Čítanie znakov na slovanskej keramike: Nie je kríž ako kríž

Včasnoslovanská chata zo Senice

Vtedy hrob nebolo možné preskúmať, získal som však z neho jeden laténsky črep. Poznačil som si, že môže ísť o keltskú chatu, nakoľko dva roky predtým sa na lokalite preskúmali keltské objekty, a ďalej som sa mu nevenoval až do leta, keď prišlo k ďalšiemu odkryvu plochy. Potvrdilo sa, že síce ide o obytnú polozemnicu – chatu, ale pochádzajúcu z úplne iného obdobia. Pri vyberaní objektu sa ukázalo, že obsahuje najmä včasnoslovanskú keramiku a je možné ho datovať do 6. storočia. Obsahoval aj malé množstvo atypických pravekých a keltských črepov. Jednoducho som mal smolu, že som pri zachytení objektu našiel črep z iného obdobia, tzv. intrúziu. Potvrdilo sa to aj po kompletnom vybratí výplne objektu. 

[reklama]

Slovanské obydlia sú veľmi typické a po odkrytí si ich naozaj nie je možné pomýliť. Spravidla ide o zahĺbené objekty s kamennou pieckou v rohu. Svedčí to o tom, že naši predkovia prišli na naše územie z miest s kontinentálnou, rozumej oveľa studenšou klímou. Na porovnanie, predchádzajúce germánske obyvateľstvo bývalo v nadzemných domoch so stĺpovou konštrukciou.

Keramika

Slovanské chaty sa objavujú aj v nasledujúcich stáročiach, prakticky až do konca včasného stredoveku, preto je ťažké datovať ich presnejšie. K tomu obvykle slúžia iné nálezy. K najčastejším patria fragmenty keramiky. V nami skúmanej chate ich bolo dovedna 134. Väčšinou pochádzali zo včasného stredoveku. V laboratóriu sa podarili zlepiť a čiastočne zrekonštruovať tri nádoby. Boli ešte vyrobené v ruke, bez použitia hrnčiarskeho kruhu a veľmi primitívne. Na jednej z nich sa dochoval zobrazený znak, ktorý je hlavným predmetom tohto článku.

Ide o hrncovitú nádobu, ktorej spodná tretina s dnom sa nedochovala. Bola vymodelovaná v ruke zo zrnitého materiálu bez použitia hrnčiarskeho kruhu. Hnedý až tmavohnedý povrch je bez výzdoby, zdrsnený vystupujúcimi zrniečkami piesku s výraznou snahou po ich zahladení, vrátane rozmazaných papilárnych línií (odtlačkov prstov) tvorcu. Na pleciach je vyrytý tenký, rovnoramenný kríž s prehnutými ramenami. 

Kríž kresťanský aj nekresťanský symbol

Motív krížika sa objavuje už v praveku. Umenovedec a etnograf V. Štajnochr, ktorý sa ako jeden z mála venoval významu výzdoby pravekej keramiky, ho vysvetľuje ako spojenie horizontálneho a vertikálneho prvku: horizontálnysa všeobecne interpretuje ako pasívny prijímajúci ženský prvok, zatiaľ čo vertikála ako aktívny vydávajúci mužský prvok. Diagonálny ležatý kríž vyjadruje archaický životodarný androgýnny princíp.

Kríž, normálny aj diagonálny, má podľa Štajnochra mocný ochranný potenciál, zvlášť proti démonickým a ďalším vonkajším útokom. Démonické sily sa totiž podľa neho obávajú ľudského pohlavia a sexuality. 

Ochranné symboly rôznych kultúr mali podobu ženských pohlavných orgánov (mušle Kauri, kosoštvorce) alebo mužských falických amuletov – tie boli obľúbené napr. u Rimanov.S týmito interpretáciami krížových motívovsa v zásade dá súhlasiť aj u Slovanov, aj keď ide o pomerne zriedkavý nález a Štajnochrova interpretácia je založená na základe etnografického a religionistického bádania v rôznych obdobiach a u rôznych kultúr.

Symbol kríža býva inak tradične spájaný s kresťanstvom. V čase, o ktorom sa bavíme, však Slovania kresťanstvo ešte neprijali a zrejme im nebolo príliš známe. Časť Slovanov na juhu sa s ním mohla zoznámiť vďaka stykom s Byzantíncami, kde ho mohli spoznať a prebrať niektoré symboly . Na našom území je to však podľa Z. Farkaša málo pravdepodobné.

[reklama]

Iný pohľad, ktorý by sme mohli vziať do úvahy, by bol, že ide o značku podobnú starogermánskym runám. V roku 2017 sa na lokalite Lány pri Břeclavi našla v slovanskom objekte kosť, do ktorej boli vyryté runy.Lokality sú od seba vzdialené len asi 33 km a možno ich datovať približne do rovnakého obdobia. Krížik na nádobe by tak mohol pripomínať runu X Gebo. Treba priznať, že ide o pomerne divokú interpretáciu, a vyslovujem ju s primeranou opatrnosťou len ako jednu z možností, ale rovnako divoko sa do roku 2017 javila znalosť rún u stredoeurópskych Slovanov.

Magickú ochranu kríža máme zaznamenanú z pohanského slovanského prostredia až o niekoľko storočí neskôr. Kronikár Kosmas (1045 – 1125) vo svojej kronike uvádza povesť, či lepšie eschatologický mýtus o vojne starých Čechov s kmeňom Lučanov. Vedľajšiu zápletku predstavuje príbeh akéhosi pastorka z vojska Lučanov, ktorému macocha prezrádza ako sa môže zachrániť.

Mezitím si jakási žena, jedna z počtu hadaček, k sobě zavolala pastorka, který měl již táhnout do boje, a pravila mu: „Ač není v povaze macech, aby dobře činily svým pastorkům, přece mám na paměti svazek s tvým otcem a výstrahu, chceš-li, ti dám, jak mohl bys naživu zůstat. Věz, že čarodějnice neb příšery Čechů svými kouzly nabyly převahy nad našimi hadačkami, takže naši zahynou všichni do jednoho a vítězství se dostane Čechům. Abys ty záhubě té však nakonec ujít mohl, uřež protivníku, kterého při prvním utkání zabiješ, obě uši a schovej si je do své tobolky. Pak mezi nohama koně udělej vytaseným mečem čáru na zemi na způsob kříže. Neboť tím uvolníš ta neviditelná pouta, jimiž hněv bohů sváže vaše koně, takže budou ochabovat a padat, jako by byli dlouhou cestou unaveni. A hned vsedni na koně a dej se na útěk, a i když se za tebou ozve silný hřmot, nikdy se neohlížej zpět, nýbrž pospěš si ještě více, a tak ty jediný stěží unikneš. Neboť bohové, kteří vás provázívali do boje, obrátili se na pomoc vašim nepřátelům.“

...

Neví se, od koho který neb jakou zahynul ranou, jen to víme jistě, že Čechové dobyli vítězství a Lučané všichni byli pobiti až do jednoho, totiž kromě toho, jemuž macecha dala výstrahu, dříve nežli šel do bitvy. Ten splnil příkaz macešin a zachránil se kvapným útěkem. A když rozčilen přišel domů, hle, oplakávali tam jeho manželku jakoby zemřelou. Když její muž odkryl jí obličej, aby se na ni podíval, zní to jako pohádka, bylo vidět, že mrtvola měla ránu v prsu a uši uťaty. Tu si vzpomněl, co se stalo v bitvě, vyňal uši se zakrvácenými náušnicemi z tobolky a poznal, že v bitvě v podobě svého protivníka zabil svou ženu.

[reklama]

Významný český etnológ V. Karbusický interpretoval túto magickú praktiku ako ešte pohanskú.Zachytil ju u paholkov, ktorí ešte v 60. rokoch 20. storočia pomocou tuhého konca biča načrtávali kríž medzi konské nohy – niekde pred každým výjazdom, inde pred začatím jarných poľných prác. A robili tak hoci už nerozumeli zmyslu tohto zvyku a pokladali ho za kresťanský. Okrem Kosmovho zápisu Karbusický argumentoval aj nálezom rytiny jazdca na kameni na libušínskom hradisku. Jazdec vyráža do boja a na korúhve má vyobrazený ležatý (diagonálny) pohanský kríž.

Záver

Nález krížika na nádobe pražského typu zo Senice predstavuje u nás pomerne zriedkavý vhľad do duchovného života našich predkov. Pravdepodobne ide o podobný variant magickej výzdoby keramiky s ochrannou funkciou obsahu nádoby pred pokazením, resp. nadprirodzeným útokom zlých síl, ktorú som spomínal v predchádzajúcichčlánkoch. Krížik zrejme predstavuje ochranný princíp plodivej sily – ide teda o predkresťanský symbol, ktorý však vďaka svojej vonkajšej podobe splynul s neskoršou kresťanskou ľudovou mágiou. Dodnes sa ešte napríklad môžeme stretnúť so zvykom pokrižovať bochník chleba pred jeho načatím. Ktovie, kde má svoj pôvod? Je súčasťou kresťanskej tradície, alebo ešte starší?

Literatúra:

Z. Farkaš/I. Choma/P. Jelínek: Thee arly Slavic Sunken house from Senica.  Slovenská Archeológia – Supplementum 2.  Z. Robak/M. Ruttkay (eds.): Celts – Germans – Slavs. A Tribute Anthology to Karol Pieta. Nitra 2021, 391–396.

V. Karbusický: Žánrová podstata a datování Lucké války v Kosmove kronice. Český lid 50, 1963, 292 – 304

Kosmas: Kronika Čechů. Přeložili Karel Hrdina, Marie Bláhová, Magdalena Moravová. Praha 2011.

V. Matoušek/V. Štajnochr: Pozdně eneolitická pohřební keramika v Čechách z pohledu archeologa a etnologa. Archeologie ve středních Čechách 5/1, 2001, 153-200.

# keramika, Pražský typ, Slovania, symbolika kríža, pohanstvo