Záhady a prekvapenia najväčších pevností doby bronzovej: Tajomné hradiská Veľkého Tribeča, Krivína a Zádielskej doliny

Príspevok voľne nadväzuje na články: Lužická kultúra: Hľadanie pôvodu a „pravej tváre“ archeologického fenoménu a Praveké hradisko na pekelnom vrchu? Záhada prázdnej „akropoly“ na Sitne a Pravekí vládcovia Tribeča? Monumentálne hradisko lužickej kultúry na Zobore.

Na to existujú dve odpovede. Krátka a dlhšia. Tá krátka znie... ťažko povedať. Tá dlhšia znie... ako zvyšok tohto článku.

Pred hradiskami

Valmi a priekopami chránené opevnené osady poznáme už zo staršej doby bronzovej (2300-1600 pred n. l.) [1] . Až na výnimky nepresiahli rozmery 5 ha. S hradiskami sa stretávame až v mladšej (1300–1000 pred n. l.) a predovšetkým v neskorej (1000–800/750 pred n. l.) dobe bronzovej. 

Prečo hovoríme najprv o opevnených či ohradených osadách, neskôr o hradiskách? Zjednodušene povedané, kým opevnené osady boli presne to, čo hovorí ich názov, čiže v prvom rade sídliská, ktoré boli zároveň chránené nejakým typom ohrady (priekopou, palisádou, valom), hradiská boli v prvom rade pevnosťami – dôkazy trvalého intenzívneho osídlenia nachádzame len v niektorých ich častiach, pričom niektoré hradiská boli zrejme obývané len príležitostne a krátkodobo. 

Faktom je, že hradiská neskorej doby bronzovej bežne dosahovali rozmery najväčších opevnených osád starších období (azda vďaka populačnému rastu). A viaceré boli podstatne väčšie. Dokonca možnože ešte väčšie ako hradiská na Zobore a Sitne.

[reklama]

Hradisko skryté v horách

Prvým z nádejných rekordérov je záhadné hradisko lužickej kultúry na vrchu Veľký Tribeč  na hranici okresov Zlaté Moravce a Topoľčany. Žiaľ, je prevažne nepreskúmané: uskutočnilo sa tu niekoľko povrchových zberov, ale žiaden rozsiahlejší archeologický výskum. Väčšina informácií je známa už od čias priekopníka výskumu slovenských hradísk Štefana Janšáka, ktorý hradisko takmer pred 100 rokmi zameral a realizoval tu  povrchovú prospekciu. Dospel k záveru, že dosahuje 19,2 ha, čo je údaj, ktorý sa v odbornej literatúre objavuje najčastejšie dodnes. 

Hradisko postavili na najvyššom (829,6 m n. m.) vrchu tribečského pohoria. „Dominantné postavenie, aké majú hradiská na Zobore a Žibrici, sa tu ešte stupňuje,“ konštatuje Janšák. Na rozdiel od niektorých iných hradísk ho nechránili prudké svahy. Prírodnou ochranou bola azda len poloha – nachádza sa, slovami Štefana Janšáka, skryté hlboko v kopcoch uprostred hustého lesa, v spleti krížiacich sa jarkov a podružných hrebeňov. 

Zvyšky valu spevneného kamennou hradbou dosahujú podľa najnovších lidarových meraní výšku až 6–7 m a šírku 15–25 m. Na severozápadnej strane hradiska mohol byť val zdvojený [2] . V rovnakej časti hradiska sa nachádza polokliešťová brána. Ďalšiu možno identifikovať v severovýchodnom vale. Niektoré z ďalších prerušení valu predstavujú [3] alebo môžu predstavovať novodobé zásahy.

Záhadná kamenná stavba

Naše poznatky o hradisku Veľký Tribeč nedávno rozšírilo a miestami korigovalo letecké snímkovanie, merania GPS, ako aj lidarové skenovanie a morfometrické analýzy. Ukázalo sa napríklad, že val domnelého predhradia na severovýchodnej strane sa nenapájal na zvyšok hradiska. Namiesto toho sa tiahol paralelne s ním a pokračoval niekoľko stoviek metrov ďalej smerom na sever. Môže skutočnosť, že sa nespájal s hradiskom, naznačovať, že predsunutý val slúžil viac na demonštráciu moci staviteľov, než na praktickú obranu? „Ak aj slúžil na demonštráciu sily, určite plnil v prvom rade obrannú funkciu,“ hovorí archeológ Peter Bisták z Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, podľa ktorého sa predsunutý val tiahol v mieste najdostupnejšieho prístupu na hradisko zo sedla od Malého Tribeča.

Turista prichádzajúci cez niekdajšiu bránu predsunutého valu a následne severovýchodnú bránu hradiska narazí krátko po vstupe na čosi zvláštne. Zvyšky akejsi veľkej stavby v tvare obdĺžnika s rozmermi 60–70 x 25–30 m. Zostali po nej obvodové múry z nasucho kladených kameňov vysoké miestami pol metra. „Neúplný štvoruholníkový útvar by mohol predstavovať osobitne dôležitý útvar. Možno práve sem by sa mal zacieliť ďalší výskum,“ konštatuje archeológ Matej Ruttkay z Archeologického ústavu SAV v Nitre.

[reklama]

V priestore stavby možno nájsť rozptýlené črepy lužickej kultúry. Znamená to, že sa využívala na prelome doby bronzovej a železnej? Nie nevyhnutne. „Rozptýlené črepy sa nachádzajú prakticky po celom hradisku,“ vysvetľuje Peter Bisták. Možno teda uvažovať o  neskoršom využívaní tejto stavby? V literatúre sa napríklad spomína, že na Veľkom Tribeči sa našla aj keramika datovaná do stredoveku. „Opakovane som tu robil zbery a nepodarilo sa mi nájsť ani jeden stredoveký črep, až mám pochybnosti, či boli správne určené,“ uvažuje Bisták.

Faktom je, že „záhadná stavba“ stála prakticky oproti severovýchodnej bráne. A cesta vedúca z tejto brány k severozápadnej bráne a von z hradiska, prechádza vlastne popod ňou. Umiestnenie blízko takého strategického miesta, akým je vstupná brána a cesta križujúca hradisko, zaiste nebude náhodná. Bola to azda akási múrmi ohraničená akropola? Alebo opevnený dvorec, slúžiaci napríklad na stretnutia či obchod s (významnými) pocestnými na tejto – predpokladáme – významnej komunikácii? Peter Bisták hovorí skôr o akejsi ohrade: „Vzhľadom na veľké rozmery a nie úplne pravidelný pôdorys mala stavba naozaj skôr charakter ohrady. O jej funkcii a datovaní nič bližšie nevieme.“

Aké veľké a staré je naozaj?

Ako sme spomenuli, v literatúre sa hradisku na Veľkom Tribeči najčastejšie prisudzuje rozloha približne 19 ha, určená ešte Štefanom Janšákom. „Janšák pravdepodobne zarátal aj rozlohu predhradia vo východnej časti, ktoré, ako sa ukázalo, nie je uzavreté,“ upozorňuje Peter Bisták. Prebiehajúci výskum stanovil pomocou lidaru rozlohu vlastného hradiska na 17,8 ha. To znamená, že prekonáva ako zoborské, tak sitnianske hradisko. 

Zaujímavou otázkou je vzťah hradiska na Veľkom Tribeči s ďalšími hradiskami Tribeča, predovšetkým s iba 20 km vzdialeným „centrálnym“ hradiskom na Zobore. Konkurovali si? Alebo sa nejakým spôsobom dopĺňali? Odpoveď sa možno skrýva v chronológii: hradisko na Veľkom Tribeči môže byť o čosi mladšie. Štefan Janšák, ako aj Egon Wiederman o polstoročie neskôr ho na základe keramiky zaradili do začiatku doby železnej (po roku 800 pred n. l.) Verme, že prebiehajúci výskum Petra Bistáka a kolegov vnesie do tejto otázky, ako aj do ďalších záhad hradiska na Veľkom Tribeči viac svetla. 

Pevnosť z tŕnitého vrchu

Na vrchu Krivín v katastri obce Rybník (okres Levice) nachádzame ďalšieho impozantné hradisko lužickej kultúry z prelomu doby bronzovej a železnej. Jeho pozoruhodné opevnenie sa zachovalo vo výbornom stave – podľa Štefana Janšáka predovšetkým vďaka nepreniknuteľnej, „šaty z tela zdierajúcej“ húštine, ktorá na vrchu rastie. „Zdá sa, že všetky tŕňovité kríky a stromy zvolili si Krivín za svoje bydlisko,“ poznamenáva Janšák. 

Hradisko považoval za „jedno z najdokonalejších“ na našom území. „Na Slovensku je len málo miest, ktoré poskytujú toľko prirodzenej bezpečnosti,“ konštatuje. Príčinami je podľa neho blízky, ťažko prebroditeľný Hron, prudké bralá a strmé vysoké svahy – na hradisko existoval jediný pohodlný vstup, a to po plochom hrebeni od severovýchodu. Medzi ďalšie výhody hradiska na Krivíne patrila podľa Janšáka bezprostredná blízkosť úrodnej roviny a mimoriadne opevnenie. 

[reklama]

Teleso valu dosahuje celkovú dĺžku 4 km a v najlepšie zachovaných úsekoch výšku 5 m. Mohutnosť násypu naznačuje, že ho pôvodne spevňovala vonkajšia drevená stena alebo vnútorná, najskôr komorová konštrukcia. Miestami sa zachovali viacnásobné rady nasucho kladených kameňov, zrejme zvyšok kamenných múrov na čelnej strane najzraniteľnejších úsekov hradby. Hradisko pôvodne ohraničoval jeden obvodový val s tromi bránami. Časom pribudli ďalšie línie valov aj s polokliešťovými bránami. Podľa archeológa Ladislava Veliačika a kolegov k tomuto zdokonaleniu opevnenia viedla zmena spoločenskej situácie, alebo vnútro- či medzikmeňové konflikty, prípadne iné nebezpečenstvo zvonka.

Hradisko v neskoršej fáze existencie tvorilo šesť opevnených areálov, ktoré Štefan Janšák nazval nádvoriami. Dva, ktoré sa napájali na pôvodné desaťhektárové opevnenie zo severovýchodnej strany, sa rozprestierali na ploche len niekoľkých desiatok árov. Nenašli sa na nich stopy osídlenia, takže možno hovoriť skôr o obranných predhradiach. Pôvodné opevnenie rozdelil priečny val na dve približne rovnako veľké nádvoria. Množstvo nálezov tu potvrdzuje dlhodobý a intenzívny pobyt obyvateľstva. V jednom (juhozápadnom) z dvojice vznikla dodatočná línia opevnenia – prekvapivo obkolesila len strmý terén bez stôp intenzívnejšieho osídlenia. Možno azda uvažovať o kultovom význame tohto priestoru, o akom sme rozmýšľali aj v prípade iných „prázdnych akropol“ na hradiskách lužickej kultúry?

Areál zmienených piatich nádvorí dosahoval 11 ha. Šieste nádvorie je však takmer štvornásobne väčšie. V jeho valoch sa zistili viaceré brány vedúce južným, západným a severozápadným smerom. Niekedy sa považuje za súčasť hradiska [4], čo by znamenalo celkovú rozlohu ohromných 51 ha. Na severovýchodnej strane nádvoria sa však nezachovali žiadne zvyšky valov, Štefan Janšák ho teda považoval skôr za akési rozsiahle predhradie. Pravda, je možné, že nejaký typ opevnenia (palisáda, menší val) tu pôvodne existoval, len sa po tisícročiach nezachoval dostatočne, aby ho odhalili povrchové prieskumy. „Celé hradisko, nielen predhradie, je zo severozápadu chránené strmými zrázmi padajúcimi do údolia Hrona,“ poznamenáva Peter Bisták.

110-hektárové hradisko z doby bronzovej?

Ani potenciálnych 51 hektárov hradiska na Krivíne nemusí stačiť na rekord. Na východe Slovenska sa v Zádielskej doline totiž nachádza dávne hradisko s rozlohou až 110 ha.

Zádielske hradisko obopínal z troch strán mohutný kamenný val, miestami aj dnes dosahujúci výšku tri metre, zatiaľ čo štvrtú stranu chránili strmé skaliská. Lokalita sa nachádza na náhornej planine Slovenského krasu, v ktorom ľud kyjatickej kultúry koncom doby bronzovej osídlil desiatky jaskýň. Práve nositeľom kyjatickej kultúry sa typicky prisudzuje stavba a využívanie tohto rozľahlého hradiska. 

Pri hľadaní primárnych zdrojov o hradisku sme narazili na kurióznu situáciu. Jedinou primárnou štúdiou k lokalite je krátky referát archeológa Stanislava Šišku spred 40 rokov, ktorý však hradisko nedatuje do doby bronzovej, ale do druhej polovice 1. tisícročia pred n. l. „Vzhľadom na veľkosť zádielskeho hradiska i konštrukciu valu však predpokladáme, že podstatná časť opevnenie súvisí až s osídlením v dobe laténskej,“ píše Šiška. Popredný odborník na mladšiu a neskorú dobu bronzovú Václav Furmánek taktiež pripúšťa, že „presné datovanie tohto hradiska nie je v súčasnosti možné, lebo okrem nálezov [črepov] z neskorej doby bronzovej sa tu našli aj laténske železné predmety“.

[reklama]

V snahe vniesť viac svetla do záhady veku zádielskeho hradiska sme oslovili archeologičku Elenu Mirosšayovú z košického pracoviska Archeologického ústavu SAV. Tá pochybnosti kolegov nezdieľa. Upozornila, že na zádielskom hradisku sa síce neuskutočnil väčší archeologický výskum, no vznik hradiska, resp. využitie polohy v mladej a neskorej dobe bronzovej nositeľmi kyjatickej kultúry sú napriek tomu veľmi pravdepodobné: „V tomto období bolo osídlenie v katastri obce Zádiel veľmi intenzívne, hlavne v južnom predpolí hradiska a pred vstupom do tiesňavy. Stopy po osídlení v dobe laténskej boli zistené tiež pred vstupom do tiesňavy.“

Nech už zádielske hradisko pochádza z akéhokoľvek obdobia, faktom je, že ide o jedno z najväčších hradísk na našom území. A faktom je taktiež to, že otázku, ktorému hradisku z prelomu doby bronzovej a železnej patrí prvenstvo vo veľkosti, definitívne zodpovie až budúci výskum.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poďakovanie

Za odborný dozor, cenné pripomienky a konzultácie ďakujem Lucii Benedikovej, PhD. a Petrovi Bistákovi. Za pomoc s obrazovým materiálom a doplnkové konzultácie ďakujem Tiborovi Lieskovskému, PhD. a Ľubomírovi Červenému. Za dodatočnú konzultáciu ďakujem PhDr. Elene Miroššayovej, CSc.

Poznámky

1 Valmi chránené opevnenia, prípadné sídliská ohradené priekopami a palisádami, sú však z nášho územia známe už eneolitu resp. neolitu. 

2 Val v tejto pasáži lemuje široká terasa, azda doplnená priekopou, dobre viditeľná na lidarových vyobrazeniach aj fotografiách z terénu. „V tej časti je opevnenie spevnené o ďalšiu líniu valu, vyzerá to ako zdvojený val,“ konštatuje Peter Bisták. 

3 „Recentné je s istotou len najširšie prerušenie v južnom cípe, prerazené buldozérom. Tri zvyšné v južnej časti môžu byť staršie, no ťažko povedať, či súčasné s osídlením hradiska, ale smerujú k nim staré zaniknuté cesty,“ vysvetľuje Peter Bisták.

4 Literatúra niekedy explicitne konštatuje, že hradisko tvorilo šesť „nádvorí“ vrátane „predhradia“. 

Literatúra

Borzová, Z. & Borza, M. (2019): Dokumentácia terénnych reliktov opevnených sídiel v Kostolianskej kotline a jej širšom okolí pomocou moderných metód. Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV, 65, 111 – 132.

Furmánek, V. (1983): Hradiská pilinskej a kyjatickej kultúry na Slovensku. Archeologické Rozhledy, 35, 24–32.

Furmánek, V. a kol. (2015): Staré Slovensko 4: Doba bronzová. AÚ SAV.

Janšák,Š. (1929): Slovenské hradiská z doby halštatskej. Sborník muzeálnej slovenskej spoločnosti, XXIII, 1-2, 1-32.

Katkinová, J. & Katkin, S. (2002): Prieskum na hradisku Veľký Tríbeč. AVANS 2001, 83-84.

Stegmann-Rajtár, S. (2011): Spätbronze-/ früheisenzeitliche befestigte Höhensiedlungen im Tribeč-Gebirge (Westslowakei). Kontaktgebiet des lau­sitzer, mitteldonauländischen und reiternomadischen Kulturkreises. In: R. Korený (ed.): Doba popelnicových polí a doba halštatská. Příspěvky z XI. konference Příbram 7.–10. 9. 2010. Hornické muzeum Příbram, 211–219.

Ruttkay, M. (2015): Využitie leteckej prospekcie a skenovania pri výskume hradísk a ich zázemia na západnom Slovensku. In: K. Pieta/Z. Robak (ed.): Bojná 2. Nové výsledky výskumov včasnostredovekých hradísk. AÚ SAV, 297 – 333.

Šiška S. (1981): Nové nálezy z povodia Bodvy. AVANS 1980, 289–291.

Veliačik, L. a kol. (2002): Hradisko Krivín v Rybníku. Študijné zvesti AÚ SAV, 35, 27–44.