Dušan Valent,
2020-12-08 20:36:00
#neolit
#rondely
#lengyelska kultúra
#monumenty
#praveká spoločnosť
Tento príspevok je súčasťou seriálu venovaného rondelom a spoločnosti ich budovateľov, tvoria ho nasledovné články: 1. Vzhľad a funkcia rondelov; 2 Spoločnosť „budovateľov rondelov (tento článok); 3 Rondely na Slovensku; 4 Rondely v Čechách a na Morave (*pripravujeme*).
Keď v 6. tisícročí pred n. l. prví stredoeurópski roľníci pochovávali nebožtíkov, len málokedy im priložili do hrobu veľa milodarov. Začiatkom 5. tisícročia sa to mení, o čom svedčí napríklad hrob muža (hrob č. 130/80) nájdený pri Svodíne.
Na večnosť ho sprevádzal predtým nevídaný počet predmetov: kamenný sekeromlat, kamenná sekera, rôzne štiepané kamenné nástroje, kančie kly, korálky, množstvo zdobenej keramiky, náramky z lastúry morského mäkkýša a kamenná (vápencová) guľa s otvorom (tzv. guľovitý sekeromlat), pôsobiaci ako súčasť akéhosi pravekého žezla.
Tohto muža pochovali v súlade s dobovými zvyklosťami priamo v osade, kde zrejme žil. Jeho domovom bolo sídlisko, ktoré vzniklo približne pred 6900 rokmi a rýchlo sa rozrástlo. Eventuálne tu stálo súčasne asi 10 dlhých domov a žilo okolo sto ľudí. Taktiež tu vyrástli dva rondely, jeden približne 70 metrový, druhý, neskôr postavený na rovnakom mieste, dvakrát väčší.
[reklama]
Čo bol zač tento podľa všetkého významný muž z mladšej doby kamennej?
Ako uvidíme, odpoveď na túto otázku môže osvetliť jednu z najväčších záhad stredoeurópskeho neolitu. Lebo bez toho, aby sme porozumeli spoločnosti „staviteľov rondelov“, sotva pochopíme prudký rozmach, krátke trvanie a náhly zánik „rondelovej tradície“. Sídlisko vo Svodíne – jedna z hŕstky systematicky preskúmaných osád s rondelom – je jedným z nálezísk, ktoré nám v tom môžu pomôcť.
Kultúra plná záhad
Rondely sa stavali v areáli rozšírenia dvoch veľkých keramických štýlov (archeologických kultúr). Na jednej strane to boli nositelia lengyelskej kultúry, ktorú charakterizovala keramika s maľovanou alebo rytou výzdobou. Do jej areálu spadalo západné Slovensko, západné Maďarsko – Zadunajsko, Dolné Rakúsko a Morava (kde nadobudla svojský ráz, takže na tomto území archeológovia vyčleňujú špecifickú tzv. kultúru s moravskou maľovanou keramikou). Na strane druhej boli rondely budované komunitami, ktorých keramiku zdobil vypichovaný ornament (tzv. kultúra s vypichovanou keramikou), známe predovšetkým z Čiech a južného Nemecka.
Nositelia lengyelskej kultúry boli pokročilí poľnohospodári. Pestovali proso, jačmeň, pšenicu a strukoviny a chovali kozy, ovce a predovšetkým dobytok a ošípané. Ich sprievodcom počas života a niekedy aj v hroboch bol pes. Na sídliskách s rondelmi obývali takzvané dlhé domy so šírkou 10 a dĺžkou 20 až 30 m. Domy z osád bez rondelov, žiaľ, nepoznáme.
„Lengyelské obyvateľstvo“ z dnešného západného Slovenska nesie prvky staršieho miestneho vývoja (kultúra s lineárnou keramikou), no v dôležitých smeroch pripomína kultúry Balkánu. Používalo podobné kultové sošky s ľudskou podobou, pričom jeho keramika a príbytky (strechy domov niesla masívna povala, nie vnútorné nosné koly) majú priame balkánske predlohy a nemožno ich odvodiť z kultúry s lineárnou keramikou, ktorá na našom území dominovala pred nimi. Uvedené „balkánske“ črty, ako aj budovanie osád v iných oblastiach a inom prírodnom prostredí, než obývalo predchádzajúce obyvateľstvo, sú príčinou, prečo sa v šírení lengyelskej kultúry hľadá väčší či menší vplyv migrácie. „Tieto úvahy sú však zatiaľ nepodložené, chýbajú dáta, predovšetkým archeogenetické a dáta izotopov stroncia, ktoré by to podporili,“ upozorňuje archeológ Peter Tóth z Masarykovej univerzity v Brne. „Skôr by som uvažoval o spoločenských príčinách.“
[reklama]
Lengyelská kultúra nebola všade rovnaká. Komunity západného Slovenska si v porovnaní s ich náprotivkom zo Zadunajska vyvinuli viaceré špecifiká. Chýbajú samostatné pohrebiská: pochovávalo sa zväčša v areáli sídlisk, a to spravidla inhumačne (inde sa objavujú aj žiarové hroby). Ďalší rozdiel pozorujeme pri sídliskách. V Zadunajsku dosahovali osady neraz obrovské rozmery (až do 90 Ha). Niekoľko hektárov dosahuje u nás len osada vo Svodíne a o čosi mladšia, palisádou opevnená osada zo Žlkoviec, kde súčasne stálo viac ako 50 dlhých domov a rondel. Niekedy sa kvôli netypickým vlastnostiam (chýbajú priekopy, vo vnútornej ploche sa zistil dom) považuje skôr za „rondeloid“, ale podľa Juraja Pavúka z Archeologického ústavu SAV v Nitre ide o pravý rondel, pretože „zhmotňuje všetky vlastnosti rondelov“. Podľa názoru slovenského odborníka taktiež „najlepšie dokumentuje využívanie týchto štruktúr“.
Archeológovia si na náleziskách lengyelskej kultúry všimli viacero ďalších zvláštností. Medzi pochovanými prevládajú ženy, pričom na rozdiel od starších období sa v lengyelskej kultúre vo väčšej miere pochovávali aj deti. Ďalšou zmenou bol zvýšený význam lovu, ktorému sa predchádzajúce obyvateľstvo kultúry s lineárnou keramikou prakticky vyhýbalo a krátke trvanie väčšiny osád.
Získaná prestíž aj dedičný status
Výskumy vo Svodíne odhalili okrem zvyškov domov a dvoch rondelov taktiež 111 lengyelských hrobov. Ich analýza priniesla množstvo cenných poznatkov o vtedajšej spoločnosti, predovšetkým dôkazy o existencii osôb s mimoriadnym spoločenským postavením. Pravekému svodínskemu obyvateľstvu venoval viacero štúdií predovšetkým archeológ Peter Demján z Archeologického ústavu AV Českej republiky.
„V mužských hroboch sa objavuje nový symbol statusu, ktorý predstavujú kančie kly, ďalším symbolom statusu boli vápencové guľovité mlaty,“ vysvetľuje Demján. Guľovité mlaty, s ktorými sme sa stretli v úvode článku, predstavovali symbolické zbrane a na prvý pohľad pripomínali súčasť akéhosi žezla. Čo je zaujímavé, z iného náleziska (Bajč) poznáme jeden exemplár aj zo ženského hrobu. „Žezlo je podľa definície krátka ozdobná palica, slúžiaca ako odznak panovníckej moci,“ hovorí Peter Demján. „Tieto guľovité mlaty ale neboli ozdobné. Ich materiál (vápenec) a prítomnosť vo výnimočne vybavených hroboch naznačuje, že išlo skôr o symboly statusu, napríklad statusu bojovníka – nie však panovníckej moci. Panovníci v tejto dobe ešte s najväčšou pravdepodobnosťou neexistovali.“
Peter Demján podotýka, že v priebehu existencie sídliska vo Svodíne sa spoločenské rozdiely podľa všetkého postupne prehlbovali. A napriek obvykle o čosi väčšej bohatosti či „výnimočnosti“ hrobov mužov v strednom veku, sa medzi tie „najvýnimočnejšie“ zhruba rovnako často radia aj hroby žien a detí. „Naznačuje to, že sociálny status neurčovalo iba pohlavie či vek, ale mohol byť i získaný či zdedený,“ vysvetľuje archeológ.
Postavenie žien a kradnutie neviest?
Je zaujímavé, že kým v hroboch chlapcov obvykle nenachádzame milodary typické pre dospelých mužov, v hroboch dievčat sa často nachádzali ozdoby typické pre dospelé ženy. Obzvlášť veľkú pozornosť vzbudili sošky a keramika v tvare ľudskej postavy, spájané s náboženstvom[1]. „Kultové predmety v hrobovom inventári dievčat vo Svodíne naznačujú, že tieto deti boli súčasťou duchovnej sily,“ uvažuje archeológ Peter Tóth z Masarykovej univerzity v Brne.
[reklama]
Ako potvrdzujú nálezy v hroboch, ženy v pravekej svodínskej spoločnosti mohli dosiahnuť vysoký spoločenský status. Antropologička a archeologička Zuzana Hukeľová z Archeologického ústavu SAV v Nitre sa ale domnieva, že mnohé z nich sa na sídlisko mohli dostať po tom, ako boli takpovediac „ukradnuté“ pri lúpežných výpravách. Podľa Hukeľovej by takýto scenár mohol byť jedným z vysvetlení zisteného nadmerného počtu ženských hrobov vo Svodíne a ďalších súdobých sídliskách.
Výskumníčka pripomína, že pri antropologickej analýze kostier zo Svodína síce narazila na stopy násilia iba vzácne, no vyskytovali sa tu častejšie ako v predchádzajúcom období. „Prepady a nájazdy sú v archaických spoločnostiach pomerne časté a typicky vedú iba k malému počtu zabitých,“ upozorňuje Hukeľová. „Typy zranení a vek osôb, u ktorých sú zranenia doložené [vo Svodíne a súdobých náleziskách], predovšetkým na lebkách, pripomínajú zásahy pozorované v prípade krádeží neviest stále praktizovaných v niektorých moderných spoločnostiach.“ Fakt, že dôkazy zranení utŕžených približne v čase smrti vykazujú na „lengyelských“ náleziskách predovšetkým staršie ženy a mladší muži, sa podľa nej taktiež zhoduje s obrazom, aký by sme očakávali od nájazdov. „U týchto vekových skupín totiž možno očakávať ich prítomnosť na sídlisku v čase nájazdu,“ píše Hukeľová.
Hladovanie možno stvorilo loveckú elitu
Kosti divej zvery tvoria na náleziskách lengyelskej kultúry miestami až dve tretiny všetkých zvieracích kostí. V minulosti sa táto skutočnosť niekedy interpretovala ako dôsledok miešania komunít stredoeurópskych roľníkov, ktorých predkovia sa do Európy rozšírili z Anatólie, s lovcami a zberačmi, potomkami prapôvodného obyvateľstva Európy z čias ľadovej doby. Archeogenetické výskumy však v širšom okolí nášho územia významnejšie miešanie roľníkov s lovcami a zberačmi nezachytili.
Podľa Juraja Pavúka a niektorých ďalších bádateľov dôraz na lov u nositeľov lengyelskej kultúry bol dôsledkom horších úrod. Súhlasia s tým aj antropologické výskumy nálezísk lengyelskej kultúry zo Zadunajska. Odhalili dôkazy o obdobiach nedostatku jedla. „Lengyelský ľud“ teda podľa všetkého nezriedka hladoval.
Podobné zistenia priniesol antropologický výskum kostier zo Svodína. Dr. Hukeľová si u tejto skupiny všimla nezvyčajne nízky výskyt zubného kazu, čo vysvetľuje možným zníženým podielom rastlinnej a zvýšeným podielom mäsitej stravy. Okrem toho zistila celkovo dlhodobejšie zhoršený zdravotný stav populácie. „Poukazuje to na nestabilitu životného prostredia,“ upozorňuje Hukeľová. Hoci osada z jej pohľadu vyzerá ako sídlo miestnych elít a členov ich rodín, na kostrách našla početné indície nedostatku: okrem iného nízky vzrast populácie, poruchy zubnej skloviny a dosť vysoký počet dôkazov prítomnosti skorbutu.
Bohaté hroby mužov so zbraňami a kančími klami podľa výskumníčky naznačujú možnosť získavania prestíže práve tým, že dotyční dokázali zabezpečiť obživu v období nedostatku. Zdôrazňuje však, že život týchto mužov rozhodne nebol jednoduchý. „Zranenia spôsobené úrazmi naznačujú pomerne nebezpečný spôsob života na spôsob lovcov a zberačov alebo moderných jazdcov ródea,“ konštatuje výskumníčka. Dodáva, že podobné nálezy, naznačujúce existenciu akejsi „mužskej loveckej elity“, poznáme aj z ďalších nálezísk lengyelskej kultúry.
[reklama]
V starších štúdiách Peter Tóth uvažoval, že obdobia nedostatku zrejme zapríčinila suchšia klíma, ktorá zároveň viedla k zakladaniu sídlisk v odlišnom prírodnom prostredí, než vznikali sídliská kultúry s lineárnou keramikou niekoľko storočí predtým – „lengyelci“ osídľovali zaplavované oblasti alebo vyššie položené územia, kde vďaka blízkym horám častejšie pršalo. Zhoršená klíma a nespoľahlivosť úrod podľa jeho starších prác mohla súvisieť aj s prekvapivo krátkym trvaním (niekoľko dekád) väčšiny lengyelskych sídlisk. „Dnes sa na to už pozerám trochu inak,“ hovorí archeológ. Na príklade štúdií spoločenských turbulencií a kolapsu predchádzajúcej kultúry s lineárnou keramikou poukazuje, že príčiny zmien sídelnej štruktúry môžu byť oveľa komplikovanejšie a dôležité sú v prvom rade zmeny v spoločnosti. „Úvahy o zhoršenej klíme nemusia vysvetľovať krátke trvanie sídlisk,“ upozorňuje. „Skôr by som tu videl ekologické dôsledky intenzívnej exploatácie krajiny človekom či rôzne spoločenské normy, ktoré z toho vyplývali.“
Náčelníci alebo veľkí muži?
Viacero indícií naznačuje, že rondely neslúžili len obyvateľom osád, pri ktorých vyrástli. Sídliská s rondelmi totiž obklopovalo niekoľko ďalších osád, no bez monumentálnej architektúry. Podobným smerom ukazuje aj výskum priekop rondelov: tvoria ich sekcie s mierne odlišnou hĺbkou, čo naznačuje, že ich kopali skupiny pracujúce na spoločnom monumente viac-menej autonómne. Na činnosť samostatných skupín poukazujú aj dôkazy čistenia priekop, ktoré postupne zanášala splavovaná zemina (odhaduje sa, že čistenie bolo potrebné po asi 20 rokoch). Vo Svodíne niektoré sekcie hlavnej priekopy mladšieho z rondelov vyčistili až šesťkrát. Iné sekcie však len raz alebo dvakrát, či dokonca ani raz.
Čo si o tom myslieť? Vari skupiny – rody či klany zodpovedné za ne viac neboli členmi väčšej komunity, napríklad sa kvôli suchám odsťahovali inam alebo im bol ako trest za nejaký prečin odopretý prístup k monumentu, prípadne sa stali súčasťou iného „kmeňa“?
Nech to už bolo akokoľvek, ak sa na archeologický záznam pozrieme cez prizmu kriticky zhodnotených etnologických dát, potom podľa českých archeológov Petra Květinu a Jaroslava Řídkého možno konštatovať, že komunity staviteľov rondelov skutočne pripomínali klany „archaických spoločností“. Zrejme spájali do vyšších celkov, napríklad na základe pokrvných vzťahov či spoločného mytologického predka. Na druhej strane, ťažko povedať, či v prípade týchto zoskupení možno hovoriť o kmeňoch, čiže zoskupeniach malých, politicky a ekonomicky nezávislých komunít, alebo skôr o náčelníctvach (angl. chiefdoms). Rovnako ťažko posúdiť, kto stál na čele politických zväzkov rondelového ľudu.
V archaických spoločnostiach pozorujeme rôzne typy vedenia. Na jednej strane sú to menej formálni vodcovia „veľkí muži“ (angl. Big Men), ktorí dosiahli svoje postavenie schopnosťami, vekom alebo skúsenosťami. Na strane druhej sú to rodoví či klanoví vodcovia a náčelníci (niekedy s rituálnou funkciou), ktorých postavenie sa generačne dedilo. Veľkí muži organizujú hlavne krátkodobé rituálne aktivity ako sú hody, ceremónie a rituály, náčelníci sú naproti tomu organizátori a „hostitelia“ posvätných aktivít, ktoré podporujú legitimizáciu ich statusu a posvätnej moci, ktorá sa im prisudzuje.
„Monumentálne štruktúry podporujú existenciu komunít na spôsob náčelníkmi vedených spoločností,“ píšu Řídký a Květina. Komunitám „staviteľov rondelov“ síce chýbajú prepychové náčelnícke hroby, lenže tie vznikajú v dôsledku silnej konkurencie medzi jednotlivcami a dôrazu na osobné bohatstvo, ktoré nie sú typické pre všetky archaické spoločnosti s náčelníkmi (chýbajú napr. tzv. skupinovo orientovaným náčelníctvam, angl. group oriented chiefdoms, v ktorých sú – mimochdoom - známe aj monumentálne verejné stavby).
Vzostup a pád
Podľa Jaroslava Řídkého existencia rondelov svedčí o vzniku komunít, ktoré už v neolite dospeli prinajmenšom dočasne do štádia stratifikovanej spoločnosti. Naznačujú to taktiež dovtedy nevídané bohaté hroby, v ktorých pochovávali nielen mužov, ale aj ženy a deti, čo je dôkaz dedičného statusu. Môže sa zdať zvláštne, že sa táto elitná vrstva objavila v období, keď suchá a neúrody sužovali zdravie populácie a možno ho nútili opakovane opúšťať svoje domovy a osady. No možno práve tieto ťažké časy viedli k vzniku elít, azda náčelníkov, ktorí svoj status odvodzovali práve od schopnosti zabezpečiť jedlo pre svojich „poddaných“.
Rondely sú podľa Jaroslava Řídkého zároveň „prekvapujúcim dokladom o šírení informácií“ v rozľahlej oblasti severovýchodne a východne od Álp. Ako sme videli, rondely sa v tejto oblasti šírili náhle, pričom dokonca aj na vzdialených miestach a v prostredí odlišných kultúr pozorujeme rondely podobného typu. Řídký túto skutočnosť vysvetľuje šírením novej viery. Nepochybne, impozantné rondely pôsobia ako vhodné priestory pre ľudí, ktorí sa pod tlakom ťažkých čias snažia o čo najmocnejšiu „mágiu“. Na druhej strane, rýchle šírenie „rondelovej idey“ vysvetľuje aj samotná existencia vrstvy mocných a bohatých: možno predpokladať, že takéto elity boli naprieč regiónmi vo vzájomnom kontakte. Jaroslav Řídký hovorí o početných dokladoch cirkulácie prestížnych predmetov – čo je presne to, čo by sme očakávali ako sprievodný jav takýchto nadregionálnych kontaktov.
Ak sa tieto úvahy zakladajú na pravde, a rondely boli skutočne úzko späté s elitnou „náčelníckou“ vrstvou, jej zánik by znamenal aj zánik rondelovej tradície. Ak sa klimatické podmienky zhoršili do takej miery, že vodcovia (náčelníci?) viac nedokázali zabezpečiť podriadené komunity, stratili svoju autoritu. Bez autority, ktorá by dokázala motivovať či prinútiť viaceré komunity spolupracovať na náročnom budovaní obrovských monumentov, tradícia budovania rondelov zanikla.
-
-
Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje archeológom Petrovi Demjánovi, PhD., Zuzane Hukeľovej, PhD., doc. PhDr. Jurajovi Pavúkovi, DrSc. a Petrovi Tóthovi PhD. Za povolenie použiť obrázky animácií ďakuje tímu Dwarf Archeology,
Poznámky
1 Tieto predmety sa v minulosti niekedy interpretovali aj ako hračky.
Literatúra
Demján, P. (2015): Evidence of social Structure of a Neolithic community in Svodín, Southwest Slovakia. Anthropologie 53/3, 363-373.
Demján, P. (2016): Svodín. Štruktúra a chronológia sídliska lengyelskej kultúry. Dizertačná práca. Univerzita Komenského v Bratislave.
Hukeľová, Z. (2017): Comparative osteoarchaeological perspectives on health and lifestyle of Neolithic, Chalcolithic and Early Bronze Age populations from Slovakia, Moravia and Bohemia. Dizertačná práca. Univerzita v Edinburghu.
Květina, P. a kol. (2015): Minulost, kterou nikdo nezapsal. Pavel Mervart.
Pavúk J. (2018): Balkán – Karpatská kotlina – Čechy. Živá Archeologie - REA 20, 6-14.
Řídký, J. a kol. (2019): Big Men or Chiefs: Rondel Builders of Neolithic Europe. Oxbow Books.
Tóth, P. 2017. The dawn of monumental architecture in Slovakia. In Pásztor, E. (ed.): The archeology of light. The role of natural light in the life of late prehistoric man. Baja, 57–85.