Neinšpirovali ich trpasličie slony: Vysvetľujú pôvod kyklopov Skýti?

A mylné je zrejme taktiež populárne, ale naivné a v zásade nepodložené vysvetlenie, podľa ktorého grécku predstavu jednookých obrov inšpirovali lebky vymretých trpasličích slonov Stredomoria.

[reklama]

Rozpor v prameňoch

Kým dnes každý vie, že kyklop označuje mýtického jednookého obra-ľudožrúta, starovekí Gréci by pri otázke, čo je to vlastne kyklop, krčili plecami. Už najstaršie pramene o starogréckej mytológii totiž podávajú prakticky nezlučiteľné svedectvá o ich povahe. 

Hésiodos v diele Theogonia (8.-7. storočie pred n. l.) považuje kyklopov za božských kováčov: Diovi ukovali blesk a hromobitie, Hádovi helmu neviditeľnosti a Poseidónovi trojzubec. Hésiodos spomína existenciu len trojice kyklopov (Brontés, Steropés a Argés), ktorých splodil boh oblohy Uranos a bohyňa zeme Gaia a ktorí sa stali služobníkmi Dia. Rovnakú tradíciu obsahuje zlomkovito zachovaný epos Titanomachia (8. storočie pred n. l.), prisudzovaný Arktinovi z Milétu alebo Eumélovi z Korintu.

Homérova Odysea (8. storočie pred n. l.) kyklopom neprisudzuje božskú podstatu ani kováčske remeslo. Prezentuje ich ako obrovských smrteľníkov a zaostalých pastierov, ktorí obývajú horské jaskyne akéhosi ďalekého ostrova, v neskorých tradíciách stotožňovaného so Sicíliou. Žijú tu bez zákona a vlády a neštítia sa pojedať surové ľudské mäso (Polyfémos skonzumuje niekoľkých členov Odyseovej výpravy.) Nielenže nie sú služobníkmi Dia, Polyfémos ním otvorene opovrhuje. 

Existoval taktiež ďalší, nesúvisiaci prúd tradícií o kyklopoch ako staviteľoch monumentálnych hradieb mykénskej kultúry doby bronzovej. Kyklopovia-stavitelia však podľa starovekých prameňov nepredstavovali obrov ani príšery, ale ľudí, konkrétne kmeň vyhnaný z Trákie a nesúci meno akéhosi kráľa menom Kyklop. Tradíciu zmieňujú viacerí autori z 5. storočia pred n. l. (Hellanikos, Bakchylidés), no pre Homéra bola, súdiac podľa jeho opisov mestských hradieb tristo rokov predtým, neznáma.

Inšpirovaní trpasličími slonmi?

Hésiodos a Homér si neprotirečia len v počte očí kyklopov. Podľa Hésioda všetci traja kyklopovia nesú jediné oko uprostred čela, zatiaľ čo Homér implikuje jednookosť Polyféma (k očiam ostatných kyklopov sa nevyjadruje). Jediné, uprostred čela umiestnené oko kyklopov viedlo vplyvného paleontológa Othenia Abela v roku 1914 k domnienke, že vznik legendy o kyklopoch inšpirovali nálezy vymretých trpasličích slonov a mamutov, ktoré obývali ostrovy Stredomoria vrátane Malty, Kréty, Cypru a Sicílie. Zatiaľ čo očnice týchto zvierat sú nenápadne umiestnené po stranách lebky, uprostred sa nachádza kruhovitá nozdra, ktorá evokuje otvor pre veľké okrúhle oko. 

Abelova domnienka si podmanila stránky popularizačnej literatúry, dokonca prenikla do školského vyučovania. Súčasní paleontológovia ju však nepodporujú.

[reklama]
 

„Opisy v literatúre a vyobrazenia v umení kyklopov prezentujú jednoducho ako nadrozmerných ľudí s neobvyklou anatómiou očí. Ich tvár nenesie žiadne typické slonie znaky, ako sú kly alebo strmé rostrum. Kam sa podel zvyšok slonej anatómie?“ upozorňuje paleontológ a popredný paleontologický ilustrátor Mark Witton. 

Predstavu kyklopov podľa Wittona nepotrebujeme odvodzovať od žiadneho reálneho predobrazu. „Mýty po celom svete sú plné jednookých ľudí a iných bytostí. Oko je široko používaným symbolom múdrosti, takže zníženie počtu očí má v mnohých legendách jasný symbolický význam,“ hovorí.

Pôvod jednookých obrov

Hypotéza o lebkách trpasličích slonov ako inšpirácii kyklopov sa nikdy neujala medzi výskumníkmi v oblasti porovnávacej mytológie: tí upozornili, že predstava jednookého obra nie je grécka, a neviaže sa na Stredomorie.

Homérov epos rozpráva, ako Odyseus so skupinou svojich mužov prenikne do jaskyne, kde prebýva jednooký obor Polyfémos. Ten ich uväzní a jeden po druhom konzumuje, až kým ho Odyseus neopije a neoslepí. Keď Polyfémos odvalí balvan, aby vypustil ovce na pašu, zvieratá prehmatáva, aby mu väzni neušli, no Odyseus a ostatní prekĺznu pod ich bruchami. Polyfémos napokon na hrdinov neúspešne vrhá obrovský balvan.

„Toto nie je príbeh, ktorý by vymyslel grécky epický básnik, ani príbeh, aký by mohol vzniknúť v Grécku, lebo má celkom inú povahu, odlišnú od normálneho priebehu gréckych mýtov,“ komentuje popredný homérológ Martin West. [1] Podľa bádateľa je základom epizódy ľudový príbeh o hrdinovi, ktorý ľsťou prekoná nebezpečného, ale spiatočníckeho obra. Folkloristi od 19. doložili približne dvesto verzií od Írska a Portugalska, cez Srbsko, Fínsko, Rumunsko, Nemecko, Sýriu, Arábiu, Rusko, Turecko po Mongolsko a Kóreu. Niektoré nepochybne inšpirovala Homérova Odysea, niekedy môže ísť o skôr vágne alebo náhodné podobnosti. Prinajmenšom v prípade kaukazských legiend však bádatelia uvažujú o prastarom spoločnom pôvode. 

Kaukazské príbehy vykazujú množstvo zarážajúcich korešpondencií s epizódou, v ktorej Odyseus čelí Polyfémovi. Napríklad Adygovia rozprávajú o jednookom obrovi, ktorý žije v dutom strome, zožerie kumpánov hrdinu, ale ten ho napokon oslepí pľuvancom a utečie, zatiaľ čo obor naňho vrhá kamene (u Adygov sú všetci obri jednookí). Abazskí hrdina Sosruko nájde obra v jaskyni, kde drží dvoch rukojemníkov, ktorých spoločníkov zožral. A zatiaľ čo obor spí, hrdina nad ohňom zohreje pľuvanec a ním ho oslepí a utečie i s väzňami tak, že sa schová medzi ovcami. Obor ich nasleduje a hádže po nich balvany. V osetskej verzii sa doslovne uvádza, že jednooký obor zablokuje východ jaskyne veľkým kameňom a pokúsi sa hrdinu menom Urysmag nad ohňom upiecť, no Urysmag zohreje svoj pľuvanec a obra ním oslepí. Keď obor zaspí, hrdina si navlečie kožu barana, ktorého zabil. Keď ráno obor odvalí balvan a nechá „barana“ viesť ovce na pašu, Urysmag unikne aj s ovcami. 

Široké rozšírenie ľudového príbehu o jednookých obroch-ľudožrútoch Martin West vysvetľuje vplyvom kočovných Skýtov a blízko príbuzných Alanov. Išlo o kočovné etniká, u ktorých sa miešali indoeurópske (iránske) kultúrne aj genetické vplyvy s tými zo strednej Ázie. „Oseti sú potomkovia Alanov, takže časť ich mytológie môže mať skýtsky pôvod,“ konštatuje West a podotýka, že básnik Aristeas z Prokonnésu (7. storočie pred n. l.) spomína legendu o jednookých ľuďoch sídliacich kdesi „za Skýtiou“. „Je pravdepodobné, že príbeh o kyklopoch taktiež pochádza zo severovýchodu a šíril sa cez Skýtiu alebo pozdĺž južných brehov Čierneho mora,“ vysvetľuje West.

[reklama]

Neboli to jednookí obri?

Historická jazykoveda ale naznačuje, že pôvod jednookých obrov nie je to isté, ako pôvod kyklopov.

Starovekí Gréci vrátane Hésioda považovali výraz kyklop – starogrécky kúklops, za zložený tvar s významom „s očami v tvare kruhu“, a odvodzovali ho z gréckych výrazov kúklos „koleso, kruh“ a ops „oko“. Takéto vysvetlenie však jazykovedci považujú len za ľudovú etymológiu, pretože neberie do úvahy historický vývoj jazyka. Nemecký historický jazykovedec Paul Thieme naproti tomu dospel k záveru, že výraz kúklops lepšie vysvetlíme ako zložený tvar  praindoeurópskych koreňov *péḱu „dobytok“ *klep- „kradnúť“ v zmysle „zlodej dobytka“, praindeurópsky *Pḱúklōps. Etymológiu podporili o. i. klasickí filológovia ako Egbert Bakker, Douglas Frame, George Hinge, Mercedes Aguirrová a Richard Buxton.

Z koreňa *péḱu výchádza litovské pẽkus, nemecké Veeh, latinské pecū, védske páću, avestské pasu, všetky s významom „dobytok“. V kontexte príbehu o Polyfémovi a jeho ovciach je každopádne zaujímavé, že v mnohých iránskych jazykoch, vrátanie tých z okolia Kaukazu, ako sú osetčina a skýtske jazyky, termíny odvodené od *péḱu znamenajú nie „dobytok“ ale konkrétne „ovca“. 

Takáto etymológia predpokladá vznik kyklopov z mýtických zlodejov dobytka s dvomi očami. Keďže sa však koreň *péḱu v starej gréčtine ďalej nevyvíjal, výsledný tvar kúklops Grékom evokoval význam „jednooký“ a Gréci ho použili na pomenovanie jednookých obrov. Je možné, že u starých Grékov sa zachovali relikty tradícií o kyklopoch ešte ako o bytostiach s dvomi očami a ľudského vzrastu? Máme niekoľko indícií, ktoré to naznačujú. Napríklad najstaršie starogrécke vyobrazenia kyklopov, siahajúce do 7. storočia pred n. l., tieto bytosti niekedy zobrazujú s dvomi očami (napríklad oslepenie Polyféma akýmisi vidlami – umelec implikuje, že netvor mal dve oči). A hoci starogrécki hrnčiari na keramiku maľovali aj postavy s výrazne odlišnými rozmermi, Polyféma typicky znázorňovali o málo vyššieho alebo dokonca rovnako vysokého ako Odysea.

Indoeuróspki zlodeji dobytka 

Thiemova etymológia podľa experta na grécku mytológiu Douglasa Frameho „výborne zapadá do povahy homérskej epizódy“, obzvlášť ak si ju porovnáme s podobnými mýtmi iných indoeurópskych národov. Grécky kyklop v zmysle „zlodej dobytka“ nachádza napríklad pozoruhodné korešpondencie v Rigvéde. Tieto posvätné texty starých Indov datované do doby bronzovej (14. storočie pred n. l.) spomínajú démonické bytosti menom Panis. Žijú „na kraji sveta“, za riekou Rasa, ktorá obteká svet. V jaskyni držia ukradnutý dobytok, ktorý cez deň vypúšťajú na pašu, dokiaľ ho nezíska späť boh hromu Indra s pomocou umu mýtických kňazov, ktorí ho sprevádzajú. Douglas Frame vyzdvihuje, že, hoci príbeh má typické indické charakteristiky, motív získania ukradnutého dobytka pomocou ľsti môže byť oveľa staršie. 

Situáciu komplikuje, že tento rigvédsky mýtus úzko korešponduje taktiež so súborom ďalších príbehov, kde na jednej strane stojí hrdina asociovaný s bohom hromu a na druhej strane démonický a zlomyseľný zlodej dobytka. U Grékov je to syn boha hromu Dia Héraklés, u starých Indov boh hromu Indra, niekedy považovaný za stvoriteľa vesmíru, inými veršami však prezentovaný ako bojovník a hrdina, teda na spôsob Hérakla. 

Hésiodos spomína cestu Hérakla „na kraj sveta“ na ostrov Erytheia, aby získal dobytok ukradnutý trojhlavým obrom Géryónom (neskôr sa mu prisudzovalo trojité telo a tri páry rúk a nôh). Rímski autori ako Vergilius a Livius od prelomu letopočtov uvádzali, že Herkules (polatinčená verzia Héraklovho mena) sa na ceste domov zastavil na území neskoršieho Ríma, kde mu na Aventínskom vrchu dobytok ukradol trojhlavý pastiersky obor-ľudožrút Kakos (lat. Cacus). Svoj úlovok odtiahol do hlbokej jaskyne, ktorej vchod zavalil veľkým balvanom, Herkules ho ale napokon našiel a uškrtil. Rímsky historik Marcus Verrius Flaccus (55 pred n. l. – 22 n. l.) namietol, že hrdinom príbehu pôvodne nebol Grék Herkules, ale mocný miestny pastier Garanus. „Evidentne ide o domáci italický mýtus, ktorého hrdina Garanus bol asimilovaný do gréckych príbehov o Héraklovi,“ píše Martin West. Istý Cassius – zrejme rímsky historik Cassius Hermina (2. storočie pred n. l.) ale označil za „pravé meno“ hrdinu, ktorý zabil Kaka, (T)recaranus čiže „trojrohý“. „V Itálii určite ide o starú tradíciu,“ zdôrazňuje nemecký expert na grécku mytológiu Walter Burkert. Okrem iného zmieňuje veľmi starobylé daunské stély [2] z 8. až 6. pred n. l. zo severovýchodu Apeninského polostrova, ktoré zobrazujú trojrohého „Herkula“.

Kruh korešpondencií uzatvára ďalší rigvédsky mýtus. Tentoraz dobytok v jaskyni ukryje trojhlavý démon/drak „všetkých podôb“ Visvarûpa. Zabije ho a kravy vypustí Indrov pomocník Trita, pričom je to samotný Indra, kto odsekne tri hlavy netvora a dovedie späť ukradnuté kravy. 

Zlodej dobytka plus ázijský jednooký obor?

„Pre pastierov sú stratené alebo ukradnuté zvieratá zásadný problém. A ak zviera zmizne, často sa to pripisuje konaniu nejakého démona, ktorý ich ukryl,“ hovorí Walter Burkert. V rôznych gréckych verziách tohto motívu, je tým, kto prekonáva protivníkov Kakovho typu a získava späť zvieratá Héraklés, vo védskych úloha zamestnala Indru, na Apeninskom polostrove Garana alebo Trecarana. „Takže mýtus o Héraklovi a dobytku, ako aj kult Herkula v Itálii, odvodzujú pôvod týchto tradícií priamo z pastierskej kultúry: zvieratá stratené, skryté zlomyseľným protivníkom, hľadané a získané umom a silou hrdinu, ktorého pastieri uctievajú aby si zaistili svoju vlastnú prosperitu.“ 

Podľa Burkerta je táto situácia u pastierskych kultúr prakticky univerzálna. Bádatelia porovnávajúci antické príbehy o Kakovi a Géryónovi s védskymi mýtmi, oddávna uvažujú, že môže ísť o dedičstvo z čias ich spoločných praindoeurópskych predkov, ktorí žili niekedy pred päť až šesťtisíc rokmi ako pastieri v pontsko-kaspickej stepi. 
 

Bruce Lincoln pred polstoročím vo vplyvnej štúdii uvažoval praindoeurópskeho mýtu o trojhlavom drakovi, ktorý kradne dobytok a je zabitý hrdinom. Popredný súčasný expert na porovnávaciu mytológiu Peter Jackson Rova pramýtus rekonštruuje ako príbeh o hrdinskom zabití trojhlavej, dobytok kradnúcej príšery v odľahlom regióne.
 

Zdá sa teda, že tento pôvodne samostatný motív obludného, ale nie jednookého zlodeja dobytka – praindoeurópskeho *Pḱúklōpsa, sa najneskôr začiatkom prvého tisícročia pred n. l., spojil s tradíciou o jednookých obroch. Tá nemala nič spoločné s lebkami trpasličích slonov zo Stredomoria. Naopak, mohla mať stredo- až východoázijské korene a neskôr sa v hybridnej podobe šírila vplyvom výbojných Skýtov a príbuzných kočovných etník eurázijských stepí. Takto ju poznáme v podobe korešpondujúcich príbehov starovekého Grécka (Odyseus a Polyfémos) a Kaukazu.

Božskí kováči

Čo však kyklopovia-božskí kováči Hésioda? Mnohé internetové zdroje prezentujú názor básnika a spisovateľa Roberta Gravesa, podľa ktorého boli kováči tetovaní koncentrickými kruhmi na čele na počesť slnka, zdroja ohňa v ich vyhniach, a ich jednookosť vychádza z prekrývania jedného oka, aby ho nezasiahli iskry. Mercedes Aguirre a Richard Buxton v rozsiahlom diele o vývoji tradícií o kyklopoch ale upozorňujú, že ide o nepodložené špekulácie. „Prekračovanie výpovednej hodnoty dôkazov je cieľom, nie pascou, ktorej sa [Graves]vyhýba,“ upozorňujú bádatelia. 

Riešenie je zrejme prozaické: kyklopovia ako božskí kováči môžu byť invenciou Hésioda. Ako upozornili Fowler a ďalší komentátori, dej, v ktorom vystupujú, sa odohráva pred zrodom kováčskeho boha Héfaista, takže epický básnik potreboval tvorcu božských zbraní. Prípadne môžu byť výsledkom nezávislého vývoja: Fowler si taktiež všimol, že v raných starogréckych mýtoch vystupuje množstvo nižších božstiev, ako sú Daktylovia, Kabeirovia, Telchinovia, Korybanti, v ktorých sa spájajú magické schopnosti a zlomyseľnosť s remeselnou zručnosťou, obzvlášť tou, ktorá súvisí s kováčstvom a metalurgiou. V tradíciách dochádzalo k voľnému synkretizmu a vzájomnému preberaniu vlastností. Súčasťou tohto procesu mohli byť i kyklopovia - postupným vývojom tradícií (ktorý zrejme prebehol v iných regiónoch gréckeho sveta, ako vývoj kyklopov smerom k jednookým obrom) démonickým „zlodejom dobytka“ pribudli remeselné zručnosti, až napokon zatlačili do úzadia pôvodné vlastnosti. Výsledkom toho boli kyklopovia-božskí kováči a kyklopovia-stavitelia. Oba typy kyklopov možno podľa Fowlera považovať v prvom rade za remeselníkov. 

-

Za cenné podnety a odborné korekcie autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD a filológovi Ivanovi Lábajovi PhD. 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poznámky

1 Podľa M. Westa sa stretnutie Odysea s kyklopom Polyfémom vymyká ostatnému materiálu v epose viacerými znakmi: Odyseus prekoná protivníka namiesto toho, aby pred nebezpečenstvom ušiel, a predovšetkým ide o ucelený príbeh, ktorý dokáže stáť samostatne, bez toho, aby bol súčasťou rozprávania o návrate z Tróje, alebo iného kontextu. West tak konštatuje, že príbeh pôvodne koloval samostatne, pričom Odyseus sa stal jeho súčasťou až keď príbehu dosiahol Grécko. „Keď tento ľudový príbeh dosiahol Grécko, bolo nevyhnutné, aby hrdina dostal grécku identitu,“ konštatuje West. Pre príbeh situovaný do ďalekej ostrovnej krajiny predstavovalo prirodzený kontext rozprávanie o trójskej vojne, kvôli ktorej Gréci strávili dlhé roky v cudzine. A z hrdinov bojujúcich pod hradbami Tróje bol najvhodnejší kandidát podľa Westa práve Odyseus: nielenže bola cesta späť do Itaky dlhšia než návrat jeho spolubojovníkov, zároveň mal kombináciu odolnosti a šikovnosti, ktorú príbeh vyžadoval.

2 Daunovia boli kmeň Japygov, čo bolo indoeurópske etnikum pochádzajúce z Balkánu, v minulosti chybne radené medzi Ilýrov.

Literatúra

Aguirre, M., & Buxton, R. G. (2020). Cyclops: the myth and its cultural history. Oxford University Press.

Bakker, E. J. (2013). The Meaning of Meat and the Structure of the Odyssey. Cambridge University Press.

Burkert, W. (1982). Structure and history in Greek mythology and ritual (No. 47). Univ of California Press.

Colarusso, J. (Ed.). (2002). Nart sagas from the Caucasus: Myths and legends from the Circassians, Abazas, Abkhaz, and Ubykhs. Princeton University Press.

Fowler, R. L. (2013). Early Greek Mythography. II. Commentary. Oxford. 

Frame, D. (1978). The myth of return in early Greek epic. (No Title).

Glenn, J. (1971, January). The Polyphemus Folktale and Homer's Kyklopeia. In Transactions and Proceedings of the American Philological Association (Vol. 102, pp. 133-181). Johns Hopkins University Press, American Philological Association.

Hinge, G., & Hinge, G. (2017). Völkerwanderungen in Herodots Geschichtswerk: Indogermanische Männerbünde und Landnahmesagen. Language and Prehistory of the Indo-European Peoples: A Cross-disciplinary perspective (=“Copenhagen Studies in Indo-European” 7), Copenhagen, 317-343.

Kechagias, A. E. (2025). Heracles and the Ancient East: Between Similarity and Equivalence. Cuadernos de filología clásica. Estudios griegos e indoeuropeos, (35), 61-107.

Lincoln, B. (1976). The Indo-European cattle-raiding myth. History of religions, 16(1), 42-65.

Rova, P. J. (2025). Monsters and cattle: A topos and its mutations in Indo-European mythology. In Indo-European Ecologies. Stockholm University Press.

Thieme, P. (1951). Etymologische Vexierbilder. Zeitschrift für vergleichende Sprachforschung auf dem Gebiete der indogermanischen Sprachen, 69(3./4. H), 172-178. 

West, M. L. (1997). The east face of Helicon: West Asiatic elements in Greek poetry and myth: West Asiatic elements in Greek poetry and myth. Clarendon Press. 

West, M. L. (2007). Indo-European poetry and myth. Oxford university press. 

West, M. L. (2014). The making of the Odyssey. Oxford University Press.