Dávni Slovania ju prosili o dážď: Mal Perún družku, na ktorú sa zabudlo?

Dušan Valent, 2020-11-03 07:59:00

Fragmenty dávnych indoeurópskych tradícií podľa jedného z najvýznamnejších jazykovedcov 20. storočia naznačujú, že Perúna alebo jeho predchodcu pôvodne sprevádzala družka či „konkubína“.

Keď letné sucho sužovalo pôdu a studne južných Slovanov, obrátili sa na vyššie sily. Privolávali dážď, a to pozoruhodným rituálom. 

 

Jeho stredobodom bolo obvykle mladé, 5- až 12-ročné dievča[1]. Rituál vyžadoval úplnú nevinnosť. Dievča ešte nesmelo byť schopné splodiť dieťa a jej matka nesmela byť schopná splodiť dieťa (musela mať za sebou menopauzu). 

 

Túto vyvolenú pannu obliekli do spleti vetvičiek, pod ktorými bola úplne nahá alebo mala oblečené len staré, roztrhané šaty. Na hlave niesla vence z trávy a v ruke niekedy kyticu kvetov. Kráčala dedinou a v sprievode ďalších detí pred každým domom spievala a vzývala Perúna alebo neskôr sv. Eliáša, aby pokropil a zúrodnil Zem. A kým deti tancovali v kruhu, staré ženy liali na „vyvolenú pannu“ vodu. Následne sa jedlo a predovšetkým pilo na počesť Perúna.

 

[reklama]

 

Perún totiž nebol len bohom búrky, hromu a blesku, ale taktiež bohom dažďa a plodnosti. A sv. Eliáš, taktiež spájaný s búrkou a dažďom, po vytlačení pôvodnej slovanskej viery kresťanstvom prebral prvky Perúnovho kultu.

 

Uvedený rituál miestami pretrval do 20. storočia. Praktizoval sa nielen u slovanských národov Balkánu, ale taktiež v Rumunsku a severnom Grécku, kam sa podľa názoru niektorých bádateľov rozšíril práve od Slovanov.

 

 

Relikt zabudnutej bohyne?

Roman Jakobson, jeden z najvýznamnejších jazykovedcov 20. storočia, upozorňuje, že rituál ako aj mladé dievča v jeho stredobode nesú „zdvojené meno Perúna“. Zdvojením slovného koreňa v mene Perún vznikla Perperuna (per-perun-a): podľa Jakobsona pôvodné označenie, od ktorého sú odvodené rôzne miestne variácie prporuľa, perperuda, peruniga a iné.

 

Vznikol výraz Perperuna ako meno pre konkrétny rituál a jeho hlavnú postavu? Podľa rusko-amerického jazykovedca nie. Roman Jakobson zastáva názor, že máme dočinenia s tradíciou, ktorej korene siahajú do praveku. Rituál Perperuna podľa neho zachoval vzácny relikt dávnej, prevažne zabudnutej mytologickej postavy, „konkubíny“ boha Perúna.

 

Iste, výskumníci dnes s folklórnymi tradíciami (obzvlášť tými z Balkánu) narábajú veľmi opatrne. Namiesto toho, aby ich automaticky považovali za relikty pravekých tradícií, niekedy pochádzajúce až z doby kamennej, si uvedomujú, že sú často plodom ľudovej kreativity, ktorá siaha len pár storočí do minulosti.

 

V tomto prípade však Roman Jakobson upozorňuje, že ak sa oprieme o historickú jazykovedu, ktorá skúma zákonitosti vývoja slov v rôznych jazykoch, a o porovnávaciu mytológiu indoeurópskych národov, získame početné indície, ktoré ukazujú na pôvod Perperuny hlboko v indoeurópskom praveku. 

 

 

Baltoslovanský alebo balkánsky pôvod?

Pozrime sa najprv podrobnejšie na pôvod rituálu. Podľa niektorých balkánskych a rumunských bádateľov nie je pôvodne slovanský. Slovania ho vraj len prebrali od predslovanského obyvateľstva Balkánu, konkrétne od Trákov. Títo bádatelia upozorňujú, že staroveké nápisy dokladajú kult Perkosa či Perkona, zrejme tráckeho božstva, ktoré – ako možno súdiť podľa etymológie názvu – zodpovedalo Perúnovi.

 

Je tu však háčik. Veľmi podobný rituál na privolanie dažďa, ako u balkánskych Slovanov, poznáme aj u Baltov. To je dôležitá skutočnosť. Balti na indoeurópskom rodostrome predstavujú najbližšiu, „sesterskú“ vetvu Slovanov, a podľa väčšiny historických jazykovedcov s nimi zdieľajú stáročia spoločnej – baltoslovanskej minulosti.

 

Napríklad z Litvy je z roku 1610 doložený nasledovný obrad na počesť Perkunasa, ktorý je baltskou obdobou Perúna: „Keď je veľké sucho na zemi, a nie je žiaden dážď, na horách a vo veľmi hustých lesoch začnú robiť hrmot a prinášať mu červenú jalovicu, čierneho capa, čierneho kohúta ako obeť, posvätiac týmto obradom, schádzajú sa veľmi hojne zo susedstva, hodujúc a pijúc tam, vzývajú Perkuna, teda boha hrmotu, predovšetkým nalievajúc nádoby pivom a trikrát ich nosiac okolo ohňa, ktorý tam zapálili, a potom nádoby vylievajú do ohňa a modlia sa k Perkunovi, aby dal dážď a vlahu.“

 

Spojitosť s Baltmi podporuje ďalšia skutočnosť. Okrem označenia perperuna (a jeho variácií) je u balkánskych Slovanov doložené aj alternatívne označenie dodola (alebo dudula, dodoa). Dodola[2] podľa Romana Jakobsona predstavuje slovo rovnakého pôvodu ako litovský výraz dundulis, „rachot, hromobytie“ (dundeti – „hrmieť“), ktoré sa používalo ako alternatíva (substitučné synonymum) za tabuizované priame pomenovanie boha hromu Perkunasa. „Je ťažké vysvetliť korešpondencie medzi týmito dvomi – juhoslovanskými a litovskými – pármi sakrálnych synoným bez toho, aby sme apelovali na ich pôvod z baltoslovanských čias,“ píše rusko-americký jazykovedec.

 

[reklama] 

 

V prospech baltoslovanského a nie balkánskeho pôvodu hovoria aj indície, ktoré naznačujú, že rituál a božstvo blízke Perperune poznali aj východní Slovania. Jednou z takýchto indícií je z 12. a 14. storočia doložené nižšie božstvo Pereplut. Rituály na jeho počesť podľa Romana Jakobsona silne evokujú juhoslovanský a baltský rituál: obrady súviseli s vodným živlom, na počesť božstva sa dvíhali a vylievali čaše a tancovali sa v kruhu obradné tance. „V prvom komponente mena Pereplut možno poľahky rozpoznať zdvojený koreň per- s pleofonickým [typ hláskovej zmeny v slov. jazykoch, pozn. aut.] tvarom per- > pere-,“ píše Jakobson. 

 

Rusko-americký bádateľ však zachádza ďaleko za baltoslovanské hranice. Zaklínadlá odriekané v rituáli perperuna podľa neho vykazujú „značnú podobnosť s rigvédskymi rituálnymi modlitbami k Pardžanjovi, žiadajúcimi o dážď pre úrodu.“ 

 

Boh hromu Pardžanja patrí medzi menej známych védskych bohov. Hlavným bohom hromu bol totiž vo védskej tradícii Indra. No práve Pardžanja vykazuje meno aj početné charakteristiky zodpovedajúce indoeurópskym bohom hromu – je asociovaný s dažďom, zobrazuje sa ako benevolentný býk a bleskami udiera do démonov a zlých ľudí. Antropológ James George Frazer dokonca krátko opisuje rituál pripomínajúci balkánsku perperunu v indickom meste Puné, kde sa v čase sucha miestni chlapci oblečú jedného z nich do vetiev a nazvú ho „Kráľ dažďa“. Potom kráčajú od domu k domu, kde ich olievajú vodou a dávajú im jedlo, ktoré neskôr zjedia.

 

Zdá sa teda, že môžeme mať dočinenia s rituálom, ktorého korene siahajú až do praindoeurópskych čias.

 

Zabudnutá indoeurópska bohyňa?

Imaginatívna umelecká predstava Perperuny (zdroj: mrJB27, Deviantart).

Čo však potenciálna bohyňa? Existoval len pradávny baltoslovanský rituál spájaný s bohom búrky a dažďa, alebo máme dôkazy o uctievaní Perperuny ako božstva a družky Perúna?

 

V baltskej tradícii sa dažďový rituál nespája so ženskou postavou nesúcou obdobné meno, aké má baltský boh hromu. Takúto božskú bytosť však podľa Jakobsona u Baltov skutočne poznáme. Volá sa Perkúnija a typicky predstavuje matku Perúna. Niekedy však vystupuje ako jeho manželka či družka. 

 

Ďalší čriepok do skladačky ponúka podľa Romana Jakobsona germánska tradícia. S predpokladaným párom Perún-Perperuna a Perkunas-Perkúnija totiž etymologicky korešponduje pár Fjörgynn-Fjörgyn.

 

Mužské božstvo Fjörgynn z jazykovedného hľadiska takmer úplne zodpovedá Baltskému Perkunasovi (vychádza z tvaru *Perkwún(i)yos). Žiaľ, z tradícií, ktoré sa zachovali, o ňom vieme len toľko, že bol otcom bohyne Frigg (manželka Ódina). Germanistami sa však považuje za archaický relikt zatlačený do úzadia: vzhľadom na etymológiu jeho mena sa predpokladá, že pôvodne predstavoval boha hromu. Čo sa týka bohyne Fjörgyn (vychádza z tvaru *Perkwuni), tá v nordických tradíciách vystupuje ako matka boha hromu Thora.

 

Nenápadný relikt nachádzame dokonca v starovekom Grécku, kde ako boh hromu vystupoval Zeus. Presnejšie, Zeus predstavoval zložitú zmes indoeurópskych a blízkovýchodných mytologických prvkov, okrem iného sa v ňom spája praindoeurópsky boh dennej oblohy (*Djeus), od ktorého Zeus odvodzuje svoje meno, a praindoeurópsky boh hromu (*Perkwunos), ktorého meno sa zachovalo v označení Diovej zbrane/blesku (Keraunos). V starogréckej tradícii sa zachoval taktiež ženský náprotivok tohto výrazu, a to Kerauniá. Sofokles aj Eurípides Kerauniu spomínajú ako jedno z mien pre milenku Dia Semelé. 

 

[reklama] 

 

Keraunos a Kerauniá teda etymologicky aj asociáciou s „hromovládcom“ zodpovedajú párom Perún-Perperuna, Perkunas-Perkúnija a Fjörgynn-Fjörgyn.

 

V neposlednom rade, existujú náznaky, že relikt ženskej družky Perúna sa u Slovanov zachoval nielen v podobe označenia hlavnej protagonistky dažďového rituálu, ale taktiež v podobe bohyne. Alternatívne označenie rituálu znie dodola, pričom jeho bulharskými variantmi sú didjulja, didjul, djudjul, „čo by sme mali porovnať v poľskou Dzidzielou“ píše Roman Jakobson. Dzidziela je jedno z mien Devany[3], bohyne denného svetla a lesa, a čo je dôležité, zároveň dcéry Perúna.

 

Zatlačená do úzadia bohyňou zeme?

Uvedené príklady bohýň asociovaných s božstvom hromu a nesúcich obdobné meno ako on pochádzajú z viacerých indoeurópskych tradícií. To znamená, že možno odkazujú do praindoeurópskych čias (zhruba 2500 – 4500 pred n. l.), teda na partnerku[4] praindoeurópskeho hromovládcu *Perkwunosa. Zároveň sú však uvedené relikty tak zlomkovité, vytlačené na okraj či transformované neskoršími tradíciami, že predpokladaná bohyňa (analogické ženské meno by znelo *Perkwunia[5]) musela stratiť svoju pozíciu hlboko v indoeurópskom praveku. 

 

Čo sa stalo?

 

Na vine bola zrejme bohyňa zeme. V germánskej tradícii to bola práve bohyňa zeme Jörð, kto sa rozmohol na úkor Fjörgyn v asociácii s Thorom. Ba čo viac, Fjörgyn sa s ňou často stotožňovala. 

 

Podobne v starogréckej tradícii sa Kerauniá, napriek menu charakteristickému pre božstvo búrky a hromu, stotožňuje so Semelé, ktorá etymologicky zodpovedá indoeurópskym bohyniam Zeme, ako bola baltská Žemyna, chetitská Daganzipa a grécke Demeter a Gaia/Ge[6].

 

Prečo k tomu došlo? V odbornej literatúre sa mi nepodarilo nájsť odpoveď. Zaujímavú myšlienku však vyslovil Jan Korda, autor výborného blogu Karug venovaného indoeurópskej mytológii. Keď som s ním konzultoval tento článok, upozornil, že Hromovládcovu družku a bohyňu Zeme nemožno zameniť z hľadiska funkcie: „Předpokládám že Hromovládcova družka je „malá“ a „kultovní“ bohyně, božstvo vhodné pro rituály zajišťující déšť, ale s malým významem mimo tuto oblast. Země je pak „velká“ bohyně, která má nejen kultovní funkci, ale vystupuje i v mýtu a zmínky o ní tak měli větší šanci se nám zachovat do dnešních dní.“

 

Tieto dve bohyne boli podľa neho zamieňané preto, že sa im často prisudzoval rovnaký partner. „Řekl bych tak spíše, že Země zastínila Hromovládcovu družku v případech, kdy Hromovládce převzal úlohu nebeského božstva (případně jako v Řecku nebeské božstvo převzalo úlohu Hromovládce), ale nepřevzala její funkci – funkci ženského božstva vzýváného v dešťových rituálech.“

 

-

 

Ak sa vám príspevky našej stránky páčia, prosíme, podporte jej chod na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za cenné pripomienky k článku autor ďakuje Janovi Kordovi. 

 

Poznámky

1 V niektorých verziách chlapec alebo viacero dievčat.

2 Rovnakého pôvodu, ako táto tradícia, je podľa Romana Jakobsona označenie Dodona, ktoré pomenúva miesto v severogréckej Épeire, kde sa nachádzala veštiareň Diovho posvätného dubu (dub bol typickým stromom zasväteným indoeurópskym bohom hromu) a druhá najvýznamnejšia po Delfách. Kňazi interpretovali šušťanie dubových vetiev vo vetre ako správy od Dia. Podľa archeologických nálezov táto svätyňa slúžila od záveru 3. tisícročia pred. n. l. Filologička Olga Zolotniková v nedávnej štúdii argumentovala, že svätyňu zrejme založil „nejaký pastiersky indoeurópsky kmeň zo severného Balkánu ako typické miesto uctievania boha búrky“. Zolotniková jeho meno rekonštruovala ako *Do(n)don. Tohto boha podľa nej neskôr nahradili božstvá Grékov, predovšetkým ekvivalent *Do(n)dona Zeus.

3 Autenticita tejto bohyne je však neistá – Michal Téra v nedávnej práci každopádne pripúšťa, že bola známa v archaickej či aspoň ľudovej tradícii.

4 Je možné, že samotné „párovanie“ etymologicky porovnateľných indoeurópskych bohov predstavovalo o širšiu tradíciu: zachytáva ho aj fragmentárne známa mykénska mytológia (1500-1300 pred n. l.). Medzi menami božstiev sa spomína napríklad obdoba či partnerka Poseidona menom Posidaeia, ako aj partnerka či obdoba Dia (v mykénskom panteóne Zeus vystupuje ako Diwo/Diwe) Diwia. Viac si o tejto hypotéze povieme v blízkej budúcnosti.

5 Zhodou okolností. pôvodný keltský výraz pre Hercýnsky les vychádza z prakeltského tvaru *perkunia, a ten z praindoeurópskeho *perkwunia „dubový (les)“. Analogicky, meno germánskej bohyne Fjörgyn sa používalo ako poetický výraz pre krajinu či (zalesnené) hory.

6 Starí Gréci si osvojili viaceré ekvivalentné božstvá, a to nielen v prípade bohyne zeme.

 

Literatúra

Frazer, J. G. (1890): The Golden Bough. Macmillan. 

Jakobson, R. (1985): Selected Writings: Volume VII. Contributions to Comparative Mythology. Walter de Gruyter.

Profantová, N., Profant, M. (2000): Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Libri.

Puhvel, J. (1989). Comparative Mythology. John Hopkins University Press.

Rutherford, I. (2013). Mycenaean Religion. In M. Salzman: The Cambridge History of Religions in the Ancient World: pp. 256-279. Cambridge University

Téra, M. (2009): Perun - bůh hromovládce. Pavel Mervart.

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.

Zolotnikova, O. A. (2019): The sanctuary of Zeus in Dodona: Evolution of the religious concept. Journal Of Hellenic Religion, Vol. 12, 85-132.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Kúpte si knihu od nášho šéfredaktora
Odoberanie noviniek

Partneri