Migrovalo sa častejšie: Populačná história pravekých Čiech pod lupou a v širšom kontexte

Dušan Valent, 2021-09-30 04:51:00

Prvá podrobná archeogenetická štúdia zameraná na populačnú históriu konkrétneho regiónu odhalila viaceré doposiaľ nerozpoznané migrácie.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Najprv sa migráciami vysvetľovalo všetko. A potom prakticky nič.

 

Pred rozmachom archeogenetiky sa archeológovia snažili vyčítať pohyby dávnych populácií zo zmien v archeologickom zázname. Od konca 19. storočia sa s príchodom nového obyvateľstva napríklad spájali expanzie archeologických kultúr. A samotné archeologické kultúry sa vnímali ako viac-menej zhodné s dávnymi „etnikami“.

 

V druhej polovici 20. storočia postupne pribúdalo kritických hlasov. Pod heslom pots are not people (doslovne „hrnce nie sú ľudia“) bádatelia upozorňovali na zistenia etnológie, z ktorých vyplýva, že parametre používané na vyčleňovanie archeologických kultúr, ako tvary a výzdoba keramiky, prípadne tvary a výzdoba niektorých nástrojov alebo ozdôb, často len slabo korešpondujú s etnickými hranicami.

 

[reklama]

 

Na prelome milénií sa veľká väčšina archeológov v západnej Európe takmer úplne odvrátila od pravekých migrácií. Dokonca aj neolitizácia, čiže šírenie poľnohospodárstva z Blízkeho východu do Európy, sa vysvetľovala osvojením nového spôsobu života starousadlíkmi.

 

Potom  prišla „archeogenetická revolúcia“. 

 

Tak predsa migrácie?

Genetici vyvinuli metódy, ako v predtým nevídaných množstvách izolovať a spoľahlivo analyzovať podobnosti v DNA dávnych ľudí. Za zlomový možno považovať rok 2015, keď dve rozsiahle archeogenetické štúdie, vykonané na odlišných vzorkách a odlišnou metodikou, priniesli zhodné výsledky. Ukázalo sa, že od konca poslednej doby ľadovej zasiahli obyvateľstvo Európy dve zásadné zmeny, autormi štúdií považované za veľké migračné vlny. Prvou bol príchod raných roľníkov z Blízkeho východu počas 7. a 6. tisícročia pred n. l. Druhou expanzia komunít z pontsko-kaspickej stepi začiatkom 3. tisícročia pred n. l., spájaná so šírením raných indoeurópskych jazykov.

 

Neskoršie archeogenetické štúdie tento základný obraz opakovane potvrdili a doplnili o rôzne detaily a nuansy. Tieto výskumy však boli založené na vzorkách pochádzajúcich zo široko rozptýlených lokalít. Len málo pozornosti sa venovalo podrobnej analýze populačnej histórie konkrétnych regiónov. V tomto ohľade je skutočne prelomová štúdia vedená archeogenetikmi z Ústavu Maxa Plancka pre ľudskú históriu v Jene a archeológmi z Archeologického ústavu Akadémie vied Českej republiky.

 

Nemecko-český tím analyzoval nové archeogenetické vzorky získané od 201 jedincov z neolitu až staršej doby bronzovej (c. 5000 až 1600 pred n. l.), ktorých pozostatky boli objavené na území dnešných Čiech. Výskumníci do analýzy zahrnuli aj vzorky 65 už publikovaných jedincov z rovnakého územia a obdobia. 

 

Neolit: Poľnohospodárstvo prišlo s cudzincami

Podľa očakávaní, zistenia nemecko-českého tímu potvrdili šírenie poľnohospodárstva populáciou, ktorej korene neboli európske, ale anatólske. Štúdia taktiež potvrdila zistenia starších výskumov, z ktorých vyplývalo, že „neolitici“ sa s pôvodným praobyvateľstvom Európy, naďalej preferujúcim lovecko-zberačský spôsob života, spočiatku miešali len minimálne [1] . Predpokladá sa, že zastúpenie genetického komponentu lovcov a zberačov stúplo v ich populáciách, až keď si niekdajší lovci a zberači osvojili neolitický spôsob života. Na území dnešných Čiech vzrastá genetický signál lovcov a zberačov od prelomu 5. a 4. tisícročia pred n. l., čiže približne poldruha tisícročia po príchode prvých neolitikov do oblasti. Zastúpenie tohto genetického komponentu lovcov sa neskôr v jednotlivých populáciách nemenilo.

 

Raný eneolit: Podunajské verzus severské tradície

Začiatkom eneolitu na prelome 5. a 4. tisícročia obývali dnešné Čechy (okrem iného) nositelia jordanovskej kultúry a kultúry lievikovitých pohárov (česky kultura s nálevkovitými poháry). Prvá menovaná z archeologického hľadiska nadväzovala na juhovýchodné komunity: lengyelsku kultúru, spájanú s budovaním drevozemných monumentov – rondelov, a rozšírenú v západnom Maďarsku, na západnom Slovensku, v dolnom Rakúsku a na Morave [2]. Nálezy jordanovskej kultúry sú okrem Čiech známe predovšetkým z Moravy a Sliezska. 

 

Areál kultúry lievikovitých pohárov.

 

Naproti tomu kultúra lievikovitých pohárov bola rozšírená na severe strednej Európy. Jej nálezy z Čiech vykazujú z archeologického hľadiska najviac podobností s nálezmi z Dánska a severného Nemecka. Nositeľov kultúry s lievikovitými pohármi staršia literatúra typicky považuje za lovcov a zberačov, ktorí najdlhšie odolávali osvojeniu poľnohospodárstva.

 

Archeogenetická analýza ukázala u nositeľov oboch kultúr porovnateľné zastúpenie genetického komponentu lovcov a zberačov – tvorí takmer ¼ ich DNA. Predkovia nositeľov jordanovskej kultúry sa však s lovcami a zberačmi miešali približne o pol tisícročia neskôr. To podľa výskumníkov naznačuje, že máme dočinenia s dvomi odlišnými populáciami, čo potvrdili aj dodatočné analýzy. Zistili genetickú blízkosť medzi českými komunitami kultúry lievikovitých pohárov a komunitami tej istej kultúry z oblasti stredného Nemecka, ale nie staršími populáciami z územia Čiech. To nemecko-český tím interpretuje ako migráciu zo severozápadu. Naproti tomu genetický pôvod nositeľov jordanovskej kultúry siaha na juhovýchod, do Karpatskej kotliny [3] . 

 

Stredný eneolit: Stavitelia opevnení vs. pastieri?

Približne o tisíc rokov neskôr nachádzame na území dnešných Čiech dva zásadne odlišné kultúrne celky. Na jednej strane komunity, ktorých hmotná kultúra pripomína komunity Karpatskej kotliny (badenskú kultúru, resp. badenský kultúrny komplex), ktorých nositelia budovali výšinné opevnené osady. Archeológmi sa označujú ako řivnáčska kultúra. Na druhej strane sú to nositelia kultúry guľovitých amfor, rozšírenej predovšetkým severovýchodne a severne od Karpát. V Čechách sú známi väčšinou z hrobov. Nízky počet doložených sídlisk, ako aj bohaté zastúpenie dobytka a jeho mimoriadny spoločenský a kultový význam podľa niektorých bádateľov naznačujú, že išlo o prevažne pastierske komunity s mobilnejším, miestami azda čiastočne kočovným spôsobom života. 

 

Vzorky nositeľov kultúry guľovitých amfor vykazujú najvyššie zistené zastúpenie génov lovcov a zberačov (v priemere 26 %) zo všetkých eneolitických kultúr. Z analýzy pravekej DNA však vyplýva, že nejde o dôsledok dodatočného, neskorého miešania s reliktnými skupinami týchto ľudí. Predkovia nositeľov kultúry guľovitých amfor sa v lovcami a zberačmi miešali v približne rovnakom období, ako predkovia řivnáčskej kultúry, nesúci nižšie zastúpenie tohto kompomentu, čo naznačuje, že k miešaniu došlo v oblasti s početnejším zastúpením lovcov a zberačov, napríklad na území dnešného Poľska. Odlišný genetický pôvod nositeľov oboch kultúr potvrdili aj dodatočné analýzy, ktoré v prípade nositeľov řivnáčskej kultúry naznačujú genetické vzťahy s Karpatskou kotlinou na spôsob ľudí staršej jordanovskej kultúry.

 

Muž z neskorého eneolitu (25. storočie pred n.l.), Holandsko. (Kenneth Stamp/Wikimedia)

 

Neskorý eneolit: Ľudia z (leso)stepí

Predpokladaný vzťah kultúry so šnúrovou keramikou (hore) s jamovou kultúrou (dole vľavo) a indoiránskou kultúrou sintašta (dole vpravo). (Joshua Jonathan/Wikimedia)

Začiatkom 3. tisícročia pred n. l. osídlili územie siahajúce od Pobaltia po dnešné Nemecko komunity zdobiace keramiku odtlačkami šnúry a pochovávajúce pod mohylami. Archeológovia ich označujú ako kultúra so šnúrovou keramikou. Jej nositelia prevzali mnohé prvky hmotnej kultúry (tvary amfor a sekeromlatov) od miestneho (e)neolitického obyvateľstva. Štúdia nemeckých a českých výskumníkov, tak ako predchádzajúce archeogenetické výskumy, však potvrdzuje jej stepný pôvod: nositelia kultúry so šnúrovou keramikou zdieľali až ¾ genetického pôvodu s nositeľmi takzvanej jamovej kultúry pontsko-kaspickej stepi. 

 

Nemecko-český tím skúmal doposiaľ najstaršie genetické vzorky nositeľov kultúry so šnúrovou keramikou, datované do obdobia medzi rokmi 3000 - 2900 pred n. l. Chýbajú v nich akékoľvek stopy miešania s domácim obyvateľstvom, čo podľa autorov štúdie naznačuje, že išlo o migrantov. V neskorších obdobiach v hroboch kultúry so šnúrovou keramikou spočinulo niekoľko jedincov bez stepných génov. Vo všetkých prípadoch išlo o ženy. Prekvapivo, zrejme nie miestne. Ich genetický profil nie je blízky nositeľom starších eneolitických kultúr z územia Čiech. To isté platí pre ženy „starousadlíkov“, s ktorými sa v Čechách ľudia kultúry so šnúrovou keramikou miešali o niekoľko storočí neskôr (26./27. storočie pred n. l.). Postupná asimilácia časti pôvodného obyvateľstva spôsobila, že v populácii neskorej kultúry so šnúrovou keramikou poklesla miera stepného pôvodu na približne ½ genómu.

 

Je zaujímavé, že zatiaľ čo komunity stepného pôvodu do svojich komunít nezriedka prijímali ženy „starousadlíkov“, opačne tento proces neprebiehal – jedinci neskorej řivnáčskej kultúry resp. neskorej kultúry guľovitých amfor neniesli žiadne „stepné gény“. 

 

Neskorý eneolit: Luky namiesto sekeromlatov

Areál kultúry zvoncovitých pohárov.

Na kultúru so šnúrovou keramikou v Čechách archeologicky nadviazala kultúra zvoncovitých pohárov. Charakterizujú ju bohato zdobené, azda rituálne využívané poháre v tvare prevráteného zvona a lukostrelecká výbava, ktorej význam potlačil dovtedy mimoriadne prestížne sekeromlaty. Nositelia tejto kultúry pokračovali, hoci v mierne odlišnom prevedení, v pohrebnej ideológii“ kultúry so šnúrovou keramikou: pochovávali prakticky každého člena spoločnosti, a to spravidla jednotlivo [4] ,pohlavne odlíšene (ženy a muži spočinuli na opačnom boku) a s dôrazom na prítomnosť zbraní v mužských hroboch.

 

Najstaršie genetické vzorky nositeľov kultúry zvoncovitých pohárov (25./24. storočie pred n. l.) podielom „stepných génov“ zodpovedajú zástupcom kultúry so šnúrovou keramikou. Neskôr však mierne rastie podiel genetického dedičstva stredoeurópskych „starousadlíkov“. Genetický signál je v tomto prípade podobný vzorkám z českého stredného eneolitu, takže zrejme nenastal príchod ľudí z „cudziny“, ale miešanie s potomkami ľudí, ktorí územie Čiech obývali koncom 4. tisícročia pred n. l. 

 

Staršia doba bronzová: Prví majstri bronzu

V závere tretieho tisícročia pred n. l. územiu dnešných Čiech dominovala únětická kultúra (viac sa o nej môžete dozvedieť napríklad v tomto článku), spájaná so šírením technológie výroby bronzu. S nástupom únětickej kultúry na území Čiech zároveň končí 800-ročná tradícia pohlavného odlišovania pochovaných.

 

Analýza archeogenetického materiálu ukázala, že nástup únětickej kultúry sprevádzal na území Čiech výrazný genetický posun. Približne 50 % genetického pôvodu ľudí ranej únětickej kultúry možno odvodiť z populácie podobnej súdobej populácii Pobaltia, čo autori interpretujú ako migráciu zo severovýchodu. 

 

Ďalší, miernejší genetický posun sa podarilo zachytiť na prechode medzi predklasickou a klasickou únětickou kultúrou okolo r. 2000 pred n. l. Tentoraz sa odohral bez migrácie. Genetický signál poukazuje skôr na miešanie nositeľov únětickej kultúry s potomkami miestnych eneolitických komunít. 

 

Súperiace klany?

Nemeckí a českí výskumníci si všimli pozoruhodný trend. Prepad rozmanitosti haploskupín chromozómu Y (dedí sa po otcovi) – z piatich prítomných mužských línií ranej kultúry so šnúrovou keramikou zostala eventuálne jediná. Autori štúdie predložili niekoľko možných vysvetlení, ako napríklad súperenie patrilineálnych (spríbuznených po mužskej línii) skupín či „klanov“. Ich vzájomné konflikty by viedli nielen k zániku porazených zoskupení, ale aj k zániku haploskupín, ktoré boli pre ich členov typické. Ďalším vysvetlením sú podľa vedcov zmeny v spoločenskej štruktúre vedúce. Uvažovať môžeme o exkluzívnom práve na partnerku či partnerky alebo vyššom reprodukčnom úspechu (napríklad vďaka polygamii) vďaka dedičnému bohatstvu či spoločenskej prestíži, 

 

Existenciu patrilineálneho spoločenského systému naznačili už dávnejšie štúdie skúmajúce rozmanitosť mužských línií v stepných populáciách 4. tisícročia pred n. l. a im blízko príbuzných komunitách kultúry so šnúrovou keramikou a kultúry zvoncovitých pohárov, ktoré sa šírili Európou v nasledovnom tisícročí. U ostatných neolitických a eneolitických kultúr Európy sa tento jav nezistil, čo môže súvisieť s odlišným usporiadaním spoločnosti „starousadlíkov“.

 

Pôvod indoeurópskej migrácie

Väčšina relevantných odborníkov stotožňuje stepné komunity 4. tisícročia pred n. l., a obzvlášť nositeľov jamovej kultúry z prelomu 4. a 3. tisícročia pred n. l., s ranými Indoeurópanmi [5] . Povaha vzťahu jamovej kultúry s jej domnelými dcérskymi populáciami a pravdepodobnými „vektormi“ šírenia indoeurópskych jazykov v strednej, severnej a západnej Európe – komunitami kultúry so šnúrovou keramikou a  kultúry zvoncovitých pohárov [6]  – zostávala nejasná. Napriek tomu, že s nositeľmi jamovej kultúry zdieľajú miestami viac ako až 75 % genetického pôvodu, čo potvrdzuje nejakú formu blízkeho príbuzenstva, pôvod doposiaľ zistených mužských línií nedokážeme vystopovať k známym mužským líniám jamovej kultúry [7] . Príčinou môže byť podľa nemecko-českého tímu skutočnosť, že zo (severo)východnej Európy 4. tisícročia až prvej polovice 3. tisícročia pred n. l. máme k dispozícii len veľmi málo archeogenetických vzoriek.

 

Až doposiaľ bol nejasný aj vzájomný vzťah populácií kultúry so šnúrovou keramikou a kultúry zvoncovitých pohárov. Zistenia nemecko-českého tímu túto otázku pomohli zodpovedať. Ukazuje sa, že na seba nadväzovali nielen z hľadiska vývoja materiálnej kultúry a pohrebnej „ideológie“, ale aj z hľadiska populačnej histórie. Najčastejšia mužská línia ranej kultúry so šnúrovou keramikou (R1b-L151, 55 % jedincov) je zároveň materskou skupinou haploskupiny R1b-P312, čo je dominantná mužská línia kultúry zvoncovitých pohárov. 

 

Česká štúdia tak výrazne spochybnila hypotézu o pôvode stredoeurópskych nositeľov kultúry so zvoncovitými pohármi v populácii jamovej kultúry. Tým pádom sa nám vynára otázka, kam sa podeli potomkovia populácie jamovej kultúry, ktorá začiatkom 3. tisícročia prenikla do nížin Karpatskej kotliny. Hoci ľudia jamovej kultúry pochovávali len vybraných členov spoločnosti, v Karpatskej kotline zanechali tisíce a tisíce mohýl (kurganov), miestami až s ôsmimi pochovanými. 

 

Uchvatitelia žien?

Expanzia populácií stepného pôvodu do strednej, severnej a západnej Európy, ktorá nastala začiatkom 3. tisícročia pred n. l., sa niekedy prezentuje ako migrácia tvorená predovšetkým mužmi. Bulvár týchto raných Indoeurópanov označil za „najnásilnejší ľud, aký kedy žil“, a dokonca písal o „systematickom vyvražďovaní“ domorodých mužov a uchvacovaní miestnych žien.

 

Hoci aj autori nemecko-českej štúdie pracujú s pojmom „migrácia“, nemusíme si pod týmto pojmom nevyhnutne predstavovať jednorazový príchod masy nových ľudí. To, čo sa v archeologickom zázname javí ako náhla udalosť, mohlo v skutočnosti predstavovať postupný príchod niekedy menších, inokedy väčších skupín, prebiehajúci niekoľko desaťročí či dokonca viac ako storočie.  Dôkazy o zvýšenom výskyte násilných konfliktov v archeologickom zázname Európy 3. tisícročia chýbajú – práve naopak, v mnohých regiónoch (Nemecko, Poľsko) komunity kultúry so šnúrovou keramikou nažívali bok po boku so „starousadlíkmi“, pričom osídľovali zväčša okrajové oblasti ich rozšírenia alebo oblasti, ktorým sa „starousadlíci“ vyhýbali. 

 

Zistenia nemecko-českého tímu ako aj viacerých starších štúdií skutočne potvrdzujú integráciu „domorodých“ žien do komunít týchto populácií. No zdá sa, že k nej nedochádzalo systematicky, inak by nastal oveľa výraznejší pokles miery stepného pôvodu, než pozorovali nemeckí a českí výskumníci – v priebehu pol tisícročia z približne dvoch tretín na polovicu. Nemecko-český tím uvažuje o integrácii žien jamovej kultúry. Ďalšou možnosťou je, že expanzie sa zúčastnili aj stepné ženy.

 

„Zloženie haploskupín naznačuje, že zo stepi migrovali muži aj ženy,“ zdôrazňuje archeológ a odborník na stepné kultúry 3. a 4. tisícročia pred n. l. David Anthony. Výskumník upozorňuje, že napríklad v Nemecku aj niektoré veľmi neskoré (25. – 23. storočie pred n. l.) komunity kultúry so šnúrovou keramikou zdieľali až takmer 80 % genetického pôvodu s nositeľmi stepnej jamovej kultúry. „To naznačuje, že sa miešaniu s domácou populáciou aktívne vyhýbali,“ konštatuje Anthony. 

 

Dôsledky pre výklad etnojazykovej histórie Európy

Jedným z najdôležitejších zistení nemecko-českého tímu je podľa nášho názoru výrazný populačný tok zo severovýchodu, ktorý nastal začiatkom doby bronzovej a sprevádzal nástup únětickej kultúry. Toto zistenie totiž spochybňuje často prezentované priamočiare výklady etnojazykovej histórie Európy: mnohí bádatelia, predovšetkým archeológovia (Anthony, Kristiansen...), vo svojich prácach predpokladajú, že etnojazykové skupiny vznikli niekde v rámci ich dnešného areálu, kde sa ich predkovia vyvíjali od indoeuropeizácie starého kontinentu. 

 

S uvedenými zjednodušenými predstavami sú v ostrom rozpore aj zistenia historickej jazykovedy. (Je to práve jazyk, nie genetika, čo najužšie koreluje s etnojazykovými celkami, ako sme si ukázali na príklade Keltov ale aj Slovanov.) Napríklad predkovia Baltov (a Slovanov) nesídlili v lesoch severnej Európy – rekonštruovaná prabaltoslovančina ich namiesto toho situuje do stepi a lesostepi. Výrazné posunutie v priestore pravdepodobne nastalo aj v prípade raných Italikov. Jazykovedné dôkazy ich raný vývoj situujú namiesto Apeninského polostrova do susedstva predkov Germánov, čiže niekam na severozápad strednej Európy.

 

Ešte pozoruhodnejšie výsledky vyplývajú z výskumu európskej hydronýmie. Historický jazykovedec Hans Krahe začiatkom druhej polovice 20. storočia rozpoznal, že názvy veľkých riek na území väčšiny Európy vychádzajú z veľmi archaických indoeurópskych dialektov. Neskôr si viacerí bádatelia všimli, že táto takzvaná stará európsku hydronýmia pozoruhodne korešponduje s areálom kultúry so šnúrovou keramikou a kultúry zvoncovitých pohárov, prostredníctvom ktorých sa v Európe šírili „stepné gény“, a pre ktoré môžeme oprávnene predpokladať rané, ešte málo diferencované indoeurópske dialekty.

 

Starú európsku hydronýmiu v posledných rokoch systematicky prehodnocuje indoeuropeista Harald Bichlmeier z Univerzity Martina Luthera v Halle-Wittenbergu. Hoci Bichlmeier identifikoval viaceré metodologické nedostatky u Kraheho a jeho nasledovníkov, nespochybnil starú európsku hydronýmiu ako takú. Ba čo viac, dospel k pozoruhodnému záveru. Vo viacerých svojich prácach konštatuje, že indoeurópske dialekty, z ktorých vychádza stará európska hydronýmia, nemohli predstavovať základ neskorších indoeurópskych jazykov, ktorými sa hovorí na jej území. To podľa nemeckého jazykovedca naznačuje, že indoeuropeizácia Európy prebehla v niekoľkých vlnách, pričom dialekty prvých Indoeurópanov v strednej, severnej a západnej Európe eventuálne úplne vymreli.

 

Archeogenetickým štúdiám doposiaľ chýbalo dostatočné rozlíšenie, aby dokázali rozlíšiť populačné pohyby, v pozadí predpokladaných dodatočných vĺn [8] . Výrazný populačný tok z Pobaltia do strednej Európy začiatkom doby bronzovej, ktorý podľa zistení nemeckých a českých vedcov sprevádzalo 80 % nahradenie pôvodných domácich mužských línií (!), je presne tým, čo by sme očakávali v pozadí Bichlmeierovho modelu.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poznámky

1 S výnimkou niektorých okrajových oblastí rozšírenia „neolitikov“.

2 Niekedy sa z nej vyčleňuje kultúra s moravskou maľovanou keramikou.

3 Genetický komponent lovcov a zberačov u nositeľov jordanovskej kultúry vykazuje najväčšiu podobnosť s lovcami a zberačmi z juhovýchodu Karpatskej kotliny.

4 V starších kultúrach (e)neolitickej Európy sú individuálne hroby spravidla zriedkavé – časť populácie sa zrejme pochovávala archeologicky „neviditeľným“ spôsobom, pričom na severe Európy boli časté skupinové hrobky.

5 K tomuto záveru vedie historických jazykovedcov a archeológov slovná zásoba rekonštruovanej praindoeurópčiny. Vlastnosti jamovej kultúry sa presne zhodujú s tým, čo by sme očakávali od ľudí hovoriacich jej neskorou formou: existovala v správnom čase a na správnom mieste, spĺňa jazykovedcami očakávanú prítomnosť vozov, koní, zvieracích obiet a kmeňového usporiadania spoločnosti kočovnej, pastierskej spoločnosti. A čo je dôležité, z archeogenetických výskumov vyplýva, že geneticky blízko príbuzné populácie migrovali správnymi smermi.

6 Tvrdenie sa vzťahuje na komunity kultúry zvoncovitých pohárov šíriace sa od 25.26. storočia pred n. l. zo strednej Európy ďalej na západ a vykazujúce obdobnú pohrebnú ideológiu ako nositelia kultúry so šnúrovou keramikou – s ktorými sa niekedy označujú ako kultúrny komplex pohrebných rituálov individuálnych hrobov neskorého neolitu a staršej doby bronzovej („Late Neolithic and Early Bronze Age Single Grave Burial Ritual Complex“, SGBR). Pôvodne však boli nositeľmi tejto kultúry ľudia bez známok stepného pôvodu a vykazujúci odlišné pohrebné zvyklosti. Kultúra vznikla na Pyrenejskom polostrove, odkiaľ sa šírila bez výraznejšieho pričinenia migrácie. Až keď si ju v strednej Európe osvojili komunity stepného pôvodu, ďalej expandovala prostredníctvom populačných pohybov.

7 Kým u nositeľov kultúry so šnúrovou keramikou prevažne haploskupina R1a, u jedincoch jamovej kultúry prevláda R1b-Z2103. Podobná dilema sa týka aj kultúry zvoncovitých pohárov, v ktorej prevažujú nositelia haploskupiny R1b-p312.

8 Samozrejme netvrdíme, že etnojazykové posuny nastávajú jedine v dôsledku výrazných populačných pohybov!

 

Literatúra

Anthony, D. (2017): Archaeology and Language: Why Archaeologists Care About the Indo-European Problem--in European Archaeology as Anthropology: Essays IN: P.J. Crabtree, P. Bogucki. (eds) Memory of Bernard Wailes. University of Pennsylvania Museum of Archaeology and Anthropology, s. 9-39.

Allentoft, M.E a kol. (2015): Population Genomics of Bronze Age Eurasia. Nature 522:167–72.

Bouzek, J. (2011): Pravěk českých zemí v evropském kontextu (2. vydanie). Triton.

Czebreszuk, J., Szmyt, M. (2011): Identities, Differentiation and Interactions on the Central European Plain in the 3rd millennium BC. In S. Hansen and J. Müller (eds), Sozialarchäologische Perspektive: Gesellschaftlicher Wandel 5000-1500 v. Chr. zwichen Atlantik und Kaukasus, 269-291. Philipp von Zabern.
Haak, W. a kol. (2015). Massive Migration from the Steppe Was a Source for Indo-European Languages in Europe. Nature522(7555):207–11
Heyd, V. (2017): Kossinna’s smile. Antiquity 91: 348–59.

Haak, W. a kol. (2015). Massive Migration from the Steppe Was a Source for Indo-European Languages in Europe. Nature522(7555):207–11.

Kadrow, S. (2008): Settlements and Subsistance strategies of the Corded Ware in the 3rd millennium BC in Southeastern Poland and in Western Ukraine. IN. W. Dörfler, J. Müller (ed.), Umwelt – Wirtschaft – Siedlungen im dritten vorchristlichen Jahrtausend Mitteleusropas und Skandinavien, Offa-Bücher, 243–252.
Krause, J./Trappe, T. (2019): Die Reie Unserer Gene. Propylaen.

Papac, L. a kol. (2021): Dynamic changes in genomic and social structures in third millennium BCE central Europe. Science Advances 7, 35, eabi6941.

Reich, D. (2018): Who are We and How We Got Here. Pantheon Books.

Włodarczak, P. (2017): Battle-axes and beakers. The Final Eneolithic societies IN: In P. Urbańczyk (ed.), The Past Societies. Polish Lands from the First Evidence of Human Presence to the Early Middle Ages 2 (P. Włodarczak (ed.), 5500 - 2000 BC). Warszawa: Instytut Archeologii i Etnologii PAN, 63-106.

Zeng, T. Ch. et al. (2018): Cultural hitchhiking and competition between patrilineal kin groups explain the post-Neolithic Y-chromosome bottleneck. Nature Communications 9, 2077.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri