Trónom mu je priepasť: Semitský boh (démon) smrti Mot a jeho relikty v Biblii

„Oddeľoval som život od ľudí,

Bral život tým, čo kráčajú po zemi.“

(Mot sestre Anat o hľadaní Baála)

Starí semitskí bohovia v Biblii

Biblisti v Starom zákone identifikovali napríklad indície kultu ugaritského božstva súmraku Šalem. To sa vyskytuje v podobe teoforného elementu (časť osobného mena odvodená od mena božstva) v menách osôb, ako bol napríklad Abišalom (Absolón). V Starom zákone sa objavuje taktiež Rešef, ugaritský ochranca pred morom a vojnou, ktorý dokonca naďalej plní svoju pôvodnú úlohu (Dt 32,24; Ž 78,48); podobne tak ugaritský vládca epidémií Deber, ktorý sa naďalej spomína ako démonické či božské stelesnenie moru (Hab 3, 5; Ž 91, 3&6).

[reklama]

V Starozákonnom texte dokonca dokážeme rozpoznať „kozmických nepriateľov“ popredného ugaritského boha Baála Hadada. Ten v príbehoch tzv. Baálovho cyklu čelil personifikácii chaotických morských vôd menom Yam (ugaritsky ym), ako aj Yamovým služobníkom, hadovitým morským príšerám, ako bol Tannin (uga. tnn) a sedemhlavý Litan (resp. Litānu/Lōtan, uga. ltn), a v neposlednom rade personifikovanej smrti, božstvu Mot (presnejšie mōtu, uga. mt). Biblický Jahve, Baálov náprotivok u Izraelitov, čelí príšerám rovnakej povahy a z jazykového hľadiska identického mena. Jeho protivníkom je more (hebrejsky yam), vodná obluda Leviatan (hebr. liwyatan), morský drak/veľryba (hebr. tannin), a v neposlednom rade smrť (hebr. mōt/māwet).

Až s trojicou z nich sa stretávame v Žalmoch (Ž 74, 12-17):

„Boh [Jahve] je oddávna mojím kráľom, on koná spásne skutky na zemi. Ty si svojou silou rozdvojil more [Yam], vodným obludám [Tannin] si porozbíjal hlavy. Rozdrvil si hlavy Leviatana, dal si ho za pokrm žralokom. Otvoril si prameň i potok, vysušil si mohutné riečne riavy. Tvoj je deň, tvoja je i noc, určil si miesto nebeským svetlám i slnku. Ty si určil všetky hranice zeme, leto i zimu si ty stanovil.“

Podľa biblistu a popredného odborníka na ugaritskú mytológiu Marka Smitha ugaritské texty síce považujú tieto bytosti za nepriateľov Baála, ale zároveň za akési hračky, ba až miláčikov najvyššieho ugaritského boha Ela (Ilua). S podobnou situáciou sa podľa Smitha stretávame v biblických textoch – kozmickí nepriatelia Jahveho sú v podstate hračkami starozákonného Ela (Jb 40, 29; Ž 104, 26).

V tomto článku nás bude najviac zaujímať v Biblii najobskúrnejšie zachovaný kozmický nepriateľ Jahveho – Smrť.

Kto je ugaritský Mot/Motu?

Podľa textov z Ugaritu Mot prebýva v podsvetí, konkrétne v meste zvanom Bahno (uga. hmry), kde je jeho trónom veľká jama alebo priepasť, pričom obludy Yam, Tannin a Litan sú jeho pomocníci.

Hlavnou vlastnosťou Mota je pažravosť. Jeho apetít sa prirovnáva k apetítu levov, a túžba konzumovať k túžbe delfínov po mori: Mot pahltne konzumuje ľudí aj bohov a je nebezpečné sa k nemu čo i len priblížiť. Baál preto svojich vyslancov varuje: „neopovážte sa priblížiť k Motovi, inak skončíte ako jahňa v jeho ústach, ako dieťa budete rozmliaždení jeho stiskom čeľustí.“

Mot je v ugaritských textoch „milovaným“ synom najvyššieho boha Ela. To znamená, že je nielen protivníkom, ale zároveň bratom Baála. 

Baál a Mot predstavujú opačné sily: Baál je bohom búrky, ale aj plodnosti spájanej s jesennými dažďami. Mot je prinajmenšom sčasti bohom smrtonosnej sterility reprezentovanej, okrem iného, letnými horúčavami a suchami, čo dokladá jeden z jeho titulov – „horúčava“. Predpokladá sa teda, že príbehy o zápase Mota (a Yama) s Baálom mali dôležitú úlohu v každoročnom „obnovovaní autority“ tohto búrkového božstva.

Baálov cyklus

Mot bol silný, Baál bol silný,

ráňali sa ako divé býky. 

Mot bol silný, Baál bol silný, 

hrýzli sa ako hady. 

Mot bol silný, Baál bol silný, 

kopali sa ako vojnové tátoše. 

Mot spadol, a Baál dopadol naňho.

(KTU2 1.6.VI. 17-22; upravené).

Mýty o Motovi sú najlepšie známe z neúplne zachovaného Baálovho cyklu, zachytávajúceho konflikty, úmrtia ale aj „vzkriesenia“ božstiev. 

Cyklus začína Yamovým rozhodnutím stať sa vládcom bohov. Baál sa však postaví a zabije ho. Mot sa do deja zapája potom, ako Baál usmrtil sedemhlavú vodnú príšeru Litana: Mot sa bratovi vyhráža, že ho uzamkne medzi bohmi podsvetia, takže „bohovia budú vedieť, že je mŕtvy“. Keď Mot Baála zabije, ich sestra Anat a otec El oplakávajú jeho smrť. Zároveň vyjadria obavy, aký osud po smrti „princa“ a „pána zeme“ čaká ľudí. keďže krajina sa bez neho začína meniť na horúcu a suchú pustatinu.

Anat následne konfrontuje Mota a brutálne ho zabije – rozsekne ho mečom, preoseje cez sito (!), ostatky spáli ohňom a rozdrví mlynskými kameňmi. Čo zvýši, rozhádže na poli, kde posledné kúsky Mota zožerú vtáky. Elovi sa neskôr prisní, že Baál žije, a boh búrky sa skutočne vráti na svoj trón. Po siedmich rokoch sa však objaví aj Mot a vyzve brata na súboj. Bitka dospeje do zdanlivo mŕtveho bodu, keď ani jeden z protivníkov nedokáže získať prevahu. Napokon zasiahne slnečný boh Šapšu, a Mota presvedčí, aby ustúpil, lebo ak bude naďalej bojovať s Baálom, rozhnevá svojho otca. 

[reklama]

Boh či démon?

Mot sa v literatúre často radí medzi hlavné ugaritské a všeobecne severozápadosemitské („kanaánske“) božstvá. Jeho božská identita je však podľa niektorých výskumníkov pochybná: napriek zásadnému mytologickému významu totiž úplne absentuje v ugaritských kultových textoch, ako aj v osobných menách a miestnych názvoch. Evidentne, na rozdiel od Baála a dokonca i Yama, Mot nebol predmetom uctievania.

„Ak by sme posudzovali výhradne na základe týchto dôkazov, nevedeli by sme rozpoznať jeho existenciu a už vôbec nie jeho významnú mytologickú rolu.“ píše odborník na semitské náboženstvo John. F. Healey. „Neprítomnosť Mota v ugaritskom kulte a osobných menách naznačuje, že nešlo o božstvo uctievané na spôsob iných členov panteónu.“

Podľa Johna Healeya Mot nebol božstvom v pravom zmysle. „Neobjavuje sa ani vo viac-menej úplných ugaritských zoznamoch lokálnych božstiev. Namiesto toho sa Mot prezentuje ako démonická postava, skrz na skrz zlá, bez akýchkoľvek kladných vlastností,“ vysvetľuje vedec. Mot podľa neho pôsobí ako jednoduchý útočný démon, takže na rozdiel od božstva by bolo zbytočné prosiť ho o pomoc. „A pomenovať po ňom dieťa by sa mohlo vnímať ako čarodejníctvo,“ uzatvára výskumník.

Mark Smith upozorňuje, že hoci v Mezopotámii poznáme množstvo božstiev podsvetia, personifikácia smrti pretavená do podoby mytologickej bytosti je veľmi zriedkavá. To podľa neho naznačuje, že Mot predstavuje semitskú inováciu. Pôvodne  zrejme predstavoval démona asociovaného predovšetkým s morovou nákazou, akým bol napríklad akkadský (východosemitský) mūtu. Mimoriadna rola ugaritského Mota v Baálovom cykle podľa Smitha súvisela so snahou vyzdvihnúť Baála tým, že čelí mocnejším a významnejším protivníkom.

Z niektorých indícii ale vyplýva, že Mot sa v semitskom priestore prinajmenšom miestami vnímal ako božstvo. Naznačuje to napríklad skutočnosť, že jeho meno sa objavuje ako teoforný element v osobných menách niektorých východosemitských komunít (Mari, Ebla). V rámci severozápadosemitského priestoru púta pozornosť konštatovanie Fila z Biblosu, ktorý deklaruje, že Mot (Μώτ) vo fénickej mytológii zastáva rovnakú úlohu ako rímsky Pluto. Zaujímavé sú taktiež zmienky v Starom zákone, ktoré naznačujú, že u raných Izraelitov existovalo prinajmenšom povedomie o božskom stelesnení smrti. 

Mot v Biblii 

Biblisti identifikovali viac ako tucet pasáží v Starom zákone, v ktorých je smrť (hebr. mōt/māwet) personifikovaná. V niektorých dokonca vystupuje na spôsob démona. Je teda pravdepodobné, že korene prinajmenšom niektorých z týchto biblických tradícií sú príbuzné s ugaritskými tradíciami o Motovi. 

Vykúpil som ich zo spárov podsvetia, vyslobodil som ich zo smrti. Kde sú tvoje rany moru, smrť? Kde je tvoj osteň, podsvetie? (Oz 13,14)

Samotná personifikácia smrti, ako v tomto prípade, samozrejme nedokladá staršie mýtické korene. „Vidíme to aj v európskej kultúrnej tradícii, kde personifikovaná smrť nebola viac, než poetickým výrazovým prostriedkom,“ upozorňuje John Healey.

V iných biblických pasážach sa objavujú vlastnosti smrti, ako je napríklad nenásytnosť, ktoré zodpovedajú ugaritskému obrazu Mota. 

Pyšný násilník je zradný ako víno. Nič nedosiahne ten, ktorého žiadosti sú široké ako podsvetie; ako smrť nikdy nemá dosť, hoci by aj k sebe pozhŕňal všetky národy a zhromaždil všetkých ľudí. (Hab 2, 5)

Variant tohto motívu nachádzame v Jóbovi:

Nech si pojedá vlastnú kožu, jeho údy nech požiera prvorodený syn smrti. Vytrhnú ho z bezpečia jeho stanu a poženú ku kráľovi hrôz. (Jb 18,13-14)

Z ugaritskej mytológie nepoznáme žiadnu zmienku o potomkoch Mota. Pravda, nemožno očakávať, že prípadné biblické tradície vychádzajúce zo západosemitského Mota budú totožné s tými ugaritskými. Starozákonné mýty síce boli blízko príbuzné o pol tisícročia starším ugaritským, ale pravdepodobne nevzišli priamo z nich. [1] 

Ešte sugestívnejšie je pohltenie smrti Jahvem v Izaiášovi:

Navždy pohltí smrť a Pán, Hospodin, zotrie slzu z každej tváre, odstráni potupu svojho ľudu z celej zeme, lebo Hospodin prehovoril. (Iz 25,8)

Ugaritské príbehy sú tu vlastne postavené na hlavu: smrť sa stáva tým, kto je pohltený. „Je tu evidentná irónia,“ píše biblista John Day, „pretože inde je to práve Smrť alebo Mot, kto požiera, ale tentoraz sa požierajúci stáva požieraným.“ Výskumník tak ako viacerí ďalší každopádne konštatuje, že „v pozadí tejto tradície v konečnom dôsledku ležia asociácie spájané s ugaritským Motom“.

Ďalšie biblické pasáže pristupujúce k smrti ako k božstvu, ktoré je teoretickým rivalom Jahveho, nachádzame pasážach tej istej kapitoly knihy proroka Izaiáša (Iz 25,15 &18):

15: Pretože vy hovoríte: Uzavreli sme zmluvu so smrťou, dohodu sme urobili s ríšou mŕtvych. Aj keď tu bude práskajúci bič, nezasiahne nás, lebo z klamstva sme si urobili útočisko a skrývame sa za lož. 

18: Vaša zmluva so smrťou bude zrušená, vaša dohoda s ríšou mŕtvych neobstojí. Keď na vás príde plieskajúci bič, budete ním ubití. 

„Tu zachádzame za hranice personifikácie do bodu, keď sa Mot vníma ako božská bytosť,“ zdôrazňuje John Healey. 

Veď smrť vchádza cez naše okná, vniká do našich palácov, kynoží deti z ulice a mladíkov z námestí. (Jer 9,20)

V tejto pasáži sa smrť vníma ako útočný démon, takže väčšina bádateľov predpokladá ugaritský alebo prinajmenšom severozáposemitský pôvod. V ugaritských textoch si Baál odmieta vybudovať otvory pre okná vo svojom paláci zo strachu pred útokmi svojich sokov – ako hrozba sa však explicitne spomína Yam, nie Mot. 

Viaceré starozákonné pasáže opisujú starozákonné záhrobie (šeol) a zostup doňho podobne a s použitím identických výrazov ako sa v ugaritských textoch opisuje Mot. Aj v Ugarite Mot požiera nevinných „ako ovce“.

Preto podsvetie otvorí svoje hrdlo, naplno roztvorí svoju tlamu a zostúpia doň vznešení i pospolitý ľud, tí, čo sú hluční a jasajú. (Iz 5, 14)

Rútia sa do ríše mŕtvych ako ovce, smrť im bude pastierom. Zostúpia priamo do hrobu, ich podoba sa rozplynie v ríši mŕtvych, zostanú bez svojich príbytkov. (Ž 49, 15)

[reklama]

Dôkazy v menách?

Väčšina odborníkov na staroveké semitské náboženstvá dnes predpokladá, že prinajmenšom niektoré z uvedených veršov vychádzajú z tradícií príbuzných a podobných tým, ktoré nachádzame v ugaritiskom Baálovom cykle. Ba čo viac, existujú ďalšie náznaky, na základe ktorých možno konštatovať, že u raných Izraelitov pravdepodobne existoval kult Mota. Naznačujú to napríklad mená biblických postáv, ktoré obsahujú výraz Mot ako teoformný element. 

Ide napríklad o meno Achímot čiže „,môj [božský] brat je smrť“ (1. Kron 6, 10). A predovšetkým o meno Azmávet, ktoré nesie viacero biblických postáv (o. i. 2. Sam 23,31; 1. Kron 27, 25;) a ktoré je taktiež súčasťou toponyma Bét-Azmávet (Ezra 2, 24; Neh 7, 28). Typicky sa prekladá ako „smrť je silná“ alebo „silný ako smrť“. Podľa Marka Smitha Azmávet pôvodne znamenalo „silný ako Mot“/„Mot je silný“. Tento záver opiera o výskyt mien božstiev v severozápadosemitských toponymách, ako aj skutočnosť, že v Ugarite išlo o typické slovné spojenie týkajúce sa Mota. Výraz „Mot je silný“ sa objavuje vo viacerých pasážach opisujúcich súboj Baála a Mota, a dokonca aj v osobnej korešpondencii. 

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 Tento záver možno dedukovať z geografickej a jazykovej situácie: ugaritčina predstavovala sesterský jazyk k skupine kanaánskych jazykov (dialektov) ako bola hebrejčina, moábčina, edomčina a ďalšie. 

Literatúra

Cassuto, U. (1962): Baal and Mot in the Ugaritic Texts. IEJ 12, 77-86.

Day, J. (2000): Yahweh and the Gods and Goddesses of Canaan. Sheffield Academic Press. 

Healey, J.F. (1999): Mot. In: Van Der Toorn K. a kol.: Dictionary of Deities and Demons in the Bible. 598-603. Eerdmans Publishing.

Hundley, M. (2022): Yahweh among the Gods. Cambridge University Press.

Smith, M. (1994): The Ugaritic Baal Cycle. Vol 1. EJ Brill.

Smith M.S. (2002): The Early History of God. (2. vydanie) Eerdmans Publishing

Smith M.S. (2004): The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers