Recenzia: Dějiny pohanské Evropy z pohľadu baltskej a slovanskej mytológie

Na začiatok je dobré poznamenať, že ide o dielo, ktoré vyšlo v roku 1995 v anglickom origináli A History of Pagan Europe od britskej autorskej dvojice Nigel Pennick a Prudence Jones, pričom kniha podľa autorov vznikala 20 rokov. Súdiac podľa názvu by to bol celkom adekvátny čas k tak obsiahlemu projektu. Kniha sa vo svojej anotácii snaží ubezpečiť čitateľa, že ide o odbornú publikáciu, ktorá pracuje s historickými prameňmi, čo spočiatku pôsobí zodpovedne. Autori knihy však nie sú historici, ani etnológovia, čo môže pôsobiť naopak mierne podozrivo aj vzhľadom na množstvo ezoterickej literatúry, ktorá zaplavuje súčasný knižný trh na tému predkresťanských náboženstiev. 

[reklama]

Nigel Pennick je pôvodne biológom a dlhé roky publikoval odborné články vo svojom odbore, pričom pôsobil vo vládnej inštitúcii v Cambridge. Neskôr sa začal venovať runológii, umeniu a pohanským tradíciám Európy so zameraním na Škandináviu a Britské ostrovy. [1] Zoznam jeho publikácii je široký a dnes môžeme jeho meno nájsť s označením „astrológ“. Prudence Jones je britská akademička, ktorá aj v súčasnosti pôsobí vo svojom odbore. Vyštudovala klasické štúdiá so zameraním na latinskú literatúru a staroveký Rím. Doktorát v odbore získala na Harvard University. [2]

Po uvedení do kontextu ohľadom vydania a autorstva knihy, by sme mohli predpokladať, že časti knihy, ktoré sa budú venovať témam bližším zameraniu autorov budú spracované kvalitne. Očakávanie od ďalších kapitol nemusí byť tak veľké, avšak poďme sa pozrieť bližšie na samostatné kapitoly. Rád by som ešte dodal, že autor recenzie sa primárne venuje slovanskému a baltskému areálu, preto sa bude snažiť posúdiť relevantnosť predovšetkým týchto kapitol. 

V úvode autori definujú hlavný termín tejto knihy, ktorým je apelatívum pohan, ang. pagan pochádzajúci z latinského paganus – patriaci k obci, vidiecky, ako substantívum vidiečan, pagus – dedina, chotár, kraj. Oproti výkladu, ktorý hovorí, že označenie paganus sa v Rímskej ríši začalo po prijatí kresťanstva elitami používať pre vidiecke obyvateľstvo, ku ktorému sa nové náboženstvo ešte nedostalo, prinášajú autori svoju vlastnú interpretáciu. Ich záver je takýto: „Raní kresťania sa pokladali za „bojovníkov Krista“ a na tých, kto nevyznával ich náboženstvo hľadeli s dešpektom, ako na tých, ktorí zostávajú doma, pagani.“ Vychádzajú z faktu, „že rímski vojaci v tej dobe používali slovo paganus v opovrhujúcom zmysle pre civilných obyvateľov a nebojovníkov.“ [3] S touto interpretáciou súhlasí aj väčšina súčasných výkladov, ktoré sú ľahko dostupné a overiteľné. [4] V ďalšom vymedzení autori charakterizujú pohanské náboženstvá ako polyteistické (uznávajúce pluralitu božstiev), uznávajúce Prírodu (sic) ako teofániu, a vedľa mužského božského princípu uznávajúce aj princíp Bohyne (sic). Tu je zaujímavé sledovať autorské sympatie k pohanskému náboženstvu a tiež určité používanie sprítomňovania termínov, kde napríklad Bohyňa s veľkým začiatočným písmenom nápadne odkazuje na moderné ponímanie archaických náboženstiev vo feministickom duchu.

Knihe síce chýba samostatný obsah, ale v závere knihy sú uvedené poznámky k jednotlivým kapitolám, ktoré sú rozdelené na Úvod: staré a nové pohanstvo, Gréci a východné Stredomorie, Rím a západné stredomorie, Rímske cisárstvo, Keltský svet, Neskorší Kelti, Germáni, Neskoršie germánske náboženstvo, Pobaltie, Rusko a Balkán, Obrodené pohanstvo. Od prvých kapitol je zrejmé nerovnomerné rozdelenie ich rozsahu, čo súvisí so zameraním autorov. Prirodzene sa antickému Rímu dostalo viac pozornosti ako Grécku vzhľadom na zameranie autorky Prudence Jones. Rovnako je to aj s keltskou a germánskou časťou, na ktoré sa špecializuje Nigel Pennick.

Prejdime ku kapitole o území Baltiku. Ako každý, kto sa venuje svojej téme poctivo, som si najprv prešiel použitú literatúru a pramene. Autori v úvode naznačili, že bohatá cambridgeská knižnica im poskytla dostatočné množstvo podkladov. Literatúra k najstarším dejinám Pobaltia bola (vzhľadom na rok publikácie) využitá z popredných autorov, akými boli Maria Gimbutienė, Prane Dundulienė, Norbertas Velius, či Arvids Ziedonis. Rovnako sú citované aj viaceré dobové písomné pramene a kroniky, čo pôsobí na prvý pohľad dobrým dojmom. Problém však nastáva pri pozornom čítaní, kde môžeme pozorovať viacero chybných prepisov mien historických osobností, božstiev, miestnych názov alebo aj nesprávnu interpretáciu prameniacu z nepochopenia kontextu. Historický kontext Pobaltia sa autori snažia zachytiť v úvode, pričom miestami prechádzajú udalosťami nechronologicky a pramene citujú bez kritickej analýzy. Príkladom je citovanie diela Historia de omnibus Gothorum Sueonumque regibus (1554), ktoré je z časti pseudohistorické a švédsky katolícky arcibiskup Johannes Magnus v ňom opisuje švédskeho kráľa Torda ako v roku 410 porazil v námornej bitke flotilu Estóncov, Kurónov a Prusov, čo je zrejme historická fikcia. [5] Rovnako aj na ďalej strane uvádza Pennick vyobrazenie baltských božstiev z neskorého stredoveku, pričom neuvádza zdroj odkiaľ toto vyobrazenie čerpal a zdá sa, že pri týchto soškách ide o podvrh.

Baltská mytológia a celkovo dejiny pobaltského priestoru sú aj do dnešných dní pre mnohých veľkou neznámou, preto autorom slúži ku cti, že sa pustili do tejto témy. Naivne však pôsobí predstava, že túto tému mohli adekvátne zvládnuť bez jazykového vybavenia alebo poradcu. Chaoticky tak pôsobia celé podkapitoly Staré Prusko a pobrežie Baltu, Božstvá baltského panteónu, Svätyne a chrámy. V prvej zmienenej kapitole hovoria autori o „genocíde Prusov“ a vyhladzovacích vojnách, pričom spomínajú smrť pražského biskupa Adalberta (sic) [6] v roku 997. Táto udalosť je pritom samostatným aktom a jednou z prvých christianizačných snáh v Pobaltí, ktorá však nebola vedená mečom, lebo agresia začína až od 13. storočia. [7] Ďalej spomínajú Vojtechovho nasledovníka Bruna z Querfurtu, ktorý podnikol obdobnú cestu do pruských krajov a v roku 1009 podobnou martýrskou smrťou umiera, autori však Bruna z Querfurtu zapisujú ako kronikára Bruna z Magdeburgu (známy tiež ako Bruno z Merseburgu), ktorý umrel o 73 rokov neskôr. Český preklad knihy tiež pozmenil informáciu o jeho zabití. Anglický originál hovorí kmeňom Jatvingov (označovaných ako južných Litovcov/východných Prusov) [8], pričom česká verzia hovorí len o južných Litovcoch a východných Prusoch, Jatvingov vynecháva. Komicky pôsobí aj skomolené meno kronikára Macieja Stryjkowskeho, ktorý je (aj v origináli) zapísaný ako Maciej Styjokowski. Citovaný prameň Kronika Polska, Litewska, Żmudzka i wszystkiej Rusizo 16. storočia od kronikára od Stryjkowskeho rozpráva legendu o založení Vilniusu. Tu však autori boli nedôslední, pretože legendu o založení mesta Vilnius kniežaťom Gediminasom poplietli s nájdením údolia Šventaragis (kniežaťom, po ktorom bolo pomenované). Aby som dal na pravú mieru legendu o založení Vilniusu, tak v skratke ide o nasledovné: V údolí Šventaragis Gediminas prespal a počas spánku sa mu prisnil sen o železnom vlkovi. Pohanský kňaz (litovsky krivis) menom Lizdeika mu tento sen interpretoval tak, že na kopci, kde stál vlk, má založiť mesto. [9]

Chýb je v týchto kapitolách veľké množstvo a vymenúvať ich by tento text neúmerne rozšírilo. Ďalšou reprezentatívnou vzorkou je komolenie mien božstiev a miešanie litovských, lotyšských a pruských bohov bez rozlíšenia. Aby som autorom príliš nekrivdil, občas tieto rozlíšenia uvádzajú, avšak pri popise mytologémy nebeskej svadby to pôsobí ešte viac chaoticky. Slnečná bohyňa je na začiatku kapitoly uvedená ako Saule motul, čo pravdepodobne chcelo byť „Saulala motula“ (matka slnko [10]), pretože je to litovská folklórna pieseň a motul je akurát tak značka motorového oleja. Mená božstiev u Prusov sú kategória sama o sebe, pretože tie sú vo väčšine skomolené. Príkladom je najvyššie pruské božstvo Occoprimus [11], prvýkrát písomne doložené v roku 1530, je tu zapísané ako Occopirnus. Podobných nepresností by sme v knihe mohli menovať mnoho, treba však znova dodať, že niektoré sú spôsobené aj nedôsledným prekladom z angličtiny. Napríklad Rugių Boba (ražná baba/starena) mala advekvátny anglický preklad The Old One of The Rye, v českej verzii ju však v zátvorke nájdeme ako staré žito. [12]

[reklama]

Ak sa zdá, že kapitola o Pobaltskom priestore má množstvo nedostatkov, tak snáď ešte väčšie sklamanie prichádza s kapitolou Rusko a Balkán. Nedostatky tu budú pútať aj laického čitateľa, veď napokon zaradiť Slovensko (a fiktívne božstvá Slovákov ako Praboh, Živena, Úroda) do kapitoly Rusko a Balkán je vyslovené faux pas. Okrem geografického ignorantstva autori v tejto kapitole používajú neustále ahistorický výraz Rusko (Russia) pre obdobie Kyjevskej Rusi. [13] O nejakej hlbšej analýze, napríklad významného „Vladimírovského panteonu“ nemôže byť ani reč. Pennick a Prudence tu stotožňujú zimný sviatok koljada s božstvom zimy, Svantovíta so sv. Vítom a ďalšie už v 90. rokoch prekonané a odmietnúté interpretácie. K slovnaskému priestoru tiež akosi chýba relevantná literatúra, čo predpokladám, bolo spôsobené jazykovou bariériou. [14] Kapitola venovaná Slovanom je suverénne najhoršia a potvrdzuje sa tu pravidlo, že niekedy je dobré ostať vo svojom kultúrnom a akademickom okruhu. 

Ako som už spomenul vyššie, hlavným problémom knihy sú práve kapitoly, ktoré sa venujú Slovanom a Baltom. Autori si zobrali až príliš veľké sústo, keď chceli obsiahnuť tak geograficky a časovo obrovský priestor. Dielo, ktoré by mohlo mať niekoľko zväzkov, sa snažili vtesnať do 346 strán aj s citáciami a literatúrou, čo zákonite viedlo ku skratkovitosti To by bol však ten najmenší nedostatok, nakoľko poznáme mnohé kvalitné publikácie encyklopedického a prehľadového charakteru. Takto náročná práca predpokladá znalosť viacerých pramenných jazykov, ale aj jazykov sekundárnej literatúry z kultúrnych okruhov, ktorými sa venuje. Je priam nereálne, aby autor obsiahol tak širokú tému za použitia zdrojov z anglofónneho prostredia. Z tohto pramení množstvo chýb pri prepise mien a názvov a taktiež chýba ďalšia literatúra, ktorá by autorom pomohla overiť si fakty, ktoré citujú, ako to bolo v prípade uctievaných božstiev na Slovensku. Kniha tak pôsobí veľmi nesymetrickým dojmom. Na jednej strane sú dobre spracované kapitoly antického sveta a v druhej polovici vás nepríjemne prekvapia Balti a Slovania.

Ako obstála preklad knihy A History of Pagan Europe po takmer tridsiatich rokoch? Žiaľ v konečnom výsledku zle. Osobne nevidím dôvod prekladať podobné publikácie bez dodatočného úvodníka, komentára alebo redaktorského zásahu, ktorý by upravil početné chyby v texte. Výslednému dojmu nepomohla ani práca prekladateľa, a tak je jej nové české vydanie v kontexte baltskej a slovanskej mytológie zbytočné.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Mgr. Stanislav Gubančok, Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdií, Univerzita sv. Cyrila a Metoda

Autor sa zameriava na výskum slovanského a baltského náboženstva a folklóru z hľadiska komparatívnej mytológie.

Poznámky

1 Dostupné online: https://www.hoap.co.uk/pennick.htm

2 Dostupné online: https://www.montclair.edu/profilepages/view_profile.php?username=jonespr

3 PENNICK, N. – PRUDENCE, J.: Dějiny pohanské Evropy. Brno : Lukáš a syn, 2023, s. 10

4 Online Etymological Dictionary, dostupné online: https://www.etymonline.com/word/pagan

5 PENNICK, N. – PRUDENCE, J.: Dějiny pohanské... s. 228

6 Český preklad knihy ponechal anglickú verziu mena pražského biskupa sv. Vojtecha. Toto je jeden z ďalších dôvodov, prečo kniha pôsobí nekonzistentne. Autor prekladu raz prekladá názvy (napríklad mesto Korenica zapisuje v českej verzii), inokedy ponecháva anglické verzie.

7 VELIUS, N.: Baltų mitologijos ir religijos šaltiniai, I tomas. Vilnius: Mokslo ir enciklopedijų leidybos institutas, 1996, s. 29

8 PENNICK, N. – PRUDENCE, J.:A History of Pagan Europe. London: Routledge, 1995, s. 170

9 BERESNEVIČIUS, G.: Gediminas ir Lizdeika. In: Miestelėnai č. 1, 1991, s.86-87

10 V litovčine je slnko v ženskom rode saulė.

11 BERESNEVIČIUS, G.: Trumpas lietuvių ir prūsų religijos žodynas. Vilnius: Aidais, 2001, s. 117

12 PENNICK, N. – PRUDENCE, J.: Dějiny pohanské... s. 242

13 PENNICK, N. – PRUDENCE, J.: Dějiny pohanské... s. 253

14 Práce Lubora Niederleho, Zdeňka Váňu Alexandra Gieysztora, Alexandra Brucknera sú v tom období dostatočne známe na poli slavistiky avšak žiadna z týchto prác sa v publikácii A History of Pagan Europe neobjavuje.