Stačil jediný úder: Rituálne duely bojovníkov kultúry so šnúrovou keramikou

Indoeurópania sa šíria Európou

Bulvárna tlač a internetové bulvárne videá označili raných Indoeurópanov, expandujúcich naprieč Európou, za „najnásilnejší ľud všetkých čias“.  Dokonca písali o „systematickom vyvražďovaní“ domorodých mužov a „uchvacovaní“ miestnych žien.
 

Historická jazykoveda, archeogenetika a archeológia spájajú raných Indoeurópanov s kočovnými pastiermi pontsko-kaspickej stepi 4. tisícročia pred n. l. Začiatkom 3. tisícročia pred n. l. sa ich potomkovia šírili dvomi vetvami. Južná – nositelia jamovej kultúry – prenikla do Karpatskej kotliny a na Balkán. A severná v podobe kultúry so šnúrovou keramikou expandovala od dnešného západného Ruska po západné Nemecko (okrajovo zasiahla aj na územie dnešného Slovenska). Nositelia týchto kultúr eventuálne transformovali genetické zloženie európskych populácií.

[reklama]

Väčšina archeológov v pozadí tohto procesu nevidí genocídu, ale úpadok „starousadlíckych populácií“ spôsobený klimatickými zmenami a morom, ktorý sa v tomto čase preukázateľne šíril.

Nielenže chýbajú dôkazy systematického násilia proti „domorodcom“. Napríklad komunity kultúry so šnúrovou keramikou obývali okrajové oblasti ich rozšírenia alebo oblasti, ktorým sa „starousadlíci“ vyhýbali. Takto s nimi nažívali bok po boku celé stáročia. Zloženie haploskupín pritom naznačuje, že zo stepi migrovali muži aj ženy. Fakt, že aj niektoré veľmi neskoré (25. – 23. storočie pred n. l.) komunity kultúry so šnúrovou keramikou z Nemecka odvodzujú až takmer 80 % genetického pôvodu od nositeľov stepnej jamovej kultúry naznačuje, že sa miešaniu s domácou populáciou prinajmenšom niekedy aktívne vyhýbali.

Absencia archeologicky doložených domov znamená, že ľudia kultúry so šnúrovou keramikou stavali len ľahko konštruované príbytky, takže prinajmenšom spočiatku pokračovali v prevažne kočovnom, pastierskom spôsobe života. Dostatok otvorených priestranstiev nachádzali vďaka tomu, že lesy strednej a severnej Európy zdecimovali klimatické zmeny (500-ročný chladný a vlhký výkyv) a odlesňovanie prebiehajúce od 5. tisícročia pred n. l. Štúdie z Jutska navyše naznačujú, že tam, kde otvorené priestranstvá nevznikli, ľud šnúrovej keramiky lesy vypaľoval.
 

Násilníci?!

Hoci nedošlo k vyvražďovaniu neolitických „starousadlíkov“, archeologické dôkazy naznačujú, že u nositeľov kultúry so šnúrovou keramikou zohrávalo násilie a bojovnícka ideológia dôležité postavenie. Na rozdiel od ich južnejších príbuzných jamovej kultúry, v hroboch mužov oveľa častejšie nachádzame zbrane. Obzvlášť výrazné je to v neskorších fázach tejto kultúry.
 

Niektorí bádatelia uvažovali o ideále bojovníka, ktorému sa muži chceli priblížiť. Podľa iných archeológov mohlo ísť o zrkadlo skutočne bojovníckej spoločnosti.
 

Všimli si totiž viacero zvláštnych skutočností. Napríklad v hroboch nachádzame len vzácne pozostatky mužov starších ako 40 rokov – ešte vzácnejšie, ako by sme na dané obdobie očakávali. Taktiež nachádzame pomerne početné prerazené alebo trepanované lebky. Vyskytujú sa u piatich až desiatich percent všetkých hrobov so zachovanými lebkami, spravidla u mužov. Trepanácia sa v kultúre so šnúrovou keramikou konala nápadne často. Je pravdepodobné, že príčinou takýchto zásahov bolo nezriedka (ale nie vždy) odstraňovanie defektov lebky spôsobených násilnými stretmi. To by vysvetľovalo, prečo sa trepanovali často tie isté časti lebky, kde najčastejšie nachádzame zranenia spôsobené úderom tupého predmetu.

[reklama]

Udrieť, ale nezabiť

Podľa nemeckého archeológa Haralda Mellera a kolegov zistené fraktúry lebiek nesúvisia s násilnými konfliktami skupín, ale skôr svedčia o štruktúrovanom a regulovanom či dokonca ritualizovanom boji jednotlivcov podľa pevne stanovených a rešpektovaných pravidiel. Podľa nemeckých odborníkov len táto interpretácia vysvetľuje špecifickú povahu skúmaných zranení.

V prvom rade, hoci pomerne často nachádzame zranenia lebky spôsobené nárazom tupého predmetu, zvyšku kostry zlomeniny chýbajú. Porovnajme si to s bojovníkmi o čosi neskoršej nitrianskej kultúry Slovenska a Moravy: tí nesú početné ďalšie zlomeniny (niektorí boli mlatmi doslovne ubití na smrť), a to predovšetkým takzvané obranné zranenia na rukách.
 

U mužom kultúry so šnúrovou keramikou zistené údery do lebiek spravidla nespôsobili smrť. Podľa antropologických zistení boli spôsobené približne v čase smrti (číže potenciálne smrteľné) len v jednom z dvadsiatich prípadov. Navyše, pravdepodobné smrteľné rany do hlavy sa častejšie zistili u žien – u ktorých je ale tento typ zranenia beztak pomerne vzácny.

Meller a kolegovia taktiež upozorňujú, že väčšinou došlo len k jedinému úderu do hlavy. Ak mal útočník zámer protivníka zabiť, nasledoval by ďalší. Opäť si to porovnajme s bojovníkmi nitrianskej kultúry, kde vidíme, že útočník obeti mlátil do hlavy sekeromlatom opakovane, a to evidentne aj potom, ako musel byť porazený muž očividne mŕtvy.

Zranenia mužov kultúry so šnúrovou keramikou boli navyše spôsobené tupým koncom sekeromlatu. Ak mal útočník zámer zabiť, udieral by tiež ostrím. Zranenia sa spravidla koncentrujú v prednej časti lebky na jej ľavej strane. Meller s kolegami situáciu kontrastuje so zisteniami z neolitických masových hrobov. Tu útočníkom jednoznačne išlo o usmrtenie, pričom u obetí vidíme dôkazy opakovaných úderov na jednotlivé lebky, často ostrou hranou zbrane a mierené na všetky časti, ale najčastejšie na tyl lebky.
 

Ritualizované súboje sú známe aj z etnológie. Napríklad u amazonských Janomámov boli pozorované duely podľa prísnych pravidiel, počas ktorých dvaja súperi pred diváckou kulisou udierajú jeden druhému päsťou do hrude alebo plochou dlaňou na brucho.

Rituálny duel

Meller a kolegovia uvažujú, že v kultúre so šnúrovou keramikou existovala akási bojovnícka kasta, príslušnosť do ktorej sa dedila. Naznačujú to podľa nich hroby detí-chlapcov pochovaných so sekeromlatmi napriek tomu, že v tak mladom veku ešte nemohlo ísť o bojovníkov.
 

Početný výskyt bojovníckej výbavy v mužských hroboch kultúry so šnúrovou keramikou je v súlade s pozorovaniami etnológov. Tí u mužov kmeňových spoločenstiev nezriedka zaznamenávajú veľmi vysoký podiel bojovníkov. Vzhľadom na obmedzený výskyt zranení sa však dá predpokladať, že rituálnych súbojov sa medzi nositeľmi kultúry so šnúrovou keramikou nezúčastňovali všetci, ale len vybraní jedinci.

[reklama]
 

Ich rituálne súboje si podľa nemeckých odborníkov môžeme predstaviť tak, že skupiny v spore vybrali svojich zástupcov-šampiónov, ktorí čelili jeden druhému s porovnateľnou výzbrojou a bojovali podľa pevne stanovených a všeobecne rešpektovaných pravidiel. Keďže chýbajú obranné zranenia na rukách, „víťazným“ ťahom mohol byť jediný zásah tupou stranou sekeromlatu do hlavy. Vzhľadom na to, že spravidla nespôsobil smrteľné zranenie, podľa archeológov možno uvažovať o prítomnosti akejsi helmy („čiapky“) z organických materiálov, prípadne organického panciera a štítu z prútia a stuženej kože.
 

Z areálu kultúry so šnúrovou keramikou v 3. tisícročia pred n. l. chýbajú nálezy indikujúce väčšie vojenské aktivity, ako aj dôkazy opevnení a masových hrobov spojených s násilím medzi jednotlivými jej komunitami. Zdá sa teda, že ľudia týchto komunít riešili vzájomné konflikty práve ritualizovanými súbojmi.
 

„V kultúre so šnúrovou keramikou došlo s najväčšou pravdepodobnosťou k vzniku bojovníckej kasty a táto bojovnícka rola zodpovedala typickému vnímaniu špecificky mužskej úlohy v spoločnosti,“ píše Meller s kolegami. „Jej súčasťou bola špeciálna výzbroj tvorená bojovým sekeromlatom a pravdepodobne aj zodpovedajúci bojový výcvik a hrdinský svetonázor tak, ako to možno archeologicky pravidelne dobre doložiť len od 3. tisícročia pred n. l.“
 

Zatiaľ čo v starších obdobiach neolitu bol každý muž potenciálnym bojovníkom a každý bojovník bol zároveň roľníkom, v kultúre so šnúrovou keramikou už možno uvažovať o špecializovaných bojovníkoch. Meller s kolegami ale jedným dychom dodávajú, že v niektorých neolitických komunitách mohlo dôjsť k podobnému posunu. Naznačuje to napríklad výskum nositeľov neolitickej kultúry s lineárnou keramikou zo stredného Nemecka (5300-5000 pred n. l.), s vysokým zastúpením zlomením lebky (takmer desatina), ktoré ale takmer všetky daný človek prežil.

-
 

Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Literatúra

Anthony, D. W. (2017). Archaeology and language: Why archaeologists care about the Indo-European problem. European archaeology as anthropology: Essays in memory of Bernard Wailes. Philadelphia, PA: University of Pennsylvania Museum of Archaeology and Anthropology.

Heyd, V. (2012). Yamnaya groups and tumuli west of the Black Sea. MOM Éditions, 58(1), 535-555.

Heyd, V. (2021). Yamnaya, Corded Wares, and Bell Beakers on the move. In Yamnaya Interactions: Proceedings of the International Workshop Held in Helsinki, 25-26 April 2019 (pp. 383-414). Archaeolingua.

Meller, H., Nicklisch, N., Orschiedt, J., Alt, K. W., & Schefzik, M. (2015). Rituelle Zweikämpfe schnurkeramischer Krieger. Krieg—eine archäologische Spurensuche. Begleitband zur Sonderausstellung im Landesmuseum für Vorgeschichte Halle (Saale), 6, 185-89.