Vojenstvo doby bronzovej: Ako sa bojovalo pred 3600 rokmi?

Admin, 2021-08-18 08:47:00

Neďaleko Košíc v katastri obce Nižná Myšľa stálo v dobe bronzovej jedno z najväčších a najvýznamnejších súdobých opevnených sídlisk. Osídľoval ho ľud otomanskej kultúry, či správnejšie otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu. V miestnom archeoskanzene sa 21. 8. uskutoční demonštrácia zbraní a vojenstva doby bronzovej a stredoveku. Opätovne sme sa teda obrátili na Štefana Olšava, jedného zo spoluorganizátorov podujatia a doktoranda na Archeologickom ústave SAV v Nitre, aby našim čitateľom povedal pár slov o „bojovníkoch doby bronzovej“.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

LMD: Opevnené sídlisko v Nižnej Myšli bolo osídlené počas staršej a začiatkom strednej doby bronzovej (cca 18.-15. storočie pred n. l.), teda hlboko v stredoeurópskom praveku. To môže laikovi evokovať bojové potýčky, v ktorých sa protivníci mlátili kyjakmi či palcátmi. Aká bola skutočnosť?

Predstava boja drevenými kyjmi a palcátmi nie je úplne scestná. Na severovýchode Nemecka pri rieke Tollense sa odohral najväčší doposiaľ známy bojový stret doby bronzovej v Európe. V podmáčanom prostredí sa zachovalo mnoho drevených zbraní a ich súčastí, medzi ktorými nechýbali ani špeciálne upravené drevené kyje slúžiace výhradne k bojovým účelom. Aj keď ide o mladšie obdobie doby bronzovej, je veľmi pravdepodobné, že tieto zbrane sa využívali aj v starších obdobiach doby bronzovej. 

 

V európskom prostredí sú však podobné nálezy zriedkavé a preto nám o zbraniach vyrábaných čisto z organických materiálov často chýbajú doklady. K takémuto typu zbrane patrí aj prak. Keďže ako strelivo mohol slúžiť akýkoľvek vhodný kameň, je veľmi ťažké identifikovať ich používanie. Jedinou výnimkou z doby bronzovej je opevnené sídlisko z mladšej doby bronzovej v severovýchodnom Rumunsku v obci Sântana. Najmä v bezprostrednej blízkosti hradieb sa tam nachádzalo množstvo projektilov do praku, ktoré boli vyrobené z vypálenej hliny.

 

V Nižnej Myšli boli objavené dve tufitové gule pochádzajúce zo spoločného kontextu, ktoré taktiež mohli byť vyrobené za týmto účelom. Ďalší fragment takejto gule by podľa stavu zachovania mohol naznačovať, že bola týmto spôsobom skutočne využitá, avšak stále je to málo k jednoznačnej interpretácii týchto predmetov.

 

[reklama]

 

LMD Čo možno považovať za najbežnejší typ zbrane v staršej dobe bronzovej?

Dominantnou zbraňou bojovníkov bol v tomto čase luk. Šípy sa spočiatku vyrábali z kamenných hrotov, v priestore východného Slovenska predovšetkým z obsidiánu. Neskôr na počiatku strednej doby bronzovej sa začali používať popri kamenných aj bronzové hroty šípov.

 

Podľa niektorých bádateľov existoval rozdiel medzi loveckými a bojovými hrotmi. Zatiaľ čo lovecké mali byť upevnené pomocou prírodného lepidla, šípy slúžiace na boj boli upevnené bez fixačnej zložky, vďaka čomu zostal šíp v tele protivníka. Zámerná asymetria niektorých šípov zas mala vytvoriť točivý efekt s cieľom spôsobiť protivníkovi čo najväčšie zranenie. Ľudia skrátka od najstarších čias hľadali spôsob ako efektívne zabiť protivníka.

 

LMD: Boli luk a šíp dominantnými zbraňami počas celej doby bronzovej? 

V závere staršej doby bronzovej sa začali rozvíjať zbrane na boj zblízka. Poukazuje na to zvýšený výskyt bronzových hrotov kopijí a oštepov, sekier a od počiatku strednej doby bronzovej tiež sekeromlatov. Taktiež dýky, ktoré v staršej dobe bronzovej slúžili predovšetkým ako odznak alebo symbol postavenia či roly v spoločnosti, začali byť vyrábané ako účinná, primárne bodná zbraň. 

 

Popri týchto kontaktných ostrých zbraniach sa zdá využitie kyjov menej efektívne. Je však možné predstaviť si, že kyje a palcáty neslúžili primárne na usmrtenie protivníka, ale „len“ na jeho omráčenie alebo vyradenie z boja. Možno ako efektívny spôsob na získavanie otrokov.

 

(Foto: Štefan Olšav)

 

LMD: Ako sme spomenuli, opevnené sídlisko v Nižnej Myšli bolo osídlené počas staršej a začiatkom strednej doby bronzovej. Čiže predchádzalo „ére meča“, správne?

Netvrdil by som že sme v ére pred érou meča. V skutočnosti sa na prelome staršej a strednej doby bronzovej éra mečov začína. S otomansko-füzesabonským kultúrnym komplexom je spájaný aj výskyt a distribúcia mečov typu Apa. Ide o kratšie meče s plnou liatou rukoväťou, ktorých tvar vychádza z postupne predlžujúcich sa bronzových dýk v závere staršej doby bronzovej.

 

LMD: Skutočne sa zbrane doby bronzovej používali v boji? Nemohlo ísť napríklad o symboly mužnosti,  prestížne predmety, či dokonca insígnie moci na spôsob žezla?

Honosne zdobené dýky, sekeromlaty a prvé meče istotne vyjadrovali postavenie ich majiteľa. Ostatne bolo to tak až do novoveku. 

 

Zbraň mala počas histórie ľudstva vždy svoju mystiku. Majitelia svoje zbrane pomenovávali, aplikovali na ne ochranné symboly. Pre bojovníka bola zbraň jeho identitou. Bol to veľmi osobný vzťah, preto je pochopiteľné, že vysokopostavený človek v spoločnosti vyjadroval svoje postavenie práve zbraňou. To sa však nevylučuje s využitým zbrane v boji. 

                     

Čiže áno, zbrane pravdepodobne slúžili ako insígnie moci, ukazovateľ spoločenského postavenia, ale zároveň sa používali pri násilných konfliktoch.

 

LMD: V období existencie opevneného sídliska v Nižnej Myšli údajne v archeologickom zázname nachádzame menej zbraní, než obvykle. Išlo teda o časy „mieru a pokoja“?

Menej častý výskyt zbraní na prelome staršej a strednej doby bronzovej oproti mladším obdobiam môže byť veľmi skreslený. V mladších obdobiach poznáme zbrane predovšetkým z množstva hromadných nálezov bronzov, zatiaľ čo v prostredí otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu nebolo hromadné ukladanie bronzových predmetov tak častým javom.

 

Napríklad z Nižnej Myšle pochádza viacero kadlubov (kamenných foriem na odlievanie) sekier, ale aj kopije a dýk, avšak z opevneného sídliska evidujeme len minimum bronzových zlomkov týchto predmetov. Unikátny je celý hrot bronzovej kopije. Po opotrebovaní mohli tieto zbrane pretaviť, prípadne si ich pri opustení sídliska zobrali so sebou. Nebyť hromadných nálezov z mladších období doby bronzovej, obraz by bol veľmi podobný.

 

Meč typu Apa z rieky Topľa. (Zdroj: D. Gašaj: Zbrane a zbroj doby bronzovej. Košice 2020.)

 

Za zmienku stojí úsmevný fakt, že ukladanie mečov do vodného prostredia sa začalo už s prvým mečom. Z východného Slovenska poznáme jediný nález meča typu Apa z rieky Topľa. Ak by bol tento trend na prelome staršej a strednej doby bronzovej populárnejší, istotne by sa zbraní našlo viac. 

 

LMD: A čo ochrana tela bojovníkov. Môžeme predpokladať existenciu štítov či pancierov?

Výskyt zbraní by mal automaticky naznačovať aj výskyt zbroje. Ak máte predstavu akými zbraňami nepriateľ disponuje, alebo predpokladáte, že má rovnaké zbrane ako vy, viete sa efektívne pripraviť a chrániť časti tela, na ktoré by ste vy sami svojou zbraňou útočili. Keď však máte ochranné prvky výsostne z organických materiálov, po tisícročiach to vyzerá, ako keby ste nemali žiadne. 

 

Existuje však viacero indícií. V mužských hroboch s výskytom hrotov šípov z predklasického obdobia otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu sa často nachádzajú perforované platničky z kančích klov. Tie boli našité najskôr na kožených remeňoch. Niektorí bádatelia predpokladajú, že boli tiež súčasťou hrudného panciera. Avšak z praktického hľadiska by vás takáto „zbroj“ neochránila. Platničky mali skôr symbolický alebo magický účel. Je pravdepodobné že boli aj súčasťou opaskov a kožených ochranných prvkov, pričom symbolika kanca môže poukazovať na funkciu konkrétnych jedincov. Trojica prevŕtaných kančích klov, ktoré do seba zapadajú a vytvárajú ohybný ochranný prvok, mal taktiež najskôr  symbolickú funkciu. 

 

(Foto: Štefan Olšav)

 

Pochopil som to keď som vyrobil dve repliky. V skutočnosti by táto predpokladaná súčasť zbroje chránila veľmi malú plochu tela a po silnom náraze ostrou zbraňou by sa pravdepodobne rozpadla. Nakoniec aj z Nižnej Myšle pochádza exemplár, ktorý bol zlomený a znovu opravený. Je teda skôr možné, že išlo len o symbolický doplnok skutočnej, snáď koženej časti zbroje. 

 

Pri zbraniach ako je sekera, sekeromlat a kopija by sa žiadal aj štít. Z prostredia Mykén poznáme vyobrazenia bojovníkov so štítmi potiahnutými kožou so srsťou. Takouto kožou boli potiahnuté najskôr vypletané prútené štíty, často z na pohľad pekného fľakatého dobytka. Čosi podobné je možné predstaviť si aj v našom prostredí, avšak priame doklady chýbajú.

 

LMD: Existovala v tomto čase aj bojová jazda? 

Na opevnených sídliskách bolo objavených pomerne veľa parohových bočníc a falér z konského postroja. Teda predpokladáme, že boli z konského. Kone boli menšieho vzrastu a máme aj doklady konzumovania konského mäsa. 

 

Názory na jazdectvo sa líšia. V podstate sa príliš nespochybňuje využívanie koňa, ale spôsob využívania. Sú bádatelia, ktorí predpokladajú existenciu bojových vozov už v závere otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu, niektorí to však odmietajú. Mohli však existovať aj menšie štvorkolesové vozy. 

 

Jazda priamo na koni je taktiež problematická. Nedá sa úplne vylúčiť, ale z hľadiska boja je veľmi nepravdepodobná. Pri tejto téme je to často viac o subjektívnych názoroch bádateľov než o reálnych dokladoch. Bohato zdobené bočnice a faléry každopádne napovedajú, že kôň potupne získaval svoje miesto z hľadiska prepravy a snáď aj boja už v tomto období. 

 

LMD: Bronzové a nezriedka zlaté šperky z nálezísk otomanskej kultúry nasvedčujú, že v dobe bronzovej existovali ľudia, v rukách ktorých sa hromadilo bohatstvo. To nepochybne znamená, že boli iní, ktorí mohli mať záujem vziať im ho násilím. Existujú zo sídlisk či pohrebísk otomanskej kultúry doklady násilných konfliktov, napríklad doklady útokov, zahojené ale smrteľné zranenia, ktoré by takéto konflikty potvrdzovali? 

Zvyšovanie počtu kontaktných zbraní na prelome staršej a strednej doby bronzovej môže nasvedčovať, že vznikali bojové družiny, ktoré sa starali o bezpečie obchodných karaván a opevnených centier. Zlato z Nižnej Myšle napríklad pochádzalo zo vzdialenosti len niekoľko kilometrov od opevneného sídliska, kde sa získavalo ryžovaním v rieke. Je možné, že prúdenie tejto vzácnej suroviny niekto kontroloval, a to bez bojovej zložky jednoducho nie je možné. 

 

Ak vznikne skupina bojovníkov, ktorá niečo chráni, musíme predpokladať aj bojovnícke skupiny, pred ktorými to chránia. Napriek prekvapivo monumentálnej bitke pri rieke Tollense však nepredpokladáme, že by bežne dochádzalo k takto rozsiahlym konfliktom. Väčšinou išlo pravdepodobne o menšie skupiny ozbrojencov, keď sa prípadný konflikt zrejme nekončil totálnym masakrom. 

 

(Foto: Štefan Olšav)

 

Archeológia však vždy dokáže prekvapiť. Zatiaľ čo väčšina opevnených sídlisk bola opustená, opevnené sídlisko v Nižnej Myšli, aj keď nejaví známky žiadneho masakru, nemuselo byť opustené úplne pokojne. Tomu nenapovedá len pomerne dlhé trvanie sídliska oproti neďalekým „konkurentom“ v Barci alebo v Rozhanovciach, ale tiež viaceré hroty šípov v priekope pri vstupnej bráne a množstvo zlatých predmetov ukrytých v odpadových jamách v blízkosti domov, čo sa výrazne líši od symbolického uloženia niekoľkých vzácnych predmetov priamo v domoch tesne pred opustením opevnenej osady v Spišskom Štvrtku. Na jednoznačné závery je síce priskoro, avšak zánikové horizonty opevnených sídlisk a zmena sídelnej štruktúry poukazujú  na narastajúci tlak v spoločnosti, čo mohlo mať za následok tiež občasné bojové strety. 

 

Antropologická analýza kostrových pozostatkov z rozsiahlych pohrebísk otomansko-füzesabonského kultúrneho komplexu je, dá sa povedať, stále na začiatku. Napriek tomu poznáme prípady zhojených aj smrteľných zranení, ktoré môžu poukazovať na bojové strety. Aktuálne prebieha niekoľko projektov, ktoré aj do tejto problematiky iste prinesú viac svetla. 

 

LMD: Existujú úvahy, ako mohli vyzerať súdobé boje z hľadiska stratégie? Ako vyzeral priebeh vtedajších ozbrojených konfliktov?

Väčšina úvah donedávna pracovala občasnými „kmeňovými“ bojovými stretmi, snáď s cieľom prejavu dominancie či ovládania určitého územia alebo zdrojov. Tie nekončili masakrom, keďže strata každého plnohodnotného člena komunity mohla byť zdrvujúca. 

 

Tieto úvahy však narušila spomínané nálezisko bitky pri rieke Tollense. Tento objav nám ukázal, ako málo vieme, a nastolil viac otázok než odpovedí. Aj keď s masakrami tohto typu ani dnes vo všeobecnosti v dobe bronzovej nepočítame, samotný fakt, že sa bitky pri rieke Tollense zúčastnili tisíce ľudí z rôznych častí Európy poukazuje na vysoký stupeň organizovanosti spoločnosti a „vojska“. 

 

Fakt ,že v archeológii typicky vychádzame „len“ z nálezov zo sídlisk, pohrebísk alebo depotov, často skresľuje naše vnímanie rôznych aspektov vtedajšieho života. Pri stupni organizácie spoločnosti, v ktorej dokážete preniesť zo vzdialenosti niekoľkých kilometrov obrovské pieskovcové platne na zbytočne predimenzovanú hradbu (Spišský Štvrtok), ovládať obchod a distribúciu v regióne, a ak to poviem prehnane, vyrábať viac „cetiek“ z drahých kovov, než vecí potrebných k životu, na to všetko potrebujete uvoľniť množstvo ľudí z poľnohospodárskej činnosti, a tých musíte financovať z vlastných zdrojov. A ak tie zdroje máte, musíte ich mať skutočne dosť. 

 

Krehkosť tohto systému sa síce prejavila, no vo svojej „zlatej ére“ je možné si predstaviť aj väčšiu organizovanejšiu bojovú zložku, než je zopár chlapov z vašej komunity. 

 

LMD: Predpokladám, že v strednej Európe v tomto čase neexistovali žiadne stabilné armády, pričom väčšina nositeľov otomanskej kultúry sa podieľala na získavaní obživy. Ako teda mohla vyzerať bojová sila pravekého náčelníka, povedzme panujúceho opevnenému sídlisku, ktoré sa podarilo vykopať v Nižnej Myšli?

Problém je hneď pri tom náčelníkovi. Z tohto obdobia nepoznáme náčelnícke mohyly, ani žiadne paláce či rozsiahlejšie obydlia. Niekedy je možné identifikovať bohatšie vybavené zvyšky domu alebo bohatšie hroby, avšak nie tak, aby sme vedeli hovoriť o nejakom náčelníkovi. 

 

Niekto si fungovanie opevnených osád predstavuje na princípe akýchsi mestských štátov, niekto zas ako mocenské zriadenie s náčelníkom na čele. V skutočnosti však často poznáme detaily fungovania opevnených sídlisk, ale netušíme kto a ako to tam celé riadil. Nevieme ani či sa bojovníci zúčastňovali bežných pracovných aktivít, alebo to boli špecializovaní bojovníci chrániaci svojho živiteľa. V skutočnosti sa obe možnosti nemusia vzájomne vylučovať. Napriek snahám o čo najdôveryhodnejšie spracovanie problematiky na základe mnohých premenných, sú predstavy bádateľov vždy pomerne subjektívne.

 

(Foto: Štefan Olšav)

 

Každopádne ľudia, ktorí plnili (aj alebo len) bojovú zložku v komunite, boli vyššie postavení jedinci s prepojením na miestnu elitu. Počet bojovníkov na opevnenej osade v Nižnej Myšli mohol byť podľa môjho názoru maximálne pár desiatok, ak vôbec. Do toho však rátam len bojovníkov „profesionálov“. 

 

Výhoda opevnených osád je, že spoza hradieb môže bojovať každý bojaschopný človek ktorý dokáže hodiť kameňom alebo udrieť kyjom či kamenným sekeromlatom. Predpokladaní „vojaci z povolania“ boli vybavení lukom, oštepom/kopijou, sekerou alebo sekeromlatom či dlhou dýkou, ktorých funkčná časť (ostrie) bola vyrobená z bronzu. 

 

Otázkou je, či dokázali v prípade vojnového konfliktu naverbovať aj bežných ľudí s jednoduchou výbavou, resp. s predmetmi, ktoré mohli využiť na boj, ako sú napr. kamenné sekery či drevené kyje. Bitka pri Tollense napovedá, že to možné bolo. Časté však zrejme nie.

 

LMD: V archeoskanzene v Nižnej Myšli plánujete okrem pravekého vojenstva z doby bronzovej predviesť aj to stredoveké. V čom boli zásadné rozdiely medzi bojovými družinami Slovanov a „otomancov“?

Vo vrcholnom a neskorom stredoveku bola armáda už dobre organizovaná, bojovníci mali svoje miesto vo vojsku na základe svojej výbavy. Armádu tvorili často lénnici, čiže vazali či šľachtici, so svojimi družinami. Existovali však aj stále vojenské posádky, ktoré chránili hrady a mestá. Samostatnou kapitolou sú žoldnieri, profesionálni vojaci bojujúci pre peniaze. Vojenské oddiely boli koordinované ich veliteľmi, taktika bola založená na zložení vojska. 

 

Na prelome staršej a strednej doby bronzovej bol bojovník človek s vyšším postavením, ktorý si dokázal zaobstarať drahú vojenskú výbavu a chránil svojho pána. Bojovníci boli skôr drahou telesnou strážou než príslušníkmi vojska. Tento napohľad jednoduchý systém však fungoval veľmi dlhú dobu. Bojová družina združená okolo svojho pána je obraz, ktorý pretrval do včasného stredoveku. 

 

Aj keď sa časom bojové družiny a systém vojska menili a pretvárali, ich základ by sme pravdepodobne našli už v tomto období doby bronzovej.

 

-

 

Príspevok sme priniesli v spolupráci s Facebookovou stránkou Kultúrne dedičstvo východného Slovenska

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

 


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri