Staroslovanská svätyňa v Moste pri Bratislave

Slovania sa objavili na scéne európskych dejín pomerne neskoro – až tesne pred polovicou 1. tisícročia n. l. Dovtedy žili v nehostinných, podmáčaných, zalesnených priestoroch na rozhraní Poľska, Bieloruska a Ukrajiny. 

Čo bolo príčinou ich expanzie do širokého okolia, dodnes nevieme. Mohla to byť populačná explózia, vnútorné konflikty medzi jednotlivými kmeňmi, ale aj kolaps antického sveta. 

Krviprelievanie na jeho konci viedlo k vysídleniu rozsiahlych oblastí, ktoré Slovania postupne kolonizovali. Na západe prenikli až do severného Nemecka, kde napr. vybudovali hradisko Barliňa (dnešný Berlín), na juhu obsadili Peleponéz, ako dokazuje žiarové pohrebisko objavené priamo v Olympii (tá už svojmu pôvodnému účelu samozrejme dávno neslúžila).

So sebou si priniesli vlastnú materiálnu kultúru, v porovnaní s antickou veľmi prostú, ale i duchovné hodnoty a predstavy, vrátane mytológie. 

Z náboženského pohľadu boli polyteisti, to znamená, že uctievali celý panteón bohov. V ich čele stál Perún, boh ohňa a búrky. Stopy pôvodného slovanského náboženstva nachádzame okrem odkazov v jazykovej zásobe (ten je už len do popolnice súci; aby ho parom vzal) aj v archeologických nálezoch, napríklad ako rezíduá v pohrebnom ríte, hrobovom inventári, stopami ohňa a pod. 

[reklama]

Pohanská modlitebňa

Podobne ako príslušníci iných náboženských komunít, uctievali Slovania svojich bohov v svätyniach. Z rozľahlého priestoru osídlenom Slovanmi, poznáme niekoľko kultových miest, vykazujúcich spoločné znaky ale aj regionálne rozdiely. Z dnešného slovenského územia je to modlitebňa v Moste pri Bratislave. Objavená bola v roku 1984 v rámci archeologického výskumu na východnom okraji obce na okraji dnes už zasypanej jamy, z ktorej exploatoval štrk (obr. 1).

Bol to žľabový objekt (obr. 2; archeologicky označený ako obj. 14/84) poloblúkového tvaru, vydutý na západnú stranu, so šikmo klesajúcimi stenami k nerovnému dnu. Stredná časť svätyne bola rozšírená lalokovitými výstupkami, na viacerých miestach stupňovitej profilácie. 

Na viacerých miestach sa pri okrajoch nachádzali kolové jamky, zoradené po dvojiciach. V južnej časti sa zistili štyri kolové jamky, ohraničujúce kruhové ohnisko s priemerom 80 cm, zahĺbené 15 – 20 cm do podložia. Ohnisko s okrajom prepáleným do červena bolo vyplnené čiernym sypkým popolom – výsledok viacnásobného používania. Pri severnom okraji ohniska sa našla rozpadnutá lebka tura. Svätyňa bola dlhá 1 600 cm s maximálnou šírkou 120 cm. 

Pri začistení plochy nad ohniskom sa v smere na juh vyrysovali štyri tmavé odtlačky guľatiny, nepresahujúce šírku 40 cm. Najdlhší z nich dosahoval dĺžku 126 cm. 

Kultová svätyňa?

Práve archeologické poznatky a známe analógie umožnili interpretovať a rekonštruovať objekt ako staroslovanskú kultovú svätyňu (obr. 3). Zaujímavá je predovšetkým štvorica kolových jám v južnej časti objektu. 

V takto vymedzenom priestore sa nachádzalo spomenuté ohnisko, kryté dreveným prístreškom (podobný nález poznáme z Uherského Hradišťa na Morave). Strieška teda slúžila na ochranu „večného“ ohňa, spájaného so spomenutým bohom Perúnom. V uhlíkoch z ohniska identifikoval paleobotanik Eduard Krippel dub. V slovanskej mytológii ide o posvätný strom, pričom sa uctievali celé dubové lesy. 

Ďalším nálezom z okolia kolových jamiek bola lebka tura, identifikovaná archeozoologičkou Alenou Šefčákovou. Aj tur bol zasvätený Perúnovi. Lebka sa zrejme nachádzala v strede čelnej strany spomenutej drevenej konštrukcie. Oheň musel byť trvalo udržiavaný, čo bolo povinnosťou žrecov.

Ostatné kolové jamy, ktoré v pároch lemovali okraje objektu, pripomínajú nález zo slovanského sídliska v na nemeckej lokalite Fischerinsel, kde sa našla drevená soška s dvoma hlavami (obr. 4). Zrejme aj tu išlo o zdvojené kefalické symboly. Pri nich, ale ja na iných miestach sa nachádzali stopy krátkodobých ohnísk – tu zrejme obetovali Perúnovi konkrétne rody alebo jednotlivci. Ich prítomnosti možno zrejme pripísať aj drobné jamy v okolí, zaplnené odpadom.

[reklama]

Slovania... aj kočovníci?

Etnicitu veriacich, ktorí používali svätyňu v Moste pri Bratislave, prezrádzajú keramické črepy z výplne a okolia objektu. Išlo o fragmenty slovanských hrncovitých nádob, datovaných na prelom 8. a 9. storočia. 

Našli sa však aj fragmenty tzv. zvoncovitých pokrievok, aké používali pri varení potravy kočovníci (obr. 5). To signalizuje, že sa tu modlili aj príslušníci spoločenstiev z južnej strany Dunaja. Či to boli Slovania, ktorí si osvojili niektoré nepôvodné zvyky, alebo priamo nomádi (do úvahy by prichádzali Avari), nevieme.

Miesto na umiestnenie svätyne si Slovania nevybrali náhodne. Podľa predstáv, ktoré si priniesli z pravlasti, sídlili nadprirodzené bytosti na močaristých miestach.  Zatiaľ čo vyznávači iných náboženstiev a kultov verili, domovom božstiev boli vysoké hory (napr. v gréckej mytológii to bol Olymp, kresťania stavali kostoly na vyvýšených miestach a efekt priblíženia s k bohom umocňovali stavbou kostolných veží). Na skúmaných Slovanských hradiskách archeológovia dosiaľ neobjavili žiadne kultové miesta. Slovania prichádzali z nížinných, silne podmáčaných miest. Taký bol aj Žitný ostrov, pre prírodné danosti v podstate obývateľný.  

Zrejme ešte pred polovicou 9. storočia svätyňa zanikla. Príčinou mohol byť demografický vývoj, premiestnenie svätyne na iné miesto (napr. pre vyhasnutie večného ohňa) alebo nástup kresťanstva. Tradičné slovanské náboženstvo však úplne nevymizlo. Po páde Veľkej Moravy v Břeclavi-Pohansku a v Mikulčiciach znova na krátku dobu vztýčili slovanských bohov. Do svätyne v Moste pri Bratislave sa však Slovania už nevrátili. 

[reklama]

-

Autor: Vladimír Turčan PhD.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.