Medzi Baltoslovanmi a Slovanmi: Predkovia Slovanov počas 1. tisícročia pred n. l.

Dušan Valent, 2021-01-31 15:48:00

Čo vieme o "predslovanskom" období v histórii našich predkov?
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

V predchádzajúcom článku sme si predstavili spoločných predkov Baltov a Slovanov, Baltoslovanov. Oboznámili sme sa s jazykovednými indíciami, ktoré naznačujú, že Baltoslovania predstavovali kočovníkov, ktorí niekedy v dobe bronzovej (2. tisícročie pred n. l.) obývali východoeurópsku lesostep[1]  a že rozpad baltoslovanskej jednoty nastal koncom 2. alebo začiatkom 1. tisícročia pred n. l. Vzniká nám tak tisícročná „medzera“, ktorá delí rozpad baltoslovanskej jednoty od prvých Slovanov (Praslovanov).

 

Čo vieme o tomto období v histórii našich predkov? 

 

Historická jazykoveda priniesla viacero zaujímavých zistení. Predkovia Slovanov v tomto čase žili v úzkom kontakte s ranými Iráncami, osvojili si poľnohospodárstvo a výrazne sa zmenil ich jazyk aj náboženské predstavy.

 

Slovania: odkedy?

Etnická identita človeka alebo komunity nezávisí od génov ani materiálnej kultúry, ale je subjektívna a premenlivá. Väčšina bádateľov sa však zhodne, že najužšie (hoci nie dokonale) súvisí s jazykom. 

 

Dnešní Slovania vykazujú kultúrne odlišnosti, podmienené geografickou polohou a historickým vývojom. Taktiež genetické odlišnosti: „génmi“ viac pripomínajú susedné „neslovanské“ národy ako vzdialené slovanské. A líšia sa aj vierou – na východe dominuje pravoslávie, na západe prevažne katolicizmus, miestami luteránstvo. No všetci Slovania hovoria podobnými jazykmi, ktoré vznikli zo spoločného prajazyka – praslovančiny, ktorá vznikla začiatkom nášho letopočtu, zrejme okolo 3. – 4. storočia.

 

Pred vznikom praslovančiny teda nemá zmysel hovoriť o Slovanoch. Tento prístup sa v novšej jazykovednej literatúre typicky dodržuje: predkovia (Pra)germánov sa označujú ako Predgermáni a predkovia (Pra)keltov ako Predkelti atď. V našom článku nadviažeme na tento úzus a budeme hovoriť o Predslovanoch[2] . Pri konzultáciách s popredným historickým jazykovedcom Václavom Blažekom z Masarykovej univerzity v Brne, český výskumník súhlasil, že hovoriť o (Pra)slovanoch pred vznikom praslovančiny nemá zmysel. „Vhodnejší termín by asi bol Predslovania,“ konštatuje Blažek. 

 

Formovali našich predkov Iránci?

Rozpad baltoslovanskej jednoty znamenal prerušenie intenzívnych kontaktov medzi predkami Baltov a predkami Slovanov. Vplyvy a inovácie sa viac nešírili v celom baltoslovanskom areáli, ale zdedili ich len slovanské alebo naopak, len baltské jazyky. 

 

Václav Blažek spája rozpad baltoslovanskej jednoty s prenikaním predkov Baltov na sever, k Baltskému moru, kde narušili jednotu fínsko-laponských komunít, ktorých jazyková jednota sa podľa Blažekových výskumov rozpadá krátko po tej baltoslovanskej.

 

Zdá sa, že Predslovania prinajmenšom začiatkom 1. tisícročia pred n. l. jazykom aj vierou viac pripomínali predkesťanských Baltov než predkresťanských Slovanov. Ako to môžeme vedieť? 

 

Po prvé, jazykovedci si všimli, že rekonštruovaná baltoslovančina pripomína oveľa viac baltské, než slovanské jazyky. Na rozdiel od baltských, slovanské jazyky zásadne poznačil neskorší vplyv iránskych jazykov. „Hoci sú iránske jazyky najbližšie príbuzné indoárijským, z hľadiska hláskových posunov majú najbližšie k slovanským jazykom,“ upozorňuje Václav Blažek. 

 

Český jazykovedec taktiež poznamenáva, že mytológia dnešných Baltov, doložená spravidla až z novoveku, je pozoruhodne archaická a mnohými rysmi evokuje védsku mytológiu doby bronzovej. Indoeuropeistka Laura Massettiová dokonca nedávno identifikovala naratívy baltského folklóru v ikonografii nordickej doby bronzovej aj v starogréckych mýtoch, čo naznačuje, že môže ísť o praindoeurópske dedičstvo. Naproti tomu predkresťanské náboženstvo Slovanov – aspoň dokiaľ je nám známe – si zachovalo oveľa menej rozpoznateľných archaických čŕt, ale vykazuje pozoruhodné iránske paralely.

 

Zdá sa teda, že to, čo Slovanov „robí Slovanmi“ po jazykovej aj náboženskej stránke, sa postupne hromadilo počas dlhého obdobia kontaktu s rôznymi iránskymi etnikami[3] . 

 

Obrovský areál 

Raní Iránci obývali počas 1. tisícročia pred n. l. obrovské územie. „Staroveké záznamy a etymologická analýza miestnych názvov a výpožičiek rozširujú areál iránskych jazykov od Xinjiangu a južnej Sibíri až po pontsko-kaspickú step, vrátane jej pokračovania v Panónskej nížine, Banátu a Sedmohradska,“ konštatuje Václav Blažek. Iránske výrazy sa podľa neho zachovali dokonca aj v názvoch riek dnešného Slovenska, ako je Nitra a Hornád. Komponent -nad(e) podľa neho zodpovedá staroindickému nadí- "rieka", kým Nitra zodpovedá staroindickému netrá- "viesť, rieka".

 

Nemožno sa tomu čudovať. Začiatkom nášho letopočtu prenikali do oblasti dnešného Rumunska a Maďarska Sarmati, stáročia pred nimi Skýti a ešte skôr záhadní Kimeri[4] . Pre potreby nášho článku sú najzaujímavejší Kimeri a Skýti. 

 

O Kimeroch možno s istotou konštatovať pramálo, vlastne len toľko, že išlo o označenie prvých historicky doložených „predátorských kočovníkov“ stepi. O Skýtoch pre zmenu vieme, že ich pomenovanie nemá úzky etnický význam. Napríklad Hérodotos Skýtov delí na Skýtov oráčov, sídliacich medzi stredným tokom Južného Bugu a Dnesteru, východne od nich Skýtov roľníkov, sídliacich v povodí Dnepra, v rovnakej oblasti sídliacich Skýtov kočovníkov a napokon na kráľovských Skýtov sídliacich od Krymu a severného pobrežia Azovského mora až k Donu. „Keď sa hovorí o príchode Skýtov z východu v 8. storočí pred Kristom, myslí sa práve na Skýtov kočovníkov, zatiaľ čo ostatné skupiny už tu zrejme boli usadené a predpokladá sa, že vlastne etnicky nejde o Skýtov, ale o iné etniká iránskeho alebo aj iného pôvodu,“ sumarizuje Vít Boček z Ústavu pre jazyk český Akadémie vied Českej republiky. „Praví“ Skýti podľa všetkého hovorili východoiránskymi dialektmi, ktorým je z dnešných jazykov najbližšie príbuzná kaukazská osetčina. 

 

V kontakte už pred príchodom Skýtov

Veľkou výhodou pri výskume iránskych vplyvov na Predslovanov je skutočnosť, že vývoj iránskych jazykov máme dobre zmapovaný hlboko do minulosti. Vznik najstaršej časti Avesty (posvätné spisy zoroastrizmu), tzv. Gáth, možno podľa Václava Blažeka datovať približne do roku 1100 pred n. l., kým tzv. Mladšia Avesta vznikala okolo roku 800 pred n. l. Vďaka týmto svedectvám raného vývoja raných iránskych jazykov možno určiť niekoľko chronologických úrovní iránskych výpožičiek, ktoré sa zachovali v slovanských jazykoch: okrem skýtskych aj „predskýtske“ (pred 8. storočím pred n. l.) a mladšie sarmato-alanské výpožičky (2. storočie pred n. l. – 6. storočie n. l.). 

 

Najstaršie výpožičky tvoria výrazy blízke avestským ekvivalentnom: česť (av. čisti "poznanie"), kajať sa (av. kaii- "odčiniť"), raj (av. rāiiō "bohatstvo, prepych, nádhera"), vášeň (av. inštr. sing. vasnā "na želanie, z milosti"), patriť (av. inf. pāθrāi "strážiť"), šetriť (av. kšaθra "moc, vláda"). „Ide zrejme o výpožičky z raného iránskeho dialektu, v archaickosti stojaceho medzi avestčinou a ešte nediferencovaným iránskym prajazykom,“ hovorí Blažek. Prevzatie týchto slov datuje do záveru 2. tisícročia pred n. l., čo, ak má Blažek pravdu, predchádza predpokladanému príchodu Kimerov. 

 

Neskoršou vrstvou sú slová so stredoiránskymi znakmi, spájané so Skýtmi a pripomínajúce chotanskú sačtinu (východoiránsky jazyk doložený z územia dnešnej severozápadnej Číny, predovšetkým niekdajšieho Chotanského kráľovstva), ale starobylejšie – čaša (chot. cāśa "miera pre kvapaliny"), hovor (chot. gvar "povedať, hovoriť"), kam (chot. kāma- "kam"), ker (chot. kirä "ker"), tam (chot. ttāmu "tam"), vnútri (chot. vina, väna "okrem"), prípadne aj slová sirota (sogd. srk /siraka/ "sirota"), predať (iránske para‑dā "predať"), číry (chot. cira- "zrejmý, viditeľný, zjavný, jasný"), mier (chot. mīrai "láskavosť, dobrota"; av. Miθra "zmluva"), miera (chot. mārā "miera"), šíry (chot. kṣīra‑ "kraj, kráľovstvo").

 

Kedy boli prevzaté, je podľa Blažeka ťažké odhadnúť. Český jazykovedec upozorňuje, že Hérodotos vo svojich Históriách z polovice 5. stor. pred n. l. zmieňuje, že stredoázijskí Massagetovia v bližšie neurčenej minulosti zatlačili tzv. Skýtov-nomádov za rieku Araxés, v podaní Hérodota Volgu. Na inom mieste prináša svedectvo o kmeni skýtskych Sakov a dodáva, že Peržania všetkým Skýtom hovoria Sakovia. „Spojením oboch informácií možno vysvetliť, ako sa do blízkosti slovanskej pravlasti, ktorej súčasťou bola aj západná Ukrajina, mohli dostať iránske kmene jazykovo blízke neskoršej literárnej sačtine,“ píše Blažek. 

 

Pri slovách boh (av. baya "boh",), divý (av. daēuua "božstvo" neskôr "démon, diabol"), mesto (av. miθ‑, "bývať", pašto meštá "obydlie, príbytok"), chata (av. kata „dom“) a riť (av. airiti "pokakať") možno podľa Blažeka uvažovať o oboch uvedených chronologických vrstvách.

 

Náboženská transformácia

Úzke kontakty medzi starými Iráncami a predkami Slovanov sa podľa mnohých bádateľov odrážajú aj v podobnostiach náboženskej terminológie. U starých Iráncov napríklad nastala výrazná zmena v chápaní niektorých božských bytostí – v minulosti sa dokonca niekedy hovorilo o „náboženskej revolúcii“. Na prelome 2. a 1. tisícročia pred n. l. postupne degradovali mnohé božstvá najprv do pozície „bohov, ktorých treba odmietnuť“, neskôr do pozície démonov. Tento osud postihol Indru, Rudru aj ďalší prominentných indoiránskych bohov (udržali sa vo védskej tradícii). 

 

U Iráncov aj Predslovanov sa bez stopy vytratil starý indoeurópsky boh dennej oblohy *Dyéus, ako aj súvisiaci indoeurópsky výraz pre oblohu (*dyéw-), ktorý nahradil výraz pre oblak (avestánsky nabah, starosloviensky nebo). Indoeurópsky výraz pre božstvo (*deiwos) sa zmenil na označenie zlého ducha či démona (av. daeva, starosl. divъ) „Toto významové "prepólovanie" bolo spojené so Zarathuštrovou reformou,“ konštatuje Václav Blažek. Pôvodný výraz pre božstvo nahradil pojem s pôvodným významom „darca“ (av. baga, starosl. bogъ).

 

Podľa jazykovedca Romana Jakobsona je slovansko-iránskych paralel asociovaných s náboženstvom veľmi veľa. Jakobson medzi ne radí výrazy pre uctievanie (starosl. žrěti), nárek (vъpiti), vzývanie (zъvati), veštenie (gatati), verejné prehlásenie (věštati), písanie (pъsati), kajanie (kajati), obávanie sa (bojati se), ochraňovanie (xraniti). „Slovanské a iránske jazyky spájajú také fundamentálne duchovné výrazy ako slovo (slovo) a skutok (dělo), a taktiež označenia pre základné rituálne nástroje ako oheň (vatra), kalich (čaša), pohrebná mohyla (mogyla), ako aj výrazy asociované so zdravím ako liečiť (goiti), zdravý (sъdravъ) a chorý (xvorъ). Taktiež existuje niekoľko spoločných výrazov pre koncepty spojené so zlými silami ako zlo (zъlo), hanba (sramъ), vina (vina), zlomyseľný (šui),“ vysvetľuje Jakobson. „Aj slovanský rai "raj" je priamou výpožičkou z iránčiny.“ 

 

U Iráncov sa hľadá pôvod mnohých slovanských božstiev. Nie vždy sú však tieto etymológie isté. „Iránskeho pôvodu sú určite teonymá Chors a Simargl, možno Stribog, ale tento postoj nezastávam. Je to však podľa mňa druhý najlepší výklad, takže ho pripúšťam,“ konštatuje slavista Martin Pukanec z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. „Dokonalé iránske paralely má Svarog a najmä Mokoš – obaja skýtske, Mokoš navyše aj avestskú, hoci ide o slovanské mená.“
 

Skýtski bojovníci.


 

Ako kontakt prebiehal?

Ako a kde sa odohral iránsko-predslovanský kontakt? Nepochybne prebiehal dlho a komplikovane. Podľa Víta Bočeka si vzhľadom na veľkú, zrejme až tisícročnú dĺžku a neustále pohyby obyvateľstva v stepi možno „veľmi dobre predstaviť aj striedanie veľmi odlišných čiastkových fáz kontaktu“, počas ktorých nastali „čiastočné obmedzenia užších väzieb etník aj ich jazykov alebo dokonca prerušenie kontaktu“. 

 

Boli predkovia Slovanov podrobení Iráncami? Boli obeťami ich nájazdov, rovnocennými protivníkmi, partnermi či dokonca spojencami? Alebo dokonca dochádzalo k miešaniu s iránskymi komunitami, prípadne k ich asimilácii? Historické poznatky o neskorších vzťahoch medzi „predátorskými nomádmi“ a usadlým obyvateľstvom (okrem iného napr. Slovanov s Avarmi) dovoľujú uvažovať, že predslovansko-iránske vzťahy sa líšili od komunity („kmeňa“) ku komunite a všetky vyššie uvedené alternatívy boli naplnené.

 

Z archeologického hľadiska sa predslovansko-iránsky kontakt typicky situuje do areálu černoleskej kultúry, s čím súhlasí ako Václav Blažek, tak aj indoeuropeista a archeológ James Mallory. „Importy a vývoj kovových predmetov naznačujú, že černoleská kultúra bola v kontakte so Skýtmi,“ píše James Mallory. Nositelia tejto kultúry obývali lesostep medzi riekami Dneper a Dnester, kam Hérodotos počas 5. storočia pred n. l. situoval „Skýtov oráčov“, ktorí na rozdiel od kočovných „pravých Skýtov“ pestovali zrno a dokonca s ním obchodovali. Zároveň ide o územie, kde nachádzame podľa niektorých bádateľov najstaršie slovanské riečne názvy. Kultúrne vplyvy, ktoré sa pripisujú Skýtom, sa v tejto oblasti prejavovali od záveru 8. po záver 3. storočia pred n. l. 

 

Najstaršie sídliská černoleskej kultúry sú podľa archeológa Viktora Klochka datované do 12. alebo 11. storočia pred n. l. Od prelomu 9. a 8. storočia na strategických miestach jej areálu vznikajú početné opevnenia s priekopami a drevo-zemnými valmi, spájané s obranou proti nájazdom kočovníkov. Od 5. storočia nastáva výrazné zjednodušenie hmotnej kultúry, čo sa niekedy vysvetľuje chudobou Skýtmi vykorisťovaného obyvateľstva. 

 

Areál černoleskej kultúry (modrá) a kočovných iránskych komunít asociovaných so skýtmi (žltozelená) počas 8, storočia pred n. l. 

 

Roľníctvo

Okrem zmien v náboženských predstavách nastala počas „predslovanskej“ fázy vývoja aj ďalšia zmena. Predkovia Slovanov si osvojili roľnícky spôsob života. Čo je zaujímavé, mnohé slová spojené s poľnohospodárstvom podľa slavistu a indoeuropeistu Frederika Kortlandta prebrali z vymretého jazyka, ktorého areál ležal medzi areálom predkov Baltov a Slovanov na jednej strane, a areálom predkov Germánov na strane druhej[5] . 

 

Povaha tejto tzv. severozápadoindoeurópskej slovnej zásoby podľa jazykovedca Vincenta Van der Heijdena naznačuje, že ide o „balík“ slov, ktorý prevzala stepná komunita, ktorá sa prispôsobila poľnohospodárskemu životu vo viac zalesnenom prostredí. Charakterizuje ju takmer úplná absencia náboženských alebo abstraktných konceptov a termínov pre príbuzných, ale množstvo výrazov pre zvieratá, rastliny, prírodné javy, poľnohospodárstvo ako aj pre drevené nástroje a domáce potreby. 

 

Kortlandt argumentuje, že hoci morfológia mnohých slov v tejto skupine prezrádza neindoeurópsky pôvod, po formálnej stránke sú tieto slová neodlíšiteľné od indoeurópskych. To je podľa neho dôkazom, že ide o výrazy, ktoré sa k predkom Slovanov (a Baltov) dostali už „spracované“ cez iný indoeurópsky jazyk. Vysoký počet slov neindoeurópskeho pôvodu v severozápadoindoeurópskej slovnej zásobe podľa Kortlandta dokazuje, že prostredníkom bol jazyk prvých Indoeurópskych obyvateľov územia predtým osídleného neindoeurópskym domácim obyvateľstvom, s ktorými boli v dlhodobom kontakte. To znamená, že išlo o jazyk, ktorého pôvod zrejme siahal k prvým indoeurópskym osadníkom strednej Európy – komunitám kultúry so šnúrovou keramikou, ktorá počas 3. tisícročia osídlila rozsiahle územie severnej Európy odseverozápadného Ruska po Nemecko. Inými slovami, Predslovania zrejme susedili s bližšie neznámymi potomkami prvých Indoeurópanov v strednej Európe.
 

Zánik medzičlánku

Hoci sa predkovia Slovanov počas 1. tisícročia pred n. l. „vybrali“ vlastnou cestou, spočiatku neexistovala medzi nimi a predkami Baltov žiadna ostrá deliaca čiara. 

 

Podľa historickej jazykovedkyne Johanny Nicholsovej táto situácia trvala tak dlho, že praslovančina vznikala prakticky ako „juhozápadný segment veľkého prabaltoslovanského areálu“. Súhlasí jazykovedec Ronald Kim, podľa ktorého až expanzia slovanských jazykov v ranom stredoveku pohltila prechodné dialekty k baltským jazykom, vďaka čomu slovanské jazyky dnes stoja ako jasne vyhranená jazyková vetva. 

 

To zároveň znamená, že značnú časť severných a severovýchodných Slovanov možno vlastne považovať za akulturovaných Baltov či, v prípade „prechodných komunít“ medzi Baltmi a Slovanmi, veľmi neskorých „Baltoslovanov“.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

 

Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje slavistovi Martinovi Pukancovi PhD. a archeologičke a filologičke Andrey Námerovej PhD. Za dodatočné vyjadrenie k článku ďakuje prof. Václavovi Blažekovi PhD. 

 

Poznámky

1 To znamená, že baltoslovančinou sa hovorilo niekde vo východných komunitách trzcinieckej kultúry. (Tento kultúrny komplex z územia dnešnej severnej Ukrajiny, východného Poľska a západného Bieloruska však bol vzhľadom na jeho rozsiahly areál a vnútornú rozmanitosť nepochybne multietnický.)

2 Tento prístup sa v prácach autorov zo strednej a východnej Európy niekedy nezohľadňuje. Takže kým Vít Boček anachronicky píše o iránských vplyvoch na praslovančinu, historický jazykovedec Ronald Kim explicitne uvádza, že kontakt s ranými iránskými etnikami - Skýtmi a Sartmatmi - sa týkal Predslovanov.

3 Existujú názory, že niektoré predpokladané iránske  vplyvy možno vysvetliť vplyvom Trákov, čo bolo ďalšie etnikum, s ktorými predkovia Slovanov počas 1. tisícročia pred n. l. susedili.  Problém je, že jazyk Trákov je známy len útržkovito.

4 Nie je isté, či išlo o iránske etnikum, považuje sa to však za pravdepodobné.

5 Analýza historickej jazykovedkyňe Saskie Pronk-Tiethoffovej nedávno zistila, že do slovanských jazykov sa nedostali žiadne slová z prvotných fáz vývoja germánskych jazykov. Tie najarchaickejšie možno podľa nej prisúdiť gótčine a spojiť s migráciou Gótov počas 3. storočia n. l. 

 

Literatúra

Blažek, V. (2017): Íránismy v českém lexiku. In: Petr Karlík, Marek Nekula, Jana Pleskalová (eds.), CzechEncy - Nový encyklopedický slovník češtiny.

Blazek, Václav (2020): Iranian and Slavic. In: Greenberg M. L. et al. (eds) : Encyclopedia of Slavic Languages and Linguistics Online.

Bětáková, M. E., Blažek, V. (2012): Encyklopedie baltské mytologie. Libri.

Boček, V. (2014): Praslovanština a jazykový kontakt. Prague: Nakladatelství Lidové noviny.

Van der Heijden, V. F. (2018): The Shared Lexicon of Baltic, Slavic and Germanic. Universiteit Leiden.

Jakobson, R. (1985): Selected Writings: Volume VII. Contributions to Comparative Mythology. Walter de Gruyter.

Kim, R. Slavic-Iranian contacts. Linguistic relations. Encyclopædia Iranica.

Klochko, V. (2001): Weaponry of societies of the northern pontic culture circle: 5000-700 BC. Baltic-Pontic Studies.

Kortlandt, F. (2016): Baltic, Slavic, Germanic. Baltistica 51 (1):81-86.

Kortlandt, F. (2016): Balto-Slavic and Indo-Iranian. Baltistica 51 (2):355-364

Mallory, J.P.; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Fitzroy Dearborn Publishers.

Massetti, L. (2019): Antimachus’ enigma. On Erytheia, the Latvian Sun-goddess and a red fish. The Journal of Indo-European Studies 47, 223–240.

Večerka, R./Karlíková, H.: Glottogeneze Slovanů. In: P. Karlík/M. Nekula/J. Pleskalová J. (eds.): CzechEncy – Nový encyklopedický slovník češtiny. 

Villnow Komárková, J., Blažek, V. (2013): Scytho-Slavica. Slaw. *širъ und *širokъ. Indogermanische Forschungen 118, 245–258.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri