosahovalo rozlohu viac ako 15 hektárov a predstavovalo jedno najvýznamnejších hradísk v strednej Európe. Ležalo na hranici areálov lužickej a východohalštatskej (konkrétne jej kalenderberskej skupiny) kultúry. „Mohlo byť centrálnym hradiskom pre veľký, kultúrne rôznorodý región,“ upozorňuje Anita Kozubová. Archeologička uvažuje, že jeho obyvatelia mohli „spravovať“ značnú časť dnešného západného Slovenska.

 

V čase najväčšej slávy v ňom našlo domov asi 600 až 800 obyvateľov. Samotné hradisko tvorili dva valmi a kamennými múrmi chránené predhradia a impozantne opevnená akropola: jej dva metre široký kamenný múr dopĺňal násyp s drevenou, komorovou konštrukciou a zrejme palisáda a ochodza na vrchole. Obranu akropoly zabezpečovala taktiež predsunutá veža s kruhovitým pôdorysom a dodatočné, pôvodne asi 3 m vysoké veže na oboch stranách vstupnej brány. Nálezy šperkov, zbraní a súčastí konského postroja naznačujú, že na akropole žili najbohatší obyvatelia, podľa všetkého predovšetkým remeselníci a bojovníci.

 

Zatiaľ čo akropola sa preskúmala takmer celá, z predhradí len vybrané úseky. Celkovo archeológovia odkryli zvyšky 65 domov – väčšina z nich bola dlhšou stranou napojená na hradby. Nie všetky domy slúžili na bývanie. Niektoré predstavovali výrobné alebo uskladňovacie priestory. Archeológovia objavili taktiež viaceré voľne stojace pece, cisternu na dažďovú vodu a údajnú svätyňu. Zloženie nálezov potvrdzuje, že kontakty molpírskeho hradiska siahali až do východoalpského a severotalianskeho prostredia. 

 

[reklama]

 

Podrobnejší výskum nálezov poodhalil, že hradisko fungovalo ako viac-menej voľné zoskupenie „osád“ zdieľajúcich spoločné opevnenie. Jednotlivé „osady“ boli tvorené skupinami neďalekých budov, ktoré zdieľali podobnosti v tvare a výzdobe keramiky, a často i spôsobe obživy ich obyvateľov. Neobvykle veľký počet – až 2000 praslenov a početné nálezy tkáčskych závaží v niektorých objektoch naznačujú, že medzi hlavné aktivity obyvateľov patrila o. i. aj textilná výroba.

 

Z areálu hradiska sa podarilo zdokumentovať viac ako 700 bronzových hrotov šípov. Najviac z nich sa našlo v oblasti brán a v juhozápadnom rohu akropoly, ku ktorému vedie najmenej strmý svah. Mnohé boli aj po tisícročiach zapichnuté z vonkajšej strany kamenného opevnenia, alebo mali ohnuté či odlomené špičky po náraze do opevnenia alebo stien domov. O katastrofickom zániku hradiska svedčia aj stopy rozsiahleho požiaru, ktorý pohltil príbytky i opevnenie. Skaza postihla sídlisko v priebehu prvej polovice 6. storočia pred n. l., s najväčšou pravdepodobnosťouaž niekedy po roku 585 pred n. l. [2]

 

Rekonštrukcia múru a jedného z domov (podľa Dušeka).

 

Po krátkom predstavení molpírskeho hradiska sa teraz zamerajme na 5 najväčších omylov či zastaraných informácií o hradisku, ktoré sa vžili aj vďaka knihám a reláciám Pavla Dvořáka.

 

1. Nachádzal sa na hradisku „rozmetaný“ kniežací palác?

Podľa interpretácie Mikuláša Dušeka na akropole hradiska stál mimoriadny dom: trojpriestorový a dvaapolkrát dlhší (25 m) ako iné. Na rozdiel od ostatných stavieb mal byť zhotovený výhradne z kameňa. Nielen rozmery a spôsob konštrukcie, ale aj mimoriadna úroveň deštrukcie mali podľa Mikuláša Dušeka potvrdzovať výnimočné postavenie stavby. 

 

„Azda slúžil ako sídlo molpírskeho kniežaťa, palác, ale na rozdiel od domov pri hradbách bol takmer prázdny... navyše bol neuveriteľne zničený, neznáma sila rozhádzala múry do niekoľkometrovej vzdialenosti,“ napísal o ňom Pavel Dvořák.

 

„Nález možno interpretovať aj odlišne,“ upozorňuje Sebastian Müller. To, čo Mikuláš Dušek považoval za jedinú veľkú budovu, mohlo predstavovať tri využívané stavby v rozličnom čase. „Z rozloženia nálezov nevyhnutne nevyplýva, že priestory boli osídlené súčasne,“ vysvetľuje bádateľ. Rovnako nemožno konštatovať, že stavbu zhotovili výhradne z kameňa. „Je to málo pravdepodobné, a je nejasné, ako vedúci výskumu vôbec dospel k tomuto záveru, nakoľko kamene údajne tvoriace stavbu boli zväčša celkom nepravidelne rozptýlené.“ 

 

2. Svätyňa s oltármi a ľudskými (detskými) obetami?

Rekonštrukcia kultového miesta.

Ďalšou zvláštnosťou molpírskeho hradiska je nález, ktorý Mikuláš Dušek považoval za kultové miesto či dokonca svätyňu, vytesanú do kameňa a zastrešenú. Dosahovala rozmery 20 x 5 m a podarilo sa v nej zistiť viaceré „oltáre“ – štyri kameňmi obložené ohniská: jedno menšie a tri veľké, s priemerom 2–3 m. Hrozivé, krvavé rituály naznačili nálezy zvyškov detskej lebky a častí kostry asi dvojročného dieťaťa.

 

Pozorný pohľad ale opäť vyvoláva otázky. V prvom rade, podľa Sebastiana Müllera zostáva otvorené, či a do kej miery bolo údajné kultové miesto zastrešené. Priemer zistených stĺpov (menej ako 20 cm) podľa neho nepostačuje, aby boli nosné.

 

Nemecký archeológ vyzdvihuje, že hypotéza o kultovom areáli je založená na výnimočnej architektúre. „Pozorujeme výrazný nepomer medzi neobvyklou stavbou štruktúry a zložením nálezov,“ píše Sebastian Müller. „V areáli údajnej svätyne sa podarilo zistiť prekvapivo málo nálezov, a obzvlášť málo je ich priamo pri ohniskách.“ Čo je pozoruhodné, celkové zloženie nálezov sa výrazne neodlišuje od iných miest molpírskej akropoly. 

 

„Význam kostrových pozostatkov v kultovom priestore zostáva otázny. Očividne ich tu nepochovali, pretože sa našli ležiac priamo na pôvodnom povrchu. Nález je však tak chabo zdokumentovaný, že z tejto skutočnosti nemožno vyvodiť žiadne ďalekosiahle a spoľahlivé závery,“ píše bádateľ. Podľa Sebastiana Müllera možno skutočne existoval súvis medzi pozostatkami a ohniskami resp. samotnou stavbou, ale isté to rozhodne nie je, nakoľko ľudské ostatky nie sú v areáli hradiska ničím výnimočným, pričom zvyšky detí vo „svätyni“ mohli byť dôsledkom útoku a nie obety.

 

Analýza nálezov z údajného kultového miesta každopádne naznačuje, že išlo o jedno z mála miest, ktoré využívali obyvatelia všetkých „podjednotiek“ – „osád“ hradiska. Inými slovami, nemáme istotu, či išlo o miesto vyčlenené špeciálne na náboženské rituály. Dôkazy len naznačujú nejaký spôsob využívania všetkými obyvateľmi, čo však bolo v rámci hradiska samo o sebe mimoriadne. Možno teda uvažovať o akomsi mieste zhromažďovania. Keďže u archaických spoločností náboženstvo hlboko pretkáva prakticky akýkoľvek každodenný úkon, nepochybne sa aj tu odohrávali náboženské rituály. No hovoriť o špecializovanej „svätyni“ predstavuje pri aktuálnom stave poznania neopodstatnený záver. 

 

[reklama]

 

3. Sídlili  na Molpíre ľudožrúti?

V areáli hradiska sa našli viac či menej kompletne zachované zvyšky viacerých ľudí. Odhliadnuc od „kultového miesta“, v jednej z brán akropoly ležala kostra azda patriaca obrancovi, v dome č. 7 sa našla kostra dospelého jedinca a dieťaťa pod spadnutým brvnom, v dome č. 8 sa pod veľkou nádobou nachádzala kostra dospelého jedinca bez hlavy a končatín, v dome č. 17. ležali pred ohniskom ľudské kosti, zatiaľ čo v dome č. 16. sa v domácom odpade našla okrem zvieracích kostí aj ľudská lebka. V dome č. 61, čiže v údajnom „kniežacom paláci“, sa našla rozrušená ľudská kostra .

 

Pavel Dvořák ponúka dramatickú interpretáciu: „Antropologický výskum ukázal, že z kostier, ktoré sa našli v chatách, chýbali niektoré časti, od trupu oddelené ostrým rezom. To neboli obete útoku, ale ľudia, ktorých už Molpírčania nestihli zjesť!“ 

 

Ako sme podrobne písali v nedávnom článku, rituálny kanibalizmus typicky nezanecháva archeologicky viditeľné stopy. Ak zohľadníme poznatky etnológie, pomerne bežné nálezy ľudských kostí na sídliskách z stredoeurópskeho praveku namiesto toho indikujú špecifický prístup k ľudským pozostatkom. Tie sa mohli stať akýmisi pietnymi pamiatkami či predmetmi uctievania, prípadne mágie.

 

4. Padlo hradisko pri medzikmeňovom konflikte?

Mikuláš Dušek dospel k záveru, že hoci stovky hrotov šípov z Molpíra evokujú výzbroj komunít spájaných so Skýtmi, hradisko nezaniklo pod náporom Skýtov, ale pri konflikte medzi kmeňmi zo severu Karpatskej kotliny. Upozornil totiž, že údajne skýtske hroty šípov sa našli aj na podlahách domov, čo podľa neho naznačuje, že obyvatelia hradiska používali tie isté zbrane ako útočníci. Tento záver prezentoval aj Pavel Dvořák: „Lenže hradisko postavili konkrétni ľudia a konkrétni ľudia ho aj vypálili a vyvraždili a zdá sa, že jedni aj druhí boli tej istej krvi, toho istého kmeňa, z toho istého etnika, z tej istej archeologickej kultúry.“

 

„Tento názor nie je podľa mňa udržateľný. Je samozrejmé, že pri útoku na sídlisko útočníci prenikli aj do domov, aby vyhľadali obyvateľov, ktorí sa tam ešte nachádzali,“ namieta Anja Hellmuthová.

 

Práve Anja Hellmuthová dôkladne analyzovala typy, rozšírenie a miesta nálezov domnelých skýtskych hrotov šípov s vysunutou tuľajkou v strednej Európe. Dospela k záveru, že tieto zbrane používali jednoznačne a výhradne kočovníci z východu. Kým v strednej Európe sa vyskytujú výhradne na zničených sídliskách, ale nikdy nie v hroboch, v komunitách patriacich do okruhu včasnoskýtskej kultúry je to presne naopak. 

 

Bádateľka dodáva, že zánik Molpíra treba vnímať v širšom kontexte, nakoľko podobným spôsobom zanikli v približne rovnakom čase mnohé ďalšie opevnené sídliská. Tí istí útočníci ako na Molpíre plienili na Slovensku aj hradiská lužickej kultúry v Štitároch-Žibrica, Prašníku-Tlstej hore (kam viedla cesta priamo z Molpíra) alebo v Kostoľanoch pod Tribečom-Lysci. Skaza pod náporom útočníkov z východu sa šírila nielen na Slovensku, ale aj na Morave, v Maďarsku a Poľsku. „V žiadnom prípade nedošlo k zničeniu Molpíra v dôsledku lokálneho kmeňového konfliktu, ale v súvislosti s bojovými ťaženiami skupín, ktoré pochádzali zo skýtskeho kultúrneho okruhu pričiernomorských lesostepí a zo Sedmohradska,“ konštatuje Anja Hellmuthová.

 

K jej záverom sa priklonili aj ďalší bádatelia, vrátane Sebastiana Müllera, Denisa Grečka a v novších prácach aj Zuzana Rajtárová. 

 

[reklama]

 

Molpírske hradisko - 3D vizualizácia na základe lidarových dát. (Zdroj: T. Lieskovský/Pamiatkový úrad SR)

 

5. Určite útočili kočovníci/Skýti 

V nadväznosti na práce Anji Hellmuthovej sa v odbornej literatúre začalo konštatovať, že molpírske hradisko padlo po útoku kočovníkov z východu, alebo konkrétne Skýtov. Podľa Anity Kozubovej síce útočníci skutočne prišli z východu, no nevieme, či išlo o kočovníkov v pravom zmysle slova a sporná je aj ich atribúcia k Skýtom.

 

Paralely hrotov šípov s vysunutou tuľajkou z Molpíra poznáme podľa Anji Hellmuthovej a Anity Kozubovej predovšetkým zo sedmohradských nálezísk ciumbrudskej kultúry, ktorá sa tradične spája s vplyvmi z prostredia včasnoskýtskej kultúry. Niektoré tvary na Molpíre nájdených hrotov šípov sa v nej však vôbec nevyskytujú. Namiesto toho ich nachádzame v oblastiach oveľa východnejšie s ťažiskom ich rozšírenia v lesostepnej oblasti stredného Dnestra a stredného Dnepra, ďalej na dolnej Volge a na severnom Kaukaze. Pravdepodobnejším miestom pôvodu útočníkov je podľa Hellmuthovej a Kozubovej lesostepná oblasť Ukrajiny (v danom prípade stredné Podnestrie). 

 

„Nevieme, či išlo o nomádov,“ hovorí Anita Kozubová. Platí to ako pre ciumbrudskú kultúru zo Sedmohradska, tak pre komunity z lesostepnej zóny Ukrajiny. „V období zániku molpírskeho hradiska v stupni Ha D1 máme na Ukrajine doložené masívne osídlenie predovšetkým v lesostepnej zóne,“ pripomína. Lesostep podľa slovenskej bádateľky začiatkom doby železnej obývali prevažne usadlé komunity, ktoré sa tu kontinuálne vyvíjali z čias doby bronzovej. Z lesostepi poznáme aj početné, rozlohou gigantické hradiská, ktoré patria k jedným z najväčších v Európe (napr. Beľskoe gorodišče). „Toto obyvateľstvo síce intenzívne absorbovalo kultúrne prvky z juhu Ukrajiny a zo severného Kaukazu a bolo tak nepochybne výrazne ovplyvnené stepnou skýtskou kultúrou (preto kultúrne skupiny v lesostepnej zóne Ukrajiny a európskej časti Ruska označuje ukrajinské a ruské archeologické bádanie za súčasť skýtskeho kultúrneho sveta), ale žiadne masové migrácie nomádskych stepných Skýtov do tohto prostredia (ako aj ich kvantitatívnu dominanciu nad miestnym, prevažne usadlým lesostepným obyvateľstvom) nie je možné nateraz spoľahlivo doložiť ani archeologicky, ani prírodovedne“ zdôrazňuje bádateľka.

 

Dodatok: Možný útek a skutočný víťaz konfliktu

Pozorný pohľad na molpírske nálezy prináša prekvapivé zistenie. Hoci hradisko zaniklo pri katastrofickom útoku, v jeho areáli sa našlo iba málo potenciálnych obetí. Ba čo viac, prinajmenšom niektoré kostrové zvyšky zistené v domoch nemusia súvisieť so zánikom hradiska. 

 

Obzvlášť vysoká koncentrácia nálezov pri „únikovom východe“ z akropoly naznačuje, že časť obyvateľstva sa pokúsila o útek. Napríklad jantárové koráliky nájdené v priestore oboch brán akropoly sa považujú za osobné predmety stratené obyvateľmi hradiska pri úteku. „Je to len jedna z interpretačných možností,“ hovorí o úteku obyvateľov Anita Kozubová. O tom, koľkí „Molpírčania“ úspešne utiekli, môžeme len hádať. Faktom je, že z Molpíra poznáme nepočetné nálezy, ktoré by mohli poukazovať aj na jeho možné, avšak už len obmedzené využívanie po útoku. To by tak mohlo naznačovať, že útok zrejme prežila aspoň časť jeho obyvateľov.   

 

Útočníci z Molpíra sa po zničení tohto a okolitých hradísk z archeologického záznamu nášho územia náhle a úplne vytrácajú. Zrejme sa úspešne vrátili do domoviny.

 

Nasledovný vývoj nášho územia sa niekedy tradične líči katastroficky. Komunity lužickej kultúry prežívali iba v horách severozápadného Slovenska. V prípade nížin západného Slovenska sa dokonca hovorí o takmer „ľudoprázdnej krajine“, ktorú údajne až neskôr osídlili komunity vekerzugskej kultúry. Anita Kozubová v druhom prípade nesúhlasí. Upozorňuje na výskyt pohrebísk ako aj sídlisk dokladajúcich kontinuitu osídlenia na juhozápadnom Slovensku do záveru doby halštatskej a začiatku doby laténskej (napr. pohrebisko v Bučanoch). Viaceré pohrebiská a sídliská z juhozápadného Slovenska (napr. v Modranoch, Nových Zámkoch či v Nitre) jasne dokladajú dlhodobejšiu koexistenciu miestnej východohalštatskej a vekerzugskej kultúry a nie ich následnosť.

 

[reklama]

 

Vekerzugská kultúra sa v odbornej literatúre častokrát nesprávne spája s východoeurópskymi nomádskymi Skýtmi. Podľa Anity Kozubovej aj kvôli „argumentačne neodôvodnenému preceňovaniu východných vplyvov v jej materiálnej náplni“. Z novšieho bádania však vyplýva, že korene tejto kultúry nesiahajú do východnej Európy, ale do strednej a čiastočne aj juhovýchodnej Európy. 

 

„Vekerzugská kultúra tak nie je ani skýtskou či skytoidnou kultúrou, ani východnou kultúrou a jej nositelia neboli nomádi. Je to kultúra doby halštatskej a včasnolaténskej, ktorá vo svojej najstaršej vývojovej fáze v celom stupni Ha D1 existovala na Slovensku a vo východnom Maďarsku súbežne s Molpírom a inými hradiskami východohalštatskej kultúry. Jej zlatý vek ale nastal o niečo neskôr, v neskorohalštatskom období,“ vysvetľuje archeologička. „Vekerzugská kultúra udržiavala čulé kultúrne a hospodárske kontakty s celým východohalštatským prostredím, vrátane západného Maďarska, Slovinska a Moravy. Podobné kontakty vekerzugskej kultúry sú doložené aj v prostredí centrálneho a najmä východného Balkánu a potom severne v juhovýchodnom Poľsku, čo súviselo s existenciou tzv. tarnobrzecko-vekerzugskej jantárovej cesty,“ dodáva Anita Kozubová.

 

Molpír a iné stredoeurópske hradiská síce zničili nájazdníci z východu, v konečnom dôsledku sa víťazmi turbulentného obdobia v priebehu prvej polovice 6. storočia pred n. l. stali domáce, stredoeurópske komunity, vrátane vekerzugskej kultúry či platěnickej skupiny východohalštatskej kultúry.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Titulný obrázok: František Hříbal.

 

Za konzultácie, odborný dozor a množstvo cenných pripomienok autor ďakuje Anite Kozubovej PhD.

 

Poznámky

1 Stopy dávnej minulosti 2 vyšli v roku 2003. Nové vydanie titulu Lovci mamutov a tí druhí (2017) nesie minimum zmien v porovnaní s prvým vydaním (1983). 

2 Mnohé typy nálezov, ako sú hroty šípov s vysunutou tuľajkou, keramika a kovové predmety, nie sú chronologicky príliš citlivé a poukazujú na vrchol osídlenia hradiska počas 7. a prvej polovice 6. storočia pred n. l. Dendrochronologické dáta z Molpíra pochádzajú z rokov 605 až 585 pred n. l., čo znamená, že hradisko muselo zaniknúť neskôr. 

 

Literatúra

Dušek, M. & Dušek, S. (1984). Smolenice-Molpír, befestigter Fürstensitz der Hallstattzeit. Nitra. 

Dušek, M. & Dušek, S. (1995). Smolenice-Molpír, befestigter Fürstensitz der Hallstattzeit II. Nitra.

Dvořák, P. (1974). Odkryté dejiny: Dávnoveké Slovensko. Bratislava.

Dvořák, P. (2003). Stopy dávnej minulosti 2: Slovensko v staroveku. Bratislava

Felcan, M. a kol. (2020). Research on the Early Iron Age hillfort of Smolenice-Molpír in the Western Carpathians. 

Grechko, D. (2020). About the dating of the Scythian type arrowheads of the Late Hallstatt period from Central Europe. Arheologia, (4), 12-27.

Hellmuth, A. (2006). Untersuchungen zu den sogenannten skythischen Pfeilspitzen aus der befestigten Höhensiedlung von Smolenice-Molpír. Bonn. 

Hellmuth, A. (2006). Smolenice-Molpír im Licht skythischer Angriffe auf die hallstattzeitlichen Siedlungen nördlich und südlich der mährischen Pforte. Slovenská archeológia 54: 191–208. 

Hellmuth-Kranberger, A. (2017). Archäologische Hinweise zu kriegerischen Auseinandersetzungen mit reiternomadischen Gruppen im östlichen Mitteleuropa und im Vorderen Orient. Das nördliche Karpathenbecken in der Hallstattzeit: Wirtschaft, Handel und Kommunikation in früheisenzeitlichen Gesellschaften zwischen Ostalpen und Westpannonien, 571-589.

Chytráček, M. a kol. (2017). Jantar starší doby železné a průběh jantarové stezky ve střední Evropě. Památky archeologické, 108.

Müller, S. (2012). Smolenice-Molpír, Sereď und Ratkovce, Studien zu Siedlungen der frühen Eisenzeit in der Südwestslowakei, Teil 1. Bonn. 

Müller, S. (2012). Smolenice-Molpír, Sereď und Ratkovce, Studien zu Siedlungen der frühen Eisenzeit in der Südwestslowakei, Teil 2. Bonn. 

Stegmann-Rajtár, S. (1998). Spinnen und Weben in Smolenice- Molpír. Ein Beitrag zum wirtschaftlichen und religiös-kultischen Leben der Bewohner des hallstattzeitlichen ‚Fürstensitzes‘. Slovenská archeológia 46: 263–287.

Stegmann-Rajtár, S. (2001). Kultúrne vzťahy halštatského hradiska Molpír pri Smoleniciach na príklade hlinených predmetov. Pravěk. Nová řada 2000/10: 457–471. 

Stegmann-Rajtár, S. (2002). Bronzové hroty šípov z doby halštatskej z hradiska Žibrica. Študijné zvesti 35: 45– 52.

Stegmann-Rajtár, S. (2005). Smolenice-Molpír. In H. Beck, D. Geuenich and H. Steuer (eds), Reallexikon der Germanischen Altertumskunde 29: 146–156. Berlin, New York.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Kúpte si knihu od nášho šéfredaktora
Odoberanie noviniek

Partneri