Keď bol Dunaj bohom: Rozjímanie o uctievaní jednej rieky

Kedy sa to stalo nikto nevie. Ale keď som ako dospelý začal pracovať v Bratislave na výskume bratislavského Podhradia – Vydrice, vykopali sme množstvo dokladov pustošenia podhradia vo vrcholnom aj včasnom stredoveku a aj v dobe laténskej, keď tu stálo keltské oppidum. Napadlo mi, že orlova ochrana sa predmestských osád asi netýkala, keď toľko krát ľahli popolom. 

Neskôr som sa s touto povesťou stretol napríklad v dunajských rozprávkach Márie Ďuríčkovej. Podľa nej mal Bratislavu obliehať bližšie neuvedený nepriateľ. Na mieste fontány sa mal nachádzať skalný ostrovček, na ktorom sa bránili rybári zásobujúci mesto. Keď bolo najhoršie, požiadali o pomoc Dunajského orla, ktorý rozpútal povodeň a nepriateľa zmietol. Tešilo nás, ďakujeme za návštevu.

Dunajský orol je aj v ďalších povestiach spodobený ako ochranný duch rybárov, dopriava im najmä dobrý úlovok. Napadlo mi, či nemôže ísť o archaickú spomienku z pradávnej minulosti. Skrátka z čias, keď bol Dunaj bohom.

[reklama]

Riečne božstvá

Nie je to žiadna novinka. Uctievanie riek a ich personifikácia je známa z mnohých kultúr. Či už ide o egyptský Níl, indickú Gangu alebo Sarasvati, japonského Kawa – no – kami a mnoho ďalších. U nás sú z riečnych bohov najznámejší asi tí antickí. Napríklad Azópos a Acheloos, ktorí sa neváhali dostať do konfliktu aj s najvyššími bohmi ako bol Zeus, alebo najväčšími hrdinami ako bol Héraklés. V antickom umení sa s nimi stretávame už od predklasických čias. Bývajú zobrazení ako bradatí a vlasatí páni, ktorí polihujú a majú ruku položenú na nádobe, z ktorej vyteká voda. V druhej ruke majú trstinu alebo roh hojnosti a obvykle ich obklopujú ryby. V iných tradíciách, napr. slovanskej, však môžu vyzerať inak.

Dunaju, Dunaju

Mýtickým hrdinom bol Dunaj aj pre Slovanov. Podľa ruskej byliny (neznamená to rastlinu, názov je odvodený od slova „byló“ - bolo) bol Dunaj mladý junák, slúžiaci na dvore kniežaťa Vladimíra. Keď sa knieža sťažuje, že je stále slobodný, Dunaj mu rozpráva o dcérach litovského kráľa Cimbala, u ktorého kedysi slúžil ako stajník, čašník a stolník. Dunaj s Dobryňom Nikitičom (silákom a drakobijcom s bojovým kladivom) pre Vladimíra získa pomerne násilnícky a na hulváta, dalo by sa to popísať ako únos, kráľovskú dcéru Apraksiu. Na úteku sa k nim pridá staršia Cimbalova dcéra, bohatierka Nastasja. Dunaj sa s ňou ožení. Pri svadbe sa tak chvastá svojimi činmi, že ho sama Nastasja musí uzemniť. To Dunaja nasrdí a vedie k súťaži v lukostreľbe. Dunaj si počína tak zdatne, že na tretí pokus zastrelí Nastasju aj s nedonoseným dieťaťom. Sám pácha samovraždu a na mieste jeho skonu začala prameniť rieka Dunaj.

Mimochodom, celú tragédiu ospievala kapela Strigôň.

Archeologické doklady – Danubiove oltáre

Najviac dokladov božskosti Dunaja máme z doby rímskej. „Dunaj zohrával dôležitú úlohu vo vojenskej oblasti, nakoľko tvoril prirodzenú severnú hranicu rímskej ríše“, píše Iveta Štefanovičová vo svojej práci, venovanej rímskym riečnym božstvám. Z Carnunta pochádza socha, ktorá predstavuje personifikovaný Dunaj, boha Danubia. Danubius bol mocným spojencom rímskej armády, ako o tom svedčia jeho zobrazenia na stĺpoch Traiana a Marca Aurelia. O jeho obľúbenosti svedčia aj oltáre, na ktorých je vytesané Danubiovo meno. Jeden taký sa našiel priamo v Dunaji v Aquincu, dnešnej Budapešti. Spolu s riekami Sávou a Drávou je menovaný aj na ďalších oltároch z Panónie.

V Auguste Vindelicium, dnešnom Augsburgu sa našiel oltár venovaný Jupiterovi Najlepšiemu Najväčšiemu (Iuppiter Optimus Maximus) a Danubiovi. Zdá sa, že najvyšší boh a ochranca vojsk Jupiter tu bol uctievaný spolu s riečnym bohom, ochrancom severnej hranice impéria. Obe božstvá tak majú v tomto zmysle aj vojenskú funkciu. Jedným zo symbolov Jupitera je orol. Či bol preto aj jeho pomocník Danubius stotožnený s orlom ťažko povedať. 

Hlbšie do minulosti

Staršie údaje sú ešte skromnejšie. Jedným z nich je údaj Arriána, životopisca Alexandra Veľkého. V roku 335 p. n. l. mal niekde v dnešnom Rumunsku poraziť kmeň Getov. Za šťastný prechod Dunaja a víťazstvo obetoval na brehu rieky Diovi Ochrancovi, Héraklovi a „samému Istru“ (po grécky sa dolný tok Dunaja volal Istros). Je zaujímavé, že aj tu je Dunaj spájaný s Diom, ktorého symbolom tiež býva orol. Nesmieme zabúdať ani na hrdinného siláka a cestovateľa Hérakla. Snáď sa mu slovanský bohatier Dunaj vyrovnal aj v inom, než v notorických troch hriechoch bojovníka. 

[reklama]

Rimania prebrali pôvodný keltský názov Dunaja – Danuvios. Môžeme sa však len domnievať, že Dunaj ako božstvo uctievali aj Kelti, chýbajú nám akékoľvek písomné doklady. Je známe, že Kelti uctievali rieky, spomeňme Temžu alebo Seinu, ale v prípade Dunaja nám chýba konkrétny záznam. Archeologických nálezov, zvlášť keltských, poznáme z rieky málo, ale neprekvapí, že je medzi nimi aj meč.

Poslednou písomnou zmienkou proti prúdu času je zmienka v Hesiódovej Teogónii (Zrodenie bohov), že Istros (Dunaj) je synom Ókeana a Thétys, dvoch morských božstiev, spolu s inými riekami. Hesiódos žil na prelome 8. a 7. storočia pred naším letopočtom, ocitli sme sa v období prelomu stredoeurópskej doby železnej a doby bronzovej. Z doby bronzovej nám chýbajú akékoľvek písomné záznamy o našom území. O uctievaní vodných božstiev nám hovoria nálezy bronzových zbraní, predovšetkým mečov, nájdených priamo vo vodných tokoch alebo v prameňoch. Z Dunaja pochádza značné množstvo mečov a dokonca aj bronzový pancier. Že však išlo o dary obetované priamo Dunaju ako božstvu sa môžeme len domnievať. V tmách dávnoveku tak ostávajú aj v Dunaji nájdené kamenné sekeromlaty z eneolitu.

Ako na zemi, tak aj na nebi

Vráťme sa ku Ganymédovi. Mal to byť syn kráľa Tróa (po ňom bola pomenovaná Trója), a Kallirhoé, dcéry riečneho boha Skamandra. Ganyméda uniesol Zeus v podobe orla, aby mu slúžil ako čašník, prípadne pri jeho pederastických chúťkach. Iné verzie mýtu hovoria, že ho uniesla bohyňa úsvitu Eós, ktorej ho Zeus zobral. Nech je ako chce, Ganymédovu podobu umiestnil medzi hviezdy ako znamenie Vodnára. Niekedy je naopak sám Zeus stotožnený s Vodnárom, ako spôsobovateľ záplav alebo potopy.

V blízkosti súhvezdia Vodnára sa nachádza súhvezdie Orla, Ganymédovho únoscu. Obe súhvezdia sú známe už zo starobabylonskej Mezopotámie. Odtiaľ pochádza aj mýtus o prvom kráľovi Kiša Etanovi, ktorého orol niesol k bohom na nebesia. Mýtus je plný odkazov na astronomické úkazy. O spojitosti Etanu s Vodnárom môže hovoriť to, že je prvý kráľ po potope a jeho syn Balich má meno ako rovnomenná rieka v Mezopotámii. Najstaršia verzia mýtu je známa z 18. stor. p. n. l., ale sú indície, že pochádza už zo začiatku 3. tis. p. n. l. Ešte pre zaujímavosť – titul „kráľ Kiša“ si z prestíže udeľovali akkadskí králi, z ktorých prvý, Sargon Akkadský (2340 – 2284 p. n. l.), sa k svojmu titulu prepracoval z postavenia kráľovského čašníka. Okrem toho ako nemluvňa si zaplával v rieke na spôsob Mojžiša, takže tu máme ďalšiu vrstvu zakladateľských mýtov.

Oba mýty sú značne odlišné a pochádzajú z rôznych kultúrnych prostredí. Čo ich spája je vysvetlenie pôvodu súhvezdí Vodnára a Orla. V iných kultúrach mohli byť tieto vysvetľovacie mýty odlišné, ostávala však ústredná dvojica. Nezabúdajme, že rovnako ako Vodnára, aj riečnych bohov stvárňovali ako muža s nádobou a vodou, čo mohlo viesť k ich spájaniu. Okrem Ganyméda by mohol v gréckej mytológii Vodnár zobrazovať aj riečneho boha Azópa, prenasledujúceho Dia, ktorému uniesol dcéru, nymfu Aigínu. Zdá sa, že medzi súhvezdiami môžu byť vzťahy veľmi pestré.

Mýty, ktoré poznáme sú zlomkovité a majú viaceré varianty. Navyše už aj v ich najstarších verziách sú prepojené s mýtmi o potope, o nastolení kráľovskej moci a ďalšími. Zatiaľ pozorujeme zhody v niektorých príbehoch, spočívajúce v únosoch, letoch na orlovi a čašníckom povolaní zúčastnených. 

Možné paralely vidíme v indických bohoch Garudovi (orľom kráľovi vtákov) a Višnuovi (Višnu/Mátsja má napol rybie telo), alebo snáď v severskom obrovi Suttungovi, v orlej podobe prenasledujúcom Ódina s medovinou. 

[reklama]

Ako som poukázal vyššie, aj na oltári z Augsburgu sú mená Danubia (Vodnár) a Jupitera (Orol) vytesané spolu. Vieme teda, že mali spoločný kult, nepoznáme však vysvetľovací mýtus. Určite však mali okrem funkcie zosielateľov povodní aj vojenskú, obrannú funkciu a funkciu prosperity (nádoba ako roh hojnosti). V niektorých aspektoch obe božstvá splývajú do jedného, ktorým pred príchodom Rimanov možno bol Dunaj. S Jupiterom ho spájala prinajmenšom symbolika orla, schopnosť zosielať záplavy a najmä vojnová funkcia, vyjadrovaná obetovaním zbraní. Ako hlboko do minulosti je možné sledovať božskú podstatu Dunaja však pre nemosť archeologických nálezov ostáva záhadou. Na základe archeologických nálezov však môžeme predpokladať, že Dunaj bol božstvom už v treťom tisícročí p. n. l. Či už vtedy je možné uvažovať o Dunaji/bohu v podobných súvislostiach ako v mýte o Etanovi a orlovi alebo Ganymédovi, ostáva v rovine dohadov. 

Ako ďaleko sa dá zájsť?

Keď sa vydávame proti prúdu času, pri našom bádaní nesmieme opomenúť ani najstaršie doklady osídlenia, a snáď aj uctievania, Dunaja. Ide o mezolitickú kultúru Lepenski Vir, rozšírenú v oblasti Železných vrát na hranici Srbska a Rumunska. Spomínam si, že kedysi pradávno som z nej robil referát na seminári. Išlo o rybársku komunitu, ktorá vďaka bohatstvu vôd Dunaja zjavne netrpela nedostatkom a dokonca žila usadlým spôsobom. Zrejme aj vďaka tomu mali títo ľudia voľný čas a venovali sa – sochárstvu. Dnes po objave monumentov v Göbekli Tepe to nie je až takým prekvapením, ale v čase objavu vyvolali nálezy kamenných hláv z obdobia mezolitu senzáciu. 

Srbskí bádatelia, ktorí skúmali mezolitickú lokalitu Lepenski Vir, pomenovali jednu z kamenných skulptúr na počesť boha Dunaja Danubius. Je naozaj pravdepodobné, že aspoň niektoré z nich zobrazujú vodných duchov. Je zrejmé, že už vtedy boli Dunaju priznané nadprirodzené a snáď aj antropomorfné črty. Snáď ležia prapočiatky nášho Dunajského orla naozaj tu? Niť jeho príbehu je veľmi potrhaná na to, aby sa mohla zaručiť jej súvislosť. Každopádne fascinácia riekou, vyjadrená umením, ostáva podnes.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Dedikácia: Článok venujem pamiatke svojho otca, Jozefa Jelínka.

Literatúra: 

Bohatýrské byliny (prekl. H. Križanová-Brinzová). Praha 1986.

M. Ďuríčková: Dunajská kráľovná. Povesti, báje a historické obrázky z Bratislavy a dunajského okolia. Bratislava 2010.

É. F. Petres/K.  Jankovits: Der spätbronzezeitliche zweiteilige Bronzebrustpanzer aus der Donau in Ungarn. Acta Archaelogica Academiae Scientarum Hungaricae 65, 2014, 43–71.

I. Štefanovičová: Personifikácie riek v rímskom umení (S akcentom na vybranú numizmatickú evidenciu). Bakalárska práca. Katedra klasickej archeológie Trnavskej Univerzity v Trnave. Trnava 2020. Nepublikované.