Tajomstvá „krajiny hradísk“ lužickej kultúry neskorej doby bronzovej

Dušan Valent, 2021-09-27 06:27:00

Pred takmer tritisíc rokmi vznikli na našom území reťazce väčších či menších drevozemných opevnení, niekedy v konštrukcii využívajúcich i kameň. Podľa archeológa Ladislava Veliačika ich len v rámci areálu lužickej kultúry vyrástlo zhruba 80 [1]. Zvyšky niektorých dodnes dosahujú monumentálne rozmery. Čo viedlo k ich vzniku?
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Rozmach výstavby hradísk v priebehu neskorej doby bronzovej (1000 – 800/750 pred n. l.) sa tradične spája s hrozbou z východu: s inváziou prvých predátorských kočovníkov Eurázie Kimerov. Dlho sa myslelo, že prienik „stepného ľudu“ do strednej Európy potvrdzujú nálezy tzv. trácko-kimerského horizontu (predovšetkým zbrane a súčasti konského postroja, nachádzané v hroboch a v hromadných nálezoch, štýlovo evokujúce prvky stepných kultúr) a nálezy „intruzívnej“ kultúry (skupiny) Mezőcsát zo severovýchodného Maďarska a juhozápadného Slovenska. 

 

[reklama]

 

Ako sme však ukázali nedávno v inom článku, moderné bádanie od týchto vžitých zjednodušených interpretácií upustilo. Ukazuje sa, že napriek vágnym antickým zmienkam nemáme dôvod situovať Kimerov do pontsko-kaspickej stepi. A artefakty „trácko-kimerského“ horizontu (ktorý, ako sa ukazuje, vlastne ani krátkym časovým horizontom nie je), ako aj nálezy kultúry Mezőcsát, síce potvrdzujú kontakty so stepým prostredím a možný príchod väčšieho či menšieho počtu ľudí odtiaľ, nič však nenasvedčuje, že sa odohrala ničivá invázia. Dôkazy pustošenia, známe z neskorších období, skrátka chýbajú. Potenciálni cudzinci zo stepí namiesto krátkeho vpádu žili v strednej Európe dlhodobo (dvesto rokov), osídľovali prevažne riedko osídlené územia, zrejme uzatvárali zmiešané manželstvá so starousadlíkmi a napokon s nimi splynuli.   

 

Aká bola teda skutočná príčina, v dôsledku ktorej na severe Karpatskej kotliny koncom doby bronzovej vznikla hustá sieť hradísk? 

 

Pred hradiskami

Mohyly lužickej kultúry rekonštruovné Gotthardom Neumannom. 

Lužická kultúra sa v strednej Európe vníma takmer ako synonymum pre „hradiská doby bronzovej“. Napriek tomu a napriek skutočnosti, že osídľovala horské regióny, trvalo viac než tri storočia, kým začali vznikať jej slávne výšinné hradiská. 

 

Lužická kultúra sa vyvinula na sklonku strednej doby bronzovej počas 14. storočia pred n. l. Na území Slovenska sa tento proces odohral predovšetkým na hornom toku Váhu. 

 

Absencia bronzových „pokladov“ alebo bohatých bronzových milodarov v hroboch naznačuje, že komunity lužickej kultúry boli spočiatku chudobné. Napriek tomu na najstarších pohrebiskách príležitostne nachádzame stopy navršovania mohýl (plytké a úzke kruhové priekopy okolo hrobu, pôvodne ohraničujúce násyp). Zdá sa, že niektorí členovia spoločnosti predsa len „vyčnievali“ svojím významom či postavením. 

 

Po skromných začiatkoch nastal v 13. storočí pred n. l. prudký kultúrny rozvoj. Výrazne rastie počet známych pohrebísk aj sídlisk lužickej kultúry. Jej osídlenie expanduje z doliny Váhu do dolín jeho prítokov a južným smerom až do okolia dnešných Piešťan a Topoľčian, na východe do oblasti Spiša, no taktiež severným a severozápadným smerom na Oravu, na východnú Moravu a zrejme aj na Kysuce.

 

Okrem osídlenia sa rozvíjala aj výroba bronzových predmetov. Na pohrebiskách sa objavujú veľké mohyly obkolesené impozantným kamenným vencom. Ich priemer obvykle dosahuje 4 – 9 m. „Ojedinele však nachádzame i väčšie,“ vyzdvihuje Lucia Benediková z Archeologického ústavu SAV v Nitre. Podľa archeologičky v nich nezriedka nachádzame viacero hrobov, niekedy až päť.

 

Azda vo veľkých mohylách lužickej kultúry spočinuli vodcovia, niekedy možno s rodinnými príslušníkmi, zakladajúci nové osady, neskôr po dekády či možno storočia uctievaní ich nasledovníkmi? 

 

Faktom je, že v nasledovných storočiach pozorujeme trochu paradoxný vývoj. Práve v období, keď lužická oblasť preberá vedúce postavene vo výrobe bronzových predmetov, veľké mohyly ustupujú. Naopak, pribúda malých mohýl, ktoré tiež obsahovali viacero hrobov. Evokujú rodinné hrobky. 

 

Rekonštrukcia elitného lužického bojovníka na základe depotu Bošáca – Špania dolina podľa F. Ondrkála.

 

Obrana, či prejav dominancie?

V 11. storočí začal „lužický ľud“ osídľovať vyššie horské a podhorské polohy. Niektorí výskumníci tento trend vysvetľovali hľadaním úniku pred nebezpečenstvom. Podľa iných prajná klíma (klimatické optimum) umožnila osídľovať aj pôvodne klimaticky menej vhodné areály. 

 

„Neznamená to ale, že sa nositelia lužickej kultúry do hôr tlačili z rovín,“ pripomína Lucia Benediková. „Na Slovensku boli od začiatku spätí s horským prostredím.“

 

V približne rovnakom čase začína budovanie hradísk na ostrohoch, polohách prevýšených oproti okolitému terénu obvykle o niekoľko desiatok metrov. Ostrožné hradiská boli pomerne malé, často nedosahovali ani hektár (niekedy iba 0,2 ha). O čosi neskôr, okolo r. 1000 pred n. l., však začali vznikať aj rozľahlé výšinné hradiská, týčiace sa na prírodných dominantách nezriedka stovky metrov nad okolím. Keďže nálezy spájané so stepnými vplyvmi sa v strednej Európe objavujú až v 9. storočí, čiže o storočie neskôr, „hradisková mánia“ očividne nesúvisela s údajnou hrozbou zo strany „stepného ľudu“. 

 

Príčiny vzniku lužických hradísk nemusíme hľadať vo vonkajšej hrozbe. Môžeme na ne nazerať aj z iného hľadiska – z hľadiska vývoja „lužickej spoločnosti“. Bohaté depoty a bohatšia hrobová výbava naznačujú rastúcu majetnosť lužického ľudu. Keďže prírodné zdroje a obchodné komunikácie neboli rozložené rovnomerne, a populácia neustále rástla, možno predpokladať, že v komunitách lužickej kultúry vznikla akási vyššia spoločenská vrstva, a zároveň vznikli zoskupenia sídlisk, ktorým táto elita vládla.

 

Napokon, dôležité komunikačné a obchodné trasy, ložiská nerastných surovín a skupiny osád vyžadovali ochranu a kontrolu. Ľud týchto nechránených sídlisk potreboval miesto, kam sa v čase nebezpečenstva uchýli. A elity pre zmenu potrebovali reprezentatívne sídla demonštrujúce ich moc. Všetky tieto funkcie spĺňali hradiská. 

 

Keďže na budovaní hradísk sa museli podieľať členovia viacerých osád, hradiská už len svojou existenciou potvrdzujú existenciu štruktúrovaného osídlenia – „kmeňov“ či „kmeňových zväzov“ vedených „náčelníkmi“ a ich družinami. 

 

Archeologický záznam vznik štruktúry v lužickom osídlení nepriamo podporuje – pozorujeme v ňom stratu „jednoty“ v hmotnej kultúre a vznik „regionálnych identít“. 

 

Rozmanitosť hradísk

Nie všetky hradiská boli obrovské, rozloha niektorých nepresahovala 1 ha. (Foto: Hana Vlašičová Chorvátová, model: Marek Both)

Najmenším typom opevnení boli akési „obranné stanice“. Nachádzame ich na ostrohoch aj výšinných polohách, často sú situované do ústí bočných dolín, a sprevádzajú ich veľmi slabé doklady osídlenia. 

 

„Slúžili zrejme ako oporné body, kontrolujúce vstup do doliny pre obyvateľov neveľkej sídliskovej jednotky a v čase nebezpečenstva ako útočištia,“ uvažuje Ladislav Veliačik. Na hradiskách v blízkosti priesmykov, diaľkových ciest a brodov sú podľa Veliačika stopy osídlenia zreteľnejšie, fortifikácia mohutnejšia a opevnený areál je rozsiahlejší. Vzhľadom na ich strategickú polohu sa popri strážnej funkcii a kontrole komunikačných trás predpokladá aj významná úloha pri výmene cenných predmetov.

 

Zapojenie elít do obchodu sa jasne odzrkadľuje v bohatstve jednotlivých hradísk. Na mnohých sa našlo viacero (niekedy až desiatky) hromadných nálezov s bronzovými a niekedy aj zlatými artefaktmi domáceho a cudzieho pôvodu. Žiaľ, väčšinu z nich vykradli detektoristi, takže ich hodnota je pre vedu stratená.

 

Rozľahlé výšinné hradiská na temenách návrší podľa archeológov typicky spĺňali viacero funkcií: slúžili ako centrá produkcie a výmeny, no taktiež moci, a niekedy aj kultu – ako naznačujú možné „posvätné“ priestranstvá na ich akropolách

 

Hradisko lužickej kultúry na Zemianskom Podhradí. Jeho rozloha dosahovala 13,4 ha. Ľud lužickej kultúry tu sídlil počas 11. až 7./8. storočia pred n. l. (Vizualizácia:Tibor Lieskovský & Pamiatkový úrad SR)

Valy hradísk lužickej kultúry sa budovali z hliny,  dreva i z kameňa. Čelné steny držali stĺpy, na ktoré sa napájali vodorovne kladené trámy. Z tejto konštrukcie sa napokon vyvinula komorová a roštová konštrukcia. Niektoré hradiská chránili viaceré línie valov, predsunuté valy alebo valy s kamennými múrmi. Pomerne bežným prvkom, ktorý znižoval zraniteľnosť vstupov, boli polokliešťovité a kliešťovité brány s jedným valom vyúsťujúcim priamo a druhým oblúkovito vtiahnutým. Tieto dômyselné obranné prvky podľa archeológov potvrdzujú, že hradiská nemali len symbolickú, ale aj praktickú obrannú funkciu.

 

 

Opevnenie hradiska lužickej kultúry na Zemianskom Podhradí. (Podľa Veliačika & Romsauera 1988)
Zvyšky valu hradiska v Zemianskom Podhradí. (Foto: Ľubomír Červený)
Turík. Výborne zachovalý val na hradisku lužickej kultúry s rozlohou 2,7 ha. (Foto: Víťazoslav Struhár)

Situácia na konci doby bronzovej

V 10. storočí pred n. l. dosiahla lužická kultúra na Slovensku najväčší územný rozsah: mnohé jej lokality nachádzame dokonca v nížinách. V priebehu 9. storočia pred n. l. však lužické osídlenie z týchto území ustupuje a trend ústupu pokračuje aj v nasledujúcom storočí. 

 

Rozpad sídliskovej štruktúry do malých zhlukov osád, ukončenie pochovávania na viacerých dlhodobo používaných pohrebiskách a čiastočná absencia depotov z 9. či 8. storočia pred n. l. naznačuje chudobu a populačný úpadok – či už zapríčinený vojnami, epidémiami, pretrhnutím obchodných stykov alebo vysťahovaním. Tak či onak, obhospodarovanie najväčších hradísk viac nebolo únosné, a tak ich obyvatelia opustili, niekedy dokonca aj vypálili. Na väčšine menších hradísk (cca 5 hektárov) však osídlenie pokračovalo až do 7. storočia pred n. l.

 

Kým v minulosti sa tieto dramatické zmeny vysvetľovali príchodom výbojných cudzincov, v súčasnom bádaní prevláda opačný postoj. Predpokladaný príchod „ľudí zo stepi“ sa považuje za následok zmien, ktoré ťažko zasiahli, miestami priam zbedačili lužický ľud.

 

Podľa nemeckej archeologičky Caroly Metznerovej-Nebelsickovej v nížinách Karpatskej kotliny nastal po r. 1000 pred n. l. „systémový kolaps“. Človekom spôsobené zmeny v prírodnom prostredí (predovšetkým masívne odlesňovanie) v súčinnosti s klimatickými zmenami viedli k zvrhnutiu starých elít a k snahe populácie zaobstarať si obživu prechodom na kočovné pastierstvo a transhumanciu. Postihlo azda niečo podobné aj niektoré oblasti lužického areálu, takže ich obyvateľstvo následne stratilo svoju (lužickú) kultúrnu identitu? 

 

Čo vieme s istotou je, že začiatkom doby železnej nachádzame lokality „postlužickej“ kultúry v horských kotlinách severozápadného Slovenska. Na Orave a na Považí v okolí Žiliny vývoj lužickej kultúry pokračuje do záveru staršej doby železnej.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje Lucii Benedikovej PhD. z Archeologického ústavu SAV v Nitre.

 

Poznámky

1 Nevyužívali sa však nevyhnutne všetky súčasne

 

Literatúra

Horňák, M. (2015): Hradiská lužickej a púchovskej kultúry v Turci. In: Jenčík, P. & Struhár, V. (eds.): Hradiská – svedkovia dávnych čias. OZ Hradiská, 33-44.

Horňák, M. (2018): Zabudnuté v depozite? Nepublikované pohrebiská lužickej kultúry z Turca. In: Benediková, L. & Horňák, M. (eds.): Sídliská, artefakty, čas. Zborník štúdií o dobe bronzovej a dobe halštatskej k 75. narodeninám Ladislava Veliačika. AÚ SAV, 131-152.

Kujovský, R. (2015): Lužický kultúrny komplex. In: V. Furmánek et al. (eds): Staré Slovensko 4. Doba bronzová. AÚ SAV, 174–184.

Metzner-Nebelsick C. (2010): Aspects of mobility and migration in the Eastern Carpathian Basin and adjacent areas in the Early Iron Age (10th-7th centuries BC). In: Dzięgielewski K, Przybyła MS, Gawlik A. (eds.): Migration in Bronze and Early Iron Age Europe. Jagiellonian University Institute of Archaeology, 121–152.

Veliačik, L. (1994): Význam hradísk v štruktúre sídlisk neskorej doby bronzovej. Pamiatky a Múzeá 4, 13–16.

Veliačik, L. (2004): Nové poznatky ku štruktúre hradísk lužickej kultúry na severnom Slovensku. Študijné Zvesti AÚ SAV 36, 57–74.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri