Znevážení cirkvou? Zabudnutá pravá identita slovanských igricov

Dušan Valent, Jan "Dorian" Korda, 2021-01-17 05:43:00

Igrici Veľkej Moravy a stredovekého Uhorska sa často považujú za zabávačov plne poplatných ich pánovi, typicky miestnemu panovníkovi. Napríklad Naďa a Martin Profantovcovi igricov opisujú ako „potulných spevákov a hudobníkov“. Podľa slavistu prof. Martina Golemu z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici však viaceré indície naznačujú, že ich pôvodná podstata bola celkom iná.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Igrici [1] podľa Golemu predstavovali pokračovateľov vysoko váženej funkcie indoeurópskeho „archaického poeta“, úzko spätého s posvätnom a náboženstvom. Čiže podobnej funkcie, akú zastávali keltskí druidi či ich írski pokračovatelia „fili“.

 

Indoeurópski pamäťoví špecialisti

U dávnych Indoeurópanov boli sviatky a rôzne zhromaždenia ako obrady a hostiny príležitosťami, pri ktorých sa pravidelne oživovala „kultúrna pamäť“ komunity. Teda tradované príbehy o nedávnych ale aj pradávnych dobách, často hrdinské, inokedy priam mýtické. Tradície uchovávané v „kultúrnej pamäti“ ľuďom vysvetľovali fungovanie sveta naokolo, oboznamovali s významom rituálov, opisovali pôvod a domnelú históriu rodov, klanov a kmeňov, či prírodných javov. 

 

To všetko ožilo poetickej podobe, prednesenej vznešeným jazykom [2]  a ústami vybraných, vážených mužov. V odbornej literatúre sa označujú ako pamäťoví špecialisti alebo archaickí poeti. 

 

„V tradičných indoeurópskych spoločnostiach nebola poézia kratochvíľou, ktorej by sa venoval hocikto, koho navštívila múza. Znalosť poetického jazyka a technická zručnosť v umení slova boli remeslom špecialistov,“ píše helenistia a homérológ Martin L. West. „Týchto špecialistov bolo niekoľko typov, pretože spĺňali viacero funkcií, ako bola funkcia kňaza, veštca, chválorečníka atď.“ 

 

Archaickí poeti nielenže chválili a ospevovali, ale taktiež karhali, vychovávali a keď bolo treba, tak aj zosmiešňovali. Ich autorita sa niekedy blížila autorite panovníka. Boli zvrchovaní, rozhodne nie akýsi nekritickí pochlebovači. 

 

Napríklad, keď stredovekí írski fili v sprievode harfistov prednášali dávne príbehy či zvesti o hrdinoch, ich ságy neslúžili iba na zábavu. „Boli považované aj za zbierku precedenčných právnych prípadov,“ píše Martin Golema. Títo zvláštni „básnici“ podľa Golemu rozhodovali i súdne spory, mali teda „pod palcom“ aj právnu stránku vyplývajúcu z náboženských tradícií. 

 

Írski fili predstavujú podľa Golemu vzácny prípad, keď miestne kresťanstvo dokázalo tradície „pamäťových špecialistov“ kultivovane a tolerantne absorbovať, čo podľa slovenského slavistu nemožno povedať o zvyšku Európy. „[Tam] to mali miestni poeti – žreci, uchovávatelia lokálnych predkresťanských tradícií, oveľa ťažšie. Bežnou praxou bolo skôr surové vyháňanie, mučenie či fyzická likvidácia,“ píše Golema. Táto opozícia až nevraživosť je podľa slavistu príčinou, prečo pôvodná podstata igricov upadla do zabudnutia a nahradili ju skreslené, znevažujúce predstavy. 

 

Slovanskí pamäťoví špecialisti?

Existovali vznešení a vážení „pamäťoví špecialisti“ aj u Slovanov? Podľa Martina Golemu áno. Presne také tradície, aké by sme očakávali od ich podania, sa podľa neho črtajú v pozadí Slova o pluku Igorovom (vzniklo okolo r. 1185 – 1188). Dielo podľa Golemu evidentne vychádza z dávnej poetickej tradície, pričom autor na rozdiel od zabávačov nie je servilný „pritakávač“, ale veľmi tvrdý a adresný kritik kniežat a bojovníkov. „Ponorený napoly v pohanských predstavách, používajúci prepracovaný básnický jazyk, podložený určite dlhou predkresťanskou tradíciou, [autor] vykonáva na skutočne vysokej úrovni funkciu náboženskej suverenity, t. j. vychováva a podrobuje svojmu vplyvu počúvajúcu kniežaciu družinu,“ píše Martin Golema. 

 

Náznak podobných kompetencií u uhorských igricov je podľa Golemu evidentný v najstaršej uhorskej tzv. Anonymovej kronike (napísaná okolo roku 1200). Jeden z hrdinov z obdobia príchodu  Maďarov do Podunajska chcel viesť vojnu, „... lebo chcel osobne získať slávu a zem, tak ako nôtia naši pevci (ioculatores): Všetci si nadobudli zem a získali dobre meno“. „Pevci – igrici mali teda ešte v časoch anonymného kronikára ambíciu (a zdá sa, že aj priestor) vykonávať funkciu spomínanej náboženskej suverenity – do ich kompetencie patrilo totiž pridelenie "slávy" a "dobrého mena",“ argumentuje slovenský slavista.

 

Výskumník ďalej upozorňuje, že na staršiu epickú tradíciu sa zrejme odvoláva český kronikár Kosmas (1045 – 1125): „A tak jsem počal své vypravování od prvních  obyvatelů země české a jen něco málo, co jsem poznal z báječného podání starců, vykládám, ne z touhy po lidské chvále, nýbrž aby pověsti neupadly vůbec v zapomenutí, podle toho, jak umím a vím, lásce všech dobrých lidí“. Slavisti ako V. Karbusický dospeli k záveru, že sa tu nemyslí „spomínanie starých ľudí“, ale štylizované podanie profesionálov „staršieho typu“, ktorými neboli „prostí ľudoví rozprávači“, ale určitá inštitúcia. 

 

Dehonestovanie igricov

Uhorskí igrici sa v rôznych stredovekých prameňoch (napr. v uhorskej Anonymovej kronike) označujú termínom jokulátor (z latinského ioculator "vtipkár, figliar"). Martin Golema však tento termín nepovažuje za ekvivalentný pôvodnej funkcii igricov. 

 

Preklad slovanského igric latinským ioculator je podľa neho výsledkom snahy predstaviteľov cirkvi označkovať, dehonestovať a vytesniť nebezpečného konkurenta. Pojem igric sa v stredoveku u Slovanov dokonca úplne vytratil, a až neskôr bol spätne prevzatý z maďarčiny, kde sa zachoval v archaickom tvare. (Hláska „g“ totiž v 13. storočí v dialektoch vedúcich k slovenčine zanikla a bola nahradená hláskou „h“. „Živý kontinuant“ starobylého slova igric je tak podľa Golemu napr. slovenské toponymum Ihráč.) 

 

V súčasnej slovenčine (po zmene g > h z 13. storočia) má slovo igric (z praslovanského *jьgrьcь) podľa Golemu viacerých „potomkov“ – napr. výrazy herec, hráč, ihrisko. „Dnešné významové dimenzie slovenského slova „hra“ (< *jьgra) spájajú túto činnosť predovšetkým s deťmi, s hudobnými nástrojmi, s divadlom a filmom, športom,“ píše Golema. Výskumník dodáva, že vývoj významu tohto „pôvodne starého rituálneho termínu, idú jedným smerom, a tým je zneváženie, vytlačenie dávnej náboženskej terminológie i praxe“. 

 

Dehonestácia výrazu igric sa cirkvi očividne podarila. Keď sa slovo po storočiach vrátilo do slovenčiny, vnímalo sa ako synonymum figliara, vtipkára, šaša. Nedošlo k obnove jeho pôvodného významu – nový význam podľa Golemu odrážal „neúctu, ktorá dopadla na osoby igricov a ich povolanie po dokonanej christianizácii niekedy na konci 12. storočia“.

 

Súvislosť s posvätnom a náboženstvom?

Dôležité indície pôvodnej funkcie igricov sa podľa Golemu zachovali v jazyku – dokladajú ich niektoré archaické odvodeniny a zaniknuté tvary pôvodne vychádzajúce z totožného indoeurópskeho koreňa ako výraz igric (hovoríme o kognátoch – slovách rovnakého pôvodu), a to z koreňa *guer "chváliť, velebiť". „Vhodným príkladom by mohlo byť české slovo hrana "vyzváňanie za mŕtveho", v maďarčine zakonzervovaný tvar harang "zvon", staroslovienske granъ "verš",“ píše Golema a pripomína, že spojenie so svetom mŕtvych v maďarskom harang je tiež významná indícia poukazujúca na archaické kompetencie igricov. 

 

Aj ďalšie kognáty podľa Golemu ukazujú na spojenie so sférou slovesnosti, na uchovávanie textov náboženského obsahu, a ich prezentáciu využívajúcu rytmus a hudobný sprievod – dolnolužické grono "porekadlo, reč, povesť", hornolužické hrono "veta, pauza, tep", litovské girti "chváliť, oslavovať". „Magickú "moc" takto uchovávaných náboženských formúl možno indikuje slovo "uhranúť" – urieknuť, zariekavaním spôsobiť niekomu škodu,“ dopĺňa Golema.

 

Ak sa poobzeráme po výrazoch, ktoré odrážajú podobnú motiváciu a obdobnú náboženskú či dokonca rituálnu asociáciu v iných indoeurópskych jazykoch, narazíme podľa Golemu napríklad na staroveké indické slovo brahman, označujúce dávnych védskych kňazov. „Pôvodný význam bol približne "účinná slovná konštrukcia, formula, modlitba", teda sémanticky podobný ako staroslovienske granъ "verš" a cirkevnoslovanské granъ a grajь "cirkevný chválospev",“ píše Golema. „Kosmovi "starci" konzervujúci staršie štádiá epiky a príliš spojení so starou kmeňovou kultúrou, mohli teda reprezentovať ešte tú vetvu igricov, ktorá sa funkčne dá skôr pripodobniť k indickým brahmanom ako k stredovekým "zabávačom" – jokulátorom.“

 

Kňazi u pohanských Slovanov?

Tradične sa uvádza, že zatiaľ čo čarodejníci a extatici sa v určitej forme objavujú u všetkých Slovanov, kňazov porovnateľných s indickými brahmanmi či keltskými druidmi nachádzame len u tých polabských[3] . Podľa českého archeológa Zdeňka Váňu preto boli nositeľmi kultu vo väčšine predkresťanských slovanských komunít len rodoví a kmeňoví vodcovia, prípadne „čarodejníci“. Martin Golema s týmto záverom nesúhlasí. „Zlomkovito zachovaný textový materiál, v ktorom dominujú "zriedené opisy" vonkajších pozorovateľov, dovoľuje viacero interpretácií,“ upozorňuje. 

 

Ako sme videli, Golemova analýza situuje do príbuznej role igricov: pôvodne zrejme archaických poetov a pamäťových špecialistov, zrejme asociovaných s náboženstvom a azda aj rituálmi. Tieto asociácie naznačuje nielen etymológia, ale taktiež správa arabského geografa Gardízího, ktorý v 11. storočí o Slovanoch píše: „Majú rozličné hudobné nástroje, ako lutny, bubny a píšťaly... Pri spaľovaní mŕtveho hrajú na takýchto nástrojoch domnievajúc sa, že sa majú tešiť, že Pán ho (nebohého) prijal do svojej milosti.“ Pasáž podľa Golemu naznačuje spojenie archaického slovanského „básnika“, igrica, s podsvetím a so svetom mŕtvych.

 

Sú Golemove závery vierohodné? Široko uznávaný český expert na predkresťanské náboženstvo Slovanov Jiří Dynda zhodnotil Golemovu štúdiu veľmi pozitívne a označil Golemov etymologický i pramenný rozbor za presvedčivý. „Golemova štúdia je nesmierne inšpiratívna, lebo ukazuje, že s pomocou indoeurópskej komparatistiky je možné nazerať na dávno vyčerpané témy úplne novými očami,“ píše Dynda.

 

Igricov ako archaických básnikov a pamäťových špecialistov možno podľa Golemu predpokladať za čias Veľkej Moravy aj ešte skôr, u Praslovanov, s koreňmi eventuálne siahajúcimi k pravekým Indoeurópanom. Mali teda kňazov aj Praindoeurópania?

 

Kňazi u Praindoeurópanov?

 „Prevažná väčšina indoeurópskych národov poznala triedu náboženských odborníkov a mysliteľov, ktorí sa v spoločnosti tešili nemalej autorite, zaoberali sa teologickými špekuláciami, prevádzkovaním rituálov, orákulami a mágiou a študovali aj uchovávali posvätné texty a formuly ako "pamäťoví špecialisti" a strážci mýtopoetickej tradície,“ píše Jiří Dynda.  Niekedy to boli uzavreté skupiny, akými boli brahmani védskej Indie, iránski āθravani či keltskí druidi, inokedy voľnejšie pojaté inštitúcie kňazov ako v antickom Ríme či Grécku. Vo všetkých podľa neho pozorujeme podobné či rovnaké charakteristiky ich činnosti.

 

Je teda možné, že kňazský úrad existoval už u Praindoeurópanov, od ktorých ho následne zdedili dcérske kultúry? 

 

Nie.

 

Zdá sa, že výraz "kňazi" či dokonca "kňazská trieda" je pre praindoeurópsku spoločnosť anachronický. 

 

Ako porovnávacia lingvistika, tak kultúrne inštitúcie indoeurópskych národov nám predostierajú komplikovaný a rôznorodý obraz špecialistov na posvätno. Rekonštruovaná praindoeurópčina napríklad nepozná výraz označujúci kňaza. Existujú síce rôzne analógie, napríklad medzi latinským ponti-fex "staviteľ mostov, kňaz" a sanskritským path-krt "staviteľ ciest, kňaz", v tomto prípade je však príbuzná iba prvá zložka výrazu, druhá nie. Pravdepodobne teda ide o nezávisle vzniknuté slová, ktoré odrážajú spoločnú ideu náboženských špecialistov ako „tých, čo udržujú cestu k božskému“.

 

Často sa uvádza analógia medzi sanskritským bráhman a latinským flamen, čo je v oboch prípadoch jeden z výrazov pre kňaza. Uvažovalo sa, že uvedené výrazy možno odvodiť z praindoeurópskeho * bhlaĝhmēn. Ich príbuznosť podporuje fakt, že obe skupiny kňazov sa podriaďovali komplexnému, ale takmer totožnému tabu[4] . Jeho podobnosť je zarážajúca, keď uvážime, ako geograficky aj jazykovo vzdialené sú tieto dve indoeurópske vetvy (italická a védska). Spoločný pôvod týchto výrazov sa však považuje za prekonaný[5] . 

 

Problematické môže byť aj chápanie brahmanov, najvyšších z hinduistických varnov, ako kňazskej triedy. Už v puránách (hinduistická zbierka príbehov, ktorých korene siahajú do 1. tisícročia pred n. l.) sa ako vhodné zamestnanie brahmanov okrem iného uvádza aj poľnohospodárstvo a paberkovanie na poliach, pričom ich monopol na vykonávanie rituálov nie je doložený. V ranovédskom období sa bráhmani, napriek ich náboženskej prestíži, zapájali do rituálov pravdepodobne len pasívne, snáď ako garanti ich platnosti. Hlavným obetníkom a spevákom hymnov na božstvá bol takzvaný hótar, ktorý bol mimochodom volený. Okrem toho vo védskom rituáli figurovala celá rada ďalších osôb so špecifickou funkciou, nehovoriac o koncepte ršiov "vizionárskych mudrcov"- práve oni môžu byť funkčnou obdobou slovanských igricov.

 

V indoeurópskych kultúrach nachádzame viacero analogických funkcií náboženských špecialistov, ako aj analogických náboženských svetonázorov, z ktorých tieto funkcie vychádzali. Ak však pozeráme na oblasť odborníkov na posvätno ako na celok, zisťujeme, že sa v každej z indoeurópskych kultúr v nemalej miere líši. To by nasvedčovalo skôr tomu, že v čase pred rozpadom indoeurópskej jednoty ešte žiaden ustálený koncept kňazov a kňazskej triedy neexistoval. Skôr existovala množina funkcií, ktoré prijímali rôzne osoby v závislosti od okolností, ich vlastných schopností a miestnych tradícií. A mohli ich prijímať k svojmu "hlavnému povolaniu" alebo, v prípade vhodných okolností, ako svoje jediné povolanie, a to dočasne, trvale, voľbou i svojim vlastným rozhodnutím.

 

Záver

Pokiaľ má Martin Golema pravdu, igrici mohli byť dedičmi jednej z praindoeurópskych inštitúcií, z ktorej v niektorých indoeurópskych kultúrach vznikla kňazská trieda. Nemusí to však nevyhnutne znamenať, že je vhodné predstavovať si ich ako slovanských kňazov, ktorých poslaním bolo napríklad vykonávanie obetí a obradov. 

 

To, že neprinášali obety [6] a teda neboli kňazmi v pravom slova zmysle, však nijako neznižovalo ich prestíž a význam. Napokon, boli pokračovateľmi prastarej funkcie indoeurópskeho archaického poeta, v ústach ktorého sa spájali legendy s mýtmi, chvály s karhaním či veštby s filozofiou.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za odborné konzultácie autori ďakujú historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej, PhD.  

 

Poznámky

1 Ale aj ruskí skomorochovia, ktorých pričinením sa zachovali archaické ruské byliny.

2 Napr. indoeurópsky poetický jazyk, „jazyk bohov“ v gréckej, iránskej, škandinávskej, chetitskej tradícii.

3 Ďalšími  výnimkami môžu byť Germáni a Skýti. U Skýtov podľa dostupných prameňov súdiac, kňazská vrstva chýbala: Herodotos uvádza z „pamäťových špecialistov“ len čarodejnikov – veštcov, pričom  náboženské úkony vykonávali hlavy rodín, náčelníci a králi. Podobná situácia, zdá sa, panovala uu Germánov, ktorí podľa bádateľov nič porovnateľne s keltskymi druidmi nepoznali – poznáme tu však skaldov, básnikov kráľovských či jarlovských družín. Neistá je ich existencia u Baltov, Slovanom  najbližšej indoeurópskej vetve. Zmluva z roku 1249 medzi teutónskym rádom a Starými Prusmi však spomína, že sa baltský ľud radí s „vizionárskymi bardmi“, ktorí prednášajú smútočné prejavy na pohrebných hostinách.

4 Brahman: nemožno ho zabiť * nemožno ho prinútiť svedčiť * musí sa vyhýbať pohrebnému ohňu * nesmie piť alkohol * nesmie sa dotknúť mäsa, ktoré nebolo obetované * nesmie si telo natierať olejom (s výnimkou hlavy) * nesmie vykonávať obrady v čase vojny * nesmie jazdiť na koni * musí sa vyhýbať psom * nesmie byť nikdy nahý ani vidieť svoju manželku nahú. Flamen Dialis: nemožno naň vztiahnuť ruky * nemožno ho prinútiť prisahať * musí sa vyhýbať pohrebnému ohňu * nesmie sa opiť * nesmie sa dotknúť surového mäsa * nemôže sa natierať voňavými olejmi * nesmie zhliadnuť armádu * nesmie sa dotknúť koňa ani na ňom sedieť * nesmie sa dotknúť ani hovoriť o psoch * musí na tele niesť kňazský znak,

5 Latinskému slovu totiž chýba nejaký reflex hlások * -ĝh. Indoeuropeisti Mallory a Adams navrhujú spojiť flamen skôr so severským blót "obeť" a oboje odvodzujú z *bhel "mohutnieť, pribúdať" v zmysle nadobúdania sily prostredníctvom obety. Bráhman zase spájajú so severským bragr "básnictvo". (Viac k problému nájdete v štúdii Schaffner, 2010)

6 Nemožno vylúčiť, že u Slovanov existovali aj iní obetníci než hlavy rodov a rodín. Ani v tomto prípade ale podľa nášho názoru nešlo o „triedu obetníkov“, ale skôr funkciu prisúdenú konkrétnym osobám na základe okolností.

 

Literatúra

Dynda, J. (2012): Kněží, čarodějové a hadači: Prvofunkční specialisté a jejich postavení ve společnosti archaických Slovanů. Sacra. roč. 10, č. 2, s. 33-48. 

Fárek, M. (2014): Indie očima Evropanů. Karolinum, 2014.

Golema, M. (2010). Igrici jako archaickí poeti a zřeci u pohanských Slovanov: Kam ukazujú stredoveké pramene i niektoré významové dimenzie praslovanského slova *jьgrьcь (jeho odvozenin a kontinuantov) vo vybraných slovanských etnojazykových tradíciách. Studia Mythologica Slavica, 13, 107–124.

Karbusický, V. (1995): Báje, mýty, dějiny. Nejstarší české pověsti v kontextu evropské kultury. Mladá fronta,.

Mallory, J. ; Adams, D. Q. (1997): Encyclopedia of Indo-European Culture. Routledge

Profantová, N., Profant, M. (2000): Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Libri.

Schaffner, S. (2010): Der lateinische Priestertitel flāmen. Graeco-Latina Brunensia 15, 2010, S. 87–105.

Váňa, Z. (1990): Svět slovanských bohů a démonů. Panorama.

Vavroušek, P. (2000): K védské literatuře, mytologii a kultu. In: FRIŠ, Oldřich. Védské hymny. Dharma Gaia

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.


Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri