Pôvod Boha: Ako sa genocídny boh-bojovník stal dobrotivým bohom-otcom?

Dušan Valent, 2022-03-07 14:45:00

Začiatkom 2. storočia otriaslo komunitami raných kresťanov radikálne tvrdenie filozofa a teológa Markióna. V spise Antitézy tvrdil, že zlostný a pomstychtivý boh Starého zákona nemôže byť tým istým bohom ako milujúci a odpúšťajúci boh, o ktorom hovoril Ježiš. Pochopiteľne, Markióna neskôr vyhlásili za heretika. Starý zákon však skutočne obsahuje množstvo pasáží, ktoré sú v ostrom rozpore s predstavou dobrotivého a milostivého božstva, za ktorého považujú boha Biblie jeho vyznávači, ale aj mnohí ľudia, ktorí sa inak o náboženstvo hlbšie nezaujímajú.

Spomeňme aspoň niektoré z týchto pasáží: okrem iného [1], dozvedáme sa, že Boh vyslal medvede, aby roztrhali 42 chlapcov... lebo sa posmievali jeho služobníkovi (2 Kr 2,23-24). Inokedy zabil 70 ľudí, lebo nazreli na jeho posvätnú relikviu – väčšina pôvodnejších hebrejských textov dokonca uvádza až 50 070 obetí (1 Sam 6,19). A keď nasledovníci Boha reptali, že upadajú, zoslal na nich mor, a takto pripravil o život 14 700 z nich (Num 17,6-15). Raz na svojich potulkách pozabíjal všetko prvorodené v krajine, človeka aj dobytok, a obchádzal len domy potreté krvou (Ex 12,12-13). Alebo vydal príkaz „vyhladiť“ pôvodné obyvateľstvo „zasľúbenej Zeme“ - Kanaánu [2]  (Dt 20,16): „V mestách týchto národov... nenecháš nažive nič, čo dýcha.“ Ďalšiu genocídu, tentoraz týkajúcu sa takmer celého ľudstva, vykonal osobne, pričom rad radom hubil aj zvieratá (Gen 7,21-23).

 

Odkiaľ sa vzali tie vlastnosti biblického Boha, ktoré jeho dnešní vyznávači tak vyzdvihujú? Môžu pôsobiť ako neskorý stupeň vo vývoji starozákonných tradícií. Ale ak rozšírime náš obzor o náboženstvá národov, ktoré boli Izraelitom geograficky, jazykovo aj kultúrne mimoriadne blízke, črtá sa nám aj iná, dokonca pravdepodobnejšia možnosť – že išlo o vlastnosti, ktoré národný boh Izraelitov Jahve prebral od najvyššieho boha severozápadosemitských národov [3] Ela, typicky považovaného za dobrotivého a milosrdného „otcovského boha“.

 

[reklama]

 

Kto bol na čele izraelitského panteónu?

Hlavná fáza kompozície starozákonných textov začala podľa súčasných poznatkov v 6. až 7. storočí pred n. l. Ich autori vyznávali monolatriu (uctievanie jediného boha) a svoju vieru projektovali do príbehov, ktoré sa odohrávali v ranej histórii izraelitského národa. Zároveň v duchu monolatrie upravovali staršie náboženské tradície. Našťastie pre nás, ktorí sa zaujímame o históriu mýtov a náboženstiev, nie úplne dôsledne. Pozorný bádateľ tak dokáže rozpoznať relikty starších fáz vo vývoji izraelitského náboženstva. 

 

Jednu z najpozoruhodnejších indícií obsahuje 32. kapitola 5. knihy Mojžišovej (Deuteronómium). V modernom preklade znie:

...kedy určoval Najvyšší [Eljon] kraje národom, kedy podelil Adamových synov, vymedzil národom hranice dľa počtu synov Izraelových. Pánovým [Jahveho] podielom je totiž jeho ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva. (Deut 32, 8-9)

 

Najstaršie zachované rukopisy tejto pasáže – jeden zo Zvitkov od mŕtveho mora (4QDeutj; 3. až 1. storočie pred n. l) a Septuaginta (preklad Starého zákona do gréčtiny; 3. až 1. storočie pred n. l.) zachytávajú staršiu, pôvodnejšiu verziu tejto pasáže:

 

Keď Eljon rozdelil národy, keď rozdelil ľudí, určil hranice národov podľa počtu božských synov [alebo „synov Božích“; bene elohim]; Jahveho podielom je jeho vlastný ľud, Jakub je údelom jeho dedičstva.“

 

Správnosť tejto verzie naznačuje nielen vek rukopisov, ale podľa biblistu a odborníka na izraelitské a blízkovýchodné náboženstvá Michaela Hundleyho aj skutočnosť, že „božskí synovia“ dávajú v kontexte väčší význam než „synovia Izraela“ „Táto zmena podľa väčšiny bádateľov predstavuje úpravu podmienenú teologickými postojmi editorov,“ konštatuje výskumník. 

 

O čom uvedená pasáž vypovedá? Národný boh Izraelitov, ktoré meno pôvodné, hebrejské texty Starej zmluvy uvádzajú ako Jahve, tu vystupuje len ako jedno z božstiev, medzi ktoré najvyšší boh Eljon rozdelil národy – Jahvemu pripadlo potomstvo praotca Izraelitov Jakuba (neskôr premenovaného na Izrael). Eljon čiže „Najvyšší“ predstavuje epitet, ktorý iná biblická pasáž venovaná praotcom (patriarchom) Izraelitov Gn 14:18–20 prisudzuje božstvu menom El. 

 

„V tejto pasáži vo Zvitkoch od Mŕtveho mora a Septuaginte sa nám črtá stará fáza vo vývoji izraelitského náboženstva, v ktorej Elovi patrila významnejšia pozícia než Jahvemu,“ konštatuje biblista a odborník na raný vývoj izraelitského náboženstva Mark Smith. 

 

Zhodou okolností, božstvo rovnakého mena – El [4], taktiež považované za najvyššieho boha, poznáme aj z Ugaritu neskorej doby bronzovej (14.-12. storočie). Tento mestský štát ležal neďaleko neskorších izraelitských kráľovstiev a obývala ho populácia hovoriaca jazykom veľmi blízkym hebrejčine starovekých Izraelitov. Ugaritské písomnosti predstavujú najlepší doklad náboženstva severozápadných semitských národov, medzi ktorých patrili aj priami predkovia Izraelitov Kanaánci [5].

 

Viac informácií o vyššie načrtnutej starodávnej izraelitskej tradícii prináša Žalm 82:

Vstáva Boh [Elohim] v zhromaždení Božom [Elovom], uprostred bohov koná súd... I povedal som: „Ste bohmi, všetci ste synmi Najvyššieho [Eljona].“ (Ž 82,1&6)

 

Ide o jeden z takzvaných elohistických žalmov, ktoré národného boha Izraelitov označujú namiesto mena Jahve všeobecnejším výrazom elohim (približne vo význame „božstvo“). Táto pasáž taktiež vykresľuje Jahveho ako jedno z božstiev koncilu, ktorému vládne boh El, a ktorého členovia sú Elovými synmi. Jedným zo synov Ela je teda aj Jahve. 

 

[reklama]

 

Po paralelu nemusíme chodiť ďaleko, opäť stačí zájsť do Ugaritu. Tu koncom doby bronzovej taktiež nachádzame zhromaždenie bohov, tomuto zhromaždeniu taktiež vládol El a jedným z Elových synov bol taktiež boh spájaný s početnými búrkovými a bojovníckymi asociáciami. Len sa nevolal Jahve, ale Baál. 

 

Ďalšiu podobnú pasáž obsahuje 14. kapitola Knihy proroka Izaiáša:

„Veď v srdci si si povedal: Do nebies vystúpim, až nad Božie [Elove] hviezdy vyvýšim svoj trón, sídliť chcem na vrchu [božského] zhromaždenia, na najkrajnejšom severe [yarkete sapon, na hore Zafon].“ (Iz 14,13)

 

Na konci verša by sme podľa biblistov namiesto „na najkrajnejšom severe“ mali čítať „na hore Zafon“. Hora Zafon leží 30 km od Ugaritu a v dobe bronzovej predstavovala významné kultové miesto a sídlo bohov. „Je lákavé vidieť tu ozvenu ugaritského mýtu a jeho majestátnej hory Zafon. Ugaritský El mal horské božské zhromaždenie označené obdobným výrazom,“ píše odborník na ugaritské a rané izraelitské náboženstvo Theodore Lewis. Celkový obraz, ktorý sa nám črtá, sumarizuje nasledovne: „Izraelitská tradícia považujúca Ela za hlavu tohto božského zhromaždenia tvoreného jeho “synmi” je pozoruhodne podobná ugaritskému náboženstvu, kde hrá rovnakú úlohu Ilu [El] a panuje rovnako zloženému zhromaždeniu bohov, nesúcemu rovnaký názov.“ 

 

Kto bol pôvodný boh Izraelitov?

Biblista Thomar Römer upozorňuje, že viaceré pasáže Starého zákona implikujú povedomie, že Jahve nebol odjakživa bohom Izraelitov, ale tento národ „našiel“ (Oz 9,10) alebo si ho „vybral“ Izrael  (Ez 20), typicky v čase mýtického zajatia v Egypte. 

 

Ba čo viac, biblickí autori aj ich publikum očividne dobre poznali tradície spájajúce praotcov (patriarchov) izraelitského národa (Gen 12-50) s bohom odlišného mena. Kvôli udržaniu monolatristického rámca tak biblický autor vkladá Jahvemu do úst tvrdenie: „Ja som sa zjavoval Abrahámovi, Izákovi a Jakubovi ako Všemohúci Boh [El Šadaj], ale pod svojím menom Pán [Jahve] som sa im nedal poznať.“ (Ex 6,3). „Pasáž demonštruje, že patriarchovia nepoznali Jahveho. Namiesto toho sa patriarchovia prezentujú ako uctievači Ela,“ hovorí Mark Smith.

 

Najjednoznačnejší dôkaz tradície, ktorá spájala patriarchov s uctievaním severozápadosemitského Ela, obsahuje podľa biblistov Gn 33,20: „Postavil tam oltár a nazval ho: Boh je Bohom Izraela [el elohe israel, El je bohom Izraela].“ Podľa Theodora Lewisa správny preklad druhej časti verša znie „El, boh [patriarchu menom] Izrael.“ Bádateľ upozorňuje, že porovnanie z inými, gramaticky podobnými pasážami, demonštruje, že El sa tu používa ako vlastné meno božstva na spôsob mena Jahve, a nie všeobecný výraz „boh“. Biblista Frank Moore Cross súhlasí: „Tento epitet je jednoznačný. Nemožno ho vyložiť nijak inak, než ako identifikáciu Ela s bohom izraelitského patriarchu.“ Podobne je tomu podľa Lewisa v Gn 46,3 „Ja som Boh [El], Boh [boh] tvojho otca“. Výskumník dodáva, že gramatické indície oboch veršov potvrdzuje skutočnosť, že pasáže súvisia s kultovým miestom v Sícheme, kam aj iné tradície situujú svätyňu božstva menom El Berít (Sdc 9,46).

 

Hypotézu o pôvodne dominantnej úlohe Ela podporujú výskumy mien. Biblisti si všimli, že osobné mená v najstarších textoch Starého zákona (napr. Išmael) často – podľa niektorých odhadov až v tretine prípadov – obsahujú ako teoforický element meno Ela, nie Jahveho. Ba čo viac, samotný výraz Izra-EL, ktorý biblické tradície odvodzujú od mýtického prapredka, odkazuje na Ela [6]. „Tento fakt naznačuje, že nie Jahve, ale El bol pôvodným hlavným bohom ľudu zvaného Izrael,“ konštatuje Mark Smith a podčiarkuje, že Izrael predstavuje veľmi starý názov, doložený už z 13. storočia pred n. l.

 

[reklama]

 

El bol najvyšším bohom severozápadných Semitov - čo je etnojazyková skupina, do ktorej patrili aj Izraeliti. Najlepšie je známy z písomností mestského štátu Ugarit zo záveru doby bronzovej.

 

Čo vieme o povahe Elovho kultu u raných Izraelitov?

V Ugarite doby bronzovej sa El vnímal ako kráľ bohov, sudca a dobrotivý, milosrdný boh-otec. Hoci začiatkom doby železnej začal u severozápadných Semitov ustupovať bojovným národným bohom, nové bádanie upozorňuje, že svoj význam úplne nestratil, len sa vnímal viac v osobnej, rodinnej a klanovej rovine. 

 

Historik náboženstva Rainer Albertz napríklad upozorňuje, že práve El predstavuje najčastejšie zmieňovaného boha v aramejských prísloviach z Ahiqaru (c. 700 pred n. l.), kde sa zobrazuje ako boh milosrdenstva, sprevádzajúci a podporujúci jednotlivých ľudí. Práve Elove meno predstavuje najčastejší teoforický (na božstvo odkazujúci) element v menách Aramejcov a zrejme aj Amónčanov. Navyše, nápisy z Deir ʿAlla (c. 800 pred n. l.) podľa výskumníka Ela aj naďalej prezentujú ako vládcu zhromaždenia bohov. „Biblia prezentuje podobný obraz. El alebo Eljon figuruje ako hlava zhromaždenia bohov a v príbehoch o patriarchoch (Gen 16,13; 21,33) sa opisuje ako úzko zainteresovaný do rodinného života, zatiaľ čo Jahve dominoval v politickej sfére,“ konštatuje Albertz.

 

Theodore Lewis napríklad vyzdvihuje, že biblické tradície Ela explicitne považujú za celoživotného „pastiera“ jednotlivcov (Gn 48,15) a asociujú s ním koncepty ochrany a útočiska (Ž 91,1). 

 

Okrem toho, že starozákonný El vystupuje ako otec bohov predsedajúci božskému zhromaždeniu, zdieľa aj mnoho ďalších vlastností jeho staršieho ugaristkého náprotivku. Považoval sa za večného (olam) a najvyššieho boha (Eljon - „najvyšší“). Nesie aj ďalší široko doložený západosemitský titul – „stvoriteľ neba a zeme“. Elove epitetá a charakteristiky, ktoré figurujú v opise kultu v Síle a tradície asociované s týmto miestom (Ž 78,60, Joz 18,1, 1 Sam 2,22) sa navyše zhodujú s ugaritskými opismi Elovho príbytku ako stanu.

 

Ugaritský El aj ten biblický sa vnímal ako typický boh-otec. „Tak ako ugaritská tradícia venuje viac  pozornosti Elovej úlohe otca než kozmického stvoriteľa, tak isto biblické texty, ktoré síce potvrdzujú Elovu úlohu ako „stvoriteľa neba i Zeme“, vynakladajú viac úsilia líčeniu Ela ako otcovskej postavy,“ upozorňuje Lewis. 

 

Výskumník upozorňuje, že starozákonné texty taktiež vyzdvihujú Elov súvis s plodnosťou (Gn 16,11-14;17,1-2; 28,3-4, 35,11; 49,25). To podľa neho znamená, že tak ako obyvatelia Ugaritu, aj raní Izraeliti prosili Ela o požehnania pre deti a ich rast. Napokon bol to práve El Šadaj, kto „požehnáva... požehnaniami pŕs a lona“  (Gen 49,25). V inej tradícii sa píše: „Nie je On tvojím Otcom, ktorý ťa stvoril? Ktorý ťa učinil a upevnil?... Zanedbal si Skalu, ktorá ťa zrodila, zabudol si na Boha [Ela], ktorý ťa splodil.“ (Dt 32,6&18) „V tejto pozoruhodnej pasáži oslavujúcej Elovu tvoriacu silu, ustupuje vesmír do úzadia deťom,“ upozorňuje Theodore Lewis.

 

V neposlednom rade, tak ako ugaritský El, a ako mnohé iné blízkovýchodné božstvá vrátane (spočiatku) Jahveho [7], El vystupuje vo viacerých lokálnych manifestáciách [8], spájaných s konkrétnym miestom uctievania – svätyňou alebo oltárom. 

 

Svojbytnosť a pohltenie

Ako je možné, že Biblia do dnešného dňa zachovala tradície hovoriace o Elovi? Príčinou je, že autori biblických textov vnímali meno El len ako jedno z viacerých označení Jahveho. A slovo dokonca niekedy používali ako všeobecný výraz s významom „boh“. Niektorí bádatelia preto argumentovali, že Izraeliti nikdy neuctievali Ela ako samostatné božstvo odlišné od Jahveho.

 

Podrobnejší pohľad do biblických tradícií však toto tvrdenie vyvracia. „Biblické texty sú svedectvom, že v ranej histórii Izraela sa Jahve a El uctievali ako odlišné božstvá,“ zdôrazňuje Mark Smith. Odborník upozorňuje, že napríklad v rámci básne, ktorú nachádzame v 49. kapitole knihy Genesis, sa zmieňuje ako El (49,24-25) tak Jahve (49,18), bok po boku, bez toho, aby text pripisoval typické prívlastky jedného božstva druhému. Biblisti rozpoznali aj ďalšie pasáže, v ktorých vystupuje El i Jahve, zobrazení ako odlišné bytosti (napr. Numeri 23–24; Žalmy 82).

 

[reklama]

 

Analýza biblických tradícií navyše ukazuje, že pôvodné profily oboch božstiev boli pôvodne zásadne odlišné. Zatiaľ čo Jahve je v mnohých smeroch typický staroveký národný boh a zároveň búrkový boh-bojovník, Elova povaha je celkom iná. 

 

„El nie je národným bohom, ktorý sa zapája do vojen a dobýjania, nie je bohom búrky a hromu a blesku. Jeho ochranná funkcia nie je tým istým ako Jahveho bojovná povaha,“ píše Theodore Lewis. „Metafory asociované s Elom poukazujú na jeho rodinnú a klanovú funkciu, a nie na funkciu boha panovníka a jeho kráľovského dvora. Nejde o boha-bojovníka, ktorý zabíja kozmických nepriateľov, ako je Leviatan, alebo sily smrti Mot. Nikdy nepoužíva hromy a blesky na svoje manifestovanie. Naratívy o Elovi nevykazujú netoleranciu, aká sprevádza neskorší jahvizmus.“ V neposlednom rade, pripomína odborník, na rozdiel od Jahveho, Elov pôvod sa nikdy neodvodzuje z juhu (Seir, Temán, Parán, Midján).

 

Keďže Starý zákon neobsahuje polemiky odsudzujúceho uctievanie Ela, možno očakávať, že stotožnenie Ela a Jahveho sa zavŕšilo skôr než v 7./6. storočí pred n. l., keď začala hlavná fáza kompozície starozákonných textov. „Stotožnenie zrejme prebiehalo v rôznych oblastiach starovekého Izraela rôznou rýchlosťou,“ hovorí Mark Smith. V niektorých oblastiach nastala dominancia Jahveho pravdepodobne začiatkom „kráľovského obdobia“, ako naznačuje výskum stoviek izraelitských mien na nápisoch z 9. až 10. storočia pred n. l. Na porovnanie: odborný konsenzus kladie etnogenézu izraelitského národa z Kanaáncov [5] do 13. storočia pred n. l. 

 

Faktom je, že po stotožnení Ela a Jahveho sa Jahvemu začali pripisovať prívlastky a vlastnosti predtým typické pre Ela. V biblických tradíciách sa začal vnímať ako starý, patriarchálny boh usadený na tróne a obklopený zhromaždením božských bytostí. Je lákavé zaradiť medzi tieto prebraté vlastnosti aj milosrdnosť a láskavosť, tak cudzie búrkovému bohu-bojovníkovi, ale samozrejmé pre typického boha-otca, ako bol El. Izraeliti tak síce prijali cudzinca z juhu Jahveho, ale v jeho vnímaní eventuálne nadviazalo na dávne domáce (severozápadosemitské) tradície.

 

O tom, kedy a odkiaľ sa Jahve dostal k Izraelitom, a ako v ich náboženstve prevládol, si viac povieme nabudúce.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poznámky

1 Nečudujeme sa Richardovi Dawkinsovi, ktorý o Bohu Starej zmluvy vyhlásil, že „je nepochybne najnepríjemnejšou zo všetkých fiktívnych postáv: Je žiarlivý a je na to hrdý. Je malicherný, nespravodlivý, neodpúšťajúci šialenec, bažiaci po moci, pomstychtivý, krvilačný etnický čistič, homofóbny, rasistický, genocídny, vrah detí, škodiaci, megalomanský, sadomasochistický, násilnícky zlomyseľný zloduch.“

2 Územie dnešnej západnej Sýrie, Libanonu, Palestíny a Izraela.

3 Ide o skupinu etník s mimoriadne blízkymi jazykmi, okrem iného sa sem radí aramejčina, ugaritčina, amoritčina a kanaánske jazyky ako amónčina, moábčina, edomčina, féničtina a hebrejčina.

4 V miestnom dialekte Ilu.

5 Teda tí Kanaánci, ktorých náboženstvo biblické texty démonizujú, a presne tí Kanaánci, ktorých územie mali v slávnom víťaznom ťažení dobyť Izraeliti prichádzajúci z egyptského zajatia.  Archeologické výskumy v posledných desaťročiach ukázali, že nič z týchto biblických tradícií nereflektuje históriu. Pre zajatie Izrelitov v Egypte neexistujú hodnotné dôkazy, pričom Izraeliti svoje územie nedobyli od Kanaáncov – kontinuita v osídlení, hmotnej kultúre a jazyku podľa archeológov demonštruje, že sa vyvinuli priamo v Kanaáne, a to z „nenávidených“ Kanaáncov.

6 Pokiaľ by odkazoval na Jahveho, čítali by sme namiesto Izrael Izrajah.

7 Jahve vystupoval v počiatku jeho kultu vo viacerých lokálnych podobách. Tieto sú doložené len v mimobiblických prameňoch (Jahve zo Samárie, Jahve z Temánu).

Zatiaľ čo božstvo asociované s patriarchom Izraelom je situované do Síchemu, El Eljon je asociovaný so Salemom (= Jeruzalemom, Gen 14,18-22), El Roi s Beér Lachaj Róí (Gen 16,13-14), El Olam s Bersabou (Gen 21,33) a El Bétel s Bételom (Gen 31,13;35,7). El Šadaj je jediný, ktorý nie je lokalizovaný, podľa niektorých biblistov pre cudzí pôvod (napríklad u Amoritov) alebo kvôli editorskej konvencii, ktorá tento výraz používala pre všetkých bohov s menom El.

 

Použitá a odporúčaná literatúra

Albertz, R. (2008). Family religion in ancient Israel and its surroundings. Household and Family Religion in Antiquity, 89-112.

Cross, F. M. (1973). Canaanite Myth and Hebrew Epic. Harvard University Press. 

Day, J. (2000): Yahweh and the Gods and Goddesses of Canaan. Sheffield Academic Press

Hundley, M. (2022): Yahweh among the Gods. Cambridge University Press,

Champan, S. B., Sweeney, M. A., (eds.; 2016) The Cambridge Companion to the Hebrew Bible/Old Testament. Cambridge University Press.

Lewis, T. J. (2020): The Origin and Character of God. Oxford University Press. 

Römer, T., (2015): The Invention of God. Harvard University Press.

Smith, M. S. (2001): Origin of Biblical Monotheism. Israel’s Polytheistic Background and the Ugaritic Texts. Oxford University Press.

Smith, M.S. (2002): The Early History of God. (2. vydanie) Erdmans Publishing.

Smith M.S.,( 2004): The Memoirs of God. Augsburg Fortress Publishers


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Kúpte si knihu od nášho šéfredaktora
Odoberanie noviniek

Partneri