Ako by ste sa volali pred 5000 rokmi a prečo by to mohlo byť „ruža-kôň“ alebo „štvrtý“?

Ak by ste sa narodili v rodine dávnych Indoeurópanov niekedy pred piatimi tisícročiami, niekoľko dní po príchode na svet by vás čakal rituál, ktorý mal navždy ovplyvniť váš život. 

Bol to rituál pomenovania či doslovne „menodania“. 

„Nie je prekvapivé, že v spoločnosti, kde sa hovorené slovo tešilo takej veľkej dôležitosti, bolo pridelenie mena novorodencovi predmetom rituálu,“ hovorí indoeuropeista Benjamin Fortson. 

[reklama] 

Dostupné pramene germánskej, rímskej, védskej a starogréckej tradície naznačujú, že dieťa bolo pomenované 8 - 10 dní po narodení, často v sprievode rituálneho kúpeľa matky. Poznáme taktiež pôvodné meno alebo označenie tohto rituálu. Jazykovedci na základe zákonov hláskových zmien rekonštruovali jeho praindoeurópsky tvar ako  *h₃/₁néh₃mn dʰeh₁-, čo možno zjednodušene čítať ako „chnéchmn deh“ (podľa chetitského výrazu laman dai-, védskeho naman dha-,  avestského naman da-, srbochorvátskeho ime djesti, gréckeho onoma tithesthai, latinského nōmen in-dere a tochachrského (tocharčina A) ñom ta-). 

Ako vyzerali mená Praindoeurópanov a raných indoeurópskych kultúr? Spoločné prvky mien historicky doložených indoeurópskych jazykov nám poskytujú viaceré indície.

Ako sa tvorili dávne indoeurópske mená

Niektoré mená dávnych Indoeurópanov boli jednoduché, tvorené jednou lexémou, ako napríklad staroírske Eochu „kôň“, staroseverské Ulfr „vlk“, védske Vrka „vlk“. Iné tvorili dva prvky ako staroseverské meno Kveld-Ulfr „nočný vlk“ či staroindické meno Govinda „biela krava“. 

V mnohých starých indoeurópskych jazykoch sa mená synov tvorili tak, aby pripomínali mená ich otcov. Napríklad sa použil niektorý z elementov otcovho mena (grécky Deino-krates „majúci obávanú silu“, syn Deino-kles „majúci obávané meno“; starohornonemecký Walt-ber „majúci jasnú moc“, syn Rald-ram „havran moci“). „Takéto zvyklosti sú príčinou nezmyselných zložených mien ako starohornonemecký Fridu-gundis „miero-bitka“ alebo grécky Rhód-ippos „ruža-kôň“,“ upozorňuje Bejamin Fortson. „Časť mena bola prevzatá z mena otca bez ohľadu na význam výsledného zloženého tvaru.“

Dávni Indoeurópania zrejme niesli aj „dodatočné“ mená, ktoré im pomáhali odlíšiť sa od menovcov. Podľa indoeuropeistu a homerológa Martina Westa to dokladá zhoda medzi védskym výrazom priyám náma „milé/uprednostnené meno“ a etymologicky identickým staroanglickým výrazom freo nama „priezvisko“.

Je zaujímavé, že v indoeurópskych menách len veľmi zriedkavo narážame na kombinácie elementu, odvodeného od mena božstva, s elementom odvodeným od potenciálneho totemového zvieraťa, napr. na spôsob „Ódinov vlk“. To podľa niektorých bádateľov naznačuje, že raní Indoeurópania nevyznávali totemizmus, a teda jednotlivým klanom chýbali rituálne asociácie s konkrétnymi druhmi zvierat alebo rastlín.

Všetci chceli slávu a kone, Slovania aj múdrosť a mier

Dávni Indoeurópania tvorili mená osôb rôznymi ďalšími spôsobmi. Niekedy ich odvodzovali z mien božstiev, napr. keltské Lugudeca „vyvolený Lugom“ či Lugenicus „zrodený z Luga“. Inokedy označovali telesné vlastnosti, napr. latinský Dentatus „veľkozubý“, staroseverský Grani „chudý“. Archaickým zvykom, bežným v najstarších prameňoch, ale len zriedkavo v tých najmladších, je pomenúvanie pomocou číslic, napr. latinské Quarta, litovské Keturai, ruské Četvertoj, mykénske Qe-ta-ra-je-u s významom „štvrtá, štvrtý“.

Medzi najčastejšie prvky v dávnych indoeurópskych menách patrí výraz sláva (praindoeurópsky *k´lewe/o-s) či slávny (*k´luto-), a príbuzné termíny vyjadrujúce rešpekt a uznanie. Bázy s významom „sláva, obdiv, uznanie“ nesie napríklad védske meno Dīrgha-śravas- „tešiac sa z dlhého obdivu, slávy“, Yaśo-giri- „získajúc hory obdivu, slávy“, keltské Ate-clos „byť veľmi slávny“ alebo slovanské Bole-slav „majúci veľkú slávu“. 

Mimoriadne časté sú taktiež elementy odvodené od praindoeurópskeho výrazu kôň (*ékwos alebo *h₁ékus). Čo je zvláštne, korene s výrazom „mier“ sú síce bežné v starej hornej nemčine a raných slovanských jazykoch, no chýbajú v zložených menách védskej, starogermánskej, ilýrskej a starokeltskej tradície. 

[reklama] 

V starej hornej nemčine sa nachádzajú napríklad mená Frithu-ric „byť kráľom mieru“, Frithu-bald  „byť silný [vďaka] mieru), Frithu-bert „byť bystrý [vďaka] mieru“. V starých slovanských jazykoch nachádzame komponent -mir „mier“, v kombinácii s inými výrazmi označujúcimi želanie žiť v mieri, tvoriť mier, či dokonca bojovať za mier alebo dosiahnuť slávu tvorením mieru. Napríklad v starej poľštine nachádzame meno Będzi-mir „žiť v mieri“, v chorvátčine a srbčine Gojьmir „vytvárať mier“, Nosi-mir „nosiť mier“, alebo v starej češtine Tvori-mir s paralelami v starej ruštine a starej poľštine. V starej srbochorvátčine a češtine máme doložené meno Brani-mir „bojovať za mier“ s ekvivalentom v starej ruštine. A poznáme mnohé ďalšie príklady. 

Ďalšou pozoruhodnou črtou slovanských mien je nadmerne častý výskyt mien odkazujúcich na múdrosť, myslenie, myseľ (Bole-mysl, „veľký mysľou“; podobne je na tom aj védska a neskoršia indická tradícia) a naopak vzácny výskyt koreňov s významom „bojovať“ (napr. starosrbochorvátsky Dobro-boj „dobrý v boji“ alebo Rado-boj „rád bojujúci“). V iných indoeurópskych vetvách však boli pomerne bežné a spájali sa do zložených tvarov s výrazmi ako „čestný“, odvážny“ a „statočný“ či dokonca „nápaditý“ a „rozumný“. Boli azda raní Slovania a Starí horní Nemci viac mierumilovní, než ostatné indoeurópske národy?

Rekonštruované praindoeurópske mená

Dokážeme však zrekonštruovať aj samotné praindoeurópske mená? Nanešťastie, väčšina doložených indoeurópskych mien predstavuje inovácie dcérskych indoeurópskych jazykov, len pôvod niekoľkých sa podarilo vystopovať až do praindoeurópskych čias.

Napríklad grécke meno Euklees, ilýrske Vescleves a védske Suśráva- možno pomocou hláskových zákonov odvodiť z praindoeurópskeho *kléwoswésu (alebo *kléwosh₁esu) „veľmi slávny“. Zo ženských mien možno rekonštruovať praindoeurópske meno *Bʰrgʰntih₂ (čítajte ako „brgntich“) s významom „vyvýšená, vznešená“. Jazykovedci ho rekonštruovali pomocou mien ako je staroírska Brigit, starohornonemecká Purgunt a staroindská Brhati. Inými slovami, história dodnes používaného mena Brigita siaha do obdobia pred viac ako 5000 rokmi, keď sa ním označovali ženy v stepiach pri Čiernom mori.

„Ďalšou oblasťou, kde možno očakávať udržanie starobylých praindoeurópskych mien, je v kognátoch [výrazoch spoločného pôvodu] označujúcich zvieratá alebo číslovky,“ píšu indoeuropeisti James Mallory a Douglas Adams. Široko doložené mená tvorené kognátmi s významom „vlk“ respektíve „štvrtý“ podľa nich poukazujú na existenciu praindoeurópskych mien *wlkʷos resp. *kʷturyós / *kʷetwr-tos.

Podľa ďalších bádateľov možno rekonštruovať taktiež praindoeurópske ženské meno  *H₂ argunih₂  (čítajte ako „chargunich“) „strieborná“ a mužské mená ako *Neu̯ah₂ (čítajte ako „neuach“) „tvorca nového“ a *Gu̯ou̯- „krava/vôl“ a ich ženské, odvodené alebo paralelné tvary.

[reklama] 

Výpoveď o spoločnosti?

Jazykovedkyňa Zofia Kaleta argumentuje, že mnohé dávne indoeurópske mená predstavovali kladné prianie pre budúcnosť novorodenca. „Dávni Indoeurópania chceli, aby ich deti dosiahli to, čo sa v spoločnosti považovalo za dobré, dôležité a hodnotné. Preto možno očakávať, že ľudské hodnoty boli reflektované menami, ktoré vznikali a ktorými boli deti pomenované,“ vysvetľuje Kaleta. 

Odborníčka na staré indoeurópske mená na základe analýzy dostupných prameňov konštatuje, že dávne indoeurópske komunity mali celkom odlišné hodnoty než dnešná spoločnosť. „Na boj sa nepozeralo negatívne a vysoká hodnota sa prikladala predovšetkým spoločenskému uznaniu,“ pripomína. Slovné korene s významom „sláva, uznanie, obdiv“ sa podľa nej vyskytujú frekventovane v celom indoeurópskom areáli od 1. tisícročia pred n. l. až do 13. storočia n. l. 

„Múdrosť, zdá sa, stála na rebríčku hodnôt nižšie,“ uvažuje Kaleta. „Je doložená v starých slovanských, védskych a gréckych jazykoch, ale prakticky chýba v starých keltských a starých hornonemeckých komunitách.“

Odborníčka tak konštatuje, že indoeurópske komunity síce dosiahli v priebehu praveku, staroveku a stredoveku obrovský technologický pokrok, ale ich hodnoty zostali prakticky nemenné. „Až neskôr pribudli hodnoty ako bezpečnosť rodiny alebo rovnosť,“ hovorí.   

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za odborný dozor a cenné pripomienky k článku autor ďakuje historickej jazykovedkyni a indoeuropeistke Barbore Machajdíkovej PhD.

Použitá literatúra

Fortson, B. (2009): Indoeuropean Language and Culture (2. vydanie). Wiley-Blackwell

Kaleta, Z. (2003-2004): What can the ancient Indo-European compound names reveal about the spiritual culture of our Ancestors? Folia Onomastica Croatica 12–13, 249–257.

Mallory, J.P., Adams, D.Q.  (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Routledge. 

Mallory J.P., Adams D.Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.

Stüber, K., Zehnder, TH, Remmer, U. (2009): Indogermanische Frauennamen. Heidelberg: Winter.

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.