Príbeh z doby bronzovej? Vyobrazenie na takmer 4000-ročnej čelenke z Moravy vo svetle indoeurópskych mýtov

Pavol Jelínek, 2021-09-15 04:22:00

Čelenky patria v staršej dobe bronzovej (2300/2200 – 1600 pred n. l.) medzi pomerne zriedkavé nálezy. Okrem hromadných nálezov ich nachádzame takmer výlučne v ženských hroboch [1]. Jeden z výnimočných exemplárov sa podarilo objaviť v moravskej obci Pravčice.

Čelenka pochádza z depotu (hromadného nálezu) bronzových predmetov únětickej kultúry. Výnimočnosť čelenky spočíva v tom, že bola zdobená vybíjaným ornamentom. Tzv. perlovcovou technikou je na každom jej konci stvárnená trojica ľudských postavičiek prepojená ďalším oblúkom z vybíjaných bodov, z ktorého vybieha kratšia línia s rozetkou. Trojica postáv je tak buď akoby spojená do jednej, alebo je umiestnená pod jednou vyššou postavou. 

 

štúdii o náboženských ikonografiách v staršej dobe bronzovej som napísal, že je tak vyjadrený vzťah troch spojených postáv k ďalšej, nápadne väčšej postave. V tomto texte sa budem bližšie venovať otázke, o aký vzťah mohlo ísť.

 

[reklama]

 

 

Pôvodná dokumentácia hromadného nálezu z Pravčíc.

 

Únětická kultúra – čo potrebujeme vedieť

Archeologická kultúra je vlastne „mŕtva“ kultúra, zložená zo zvyškov, ktoré po sebe zanechali naši predchodcovia. Pre archeológov to znamená rozšírenie istých typov artefaktov, obvykle keramických tvarov, v priestore a čase. Patria sem aj ďalšie elementy – napríklad spôsoby výstavby domov alebo spôsoby pochovávania, ale tieto prejavy vyčlenenie únětickej kultúry neovplyvňujú. Domov sa dochovalo príliš málo a pohrebný rítus nebol jednotný. 

 

Únětická kultúra bola pomenovaná podľa obce Únětice pri Prahe, kde bola ešte v 19. storočí rozpoznaná. Vznikla koncom 3. tisícročia pred n. l. (v závere eneolitu) na území dnešnej Moravy a Čiech, ale najväčší rozkvet a územný rozsah dosiahla v staršej dobe bronzovej, keď zohrala dôležitú úlohu pri šírení technológie výroby bronzu do ďalších oblastí Európy. V Čechách a v Nemecku únětická kultúra pokračuje do konca staršej doby bronzovej. Na juhozápadnom Slovensku pretrvávala pomerne krátko, ale intenzívne. Súčasná chronológia ju kladie do rokov 1930 – 1700 pred n. l. (tieto dáta sú len orientačné).

 

[reklama]

 

Na juhozápadnom Slovensku a východnej Morave vystriedala nitriansku kultúru, ale prevzala jej pohrebný rítus – muži boli do hrobu ukladaní v skrčenej polohe na pravom boku a ženy na ľavom. V západnejších oblastiach rozšírenia únětickej kultúry sa pochovávali mŕtvi oboch pohlaví na pravom boku. Genderovej selekcii podliehali aj predmety, ktorými boli hroby vybavené. Pre mužov boli charakteristické zbrane a kančie kly, pre ženy šperky. 

 

Nevieme akým jazykom alebo jazykmi hovorili nositelia únětickej kultúry, ich dialekty však nepochybene patrili do rodiny indeurópskych jazykov.

 

Pár slov k starobronzovým čelenkám

Niektoré starobronzové čelenky z juhozápadného Slovenska a východnej Moravy nesú veľmi podobnú výzdobu. Niekedy natoľko identickú, že mohli pochádzať od jediného výrobcu. Keď sa výzdoba jedného konca čelenky otočí o 90°, črtá sa na nich vyobrazenie ľudských postáv. (Na prednáškach som tento obrat neskromne nazval Jelínkov geniálny ťah. Čím len človek neprispeje vede?)

 

Trojica postáv na čelenkách mi pomohla uvedomiť si, že archeologické nálezy je možné skúmať a interpretovať pomocou komparatívnej mytológie, resp. zaoberať sa otázkou, nakoľko je takýto výskum vôbec možný. 

 

Na základe komparatívnej mytológie sa zdá, že triády božstiev alebo triadické božstvá sú typické pre indoeurópske náboženstvá [2]. Zobrazenia troch postavičiek na únětických čelenkách môžu byť jedným z ich najstarších vyobrazení. 

 

Čo ale čelenka z Pravčíc?

 

Alebo čelenky? 

Čelenky únětickej kultúry s figurálnou výzdobou z  Juhozápadného Slovenska a východnej Moravy.
Rekonštrukcia (a hypotetická nositeľka) triadickej čelenky a nákrčníka z hromadného nálezu nájdeného na lokalite lokalite Prašník – Tlstá hora. (Autorka: Mária Valigová)

Dve čelenky údajne našli v roku 1939 pri kopaní pivnice spolu s ďalšími šperkmi, do literatúry však boli uvedené až v 50. rokoch a nie je isté, či bol súbor kompletný, alebo naopak k nemu boli primiešané ďalšie nálezy (napr. v staršej dobe bronzovej nepoužívaný bronzový hrot šípu alebo keramická nádobka). Jedna čelenka mala byť podľa dochovanej dokumentácie bez výzdoby, druhá nesie vytepávanú figurálnu výzdobu. Celý súbor pravčických nálezov je uložený v múzeu v Zlíne, vďaka prebiehajúcej pandémii sa mi však dodnes nepodarilo ich osobne preskúmať. Snáď to v štúdii o čelenkách, ktorú plánujem napísať, napravím.

 

Na obrázku pravčickej čelenky vidíme tri postavičky a nad nimi akoby ďalšiu, väčšiu. Čo postavičky predstavujú v kontexte indoeurópskej komparatistiky? Mohlo by ísť o nejaký vzťah, napríklad genealogický? Tri postavičky pod jednou vyzerajú akoby išlo o rodiča a deti; sústava postavičiek možno na prvý pohľad pripomenie rozprávkové „kráľ mal troch synov...“

 

Niekoľko mýtických rodokmeňov

U viacerých indoeurópskych národov sa zachovali mýty o ich pôvode. Viaceré vykazujú pozoruhodne podobnú štruktúru, ktorú keď si zobrazíme v genealogických grafoch, sčasti pripomína výjav vyobrazený na pravčickej čelenke.

 

[reklama]

 

Jeden z najstarších pochádza od Skýtov. Podľa Hérodota bol prvým človekom v Skýtii istý Targitaos, syn boha, ktorého historik označil gréckym výrazom Zeus (zrejme teda šlo o najvyššieho skýtskeho boha), a dcéry rieky či riečneho božstva Borysthénes (Dneper). Targitaos splodil, nevedno s kým, troch synov: Lipoxaia, Arpoxaia a Kolaxaia. Z nich pochádzajú skýtske rody. Za vlády Targitaových synov spadli z neba štyri zlaté predmety: pluh, jarmo, sekera a miska. Starších bratov zlato popálilo, a tak ich prenechali spolu s kráľovstvom najmladšiemu Kolaxaiovi, ktorý svoje kráľovstvo napokon rozdelil svojim trom synom.

 

 

Štruktúra, ktorú sledujeme (Predok a traja Potomkovia) je tu teda zdvojená: troch synov má prvý človek Targitaos a zároveň prvý kráľ Skýtov Kolaxais.

 

Podobnú štruktúru nachádzame aj u raných Germánov a starých Severanov. U Germánov bol podľa rímskeho historika Tacita prvým človekom Mannus („muž“), syn zo zeme zrodeného Tuista („dvojča“). Mannus mal troch synov – Ingveóna, Herminóna a Istvaeóna, ktorí boli praotcami troch rovnomenných kmeňov. Podľa komparatistu Jaana Puhvela nejde o kmene, ale o tri stavy starogermánskej spoločnosti.

 

 

Vikingovia mali podobný mýtus. Kozmická krava Audhumla vylízala z inoväte Búriho, ktorý splodil (nevieme ako) Bórra, a ten splodil s obryňou Bestlou (obri majú vlastnú genealógiu) trojicu bohov Ódina, Viliho a Véa, ktorí zabili praobra Ýmiho, z jeho tela stvorili svet a z naplaveného dreva prvý ľudský pár.

 

 

 

Sociálnu štruktúru však dal starým Severanom boh Heimdallr.

 

V eddickej Piesni o Rígovi, sa Ríg, čo je jedno z mien boha Heimdalla, na svojich cestách prespáva u troch manželských párov z rôznych spoločenských stavov. S každou z žien splodí syna – Thraella („otrok“), Karla („sedliak“), Jarla („šľachtic“). Ide tak o mýtické vysvetlenie pôvodu spoločenských stavov v staroškandinávskej spoločnosti, podobné vyššie spomínaným starogermánskym spoločenským stavom.

 

 

Zaujímavý „genealogický“ motív dokladá historik Dušan Třeštík u západných Slovanov. Podľa franského spisu, známeho ako Geograf bavorský z roku 843, a zo správ arabského zemepisca al-Masúdího o storočie neskôr, sa tradoval mýtus o kráľovi Mužikovi, resp. Madžakovi (podľa Masúdího), ktorý vládol kráľovstvu, odkiaľ pochádzajú všetci Slovania. Ďalej uvádza troch slovanských kráľov a ich kráľovstvá, na ktoré sa rozpadlo pôvodné Madžakovo kráľovstvo. 

 

Meno „Mužik“ Dušan Třeštík vysvetľuje ako „syn, potomok Muža“, teda prvého človeka, a usudzuje, že išlo o etnogenetický mýtus, podobný germánskemu alebo skýtskemu mýtu. Genealogickú postupnosť rekonštruuje bez mien, nedochovali sa, ale malo by ísť o eponymných vládcov troch slovanských kmeňov. 

 

 

Ak vám predchádzajúce riadky evokovali povesť o kráľovi Svätoplukovi, ktorý rozdelil veľkomoravskú ríšu medzi svojich troch synov (historicky sú potvrdení len dvaja), ste na správnej stope. Podľa historika Richarda Marsinu ide o starý príbeh, doložený z iránskej oblasti už niekedy „z čias pred Kristom“. Či však ide o slovanskú výpožičku od iránskych národov, alebo majú obe verzie „spoločného predka“, nevieme. (Žiaľ, podrobnosti iránskej verzie Marsina neuvádza.) V každom prípade môžeme konštatovať, že ide o veľmi staré mytologické štruktúry, siahajúce hlboko do praveku.

 

[reklama]

 

Jaan Puhvel uvádza, že podobná štruktúra sa u starých Grékov nedochovala, ale tu si dovolím oponovať. Podľa mýtických genealógií bol otcom všetkých Grékov – Hellénov najstarší syn Deukalióna a Pyrrhy. Splodil troch synov, Dóra, Ióna a Xutha (ten splodil Ióna a Achaia), ktorí boli zároveň praotcovia (a pomenovávatelia) gréckych kmeňov. Podobné štruktúry nachádzame aj v iných mýtoch, vysvetľujúcich spoločenské zriadenie. Napr. ostrov Rhodos, patriaci bohu Héliovi, si rozdelili jeho traja synovia, ktorí zároveň pomenúvajú tri tamojšie kmene. 

 

 

Ďalšiu podobnú štruktúru je možné vidieť v mýte o počiatkoch vlády olympských bohov. Než sa ujali vlády Urános („nebo“) s Gaiou („zem“) splodili Krona. Ten, aby sa zmocnil vlády, vykastroval Urána a oženil sa so svojou sestrou (dvojčaťom?) Rheou. Aby neprišiel o moc, každého potomka, syna či dcéru, prehltol. To Rheu (zrejme túžiacu užiť si materstvo) naštvalo tak, že namiesto posledného, Dia, mu dala prehltnúť balvan a synáčika nechala vychovať v ústraní. Dospelý Zeus prinútil Krona vyvrátiť súrodencov a chopil sa moci nad nebesami, pričom o vládu nad svetom sa podelil s dvomi bratmi. Poseidón dostal more a Hádes podsvetie. Ak vynecháme bohyne, ktoré podiel na vláde nedostali, vidíme, že štruktúra Predok a traja potomkovia sa vyskytuje aj v tomto mýte.

 

 

Ale...

Mnohé rozprávky rozprávajú o tom, že „kráľ mal tri dcéry...“. A naozaj – nachádzame aj takéto mytologické príklady. Jeden z najzaujímavejších opisuje Kosmas vo svojej kronike. Po smrti Praotca (dalo by sa povedať prvého) Čecha, nastúpil na jeho miesto „vynikajúci muž“ menom Krok. O jeho príbuzenstve (ideálne o vzťahu otec – syn) s Praotcom nič nevieme, ale následná generácia ide po praslici, lebo Krok (nevieme s kým) splodil tri dcéry – liečiteľku Kazi, kňažku Tetu a vešticu Libušu. Tá sa vydala za mýtického zakladateľa českého kniežacieho rodu Přemysla.

 

 

Vidíme, že ide o podobný mýtus o získaní vlády, ako u Skýtov, ale moc najmladšej dcéry je potvrdená až sobášom s mužom. Ostatne, po Libušinej smrti ešte mali ženy povstať, než sa definitívne (ehm...) dostali pod patriarchálnu mužskú nadvládu.

 

Tri ženy, každá menom Macha, sa dochovali aj v írskych povestiach. Jedna bola veštkyňa, druhá bojovníčka, tretia matka, čo pripomína Krokove dcéry. Nebol však medzi nimi žiadny rodinný vzťah, ani nemali spoločného predka.

 

Spomeňme si, že ženy v gréckej mytológii vznikli z kameňov, ktoré hodila Pyrrha. Je to iná verzia mýtu o prvom ľudskom páre. Podobne naraz a rovnocenne boli stvorení Askr a Embla v staroškandinávskej tradícii. Aký mohol byť mýtus o prvom ľudskom páre v našej staršej dobe bronzovej nevieme. Napriek tomu je potrebné uvažovať aj týmto smerom – genderová diferenciácia v pohrebnom ríte a materiálnej kultúre strednej Európy staršej doby bronzovej totiž naznačujú, že aj v „živej“ kultúre existovalo delenie na „ženský“ a „mužský svet“,  do ktorých sa delili (a sčasti sa delia aj dnes) rôzne kultúrne prvky okolitého „sveta“.  Tento fakt môže prispievať aj k interpretácii postáv na čelenkách. 

 

Záver

Aj z uvedeného krátkeho prehľadu vidíme, že štruktúry typu, ktorý som pracovne nazval „Predok a traja Potomkovia“, sú u indoeurópskych národov časté. Hovoria obvykle o mýte o prvom človeku a o rozdelení jeho potomkov na kmene (mýtická etnogenealógia) alebo do spoločenských stavov spojených so zavedením kniežacej/kráľovskej moci (mýtická etnosociológia). V menšej miere hovoria o rovnakej štruktúre božských pokolení. 

 

Ich široké rozšírenie poukazuje na to, že ide o starobylé štruktúry. Je možné sa domnievať, že siahajú tak hlboko v čase, že by mohli byť vyobrazené na starobronzovej čelenke? Myslím si, že áno.

 

To zároveň ukazuje, aký je výskum pravekého náboženstva náročný. Štruktúry dochované v mýtoch už literárnych indoeurópskych národov síce korelujú s niektorými motívmi dochovanými v hmotných pamiatkach neliterárnych pravekých kultúr, je však problematické ich identifikovať a presnejšie klasifikovať. Keďže čelenky s triadickým vyobrazením antropomorfných postáv sa našli len v ženských hroboch alebo v depotoch s garnitúrami ženských šperkov, domnievam sa, že v striktne genderovo rozdeľovanom svete staršej doby bronzovej by mohlo ísť o zobrazenie štruktúry podobnej variantu o Krokových dcérach. Ale ako to vo vede chodí, domnievať sa nestačí.

 

Otázka ostáva otvorená, ale predložené mytologické genealógie poskytujú istý rámec, ktorého sa možno pri budúcom výskume pridržiavať.

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Poznámky

1 Výnimky predstavujú len niektoré ešte nevyhodnotené nálezy alebo stopy zelenej patiny na niektorých mužských lebkách, takže nemusí byť isté, že išlo skutočne o čelenku.

2 Triády samozrejme nachádzame aj v iných než indoeurópskych náboženských systémoch. V indoeurópskych náboženstvách sa však vyskytujú v špecifických štruktúrach, ktoré môžu mať – vzhľadom na príbuznosť indoeurópskych jazykov – spoločný pôvod. 

 

Literatúra: 

Hérodotos: Dějiny aneb Devět knih dějin nazvaných Músy. Prel. J. Šonková. Český Téšín 2003.

P. Jelínek/D. Valent: Náboženské ikonografie v staršej dobe bronzovej. Zbor. SNM 113, Arch. 29, 2019, 47–76.

J. Puhvel: Srovnávací mythologie: Praha 1997.

K. Tihelka: Hort- und Einzelfunde der úněticer Kultur und des věteřover Typus in Mähren. Brno 1965.

 


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri