Kedysi jej hovorili Úsvit: Znásilnenie a incest Šípkovej Ruženky odhalené v príbehoch z minulých tisícročí

Odpoveď naznačujú prekvapivé frazeologické a naratívne paralely so starogréckymi a ešte staršími védskymi tradíciami. Podľa Laury Massettiovej z Centra pre helénske štúdie Harvardovej univerzity z nich vyplýva, že „korene Šípkovej Ruženky“ siahajú až k príbehu o prebúdzaní sa a inceste praindoeurópskej bohyne rannej zory Heusós [1]  („úsvit“). 

Pretrvajú tradície celé tisícročia?

„Ak sa komparatívny literárny prístup zameria na otázku, ako sa príbehy a ich postavy menili v čase, často sa ukáže, že skúmaná tradícia, doložená v niektorom období a mieste, obsahuje veľmi starobylé námety,“ hovorí Laura Massettiová. „Naratívny materiál sa vďaka jeho tradičnej obľube používal jednotlivými recitátormi znova a znova, a v dôsledku toho identity postáv v priebehu vekov pretrvali, hoci často zamaskované novým menami.“

Massettiová a iní odborníci na porovnávaciu mytológiu nehľadajú povrchné podobnosti medzi príbehmi či postavami, ale hlboké paralely v štruktúre tradícií a v ich frazeológii. Rekonštruujú vývoj naprieč tisícročiami, čo sa môže zdať odvážne. Takáto „životnosť tradícií“ je však písomne doložená, a to aj v tak dynamických regiónoch, ako bola staroveká Mezopotámia – čo sme nedávno videli na príklade tradícií o démonoch lilu a ardat lili (súvisiacich s Lilit): charakteristické rysy si zachovali v priebehu 3000 rokov.

[reklama]

V prípade Šípkovej Ruženky máme k dispozícii dôležitú pomôcku – indoeurópsku perspektívu. Spoločné korene majú nielen indoeurópske jazyky, ale do väčšej alebo menšej miery aj samotné populácie, ktoré nimi hovoria [2] . To znamená, že tak ako si indoeurópske populácie po tisícročiach zachovali stovky až tisíce slov spoločného pôvodu, mohli si zachovať aj časť spoločného duchovného dedičstva: útržky prastarých príbehov a mýtov. 

Iste, príbehy a mýty sa dokážu šíriť aj medzi jazykovo nepríbuznými etnikami. Obzvlášť v multietnických regiónoch, akým bola napr. spomenutá Mezopotámia. Na druhej strane, analýzy príbuzenských vzťahov rozprávok ukázali, že najpríbuznejšie príbehy typicky nachádzame v regiónoch, ktoré sú jazykovo príbuzné, a nie nevyhnutne geograficky blízke. Inými slovami, jazyková bariéra predsa len obmedzuje šírenie príbehov a mýtov.

Najstaršie pramene

Aby poodhalila pôvod príbehu o Šípkovej Ruženke (Spiacej krásavici), Laura Massettiová najprv analyzovala jej stredoveké predlohy. V krátkosti si ich predstavme:

História Troïla a Zellandine (Histoire de Troïlus et de Zellandine): príbeh datovaný približne do r. 1330 vyšiel v anonymnom, po francúzsky napísanom artušovskom románe Perceforest. Hlavná protagonistka, princezná Zellandine, záhadne zaspala a leží vo veži, takmer úplne zamurovaná. Jej otec, kráľ Zelland, nechal priechodné jedine okno na východnej strane (keďže uctieva slnko) a je jediný, kto ju smie navštíviť. Rytier a nápadník princeznej menom Troïlus požiada o pomoc bohyňu Venušu a s jej pomocou sa napokon dostane k Zellandine. Keď od princeznej odchádza, tá „viac nie je panna“ (skutok sa stal „na radu od Venuše“). O deväť mesiacov princezná porodí dieťa, ktoré ju krátko nato prebudí. Princezná je zmätená a znechutená tým, čo sa stalo. Jej teta ale vysvetľuje, aby sa radovala, pretože ju v spánku navštívil jej priamy predok, boh Mars, a práve ten musí byť otcom dieťaťa. Keď kráľ Zelland chce neskôr dcéru vydať za iného, Zellandine utečie s Troïlusom.

Brat radosti a Sestra rozkoše (Frayre de Joy et Sor de Plaser): katalánske dielo datované približne do roku 1350. Cisárova dcéra Sor de Plaser („Sestra rozkoše“) zaspáva a je zamurovaná vo veži, v ktorej ju smú navštíviť len jej rodičia. Pomocou kúzla sa k nej dostane kráľ Frayre de Joy  („Brat radosti“) a pomiluje sa s ňou a vyberie sa hľadať liek na jej spánok, zatiaľ čo spiaca princezná porodí chlapca. Napokon sa princezná preberie, a hoci je spočiatku pohoršená, Frayre de Joy sa napokon stáva jej manželom.

Blandin z Cornwallu (Blandin de Cornoalha): katalánska báseň z 14. storočia. Dobrodruh Blandin sa dozvedá o „začarovanej žene“ menom Brianda, ktorá je izolovaná na neprístupnom hrade. Blandin ju napokon prebudí a tá sa doňho zamiluje. 

Slnko, Mesiac a Talia (Sole, Luna e Talia): príbeh v zbierke Pentamerone (1634), ktorej autorom bol taliansky básnik a zberateľ rozprávok Giambattista Basile. Princezná Talia má podľa proroctva zomrieť potom, ako sa pichne na vretene. Jej matka vretená v celom kráľovstve zakáže. Princezná však narazí na starenu s vretenom, ktorého sa nechtiac dotkne a padá na zem, zdanlivo mŕtva. Neschopný oplakávať jej smrť, otec ju zamkne v opustenom dome. Na princeznú tu narazí kráľ, ktorý neďaleko lovil, Taliu pomiluje a odíde. Princezná v spánku porodí dvojičky, chlapca a dievča. Jedného dňa chlapec vytiahne triesku vretena z prstu princeznej, a tým ju prebudí. Časom do domu opätovne zavíta kráľ a dozvie sa o svojich deťoch. Keď o nich povie svojej legitímnej žene, žiarliaca kráľovná sa rozhodne zbaviť detí aj princeznej. Kráľ ich však zachráni, zabije svoju manželku a ožení sa s princeznou.

[reklama]

Moderné poňatie postavy vychádza  z „morálne zjemnenej“ verzieSpiaca krásavica v lese (La belle au bois dormant) v zbierke Príbehy zašlých čias s poučením (Histoires ou contes du temps passé, 1697) francúzskeho spisovateľa a zberateľa rozprávok Charlesa Perraulta. 

Matka Slnka

Ťažiskom Massettiovej analýzy je predovšetkým Basileho príbeh Slnko, Mesiac a Talia (1634). Podľa výskumníčky obsahuje mnohé paralely so staršími, stredovekými variantmi príbehu: 1. protagonistka spí na izolovanom mieste, neschopná prebudiť sa; 2. urodzený muž (kráľ alebo princ) sa k nej dostáva a vyspí sa s ňou/znásilní ju; 3. porodí aspoň jedno dieťa; 4. prebúdza sa dlhší čas po pôrode; 5. princezná a jej urodzený nápadník sa opätovne stretávajú až po prekonaní rôznych prekážok; 6. princ a princezná zostávajú „nadosmrti spolu“. Nič však nenaznačuje, že Basile poznal tieto stredoveké verzie. „Výrazné podobnosti, ktoré ich spájajú, naznačujú, že vychádzajú z rovnakého folklórneho motívu,“ konštatuje vedkyňa. 

Aby odhalila pôvod tohto folklórneho motívu, výskumníčka sa obrátila na jazykovednú analýzu mien postáv.

MenoTalia predstavuje podľa Massettiovej slovo rovnakého pôvodu ako grécky výraz thalerṓpis „tá, ktorá hľadí do kvetu“, čo bol v starogréckej tradícii epitet bohyne úsvitu. Massettiová upozorňuje na ďalšiu pozoruhodnú zhodu: v Basileho príbehu sú okrem Talie jediné pomenované postavy jej deti Slnko a Mesiac. V indoeurópskych predstavách bola podľa nej bohyňa úsvitu zároveň často matkou slnečného božstva, a tento vzťah sa rozšíril na Mesiac, ktorý sa považoval za „dvojičku“ slnka na oblohe. 

„V gréckej literatúre archaického a klasického obdobia sa bohyňa úsvitu nestotožňuje s matkou božského Slnka a Mesiaca,“ píše Massettiová. „Lenže jeden veľmi starobylý prameň, 31. homérska hymna, naznačuje niečo iné.“ Slnko tu vystupuje ako syn postavy zvanej Euryfaseia. Žiaľ, máme o nej málo informácií. Z jazykovednej analýzy však vyplýva, že jej meno znamená „široko žiariaca“, čo sa zhoduje s významom epiteta vibhātī́ védskej bohyne úsvitu Ušas „Podobnosti medzi Euryfaseiou a Ušas vibhātī́ sú oveľa hlbšie,“ upozorňuje výskumníčka. „Tak ako Euryfaseia, aj Ušas vibhātī́ je vo védskej literárnej tradícii matkou slnka.“ 

Podľa výskumníčky môžeme konštatovať, že „široko žiariaca“ predstavuje starobylý epitet prislúchajúci už praindoeurópskej bohyni úsvitu. V gréčtine sa „široko žiariaca“ začalo používať ako priame označenie matky slnka „V podobnom duchu je Talia matkou Slnka a Mesiaca,“ píše Massettiová. „Ide o pozoruhodnú zhodu.“ 

[reklama]

Prebúdzajúca sa...

Asociácie so slnkom a úsvitom nesie aj Zellandine, ktorá spí zamurovaná vo veži s jediným otvorom – oknom smerujúcim k východu slnka, ktoré jej otec uctieva. V  príbehu Blandin z Cornwallu pre zmenu nachádzame zaujímavý onomastický detail: spiaca princezná sa volá Brianda, čo je meno jazykovo zhodné... s epitetom brhatī́ védskej bohyne úsvitu Ušas. Onomastické paralely sa zachovali aj v mladších verziách, napríklad Perraultovej verzii z r. 1697 je Spiaca kráska matkou dieťaťa menom Úsvit [3] .

Čo je dôležité, hlavným „úspechom“ Talie aj všetkých Spiacich krások je prebudenie. V podobnom duchu, v gréckej aj védskej tradícii je charakteristickým rysom bohyne úsvitu, že sa prebúdza a prebúdza svet. Prebúdzanie možno podľa Massettiovej považovať za prerogatív (typickú výsadu) indoeurópskej bohyne úsvitu. „Prerogatív ‘prebúdzania sa po dlhom spánku (podobnom smrti)‘, sa zachoval v európskom príbehu o Spiacej krásavici, a Spiaca krásavica je v skutočnosti Prebúdzajúca sa krásavica,“ konštatuje vedkyňa,

...a znásilnená príbuzným?

Príbeh o Spiacej krásavici podľa Massettiovej pôvodne obsahoval nielen znásilnenie, ako dokladajú stredoveké verzie, ale aj incest.

Neočakávané tehotenstvo princeznej Zellandine sa vysvetľuje ako dôsledok pohlavného styku s bohom Marsom, ktorý sa explicitne považuje za „priameho predka“ princeznej. A vo Frayre de Joy e Sor de Plaser sa spiaca princezná a jej prebuditeľ označujú ako „brat“ a „sestra“ („Brat radosti“ a „Sestra rozkoše“) „Tento onomatiscký detail je vo svetle gréckeho a védskeho materiálu pozoruhodný,“ upozorňuje Laura Massettiová. Bohyňa úsvitu Euryfaseia si totiž podľa 31. homérskej hymny vzala vlastného brata (Hyperiona). Rovnako védska Ušas je protagonistkou príbehu o inceste: považuje sa za dcéru boha nebies Djausa, ale zároveň sa prezentuje ako jeho milenka. Inokedy sa považuje za dcéru slnečného boha, ktorý sa však k nej správa akoby jej dvoril. Mená „Brat radosti“ a „Sestra pôžitku“ tak podľa Massettiovej možno považovať za stopu tabuizovaného incestu v tradícii o Spiacej krásavici.

Indoeurópske korene rozprávok?

Výsledky porovnávacej mytológie a frazeologickej analýzy podľa Laury Massettiovej dovoľujú Šípkovú Ruženku považovať za pokračovateľku praindoeurópskej bohyne úsvitu Heusós, ktorú charakterizovala mladosť, krása a sexuálna neviazanosť (jej védska nasledovníčka vystavuje svoje prsia „ako krava vemená“), a to aj voči smrteľníkom. Jej dedičky sú najlepšie známe práve vo védskej (Ušas) a gréckej tradícii (Éós, Euryfaseia a čiastočne taktiež Afrodita [4] či legendárna Helena). Vychádzajú z nej však aj mnohé ďalšie bohyne: rímska Aurora, anglosaská Eostre a litovská Aušra, ktoré s ňou súvisia i etymologicky, a taktiež keltská Brigid a latinská Mater Matuta. 

[reklama]

Massettiovej štúdia nie je prvá, z ktorej vyplýva indoeurópsky pôvod rozprávok starého kontinentu. Podobné zistenia priniesol výskum uskutočnený celkom odlišnou metodikou – počítačová analýza príbuzenských vzťahov tradičných rozprávok, ktorý uskutočnila folkloristka Sara Graça da Silva a antropológ Jamie Tehrani. „Rodostrom“ rozprávok, ktorý výskumníci skonštruovali, naznačuje, že námety rozprávok o Rampelníkovi (Rumpelstiltskin, Martinko Klingáč) a kráske a zvierati sú staré takmer 4000 rokov. Korene rozprávky o Jackovi a čarovnej fazuľke siahajú k raným Indoeurópanom 3. tisícročia pred n. l., a rozprávka O kováčovi [5] a čertovi môže mať dokonca praindoeurópsky pôvod (cca 4. tisícročie pred n. l.). 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 Rekonštruovaný praindoeurópsky tvar *H₂éwsōs alebo *Hₐéusōs.

2 Archeogenetika ukazuje, že motorom šírenia indoeurópskych jazykov (ktoré nastalo po odštiepení najstaršej vetvy, tz anatolskej skupiny, do ktorej patrí chetitčina, luvijčina a iné jazyky Malej Ázie) boli expanzie a migrácie populácií počas 3. tisícročia pred n. l.

3 V Perraultovej verzii princezná nie je pomenovaná, v dielach na motíve tohto príbehu, ako napríklad v Carafovej opere Spiaca krásavica v lese (1825) alebo Čajkovského balete Šípková Ruženka (1890) však nesie meno Aurora („úsvit“).

4 Kult Afrodity síce pochádza z Blízkeho východu, ale bol silne ovplyvnený tradíciami indoeurópskej bohyne úsvitu.

5 Niektorí folkloristi tento záver spochybnili argumentom, že v praindoeurópčine sa nepodarilo rekonštruovať výraz pre kováča, čo má údajne znamenať, že Praindoeurópania tento inštitút nepoznali. Historický jazykovedec a indoeuropeista Václav Blažek dospel na základe jazykovednej analýzy "božských kováčov" k odlišnému záveru, že “inštitút kováčstva” mal v období rozpadu indoeuróspekho dialekotvé kontinua “pozoruhodne veľký význam”. Výskumník taktiež upozorňuje, že v praindoeurópčine sa nechachovali ani archaickejšie povolania ako kováč.

Literatúra

Massetti, L. (2020): Once upon a Time a *Sleeping Beauty...Indo-European Parallels to Sole, Luna e Talia (Giambattista Basile Pentamerone 5.5). AION-Linguistica, 9, 89-113.

da Silva SG, Tehrani JJ (2016) Comparative phylogenetic analyses uncover the ancient roots of Indo-European folktales. R Soc Open Sci 3(1):150645.