Božské prsia v dobe bronzovej? Hľadanie významu prastarých artefaktov

Pavol Jelínek, 2020-11-22 17:22:00

Som archeológ a niekoľko rokov sa venujem pomerne netradičnej téme. Symbolickému významu briez v dobe bronzovej. Niekedy ma zavedie úplne inam, ako by som čakal.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

 

Začalo sa to asi pred desiatimi rokmi, keď sme v Budmericiach vykopali kolekciu prevŕtaných lastúr v jame maďarovskej kultúry zo staršej doby bronzovej (2300 - 1600 pred n. l.). Dvojica podobných lastúr sa kedysi našla aj v starobronzovej osade na Devíne. Interpretovali sa ako „ľudová napodobenina“ prestížnych tzv. sibinských záušníc [ozdôb zrejme nosených vo vlasoch, nie v otvore v ušnici, pozn. red.], vyrábaných z bronzu alebo aj zlata. 

 

Najprv som sa zamyslel nad termínom „ľudová napodobenina“. Je takýto termín vôbec možné použiť na pravekú materiálnu kultúru? Podobné napodobeniny sibinských záušníc sa našli už dávnejšie, boli však vyrobené z brezovej kôry.

 

Po vyhodnotení starobronzových mušľových šperkov som sa preto začal brezovým artefaktom venovať podrobnejšie.

 

K symbolickému významu briez v dobe bronzovej

Brezový háj.

Konkrétne, pustil som sa do štúdia záušníc a nádob vyrobených z brezovej kôry, ktoré sa našli v kultovej studni, vyhĺbenej v staršej dobe bronzovej do travertínovej kopy v Gánovciach

 

Rovnako tvarované záušnice, ale vyrobené z kovu, nosili ženy ako ozdobu hlavy. Iné napodobeniny predmetov z brezy, tentoraz keramické napodobeniny nádob z brezovej kôry, i keď veľmi zriedkavo, nachádzame v ženských hroboch. Naznačuje to, že breza mala pre ľudí staršej doby bronzovej symbolický význam – pohrebnú výbavu (milodary), výrazne odlišnú pre mužov a ženy, vtedy vyberali veľmi starostlivo. Ostatne, práve pohlavie rozhodovalo, ako vás pochovali – ženy spravidla skrčené na ľavom boku, muži na pravom. Zidealizované predstavy o „onom svete“ mali určite svoj, aj keď možno menej ideálny, odraz aj v „živej“ kultúre. Ostávala pre mňa len „maličkosť“: odhaliť o aký význam ide. 

 

Prvý pokrok nastal, keď som si prečítal, že podľa starej urjanchalskej (obyvatelia územia na rusko-mongolskom pohraničí) legendy bol prvý šaman chlapec, ktorého po pôrode opustila matka a živil sa miazgou z brezy. Brezy totiž na jar vyháňajú miazgu, ktorej sa dá narezaním kôry postupne nazbierať aj niekoľko desiatok litrov. V našich končinách ju podľa ľudových tradícií pili ženy, pripisovala sa jej liečivá moc napr. pri liečbe tuberkulózy. A ako to už pri všetkých „živých vodách“ býva, dá sa z nej kvasením pripraviť ľahký alkoholický nápoj. 

 

Význam, aj keď skôr len jeden z významov, prečo bola breza začlenená do „ženského sveta“ symbolického systému ľudí doby bronzovej, bol teda podľa mňa jednoduchý – breza „dojčí“. Tu vyvstala ďalšia otázka: mohol sa tento môj myšlienkový konštrukt podoprený čiastočne anachronickými argumentmi reálne stať? Mohol by som uviesť kopu ďalších historických a etnografických príkladov o dojčení a jeho význame v archaických kultúrach (cmúľanie prsníka napríklad malo význam pri adopcii aj dospelých jedincov, keltským kráľom sali bradavky na znamenie ich plodnosti, staroegyptský boh Nílu mal na znamenie plodnosti ženské prsia), ale pre stredoeurópsku dobu bronzovú mi stále chýbal hmotný dôkaz. A bez neho sa v archeológii prakticky nepohnete. 

 

Prsnaté závesky

Zlatý plechový závesok z neznámej lokality v Maďarsku. 

Nečakane, poskytla mi ho kolegyňa, ktorá mi požičala novú knihu o záveskoch z doby bronzovej v Maďarsku. Objavil som v nej stovky kovových ozdôb rôznych typov, z ktorých väčšina sa našla aj na našom území, celkovo ich však zo Slovenska poznáme menej. Najviac ma prekvapil zlatý plechový závesok z neznámej lokality. Na to, že bol zo staršej doby bronzovej, bol neobyčajne realisticky stvárnený. Zobrazoval ženské poprsie ozdobené náhrdelníkom vytvoreným perlovcovou technikou. Hrdlo a tvár neboli na závesku stvárnené, ale na vrchu hlavy bol pomocou perlovca stvárnený honosný účes a pásikový diadém. 

 

Neskôr som identifikoval aj ďalšie závesky, ktoré pomerne verne zobrazovali hrudné ženské partie. Hlava a tvár na nich však ostáva anonymná, akoby ich zobrazenie nebolo pre tvorcov podstatné. 

 

Ďalšie závesky boli čoraz viac abstraktné a ženské tvary na nich čoraz menej zreteľné. Práve tie sú však asi najbežnejšie a hádam aj preto sa archeológom nedarilo rozpoznať, čo vlastne zobrazujú. V archeologickej terminológii sa nazývajú všelijako krkolomne – plechové obrátené srdcovité závesky, liate obrátené srdcovité závesky, srdcovité, lunulovité, okuliarovité... (pozrite na obrázok zachytávajúci vývoj týchto záveskov podľa K. Jankovits 2017). Keďže všetky zrejme zobrazujú ženské poprsie, vymyslel som im spolu s kolegyňou, klasickou filologičkou a archeologičkou, zjednocujúci jazykolam „gynekomastonomorfné závesky“ (z gr. v tvare ženských pŕs). Nachádzajú sa, pokiaľ vieme zistiť nálezové okolnosti, v depotoch (v archeológii tak nazývame „poklady“ - hromadné nálezy úmyselne uložených predmetov) alebo v ženských hroboch. 

 

Stupne abstrakcie starobronzových gynekomastonomorfných záveskov. (Autor: Pavol Jelínek)

 

Prsia, prsia everywhere...

Výskum hmotnej kultúry doby bronzovej ukazuje, že prsia sa objavujú okrem záveskov aj na ďalších artefaktoch. V prvom rade ide o ženské plastiky. Objavujú sa vo východnej časti Karpatskej kotliny. V odbornej terminológii sa im zvykne hovoriť venuše, ale archeológovia sa zdráhajú potvrdiť, že ide o stvárnenie bohýň. Dôvodom je práve „nemosť“ hmotnej kultúry.

 

Veľmi často ich zaznamenávame na keramike v podobe tzv. dvojíc prsovitých výčnelkov. Potvrdzujú starý mentálny vzorec žena – nádoba – maternica, ktorý sa objavuje aj v iných obdobiach praveku stvárňovaním nádob v podobe ženských postáv. V staršej dobe bronzovej sa napríklad prejavuje aj tak, že niekedy sú malé deti pochované v nádobách (tzv. hroby v pithoi). V kultúrach so žiarovým pohrebným rítom sú niekedy na urnách zobrazené ženské, vzácnejšie mužské antropomorfné znaky. Tu však snáď ide o zdôraznenie pohlavia konkrétneho mŕtveho, čiže o podobnú dichotómiu ako pri kostrovom ríte.

 

Okrem záveskov nachádzame zobrazenia pŕs aj na tzv. krídelkovitých ihliciach (terminologická prudérnosť zasiahla aj tento druh materiálnej kultúry), ktoré sa objavujú v západnej časti strednej Európy a do našich končín sa dostávajú len zriedkavo povodím Dunaja. Zobrazujú dvojicu pŕs, či skôr veľkých náprsných puklíc, tzv. falér, ktoré sa vyskytli vo výnimočne bohatých hroboch žien alebo depotoch. Na niektorých ihliciach nachádzame aj po dva alebo tri páry falér/prsníkov. 

 

Prsné faléry s bohatou výzdobou a vyleštené do zlatého lesku predstavujú iný typ nálezov. Vďaka nálezom z hrobov v Bavorsku vieme, že ich ich majiteľky reálne nosili. Museli pôsobiť opticky veľmi atraktívne a právom môžeme uvažovať, že patrili ženám s mimoriadnym spoločenským postavením. U nás sa podobné nálezy nenašli. Významné ženy tu zdôrazňovali svoje postavenie skôr diadémami. Kovové ozdoby pŕs sa objavili až v mladšej dobe bronzovej(1300 - 1000 pred n. l.). V prípade týchto slovenských nálezov nešlo o faléry, ale o kupolovité ružice vyrobené z bronzového drôtu.  V rumunskom Sarasău sa našli podobné predmety vyrobené zo zlata. 

 

Zlatý poklad zo Sarasău v severnom Rumunsku.
Drôtené náprsné ružice z mladšej doby bronzovej z Pucova (SNM – Etnografické múzeum v Martine)

Kradmé interpretačné pohľady

Soška tzv. Hadej bohyne z Knóssu na Kréte.
Bronzová soška akrobatky z Grevensvænge v Dánsku.

Pri interpretácii tohto javu sa nedá nespomenúť si na krétske a mykénske sošky a nástenné fresky žien s odhaleným poprsím, interpretované ako bohyne, kňažky alebo príslušníčky aristokracie. Zo severnej Európy sa zachovali sošky žien s odhalenými hruďami, niekedy v akrobatických pozíciách – sú interpretované podobne. Všetky vysvetlenia môžu byť pravdivé, lebo kňažky pri rituálnych psychodramatických scénach znázorňovali bohyne. 

 

Podľa difúznej teórie Gordona V. Childea by sme mohli jednoducho predpokladať, že stredoeurópske náboženské predstavy, v našom prípade v hmotnej kultúre vyjadrené aj odevom kňažiek so zdôrazneným poprsím, vznikli práve pod vplyvom civilizačných centier východného Stredomoria. Realita však mohla byť iná. Musíme si uvedomiť, že hypotéza o viac menej jednosmernom prúdení civilizačných výdobytkov z centra na perifériu v prípade kultúrnych symbolov jednoducho neplatí. Týmto spôsobom je v archeológii možné uvažovať o šírení technológií, akou bola v tomto období znalosť výroby bronzu, ale nie o šírení náboženských predstáv alebo symbolov. Ich prenos funguje inak - ako presne, to je nielen v archeológii stále predmetom bádania. Príkladom by mohli byť cudzie duchovné prvky prijaté do tej našej - indiánske lapače snov, tetovania čínskych znakov (a významy, čo tie znaky vyjadrujú - starú reklamu na Sprite hádam poznáte) alebo údajné horoskopy rôznych kultúr. 

 

Okrem toho sa na základe doterajšieho stavu bádania zdá, že gynekomorfné prvky sú v strednej Európe staršie ako mykénska kultúra, považovaná za hlavného sprostredkovateľa stredomorských vplyvov. 

 

Problematický je aj „antický pohľad“ archeológov, ktorí sa na symbolické javy v archeológii snažia pozerať „schliemanovsky“ cez klasické vzdelanie a snažia sa ich vysvetľovať a interpretovať pomocou homérskych a ďalších starogréckych mýtov. Je to podobné ako keď sa pred ešte cca dvesto rokmi podobné javy vysvetľovali z „biblického pohľadu“. To však zákonite bádanie privádza do slepej uličky.

 

Nové východiská a nové otázky

Ideálna rekonštrukcia stredoeurópskej bohyne/kňažky s bronzovými ozdobami „zlatých pŕs“. (Autor: Pavol Jelínek)

Aspoň čiastočným východiskom by mohli byť teoretické výsledky úplne iného vedného odboru ako je archeológia. Ide o komparatívnu indoeurópsku mytológiu – vedný odbor zaoberajúci sa porovnávaním náboženských systémov a ich reliktov v kultúrach indoeurópskej jazykovej rodiny. Rovnako ako jazykovedci rekonštruujú pôvodný spoločný prajazyk praindoeurópčinu, výskumníci špecializovaní na mytológiu sa snažia o rekonštrukciu náboženských predstáv Praindoeurópanova rekonštrukciu ďalšieho vývoja týchto predstáv, ktoré sa mali vyvíjať už niekedy v 4. tisícročí p. n. l., podľa niektorých bádateľov aj skôr. Keďže Európa bola v dobe bronzovej už indoeuropeizovaná, je pravdepodobné, že v hmotnej kultúre, ktorá je predmetom výskumu archeológie, bude možné nájsť odraz raných indoeurópskych náboženských predstáv. Treba si však uvedomiť, že rekonštruovaný indoeurópsky panteón božstiev je len ideálny, v dobe bronzovej už prešiel istým vývojom a jeho stopy v hmotnej kultúre sú nejednoznačné. Hmotná kultúra (aspoň zatiaľ) nepotvrdzuje, že „to skutočne bolo tak“ ako rekonštruuje komparatistika, ale naznačuje, že medzi jej zisteniami a archeologickými nálezmi je istá korelácia. 

 

Napriek nášmu kritickému prístupu je v stredoeurópskych archeologických nálezoch možnépreukázať zobrazenia triadických božstiev, typických pre indoeurópske náboženstvá. Podarilo sa mi ich identifikovať a s Dušanom Valentom aj interpretovať ako jedny z najstarších doložených zobrazení indoeurópskych božstiev, aj keď ich mená a funkcie bez písomných prameňov ostávajú neznáme. To ma vedie k názoru, že aj pri gynekomastonomorfných záveskoch ide o zobrazenie ženských božstiev. Ktoré konkrétne to mohli byť, je pomerne ťažko rozhodnúť. Samozrejme, v súvislosti s „dojčiacou brezou“ a prsiami, ako prvé prídu na myseľ materské bohyne plodnosti. Napríklad v indických Rgvédach, ktoré svojou starobylosťou siahajú až do doby bronzovej a patria k najdôležitejším prameňom pri rekonštrukcii praindoeurópskeho náboženstva, sa v hymne pre Matku Zem (Prthví Máta) dočítame: 

 

Vše nese, poklady dává,

je pevný útulek tvorstva,

zlatá ňadra jí svítí,

je sídlo lidumilného ohně –

kéž bohatstvím nás zahrne, Indrova žena.

Alebo na inom mieste:

Úctu svou vzdávám zemi se zlatými ňadry,

Jež pevně stojí širá,

ač skála je a prsť, kámen a prach.

 

Je teda možné, že aspoň časť záveskov mohla zobrazovať božstvo podobné Prthví (komparatistika rekonštruuje praindoeurópske božstvo zeme ako Degom) a prsné pláty a ružice vyleštené do zlatého lesku mohli patriť nositeľkám spodobujúce materské božstvo „živiace“ všetko živé zo svojich „zlatých“ pŕs?

 

V inom, v dnešnom slova zmysle viac erotickom význame vystupovala mladá a krásna bohyňa úsvitu Ušas (ktorá vznikla z praindouerópskej Heusós):

 

Jak bajadéra pestře se nalíčila Zora.

Hruď její vidět už zdáli jak vemeno ryzky.

 

Konotácie Heusós s brezou ako bohyňou úsvitu a jari sú tiež na mieste. Ktorá verzia je správna, nie je možné s istotou rozhodnúť. Ako to u preliterárnych nekanonizovaných náboženstvách býva, správne môžu byť dokonca obe. V súčasnosti nie je možné túto otázku plne zodpovedať, pretože stojíme na samej hranici výpovedných možností archeologických prameňov. Už poznanie, že v materiálnej náplni doby bronzovej je možné identifikovať zobrazenia božstiev, môžeme považovať za veľmi významné.

 

Aby bol tento článok genderovo vyvážený mal by som písať aj o mužských božstvách. Tie sa však v hmotnej kultúre staršej doby bronzovej prakticky nevyskytujú. O tejto záhade si snáď povieme niekedy nabudúce.

 

-

 

Literatúra

Jelínek, P./Valent, D.: Náboženské ikonografie v staršej dobe bronzovej. Zborník SNM 113 – Archeológia 29, 2019, 47–76.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri