Mýtus o vojne s Lučanmi: Udiala sa bájna udalosť z úsvitu českých dejín naozaj?

V knihe venovanej dejinám Jablonca som sa pre zmenu stretol s miestnou „povesťou“, že na mieste budmerického náleziska  vraj kedysi stálo mesto, ktoré sa prepadlo pod zem. Neviem aká stará je táto „povesť“  – ale pre archeológov bola tamojšia opevnená osada objavená v 50. rokoch minulého storočia. Myslím, že ide o pomerne mladú „tradíciu“, skreslenú informáciu o objavení opevnenej osady z doby bronzovej.

Obidve informácie ale obsahujú povestné „zrnko pravdy“.

[reklama]

Hovoríme o tzv. euhemerizácii, jave pomenovanom po starogréckom filozofovi Euhemérovi z Messény, ktorý sformuloval názor, že bohovia, resp. mýtické postavy, sú v skutočnosti panovníci z dávnej minulosti, ktorí boli za svoje činy zbožštení. Neskôr sa aplikácia tohto javu rozšírila aj na mýtické udalosti a venovali sa im, alebo dokonca dodnes venujú historici. Je však potrebné nájsť mieru: aké informácie je možné z mýtov čerpať? Ktoré „zrnká pravdy“ je možné z nich naozaj získať? Napríklad v Homérovej Iliade sú potvrdené geografické údaje, ale konkrétne udalosti, ktoré sa v nej odohrávajú, sa zrejme nikdy nestali a sú výplodom umeleckej licencie alebo prerozprávaním iných, oveľa starších príbehov.

Naopak, aj časť mýtických príbehov sa môže stať súčasťou „najstarších dejín“ vybranej populácie. Výsledkom je, že jednotlivé motívy miestnych legiend nájdeme aj v iných tradíciách. Zvlášť príhodné je sledovanie spoločných prvkov v mytológiách kultúr indoeurópskej jazykovej rodiny. Skúmaním ich starých legiend sa tak často dozvieme viac o mytologickej štruktúre a spoločnom praindoeurópskom dedičstve  ako o reálnych dejinných udalostiach. Ide o vzorce, ktoré tvoria danú kultúru. Niekedy je  problematické zistiť, čo je len výsledok jazykovej kultúry a čo spomienka na skutočnú historickú udalosť. A niekedy to sťažujú aj sami bádatelia svojím vedeckým zameraním. 

Kedy a kde je hľadanie historického jadra nejakej povesti vhodné, je naozaj ťažko odpovedať. Výsledky takéhoto bádania navyše nemusia zodpovedať predpokladom.

Na pomyselný súboj medzi „demýtizujúcim“ euhemérizmom a komparatívnym štrukturalizmom som si vybral Kosmasov popis vojny starých Čechov s Lučanmi. Obe strany v tejto diskusii používajú naozaj ťažké kalibre.

Kto bol Kosmas?

Najstaršie české dejiny sú v Čechách vďaka Aloisovi Jiráskovi, Mikolášovi Alešovi, Jiřímu Trnkovi a mnohým ďalším umelcom všeobecne známe. Na Slovensku tomu tak, napriek kultúrnej blízkosti, nie je.

Najprv sa však musíme zoznámiť s autorom kroniky, ktorý nám informácie o Luckej vojne zachytil. Patril k českým intelektuálnym elitám z prelomu 11. a 12. storočia, ale o jeho živote vieme veľmi málo, zväčša zo zmienok vo svojom vlastnom diele, ktoré si však v detailoch  môžu protirečiť – spôsobilo ich ručné prepisovanie jednotlivých verzií, ktoré je dnes nemožné porovnať s originálom. Kosmas sa narodil asi v roku 1045, pravdepodobne v kňazskej rodine (v tej dobe sa ešte kňazi mohli ženiť). Aj on sám bol v dospelosti ženatý a mal (najmenej) syna Henricha (Jindřich). Zrejme už od detstva bol predurčený na dráhu duchovného a zasvätil život štúdiu. Asi od roku 1074 študoval v škole pri katedrále sv. Lamberta v Lutychu (dnešné Liége v Belgicku). Tu zrejme získal väčšinu vedomostí a najmä prehľad v antickej, ale aj vtedajšej literatúre, ktoré zúročil pri písaní svojej „kroniky“. V rokoch 1120 až 1125 bol dekanom pražskej kapituly pri katedrále svätého Víta, Václava a Vojtecha, a tu sa venoval spisbe, ktorú však nedokončil, pretože jeho prácu 21. 10. 1125 prerušila smrť. 

[reklama]

Výraz „kronika“ je v úvodzovkách zámerne, pretože nejde suchopárne zapisovanie historických udalostí, ale bohaté literárne dielo, ktoré malo za úlohu poučiť, pobaviť, ale ako v posledných rokoch prízvukujú historici, taktiež propagovať ideológiu přemyslovského štátu. Nejde teda o dejiny v pravom slova zmysle, ale zručne napísané literárne dielo, ktoré využíva historické udalosti, legendy o svätcoch, hrdinské spevy, biblické a antické pramene a „jen něco málo, co poznal z bájného podáni starců“. Možno títo „starci“ boli pamäťoví špecialisti o akých píšu Dušan Valent a Jan Korda. Nesmieme zabúdať, že výber ich príbehov, ako aj ich konečné znenie prešlo Kosmasovou redakciou.

Mýtické dejiny starých Čechov

Prvých trinásť kapitol je venovaných mýtickým dejinám starých Čechov. Popisuje ako prišli do novej vlasti (neuvádza odkiaľ) pod vedením Čecha (v originále Bohemus), po ktorom svoju zem pomenovali. Po jeho smrti píše o sudcovi/zákonodarcovi Krokovi a jeho troch dcérach, ktoré mali nadprirodzenú moc a jedna z nich, Libuša si vzala za manžela Přemysla, prvého z neskoršieho vládnuceho rodu. Po ňom menuje ďalších sedem vládcov (Nezamysl, Mnata, Vojen, Vnislav, Křesomysl, Neklan, Hostivít), ktorých pre ich charakterové vlastnosti a pohanstvo prirovnáva k dobytku. O ich príbuzenstve sa nezmieňuje, len posledný Hostivít mal splodiť Bořivoja, prvé kresťanské knieža. Potom Kosmas v kapitolách X až XIII rozpráva príbeh o vojne s Lučanmi, ktorá sa mala odohrať za Neklana.

České povesti až prekvapivo pripomínajú povesti, s akými sa stretávame u starých Írov a ďalších dávnych kultúr. Tri Krokove dcéry pripomínajú tri Machy, a aj povesť o príchode praotca Čecha sa podobá keltským povestiam o Belovesovi a Segovesovi alebo povestiam o osídľovaní Írska. Rovnako postupnosť „prvý: zakladateľ a druhý: zákonodarca“ nachádzame v írskej, ale aj v rímskej tradícii. Tretieho: bojovníka, propagandisticky nahradil zriaďovateľom kniežacej vlády Přemyslom, ktorý síce nemá vojenský charakter, ale podrobí si Čechov svojou mocou. Uvažovať, či tu ide o nejaké kontinuum (Čechy boli predsa pred príchodom Slovanov obývané Keltmi), alebo Kosmas pochytil niektoré írske legendy pri svojich štúdiách v západnej Európe, je špekulácia. Ako vyplýva z analýzy historika Dušana Třeštíka v knihe Mýty kmene Čechů, s najväčšou pravdepodobnosťou ide o paralely, ktoré sú dôsledkom spoločného indoeurópskeho dedičstva. V našom článku sa budeme zaoberať Kosmasovou povesťou o vojne s Lučanmi (Lucká válka), ktorú Dušan Třeštík nespracoval. Mnohovrstevnému rozboru ju však podrobil jeho žiak Petr Kopal.

Lucká vojna

Príbeh o Luckej vojne nie je jednoliaty. Pôsobí ako zložený z viacerých častí alebo samostatných príbehov. Kosmas opisuje dej z viacerých pohľadov na spôsob vojnového reportéra. Píše a hodnotí kroky oboch strán a do hlavného deja vsúva vedľajšie príbehy plné magických praktík:

Za Neklanovej vlády sídlil severozápadným smerom od Čechov kmeň Lučanov. Vládol mu mimoriadne krutý knieža Vlastislav, podľa iného zdroja, Dalimilovej kroniky, bol rodom Přemyslovec, brat kniežaťa Vnislava. Útočil na Čechov tak drvivo, že obsadil takmer celé ich územie a vystaval hrad, ktorý pomenoval po sebe - Vlastislav. Čechom ostal len malý hrádok Levý Hradec a v ňom sedel nevýbojný knieža Neklan. Lucké knieža zatúžil Čechov úplne vyhubiť, dal zvolať vojsko a v arogantnom prejave vyzval svojich bojovníkov, nech zoberú dravých vtákov, aby ich nakŕmili mäsom nepriateľov a zaprisahal sa, že vyhubí aj deti. 

Potom Kosmas odbočuje a píše o luckom pastorkovi, ktorému macocha prezrádza, že Lučania sú vďaka silnejším čarom českých čarodejníc odsúdení k záhube, prežije len on ak vykoná, čo mu poradí. Medzitým sa Česi pre zvýšenie morálky obrátia na starú veštkyňu, ktorá im poradí obetovať osla, rozsekať ho a nechať každého z vojska zjesť kúsok jeho mäsa, čo vraj vojakom dodá odvahu. 

Pri návrate k hlavnej dejovej línii sa v ďalšej kapitole dostávame k Neklanovi, ktorý sa  uzavrel v hrade, kde zo zbabelosti predstiera chorobu. Ale aby mohlo vojsko bojovať, tajne povolal hrdinského Tyra a prikázal mu, aby sa v kniežacej zbroji zaňho vydával. Tyr vyviedol vojsko na dohodnuté bojisko a predniesol hrdinskú reč, v ktorej pripomenul vojakom, že bojujú za záchranu vlasti a svojich žien a detí. Medzitým prišli Lučania na bojisko a Vlastislav dal povel vypustiť mračno dravých vtákov. Tyr prerušil reč so želaním, že ak zomrie, nech mu na tom mieste vybudujú mohylu a pomenujú ju po ňom. Hrdina sa vrhol do protiútoku a sekal hlavy dokiaľ nepadol prebodaný šípmi „jak ježek“. Česi drvivo zvíťazili, prežil len pastorok, ktorý po zabití prvého nepriateľa, odrezaní jeho uší a vykonaní ďalších magických úkonov, zbehol z bojiska. Po návrate domov našiel doma mŕtvu manželku s rovnakým zranením a bez uší. 

[reklama]

V tretej kapitole Česi vpadnú na Lucké územie a pustošia jeho hrady. Zajmú Vlastislavovho syna, knieža (kde sa tu vzal?) mu dá postaviť nový hrad Drahúš a zverí ho do výchovy jeho dovtedajšieho vychovávateľa, ktorý je rodom Srb a volá sa Durynek (čo viedlo k rôznym úvahám o jeho etnicite). Napriek pedagogickému povolaniu je to osoba skrz naskrz zločinného charakteru, „horší než pohan“. Po čase vyláka pod zámienkou rybolovu chlapca na zamrznutú rieku Ohře a tu ho zabije a odreže mu hlavu. Odnesie ju ku kniežaťu Čechov a žiada si odmenu. Knieža sa zhrozí, viac ako z vraždy dieťaťa z útoku poddaného na kniežací majestát a dá Durynkovi vybrať si z troch spôsobov samovraždy. Ten volí obesenie. Kosmas tu ukončuje svoje mýtické dejiny a ďalej už sa chce venovať dejinám podaných hodnovernými ľuďmi. 

Vojna s Lučanmi – dejinná udalosť...

Viacerí domáci, ale aj zahraniční historici sa snažili povesť o Luckej vojne prezentovať ako historickú udalosť. Argumentom boli miestne názvy, ktoré si Kosmas nemohol vymyslieť. Konkrétnych historických udalostí spájaných s Luckou vojnou však bolo viacero. Najstaršie datovanou bola výprava Karola Veľkého do Čiech v roku 805/806. Počas tejto výpravy mal byť zabitý bližšie neznámy knieža Lech, stotožnený s Tyrom.

Veľa pozornosti venoval Luckej vojne archeológ Zdeněk Váňa, ktorý viedol na hradisku Vlastislav archeologické výskumy. Zistil, že vo včasnom stredoveku išlo o krátkodobo osídlenú lokalitu – strážny hrádok s vojenskou funkciou. Zánik hradiska datoval do druhej polovice 9. najneskôr do počiatku 10. stor. a sem približne kládol aj udalosti opisované Kosmasom. Z historických názorov mu bol zrejme najbližší ten, ktorý stotožňoval Neklana s Bořivojom, podporovaným Veľkou Moravou, proti západočeskému kmeňu podporovanému Frankami. Zánik Vlastislavi dával do súvisu so zjednocujúcimi bojmi o moc, ktoré mali prebiehať v 2. polovici 9. stor. Dnes je však zánik hradiska datovaný až na koniec 10. alebo začiatok 11. stor. a Váňove úvahy tak stratili „hmotné“ argumenty.

Pre hľadačov „historického jadra“ povesti tak ostáva najrozšírenejší názor (nájdete ho aj na Wikipédii), že ide o udalosť z roku 936, ktorú zachytil saský kronikár Widukind, keď Boleslav I. bojoval s nejakým, bližšie neuvedeným subregulom (doslovný preklad by bol „podkráľ“, ale objavil som aj český preklad „knížátko“). Ten mal sídliť niekde v severozápadných Čechách. S pomocou Sasov a Duríncov, ktorí vtrhli do Čiech, mal poraziť časť českého vojska, ale neskôr Boleslav jeho vojská odrazil, porazil aj odbojného subregula a zničil jeho hrad. Vladimír Karbusický sa snažil stotožniť postavu Kosmasovho Tyra s postavou pobočníka kniežaťa Boleslava z 1. staroslovienskej Svätováclavskej legendy, ktorý má meno Tira. Aj on tak luckú vojnu datuje do roku 936, ako Boleslavovu vojenskú akciu proti nemenovanému subregulovi a vojskám Sasov a Duríncov. Tyr mal zahynúť v prvej potýčke so Sasmi. Z týchto udalostí mal potom vzniknúť hrdinský epos, ktorý poslúžil ako predloha Kosmasovi.

Lenže…

Kosmas okrem pohanskej povesti o Luckej vojne nič také neopisuje. Rovnako Widukind, súčasník opisovaných udalostí, neuvádza žiadne geografické údaje. Vôbec nie je isté, že zmienený subregulus sídlil v severozápadných Čechách. Hrad, ktorý mal Boleslav zničiť, sa nedá stotožniť ani s hradiskami Vlastislav alebo Drahúš, ktoré zanikli začiatkom 11. stor. 

Pri kritickom zhodnotení nám ostávajú zachované len geografické údaje, ktoré však môžeme odvodzovať najskôr od 10. storočia, resp. až od Kosmasa. Naviazať udalosti z povesti o vojne s Lučanmi či dokonca Lučanov samých na reálne historické udalosti tak ostáva vo sfére dohadov.

... alebo mýtus?

Kto vlastne boli Lučania?Okrem Kosmasovho opisu nemáme veľa autentických dokladov. Hebrejská kronika Josipon z 10. stor. údajne menuje Lučanov, ale zápis LWCJM je problematické čítať. Mohlo  ísť o kmeňový zväz Veletov/Luticov sídliacich severne od Čiech vo východnom Polabí.

Samotná krajina, kde žijú Lučania, má mýtický charakter, aj keď sa ju Kosmas  snažil ju „sprítomniť“ názvami hradísk (Vlastislav, Drahúš) a vrchov a riek:

Ono území totiž dělí se na pět krajin (regio) podle jejich polohy. První krajina leží při potoce řečeném Hutná (Guntna), druhá na obou stranách řeky Uzky, třetí se rozkládá v povodí řeky Březnice (Brocnica), čtvrtá jež se jmenuje i Lesní (Silvana), leží v povodí řeky Mže a pátá, uprostřed se nazývá Lúka  (Luca) a je překrásná na pohled i bohatá výnosem. Je velmi úrodná na osení a oplývá lukami, odkud nabyla i svého jména. A poněvadž byla tato krajina nejdříve, ještě dávno před založenim hradu Žatce, obydlena lidmi, právem se její obyvatelé nazývali po své krajině Lučané.

Podobný, avšak „mýtický zemepis“ nájdeme aj v Írsku, ktoré sa skladalo z piatich častí: Uladh na severe, Connacht na západe, Mumu na juhozápade a Laigin na juhovýchode a v strede bolo Mide so sídlom najvyššieho kráľa v Tare. Podobné členenie sa dochovalo v Indii, Sparte a u biblických Filištíncov. Kosmasom zmienené české kmene navyše súčasná česká historiografia označila za mýtické, okrem Kosmasa nemáme o nich jediný autentický historický prameň. Označenia „kmeňov“ sú často odvodené od názvov hradov/hradísk, ide teda skôr o označenie krajov a ich obyvateľov. Opisované konflikty medzi nimi však poukazujú na boje českých kniežacích rodov medzi sebou o moc, z ktorých nakoniec víťazne vyšli Přemyslovci. Kosmas mýtických Lučanov spája s jeho súdobými Vršovcami alebo Žatčanmi. Ich reálna existencia však žiadnu Luckú vojnu nedokladá. Rovnako ani toponymum hradiska Vlastislavi, ktorého zánik je v súčasnosti datovaný do začiatku 11. stor., teda ani nie 50 rokov pred Kosmasovým narodením. Nech bola príčina jeho zániku akákoľvek, nebola to Lucká vojna. A ani Boleslavova vojenská akcia proti „kniežatku“, ktorú uvádza Widukind.

[reklama]

Meno kniežaťa Neklana je „hovoriace“, súvisí s jeho charakterom zbabelca. Má sa ním odôvodniť Tyrova úloha. Podobný motív je vidieť aj pri Patroklovi v Iliade alebo u hrdinov nemeckých eposov. Podľa Petra Kopala je jeho menom zvýraznená aj nečinnosť kniežaťa, akoby bol mŕtvy. Po bitke na Turskom poli vystupuje v príbehu akoby úplne iný, navyše nemenovaný „obrodený“ knieža, konajúcišľachetné skutky a hlavne nezmývajúci zločiny otcov krvou synov.

Podľa iného prameňa, Dalimilovej kroniky (14. stor.), Vlastislav má byť syn kniežaťa Vojena a teda brat kniežaťa Vnislava. Medzi Vnislavom a Neklanom je ešte Křesomysl. Ak by sme pripustili, že ide pri kniežatách o synovskú následnosť, čo pri Přemyslovcoch až do pol. 13. stor. nebolo zvykom, medzi ním a Neklanom musel byť výrazný vekový rozdiel. Je teda možné, že Dalimil tu zachytáva reminisencie na  bratovražedné boje historických Přemyslovcov, ktoré však posúva kamsi „k Neklanovi“ do mýtických čias. 

Obeta oslíka pripomína obeť koňa, starobylú najvyššiu obeť u indoeurópskych kultúr. Jeho obeť, rovnako ako sebaobeta Tyra sú dva najvyššie náboženské úkony, ktoré mali Čechom priniesť víťazstvo. Smrť Tyra, ktorý skončil dostrieľaný šípmi „jak ježek“, nie je ojedinelá. Rovnako zahynul podľa rímskych historizovaných legiend v bitke s Latinmi aj Publius Decius Mus a neskôr v bojoch s Galmi  jeho syn Publius Decius. Kosmas sa mohol inšpirovať antickými prameňmi, tento motív sa však vyskytuje aj v iných indoeurópskych tradíciách. Pri Bravellire, polomýtickej bitke starých Škandinávcov, tak zahynul najudatnejší bojovník Ubbi so stošyridsiatimi šípmi v tele. Ako ihelníček skončí tiež Bhíšma v epose Mahábharáta, aj keď v tomto prípade stojí na nepriateľskej strane.

Meno Tyr sa dá vykladať rôzne, čo uznáva aj sám Karbusický. Od mena germánskeho božstva Tyra, po Tura – býka (tiež nemecky Stier, tak sa volá Tyr u Dalimila). Tur Vsevolod sa nachádza aj vo Slove o pluku Igorovom. V neposlednom rade sa však Tyr podobá aj latinskému „tiro“ – mladý vojak/bojovník/hrdina. Karbusického „historická“ postava Tiru zo svätováclavskej legendy sa teda rozplýva. Je však možné, že sa Boleslavov pobočník volal po mýtickej postave?

Rovnako miesto bitky Turské pole má svoje náprotivky v Turom poli na Slovensku, Turopolji v Chorvátsku, či Turova Božnica a Kapišče Turovo v Rusku. Aj tento geografický názov sa pri širšom pohľade rozprestiera v celom„slovanskom svete“. A možno nielen tam, aj inde máme miesta eschatologických bitiek lokalizované: v Írsku sa nachádza Tuiredská pláň, vo Švédsku Bravellirská pláň, v Mahábharáte  bojisko Kurukšétra.

Záver 

Ako som uviedol vyššie, Kosmas písal svoju kroniku ako propagandu nároku kniežacieho přemyslovského rodu na český kniežací stolec. Z tohto dôvodu spájal rôzne informácie s dôrazom viac na umeleckú hodnotu ako na historickú objektívnosť. Mocenské nároky Přemyslovcov dokazoval „odnepamäti“ a rovnako z tejto dimenzie aktualizoval aj niektoré jemu súčasné javy. Preto politicky nežiadúcich Vršovcov spojil s mýtickými Lučanmi. Jednoducho to bol zločinný rod, ktorý odnepamäti škodil. Jeho umiestnenie do severozápadných Čiech bolo skôr výsledkom toho, že Vršovci tam v Kosmasovej dobe spravovali Žatecko a Litoměřicko. Aj v historických knihách jeho kroniky títo arcinepriatelia robili skutky (napr. podľa Kosmasa mali stáť  za odpravením niektorých kniežat a Přemyslovci sa ich trikrát pokúsili vyvraždiť), ktoré majú mytologické paralely, takže nie všetky sa museli reálne odohrať, prinajmenšom nie tak, ako sú opísané.

Kosmas na to využil koncepciu dvoch nepriateľských bájnych rodov, ktorých príslušníci však čas od času uzavrú manželstvo. Podobne ako Ásovia a obri u Vikingov, Túatha de Danan a Fomoirovia v Írsku, iránski a indickí bohovia  vs. démoni apod. 

Zdá sa, že hľadať „zrnko pravdy“ v Luckej vojne ako k historickej udalosti je zbytočné. Podrobnosti, najmä geografické, do povesti umiestnil Kosmas, alebo jeho „starci“, aby upevnil činy „vzorových“ hrdinov do svojho sveta. Upevnil spätosť kniežacieho rodu s krajinou ako územím štátu. Ale zároveň ukázal, ako sa má správať vzorové knieža. Nie náhodou umiestnil kapitoly o Luckej vojne, aj keď nesúvisiace s predošlým textom, na koniec mýtických „dejín“. Išlo o obraz eschatologickej bitky (ako podobne Ragnarok, Bravellir, Mac Tuired), po ktorej sa svet obrodí. Zároveň so vzorovými hrdinami si však z „bájného podání starců“ vybral aj vzorový obraz nepriateľa.

Ak sa teda vrátim na začiatok k otázke, kde tu hľadať to historické „zrnko pravdy“, musím konštatovať, že Lucká vojna sa ako historická udalosť nikdy nekonala, ale pravdepodobne ide o lokálnu verziu indoeurópskeho mýtu o eschatologickej bitke. A za všetky problémy môžu a vždy mohli Vršovci. 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poďakovanie

Za pomoc so zháňaním literatúry by som rád poďakoval doc. PhDr. Petrovi Pavúkovi, PhD. 

Literatúra: 

V. Karbusický: Žánrová podstata a datování Lucké války v Kosmove kronice.

P. Kopal: Kosmas a jeho svět. Obraz politického národa v nejstarší české kronice. Dizertačná práca uložená na Ústave českej literatúry a komparatistiky. Praha 2017.

J. Puhvel: Srovnávací mythologie. Praha 1997.

D. Třeštík: České kmeny, Historie a skutečnost jedné koncepce. Studia mediaevalia Pragensia 1, 1988, 129-143.

D. Třeštík: Mýty kmene Čechů (7.-10. století). Tři studie ke starým pověstem českým. Praha 2003.

J. Váňa: Vlastislav. Výsledky výzkumu slovanského hradiště v letech 1953–55 a 1957–60. Památky archeologické 59, 1968, 5–186.