Démon alebo božstvo? Nenápadný závesok zo Včeliniec môže skrývať veľkolepé mytologické pozadie

Dušan Valent, 2021-03-21 17:19:00

Unikátny nález z doby bronzovej, objavený neďaleko Rimavskej Soboty, evokuje prestížne dievčenské hroby z Dánska.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

V roku 1907 našli vo Včelinciach neďaleko Rimavskej Soboty na prvý pohľad nenápadný artefakt. Malý, asi centimetrový bronzový disk s plasticky vystupujúcim rovnoramenným krížom v kruhu, dvomi „ramenami“ a zvyškom zlomeného očka na zavesenie. 

 

Celkovo poznáme len osem ďalších záveskov tohto typu [1] (nie úplne rovnakých). Päť z Maďarska, dva zo severozápadného Bulharska a jeden z Rakúska. 

 

Odhliadnuc od ramien a očka na zavesenie, včelinský závesok pripomína o čosi neskoršie závesky v tvare kolesa so štyrmi (niekedy viacerými) spicmi. Lenže tieto artefakty boli svojho času mimoriadne hojné. Prečo je závesok zo Včeliniec naopak taký vzácny?

 

Aby sme to pochopili, potrebujeme dešifrovať, čo znázorňuje a aký mal účel. Prvým krokom k tomu je porozumieť jeho kontextu.

 

Závesok zo Včeliniec - predmet sa nachádza v zbierkach Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. Autorom fotografie je Júlia Ferleťáková.

 

Poklad z „tisícročnej osady“

Čistenie priekop sídliska z doby bronzovej vo Včelinciach. (Foto: archív Archeologického ústavu SAV)

Závesok zo Včeliniec našli ako súčasť bronzového pokladu – archeologickým jazykom povedané depotu či hromadného nálezu. Pochádza z obdobia pred takmer 3600 rokmi, čiže z prelomu staršej a strednej doby bronzovej. 

 

Neďaleko stála dlhoveká osada. Veľkosťou a počtom obyvateľov pripomínala väčšiu dedinu, zložením obyvateľstva skôr mesto – nesídlili tu výlučne roľníci a pastieri, tí obývali neďaleké menšie osady, ale predovšetkým obchodníci a remeselníci. Osadu založili pred asi 4100 rokmi. Obohnali ju tromi priekopami (najväčšia bola široká až 12 m), ale valy, typické pre porovnateľne veľké súdobé osady, nenavŕšili. Osada sa počas nasledovných storočí rozrástla do veľkosti niekoľkých hektárov. Priekopy sa medzičasom zaniesli, nové nik nevyhĺbil. Nechránené sídlisko napriek tomu pretrvalo do záveru 2. tisícročia pred n. l.

 

Bronzové poklady, ako ten zo Včeliniec, sa dnes obvykle považujú sa za dary, ktorými si komunity alebo zámožní a mocní chceli nakloniť priazeň božstiev, pričom cennými predmetmi zároveň demonštrovali vlastné bohatstvo a legitimizovali svoju moc. 

 

V tisícročie existujúcej osade vo Včelinciach by ste určite našli bohatých a azda aj mocných. Mohol im závesok zo Včeliniec poslúžiť kvôli jeho demonštračnému významu? Na to sa zdá primalý. Alebo azda náboženskému významu? Jedna vec je istá. Jeho hodnota očividne nespočívala v materiáli, z ktorého pozostával, rozmeroch ani estetickej hodnote jeho výzdoby. 

 

Hromadný nález, ktorého bol súčasťou, tvorilo totiž 176 ďalších bronzových, prevažne ozdobných predmetov, pričom z každého typu bolo zastúpených viacero až niekoľko desiatok kusov. Všetky boli väčšie, mnohé pestrejšie zdobené. Ale maličký závesok „typu Včelince“, ako nazývame náš „unikát“, ten sa v ňom nachádzal len jeden jediný. 

 

Čo znázorňuje?

Tak ako to bývalo pre mimoriadne nálezy z doby bronzovej u nás pravidlom, aj pre závesok zo Včeliniec sa hľadali (východo)stredomorské paralely. Archeológ Václav Furmánek napríklad argumentoval, že jeho predlohou bol rohatý „démon“ známy z minojského pečatidla. Výskumníci z iných krajín však túto interpretáciu neprijali. 

 

V. Furmánek hľadal predlohu včelinského závesku vo východnom stredomorí - prirovnal ho k “démonovi” vyobrazenému na pečatidle z krétskeho Mochlosu (Kresba podľa Furmánek 1997).

 

Ako sme spomenuli v úvode, disk včelinského závesku nesie plastické vyobrazenie kolesa s krížom – niekedy sa hovorí o štvorspicovom kolese, inokedy o slnečnom kríži, keďže sa symbol spája so slnečným kultom. V minulosti sa predpokladalo, že symbol inšpirovali kolesá so spicmi ľahkých bojových vozov, ktoré vznikli začiatkom 2. tisícročia pred n. l. Symbolika slnečného kríža je však oveľa staršia. Podľa maďarskej archeologičky Emilie Pásztor ho inšpirovalo slnečné halo. Tento atmosférický jav môže pripomínať ako štvorspicové koleso, tak aj „slnečnú vtáčiu bárku [2] “ (viď nižšie) alebo koncentrické kruhy. Čo je dôležité, súvislosť slnečného kríža (ako aj koncentrických kruhov) so slnkom dokazujú nálezy z prostredia rôznych kultúr doby bronzovej, na ktorých tieto symboly zdobia vyobrazenia slnečných lúčov či slnečných „plameňov“. 

 

Halový jav tzv. parhélia evokuje štvospicové koleso. (Zdroj: Donstruck/Wikimedia)
Vtáčie slnečné bárky doby bronzovej a ich prírodný vzor. (Foto: F. Tóth, z Valent & Jelínek 2020)

Zdá sa teda veľmi pravdepodobné, že závesok zo Včeliniec súvisí so slnkom. Ako presne?

 

Nemecký archeológ Bernhard Hänsel navrhol, že predstavuje akýsi prototyp zobrazení slnka spočívajúceho na lodi s protómami v tvare vtáčích hláv: tzv. vtáčej slnečnej bárky. Táto kombinácia symbolov charakterizuje prestížne predmety kultúr popolnicových polí a nordickej doby bronzovej – nachádzame ju na ženských šperkoch, zbraniach a brnení, kovových a miestami keramických nádobách. Napriek tomu, že sa vyskytuje na tak širokom spektre predmetov a v tak širokej oblasti, vystupuje v pozoruhodne jednotnej, až štandardizovanej podobe. Tá podľa Hänsela a ďalších archeológov naznačuje, že vtáčia slnečná bárka súvisela s významným mýtom doby bronzovej.

 

„Aj nález zo Včeliniec môžeme a mali by sme vnímať v súvislosti s týmto motívom,“ píše nemecký archeológ. Priznáva však, že problémom je časový odstup: slnečné bárky sa objavujú až o dvesto rokov neskôr ako závesok zo Včeliniec. Preto je včelinský nález podľa neho „prototypom, najstarším známym vyobrazením motívu vtáčej slnečnej bárky v zmysle kombinácie základných elementov tohto symbolu: slnečného disku, bárky a protómov v tvare vtáčích hláv [„ramien“ pozn. autora]“. Hänsel pripomína, že nachádzame len jeden formálny rozdiel: slnečný disk sa nenachádza na bárke, ale pod ňou.

 

Alebo koho?

Maďarskí výskumníci ako István Bóna a popredná odborníčka na závesky doby bronzovej Katalin Jankovits uvažovali inak – závesky typu Včelince považovali za znázornenie ženskej postavy. 

 

Jankovits, opierajúc sa o viacero ďalších, viac či menej podobných nálezov, vypozorovala postupný vývoj. Začína najstarším záveskom v tvare ženskej postavy s krátkym ramenami a „širokými bokmi“. Ramená sa postupne predlžujú a dvíhajú a široké boky nadobúdajú tvar disku a napokon pribúda aj symbol štvorspicového kolesa.

 

V našej spoločnej štúdii, ktorú viedol archeológ Pavol Jelínek zo Slovenského národného múzea, sme prezentovali názor, že tvrdenia Hänsela a Jankovitsovej sa v skutočnosti dopĺňajú: motív slnečnej vtáčej bárky vznikol ako výsledok postupného oslabovania antropomorfných prvkov, ktorý viedol k vzniku slnečnej vtáčej bárky. Závesok zo Včeliniec podľa nášho názoru spája ženskú postavu na záveskoch, azda ženské božstvo, s mýtickým motívom božského slnka transportovaného na lodi s vtáčími protómami (alebo ťahané priamo vodnými vtákmi). Táto interpretácia má jednu výhodu: ak v pozadí závesku zo Včeliniec ako aj slnečnej vtáčej bárky stojí vývoj rovnakého mytologického konceptu, nie je potrebné, aby jeden artefakt v čase presne nadväzoval na druhý.

 

Spájanie pravekých vyobrazení ženskej postavy s božstvami má neslávnu históriu: je plná záverov, ktoré stáli viac na prianiach autorov, než na dôkazoch. S Pavlom Jelínkom sme ale presvedčení, že v tomto prípade je to inak. 

 

Katalin Jankovits spája závesky typu Včelince aj so šiestimi záveskami z Kőzsegu alebo Battiny (13. - 6. storočie pred n. l.) v tvare ľudskej postavy v dlhých šatách. Súvis so včelinským záveskom najlepšie vidieť na dvoch kusoch, ktoré nesú slnečný kríž v strede trojuholníkovej sukne, čiže na rovnakom mieste ako závesok zo Včeliniec. Tieto maďarské závesky sa zároveň ikonograficky zhodujú so slávnymi keramickými vozíkmi z Dupljaje (15. - 14. storočie pred n. l.). Na každom vozíku stojí postava v ženských šatách, ženskými ornamentmi a s vtáčou tvárou/maskou, v jednom prípade ťahaná tromi vodnými vtákmi [3] . Postavy aj vozíky nesú početné slnečné symboly, s koncentrickými kruhmi a svastikami umiestnenými v oblasti brucha, za ktoré sa sošky držia, na spôsob záveskov z Kőszegu/Battiny.

 

Vývoj antropomorfých záveskov podľa K. Jankovits (A, B, C; C - závesky typu Včelince z Včeliniec, Neumarkt an der Ybs a Oszláru), závesky z Kőzsegu alebo Battiny (D) a vozík z Dupljaje (E). (Z Jelínek & Valent 2019, upravené).

 

Nález zo Slovenska znázorňuje kňažky z Dánska?

Dievča z Egtved.

A to nie je všetko. Závesky ženskej postavy so slnečným symbolom v oblasti brucha nachádzajú pozoruhodné paralely v nordickej oblasti 15. a 14. storočia pred. n. l. V Egtved, Borum Eshøj a Thorsø Høje sa našli prestížne hroby žien alebo tínedžeriek, ktoré na opasku nosili asi 30-centimetrové, slnečnými symbolmi zdobené bronzové disky [4] . Niekedy, ako v dievčenskom hrobe zo Stroehøj, však namiesto bronzového disku nachádzame bronzový slnečný kríž (koleso so spicami). Švédsky archeológ Thomas Larsson a dánsky archeológ Kristian Kristiansen tieto mladé ženy interpretujú ako kňažky slnečnej bohyne.

 

Je to trochu zvláštne: žeby vzácne závesky typu Včelince, doložené z Karpatskej kotliny a jej okolia, znázorňovali kňažky známe len zo Škandinávie? 

 

Je tu ale ďalšia možnosť: závesky neznázorňovali kňažky. Namiesto toho „kňažky z Dánska“ aj „Karpatské závesky“ znázorňovali rovnaký koncept: bohyňu nesúcu slnečný symbol v oblasti brucha, postupom vývoja spájanú s vodnými vtákmi („ramená“ záveskov typu Včelince). Napokon, počas pozemských rituálov práve kňazi či kňažky nezriedka zastupovali resp. znázorňovali božstvá predvádzaných mytologických výjavov.

 

Príčina, prečo boli závesky typu Včelince o toľko vzácnejšie od kolesovitých záveskov mohla teda spočívať vo funkcii: kým pre kolesovité závesky sa predpokladá, že mohli ich nositeľovi sprostredkovať napríklad magickú ochranu (odvodenú od moci daného božstva), závesky typu Včelince mohli byť insígniou významnej osoby v rámci kultu slnečného božstva. Možno stredoeurópskych obdôb Larssonových a Kristiansenových „slnečných kňažiek“. 

 

Pátranie po slnečnej bohyni

Slnečnú bohyňu ťahali na oblohe kone. (Grafika: P. Jelínek)

Mimoriadne častý výskyt slnečných symbolov na prestížnych predmetoch kultúry popolnicových polí a (v menšej miere) kultúry nordickej doby bronzovej naznačuje, že vtedajšie slnečné božstvo, ktoré azda znázorňuje závesok zo Včeliniec, zastávalo významnú funkciu. Dokážeme ho identifikovať v historicky doložených náboženstvách Európy?

 

Takáto snaha naráža na problém: náboženská symbolika kultúry popolnicových polí sa na veľkej časti jej areálu náhle vytráca v polovici 1. tisícročia pred n. l. Pôsobí to ako náboženská revolúcia a pohľad do náboženstva Keltov, ktorí v tomto priestore neskôr sídlili, tomu nasvedčuje: ich náboženské tradície nejavia blízky vzťah s kultom doby bronzovej. U Ilýrov síce symbolizmus kultúry popolnicových polí pretrval do staroveku, o náboženstve tohto etnika však z písomných prameňov nevieme takmer nič. V nordickej oblasti pozorujeme ešte dlhšie, ale nie dostatočne dlhé pokračovanie významu slnečnej symboliky. Počas 6. storočia n. l. náhle upadá, takže staroseverská mytológia, doložená predovšetkým prameňmi z 10. - 13. storočia, už slnečný kult doby bronzovej nereflektuje [5] .

 

Niektorí archeológovia sa preto obrátili na starogrécke mýty. Zaujalo ich, že slnečný boh Apolón sa spája s vodnými vtákmi, tak ako slnečné božstvo kultúry popolnicových polí, a podobného boha projektovali do strednej Európy doby bronzovej. Ibaže Apolón pôvodne nesúvisel so slnkom – slnečné atribúty si osvojil až v 6. storočí pred n. l., stáročia po skončení doby bronzovej. 

 

Zdá sa, že sme bezradní: ak sa z náboženstva a mýtov doby bronzovej niečo niekde zachovalo, zmenilo sa to „na nepoznanie“, alebo to pretrvalo iba ako relikt vytlačený na okraj. Našťastie, existuje spôsob, ako tieto relikty identifikovať a rekonštruovať pomocou nich základné črty zabudnutých mýtov a božstiev. Je ním porovnávacia indoeurópska mytológia.

 

Ak nás zaujíma „slnečná bohyňa zo Včeliniec“, môžeme predpokladať, že vykazovala spoločné črty s príbuznými indoeurópskymi božstvami slnka. 

 

Zoskupenie evidentne príbuzných slnečných božstiev skutočne poznáme. Ich spoločný pôvod prezrádza meno vychádzajúce z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *Séh₂ul (resp. *Séh₂wl): patrí medzi ne grécky Hélios, rímsky Sol, germánska Sunna, staroseverská Sól, védsky Súrja, baltská Saule, chetitské božstvo dUTU-li-i-aš (*Sahhulias), avestský Huuarɘ alebo Huuarɘ Xšaēta („slnko“ resp. „žiarivé slnko“), slovanský „Car Solnce“ a zrejme aj keltská Sulis. Okrem mena ich spájajú základné črty: považovali sa za „vševidiace“, privolávali sa ako svedok prísah, mali dcéru a križovali oblohu ťahané koňmi (niekedy vtákmi), ktoré sú označované za neúnavné a rýchle. 

 

Indoeuropeistka Laura Massettiová nedávno výrazne obohatila naše poznatky o ich spoločnom mytologickom pozadí – cyklickom príbehu o každodennom lete dennou oblohou a a nočnej plavbe na lodi v záhrobí v sprievode rôznych pomocníkov a protivníkov. Massetiová sa opierala o (mimoriadne archaický) baltský folklór, védsku a grécku mytológiu, ako aj naratív rekonštruovaný archeológmi na základe prestížnych britiev nordickej doby bronzovej. Identifikovala konkrétne postavy/božstvá tohto mýtu a upozornila, že zlatému poháru, v ktorom sa v noci plaví grécky Hélios, sa pôvodne prisudzovali epitetá typicky používané v súvislosti s loďami, čo znamená, že aj Hélios sa, tak ako jeho indoeurópski náprotivkovia, v noci pôvodne plavil na lodi. 

 

Videli sme, že vo vyobrazeniach stredoeurópskych slnečných vtáčích bárok hľadali Bernhard Hänsel aj viacerí ďalší archeológovia významný mytologický naratív. Môže ním byť práve tento geograficky aj časovo široko doložený indoeurópsky mýtus? 

 

Potomkyne slnečnej bohyne popolnicových polí?

Keltská “Venuša” (podľa M. Green, z Valent & Jelínek 2020)

Spoločné črty indoeuŕopskych slnečných božstiev nám naznačujú, aká mohla byť povaha a mytologické pozadie „Séhul“ kultúry popolnicových polí. Dokážeme však identifikovať mytologické alebo iné postavy, ktoré môžu vychádzať priamo z tohto pravekého stredoeurópskeho božstva?

 

Je zaujímavé, že hoci sú božstvá slnka u Indoeurópanov typicky mužské, práve z areálov súvisiacich alebo neďalekých areálu kultúry popolnicových polí nachádzame niekoľko etymologicky príbuzných ženských slnečných bohýň. Sú nimi baltská Saule, fragmentárne doložené germánske bohyne slnka Sunna a Sól, a keltská bohyňa termálneho prameňa v meste Bath Sulis [6] . Zo slnečnej bohyne popolnicových polí môže vychádzať aj „keltská Venuša“, ktorej hlinené sošky, masovo produkované v Galii a Porýní, niesli mimoriadne koncentrovanú solárnu výzdobu evokujúcu slnečnú symboliku doby bronzovej. Sošky podľa všetkého znázorňujú bohyňu domáceho kultu chudobnejších vrstiev spoločnosti. Relikty dávnej bohyne slnka sa možno skrývajú aj u Slovanov: v mnohých folklórnych tradíciách, podľa niektorých autorov dokonca vo väčšine z nich, totiž slnko vystupuje v ženskej podobe, napríklad ako nevesta. 

 

Niekto možno namietne, že zobrazenia ľudskej podobizne asociované so slnkom sú v dobe bronzovej príliš vzácne a oveľa častejšie sa vyskytujúce symboly slnka, ktoré zdanlivo naznačujú vnímanie slnka skôr v podobe prírodnej sily. Hojnosť slnečnej symboliky v skutočnosti nijako nespochybňuje vnímanie zbožšteného slnka v ľudskej podobe. Aj v ranom hinduizme absentovali vyobrazenia božstiev v ľudskej podobe, hoci sa v rigvédskej tradícii vnímali aj týmto spôsobom. Rovnako treba pripomenúť, že baltská Saule, vnímaná výlučne v ľudskej podobe, sa často znázorňuje symbolmi ako sú prstenec, kruh, koleso, rozeta a sedmokráska. Chetitské rituálne formuly dokonca explicitne uvádzajú, že slnečné disky reprezentujú slnečnú bohyňu z Arinny. V neposlednom rade, tam, kde na nordických britvách v naratíve „slnečnej púte“ vystupujú symboly slnka, nachádzame u Baltov a Grékov božstvá (Saule, Hélios) vnímané prevažne alebo výlučne v ľudskej podobe. 

 

Jedna záhada nám ale zostala. Prečo si kult slnečného božstva získal v kultúre popolnicových polí tak dominantné postavenie? Túto otázku sa pokúsime zodpovedať nabudúce.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odbornú spoluprácu na článku autor ďakuje Pavlovi Jelínkovi PhD zo Slovenského národného múzea. Za povolenie zverejniť fotografiu včelinského závesku autor ďakuje archeológovi Alexandrovi Botošovi z Gemersko-malohontského múzea v Rimavskej Sobote. 

 

Poznámky

1 Pochádzajú z maďarských lokalít Oszlár (1 kus, pôsobí ako nie celkom vydarená imitácia, ktorej uniká ideové pozadie) a Nagyhangos – Kölesd (3 kusy, disk je hladký, bez znázorneného kolesa a kríža). Ďalší závesok bol objavený na rakúskom pohrebisku na lokalite Neumarkt an der Ybs. Nálezy z obce Balej v severozápadnom Bulharsku majú ramená smerujúce do strán a dodola, pričom disk jedného je kvapôčkovito deformovaný. Ďalší nález pochádza z maďarskej obce Vértesszőlős. Všetky pochádzajú zo strednej doby bronzovej.

2 Čo znamená, že tento symbol civilizácie popolnicových polí nemusíme spájať so starovekým Egyptom, kde sa slnečná bárka vyskytuje taktiež (v mierne odlišnej podobe): mohlo ísť o paralelný vývoj inšpirovaný totožným prírodným javom.

3 Paradoxne, soška s dochovaným vtáčím záprahom sa obvykle interpretuje ako mužská, hoci evidentne nesie ženský odev a ženské ornamenty. Chýba plasticky znázornené poprsie, čo je u ženských sošiek kultúry Cirna Žuto-Brdo bežné. Hypotéza o mužskom pohlaví sa opiera o argumentáciu, že neurčitý „hrudkovitý“ útvar na spodnej-vnútornej strane jednej zo sošiek znázorňuje penis. Tento argument však dostupné vyobrazenia nemôžu jednoznačne potvrdiť: podľa iných názorov môže ísť o artefakt neuhladeného materiálu.

4 Podobné bronzové disky nachádzame aj mimo hrobov, jeden taký bol napr. nájdený v roku 1879 v rašelinisku pri Langstrup v Dánsku spolu so zdobeným nožom dvomi veľkými bronzovými náramkami ale bez tela, zdanlivo ako obeta bohom

5 Archeológovia ako Anders Kaliff dokonca konštatujú, že náboženstvu nordickej doby bronzovej je viac blízke védske náboženstvo starovekej Indie než náboženstvo vikingskej éry

6 Prinajmenšom pôvodne išlo o bohyňu slnka. Slnečné božstvá sa u Keltov asociujú s horúcimi prameňmi, okrem keltskej „Venuše“ napr. aj keltský „Apolón“.

 

Literatúra

Jelínek, P./Valent, D. (2019): Náboženské ikonografie v staršej dobe bronzovej. Zborník SNM 113 – Archeológia 29, 47–76. 

Valent, D./Jelínek, P. (2020): Séhul a jej podoby v hmotnej kultúre doby bronzovej. In: A. Kozubová/E. Makarová/M. Neumann (eds.): ULTRA VELUM TEMPORIS: Venované Jozefovi Bátorovi k 70. narodeninám. (Slovenská archeológia – Supplementum 1). Archeologický ústav SAV, 575-582. 

 


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri