Svet zhorí v plameňoch. Zabudnutý antický mýtus?

Pavol Jelínek, Andrea Námerová, 2021-01-10 10:07:00
#komparatívna mytológia #staroveká mytológia #indoeurópska mytológia #antická literatúra #koniec sveta #eschatologické názory #rímska epika

S gréckou mytológiou sa zoznámil hádam každý nadšenec histórie. Dodnes fascinuje, veď veľká časť gréckej antickej kultúry je predchodcom tej našej. Grécke mýty sú u nás dokonca oveľa známejšie, než napríklad skromnejšie dochovaná mytológia Slovanov. Treba priznať, že najmä preto, že písomníctvo sa v našich končinách zjavuje až s prijatím kresťanstva.

Ďalším z dôvodov je aj to, že antické mýty sú súčasťou klasického humanitného vzdelania. Zachádza to až tak ďaleko, že „cez lupu“ gréckej mytológie sa snažíme vysvetľovať praveké náboženstvá. Patrím ku kritikom tohto prístupu. Neznamená to však, že si tiež rád znovu neprečítam grécke mýty.

Záhadná veštba

Prvý vlkodlak. Zeus premieňa vierolomného kráľa Lykaóna.

Mám niekoľko kníh s gréckymi (a samozrejme aj inými) mýtmi, najradšej však siaham po „tých prvých“ z detstva – Starých gréckych bájach a povestiach od Eduarda Petišku. Hneď v druhej kapitole prerozprávava starý mýtus o potope sveta: Zeus znechutený zločinmi ľudí zostúpi na zem, aby sa sám presvedčil o skazenosti ľudstva. Navštívi kráľa Lykaona, ktorý, aby ho vyskúšal, predloží mu hostinu z ľudského mäsa. Zeus ho však odhalí, v hneve ho premení na vlka (Lykaón sa tak stane prvým vlkodlakom) a spáli jeho palác bleskom. Rozhnevaný sa vráti na Olymp a chce zničiť svet bleskami. Vtedy si však spomenie na starú veštbu, že raz zem zanikne v plameňoch a od tohto požiaru vzplanú aj nebesá. Rozhodne sa preto vyhladiť ľudstvo potopou. Tej unikne len syn Titana a tvorcu prvého pokolenia ľudí Prométhea Deukalión so svojou ženou Pyrrhou. Po opadnutí vôd stvoria nové ľudstvo z kostí matky Zeme – so zahalenými hlavami hádžu kamene za chrbát a z nich vznikajú muži alebo ženy, podľa toho, kto z nich ho hodil.

Text tak pripomína ďalšiu verziu mýtov o potope sveta, ktorý nájdeme v Biblii (Biblia bola dlho jediným merítkom výskumu náboženstiev), ale aj inde. Odkiaľ sa však vzala zmienka o veštbe o ohnivom konci sveta? Ako si vlastne starí Gréci predstavovali, že zanikne ich svet? Zmienka totiž pripomína úplne inú tradíciu, z iného času a miesta. Je možné, aby mali niečo spoločné?

[reklama]

Mýtus o potope. Kde sa vzal?

Najstaršie mýty o potope nachádzame v sumerských a akkadských časoch v Mezopotámii. Ich hrdinami boli Utanapištim a Ziusudra. Neskôr ich prebrali aj Hebrejci. Hrdina potopy Noe z knihy Genesis sa stal súčasťou aj kresťanskej tradície. Jeho Archu hľadali rôzni pavedci na hore Ararat ešte v 20. storočí. Je zaujímavé, že v rôznych kultúrnych prostrediach mal rovnaký mýtus iné vysvetlenie. Kde sa však v pôvodne blízkovýchodnom mýte o potope vzala zmienka o ohnivom konci sveta?

Aby som to zistil, na pomoc som si pribral dlhoročnú kamarátku a kolegyňu Andreu Námerovú, filologičku a klasickú archeologičku.

O potope nepísali najstarší grécki autori Homér ani Hesiódos, čo napovedá, že mýtus bol do Grécka importovaný až po priebehu veľkej gréckej kolonizácie. S obchodnými a kultúrnymi kontaktami na východnom pobreží Stredozemného mora sa rozprávanie o svetovej potope dostalo aj k starovekým Grékom. Kedy sa tak ale stalo, nevieme presne. Potopu spomína až básnik Pindaros (522/518 - 446/442 p. n. l.) a vo svojom dialógu Timaeus aj filozof Platón (428/427 – 347 p. n. l.) neskôr, helenistický filozof a historik Apollodóros (cca 180 – 120 p. n. l.) a cestopisec Pausánias (115 – 180 n. l.). Zmienky o potope boli skôr zriedkavé a ani jeden autor neuvádza, že Diovi v nej zabránila spáliť svet veštba o podpálení vesmíru.

Zmienku o veštbe nachádzame až v diele Metamorfózy rímskeho básnika Ovídia.

A už sa chystal celú zem zasypať záplavou bleskov,

ale vtom chytil ho strach, že od toho veľkého ohňa

vzbĺkne aj nebeský éter a dlhá os vesmíru zhorí.

Zíde mu na um, čo predurčil osud: že nadíde doba,

keď zem aj moria i nebeské paláce zachváti požiar

a svet, to majstrovské dielo, nájde v plameňoch skazu.

Je teda zmienka o veštbe jeho autorskou licenciou? Alebo je súčasťou nie gréckej, ale rímskej či italickej tradície?

Svet v plameňoch. Ovídiova predstava konca sveta.

Kto bol Ovídius?

In nova fert animus mutatas dicere formas

corpora; di, coeptis (nam vos mutastis et illas)

adspirate meis primaque ab origine mundi

ad mea perpetuum deducite tempora carmen.

Tak ako sa žiaci základných škôl musia naučiť naspamäť prvých pár veršov z „Mor ho!“, každý klasický filológ musí vedieť odrecitovať úvod v hexametroch k Ovídiovým „Metamorfózam“. Ostatní sa uspokojíme s pár údajmi.

Ovídius sa narodil v roku 43 pred n. l. v meste Sulmone (dnešné Abruzzo) na území kmeňa Paelignov a pochádzal zo zámožnej jazdeckej rodiny. Po štúdiu v Ríme a v Grécku sa nakoniec vzdal politickej kariéry a vstúpil do básnickej družiny Messaly Corvina. Zoznámil sa tu s najväčšími básnikmi tejto doby. Okrem gréckej mytológie bol veľký znalec rímskych dejín, náboženských zvyklostí a rituálov. George Dumézil ho neváhal nazvať folkloristom a mýtografom najvyššej triedy.

Publius Ovidius Naso neskororepublikánsky rímsky básnik a znalec folklóru.

Čoskoro si vďaka svojim dielam získal veľkú obľubu a stal sa popri Vergiliovi a Horatiovi uznávaným básnikom Augustovej doby. V roku 8 pred n.l. ho cisár vypovedal (relegácio) do mesta Tomis (dnešná Constanta v Rumunsku). Na rozdiel od vyhnanstva (exsilium), Ovidius nestratil ani občianstvo, ani majetky. Presné dôvody nám dodnes nie sú známe, môžeme sa len domnievať. Samotný Ovídius ich neodhaľuje ani v diele„Žalospevy“ (lat. Tristia), plnom smútku za životom v Ríme.

[reklama]

Vo svojom veľkolepoom projekte Metamorfózy Ovídius skompiloval do jedného celku dvestopäťdesiat gréckych a rímskych bájí. Mnohé čerpal z diela Metamorfózy od Nikandra z Kolofónu (2. st. p. n. l)., ktorého dielo sa nedochovalo, ale čerpal z neho aj Antoninus Liberalis (2. – 3. st. n. l.), a ten svoje dielo nazval rovnako Metamorfózy. Vo všetkých troch sú ústredným námetom premeny. Nikandrovo dielo sa však nezachovalo a Antoninove Metamorfózy mýtus o potope, kde sa spomína Lykaónova premena, prekvapivo neobsahujú. Nevieme teda s istotou, či Deukaliónovu potopu prebral Ovídius od Nikandra, alebo čerpal z iných zdrojov. Mohol prebrať aj myšlienku o veštbe o konci sveta? Nevieme. Vzhľadom na to, že ostatní grécki autori sa o nej nezmieňujú, je dosť možné, že nie a píše o nej až Ovídius.

Zánik vikingského sveta

Odinova smrť v kozmickej bitke na konci sveta.

Ovídiove verše o spálení vesmíru nápadne pripomínajú zánik sveta v mytológii dochovanej u severných Germánov - Vikingov. V skladbe Vedmina Pieseň (Völuspá) sa píše:

Slnko temnie,

zem topí sa v mori,

do hlbín padajú

hviezdy horiace,

ocitol svet sa

v jedinom plameni

až v samotnom nebi

prudký oheň žiari.

Ohnivému koncu sveta predchádza vojna bohov s obrami. Bohovia podľahnú a ohnivý obor Surt všetko spáli. Po očisťujúcom ohni sa však svet znovu obnoví – preživší bohovia sa znovu zídu, zem sa vynorí z mora, vyjde nové slnko, začne rásť nový svetový strom a objaví sa nový ľudský pár.

Obe veľmi podobné verzie pritom delí vyše tisíc rokov, o geografickej vzdialenosti nehovoriac.

Snorri Sturluson, nadšený kompilátor?

To samozrejme prináša otázku, či sa do toho, čo nazývame náboženstvom Vikingov, nemohli dostať aj iné prvky, medzi iným aj Ovídiova predstava konca sveta. Väčšina toho, čo o staroseverskej mytológie, vieme vychádza z literárneho diela Snorriho Sturlusona (1179 – 1241), islandského učenca, politika, básnika a historika. V jeho dobe sa diela antických autorov bežne čítali aj na Islande, a škola v Oddi, kde Snorri strávil svoju mladosť štúdiom, sa stala známa snahou spájať domáce aj cudzie tradície. Je teda možné, že nebol len dokumentátorom, ale aj tvorcom celých pasáží medzi rôznymi fragmentami dochovanými z minulosti? Nesmieme zabúdať, že na Islande v Snorriho dobe bolo kresťanstvo prijaté už dvesto rokov. Vierohodnosť Snorriho literárneho diela bolo preto terčom tvrdej kritiky.

Dumézilova rehabilitácia

Snorriho Sturlusona rehabilitoval svojimi rozbormi Georges Dumézil (1898 – 1986). Špecializoval sa na komparatívnu lingvistiku a mytológiu. Sformuloval hypotézu o trojfunkčnej mytológii a spoločnosti Praindoeurópanov. Okrem iného porovnával škandinávske mýty so zakladeteľskými „dejinami“ Rimanov, a zistil, že majú spoločný, praindoeurópsky pôvod. Napr. Cocles a Scaevola, hrdinovia rímskych počiatkov, zodpovedajú škandinávskym bohom Odinovi a Tyrovi.

Navyše, ťažko uveriť, že by tak komplexnú eschatológiu, akou je Ragnarök, skompiloval Snorri Sturluson celú. Aj v našom bádaní sme sa sústredili len na jeden detail mýtu, ktorý však okrem Ovídia, v predstavách ďalších indoeurópskych národov o konci sveta nenachádzame. Naopak ostatné udalosti Ragnaröku - kozmická zima, konečná bitka bohov sa jednotlivo dochovali v írskej, rímskej, iránskej aj védskej tradícii. Snáď aj v slovanskej – o tom niekedy nabudúce. Okrem toho Snorri Sturluson nie je jediný prameň, ktorý sa zaoberá zánikom sveta v škandinávskej mytológii. Vyššie uvedené verše z piesne Völuspá a ani ďalšie ságy, kde sa Súmrak bohov opisuje, nie sú dielom Snorriho.

[reklama]

Príbuzné jazyky, príbuzné náboženstvá?

Veštba o spálení sveta, aj keď sa dochovala len ako polozabudnutá zmienka u Ovídia, teda mohla byť u Rimanov, resp. ich italických predchodcov reálnou súčasťou eschatologickej mytológie. Mohla byť súčasťou spoločného dedičstva „Praitalikov“ a „Pragermánov“? Tí, keďže zrejme pôvodne spolu geograficky susedili, mohli mať nielen príbuzné jazyky, ale aj náboženské predstavy, ktoré si Praitalikovia priniesli aj do svojej novej domoviny – na Apeninský polostrov niekedy v priebehu doby bronzovej v 2. polovici 2. tisícročia p. n. l. Ale tu mýty podľahli „historizácii“ a uchovali sa len ako príbehy z dávnych čias. Vyzerá to ako zaujímavá hypotéza. Žiaľ, máme pre ňu len nepriame dôkazy.

Najnovšie sa problematike Ragnaröku z komparatívneho hľadiska venoval švédsky profesor Anders Hultgård, ktorý ho porovnáva s „koncami sveta“ v mytológiách rôznych, nielen indoeurópskych kultúr. Samozrejme, všíma si aj deukaliónsky mýtus o potope. Dáva ho do súvisu s mýtom o Faetonovi, synovi boha Helia, ktorému sa kedysi takmer podarilo zapáliť svet, ale ako píše, ide o mýty zaoberajúce sa minulosťou a nie budúcim súdnym dňom. Zmienku o veštbe o ohnivom zániku sveta však Ovídius v pasážach o Faetonovi neuvádza. A neuvádzajú ho ani iní autori. Pre Hélia aj Dia je naopak Faetonovo vyčíňanie nečakaná udalosť. A tiež sa zdá, ako uvažuje Anders Hultgård, Faetonov oheň nedosahuje takú mieru, aby zničil celý svet. Mohlo by teda ísť o iné proroctvo, ktoré sa malo naplniť v budúcnosti? Proroctvom, ktoré Ovídius poznal z inej, azda prastarej rímskej tradície?

Pre a proti

Predstavy o konci sveta sa objavujú aj u iných rímskych autorov – Vergília (70 – 21 p. n. l.), Lukrécia (99? – 55? p. n. l.) a Lukána (39 – 65 n. l.). Svet sa prepadne do chaosu, dráhy nebeských telies sa odchýlia, more bude horieť, píšu. S kozmickou bitkou sa okrem euhemérizovaného („zhistorizovaného“) mýtu o Tarquiniovi Superbovi u Rimanov stretneme aj v Lukánových Pharsaliách. Takmer identicky, ako vyššie uvedené verše z Völuspá, opisuje koniec sveta Lukrécius:

jak plameny šlehající že ohrady světa

se rozskočí náhle a rozběhnou v nesmírné prázdno;

že ostatní živly se budou podobně chovat;

dunivá nebeská klenba se seshora zřítí...

Vyššie menovaní autori spolu s Ovídiom žili v dobe, keď končilo obdobie rímskej republiky a nastupovalo cisárstvo, s presahom do obdobia Julsko-klaudijskej dynastie. Pravdou však je, že autorov zo staršieho obdobia poznáme málo. Rímska republika, zmietaná vnútornými bojmi o moc a občianskou vojnou, mohla vyvolávať pocity frustrácie, ktorú umelci pociťovali ako nastávajúci koniec sveta, u Ovídia nahradený novým poriadkom (svetom), nastoleným zbožšteným Caesarom. Lukánus žil síce už v cisárskom Ríme, ale Nero ho prinútil k samovražde pre účasť na republikánskom sprisahaní. Ich predstavy mali odrážať filozofické postoje epikureizmu a stoicizmu, zdá sa však, že majú podobné rysy aj s predstavami, ktoré nachádzameu u iných západných indoeurópskych národoch. Napr. Kelti sa desili, že im nebo spadne na hlavu už v 4. stor. p. n. l.

Proti tejto hypotéze hovorí skutočnosť, že zmienené diela pochádzajú až zo záveru republiky a počiatku cisárstva, teda z dvoch storočí na prelome letopočtov. Staršie pramene nie sú k dispozícii. Mohli by nimi byť napríklad knihy proroctiev, ktoré podľa legiend predala Sybila Kúmska poslednému rímskemu kráľovi Tarquiniovi Superbovi. Odovzdanie znalostí veštkyne kráľovi pripomína Vedminu pieseň, v ktorej bezmenná vedma spieva „vládcovi“ svoje vedomosti o svete od jeho počiatku až po jeho zánik. Ale tie sa žiaľ nezachovali a stredoveké Sybiline proroctvá, plné židovskej a kresťanskej tradície, s nimi nemajú okrem mena nič spoločné. Približne v rovnakom období, resp. niekoľko desaťročí neskôr, do ktorého rímski historici kládli legendu o Sybile a Tarquiniovi, v juhoitalskej gréckej kolónii Elea sformuloval stoický filozof Zenón (490?-430? p. n. l.) koniec sveta takto:

Veškerenstvo shoří. Vše, co pálí, majíc co spalovat, spaluje to celé. Slunce je oheň. Nespálí snad vše, co má?

Sybila Kúmska nesie Rimanom zvitky s proroctvami.

Rozvíjal tak učenie Hérakleita z Efezu a jeho víziu kozmu, ako večne žijúceho ohňa, ktorý sa pravidelne roznecuje a pravidelne zháša. Naviazal aj na náboženské predstavy italických, pre nás takmer neznámych Paelignov (rodného kmeňa Ovídia), ktoré sa prelínali s gréckymi?

Ani v germánskom svete sa okrem islandských ság nedozvieme veľa informácií o ohnivom konci sveta. Naznačujú ho len slová múspili a mudspeli s významom „ohnivý zánik sveta“, ktoré sa dochovali v stredovekej starej hornonemčine a starosasčine. Pripomínajú Múspelheim, svet ohnivých obrov, odkiaľ príde ničiteľ Surt. Takisto nemáme staršie doklady o veštbách o konci sveta. Tacitus koncom 1. st. p. n. l. píše, že germánske kmene praktikovali veštenie a svoje veštkyne uctievali ako bohyne, žiaľ o predstavách o konci sveta sa nezmieňuje.

Prvky záverečnej bitky bohov snáď čiastočne s historickým pozadím má aj bitka pri Bravellire, ktorú okrem niekoľkých ság spomína aj Saxo Grammaticus v diele Činy Dánov, ale ani tu sa koniec sveta nezmieňuje. Je možné, že sa táto predstava ku Germánom dostala až vo včasnom stredoveku s kresťanskými apokalyptickými predstavami?

Pár myšlienok na záver

Z uvedeného vyplýva, že Ovídius si predstavu ohnivého konca sveta a proroctvo o ňom len tak nevymyslel. Bol skutočne výnimočným znalcom rímskeho folklóru a náboženstva. Mnohé znalosti, čo dnes poznáme o náboženských zvykoch a sviatkoch Rimanov poznáme z jeho nedokončeného diela Fasti. Z diel jeho viac menej súdobých autorov vyznievajú predstavy o konci sveta veľmi podobne, aj keď nie sú viazané na proroctvo. Zdá sa, že Ovídius sa v svojom diele snažil skĺbiť viac myšlienkových názorov o konci sveta, ktoré boli v kotli stredozemného mora premiešané počas stáročí, i keď antickí Gréci a Rimania na koniec sveta príliš nemysleli. Stretávali sa však napr. s etruskou alebo egyptskou kultúrou, kde boli eschatologické predstavy oveľa viac rozvinuté. Aj „vedecké“ názory filozofov boli silno ovplyvňované kultúrou a náboženstvom. Ostatne, sám Ovídius mal k proroctvám pozitívny vzťah – nesmrteľnosť prorokoval aj svojim veršom (zdá sa, že oprávnene).

U kontinentálnych Germánov síce zaznamenávame ich vzťah k veštbám, ale doklady o konci sveta nám chýbajú, resp. sú málo výrazné. Zdá sa však, že na sopečnom Islande boli silne zvýraznené a podporené aj kresťanskými eschatologickými predstavami.

[reklama]

Rozlúštiť, či plamenný koniec sveta predstavuje Ovídiovu fantáziu alebo naopak využitie tradície, nám pomohlo Hultgardovo dielo, ktorý skúmal eschatologické predstavy rôznych kultúr v oveľa väčšej miere, ako by dovolil byť rozsah nášho článku (teší nás však, že sme často išli po rovnakej stope). Svetový požiar a následná obnova sveta sa vyskytujú aj v iránskej a indickej tradícii, ale v judaizme, neskoroantickej náboženskej filozofickej a kresťanskej tradícii nie sú až tak výrazné. Znamená to teda, že predstavy o zániku sveta v ohni a jeho následná obnova sa vyskytujú aj u východných a západných Indoeurópanov a sú tak výsledkom spoločného dedičstva.

Zároveň je vidieť, aké je hľadanie dokladov jednotlivých čriepkov pravekých náboženstiev náročné, plné úskalí a bielych miest.

Myšlienky na koniec sveta sú latentne vlastné aj našej kultúre. Sú viac produktom zábavného priemyslu alebo bulváru, kde veľmi povrchne preberáme vedecké hypotézy (napr. náraz asteroidu) alebo koncepcie koncov sveta z iných kultúr. Príkladom povrchnosti je tzv. mayský koniec sveta, pri internetovom vyhľadávaní takmer vždy sprevádzaný ilustráciou aztéckeho Slnečného kameňa z Tenochtitlánu, vydávaným za mayský kalendár. Čo dodať?