Zostali po nej víly a divé ženy: Na stope zabudnutej bohyne nebies

Pri vode, v lesoch, horách, ale aj na lúkach či poliach mohli neopatrného pocestného stiahnuť do smrteľného tanca alebo utopiť pôvabné víly. V odľahlých zákutiach lesov, kroviskách a močiaroch striehli zlomyseľné, novorodencov kradnúce bohynky[1] , vlasaté bytosti s podobou krívajúcej, škúliacej, chlpatej alebo inak odpudivej ženy, ktorá svoje ovisnuté prsníky prehadzovala cez plecia. V podzemných norách a jaskyniach hôr sa pre zmenu skrývali divožienky pripomínajúce veľké, telnaté ženy s dlhými červenými alebo čiernymi vlasmi a veľkými prsníkmi. Neprestajne si pospevovali, no k ľuďom sa obvykle správali priateľsky, predovšetkým keď ich obdarovali chlebom a obilím. 

Vyššie načrtnuté delenie, založené prevažne na knihe Kataríny Nádaskej a Jána Micháleka, budí dojem jasne vyhranených bytostí. V skutočnosti sa vlastnosti víl, bohyniek a divožienok v rôznych tradíciách prekrývajú. Viacerí bádatelia ich preto synonymizujú alebo prinajmenšom predpokladajú pre víly, bohynky a divožienky spoločné východisko. „Pôvodným názvom pravdepodobne bola divá žena a rôzne odvodeniny tohto pomenovania,“ konštatuje slavistka Jasna Skotáková. 

Toto prosté konštatovanie má zásadný význam. 

[reklama] 

Obvykle sa slovanské víly považujú za vcelku typický príklad indoeurópskych ženských/dievčenských prírodných bytostí, ako boli grécke nymfy a germánske nixy, ktoré ohrozovali osamelých pútnikov pri vodách, v lesoch a horách. Zaiste, slovanské vnímanie víl vychádza aj z tejto indoeurópskej tradície. Na druhej strane, v týchto folklórnych bytostiach sa nám črtá aj zvyšok ďalšej, celkom odlišnej a prastarej tradície. 

Aby sme ju poodhalili, potrebujeme sa – tak ako v predchádzajúcich článkoch – obrátiť na historickú jazykovedu a porovnávaciu indoeurópsku mytológiu.

Božské slovo

Pôvod výrazu „divá žena“ je komplikovaný, ale pozoruhodný. Podľa slavistu Martina Pukanca tu nachádzame praslovanský koreň *divъ vo význame „divý“. Výraz „víla“ má nejasný pôvod. Je však pravdepodobné, že má podobný význam – podľa viacerých bádateľov  vychádza zo slovanského výrazu „viliti“ čiže „byť posadnutý, bláznivý“. Tento výklad podporuje skutočnosť, že u Bulharov sa lesné žienky označujú zameniteľne samovila a samodiva (čiže vila [2] je ekvivalentom diva).

Prekvapujúco, praslovanský *divъ  „divý“ celkom jednoznačne pochádza z výrazu s celkom odlišným významom, a to z praindoeurópskeho *deiwós „boh“. Podobne ako u starých Iráncov (a zrejme pod ich vplyvom), u predkov Slovanov tento výraz stratil pôvodný význam a začal označovať niečo divoké, div/zázrak alebo démona, ako zachytáva napríklad staré ukrajinské príslovie „Kiež by na teba prišiel div!“ (v zmysle „Kiež by ťa vzal čert!“)

Existujú indície, že výrazy div (mužský rod) a diva (ženský rod) si prinajmenšom u niektorých Slovanov zachovali pôvodný, božský význam. Na mužskú variantu sa pozrieme nabudúce, začnime ženskou.

Pozoruhodnú zmienku uvádza Slovo svjatago Grigorьja (12. storočie), kde čítame: „týmto bohom predkladá a pripravuje obeti slovanský národ: vílam, Mokoši, Dive, Perúnovi, Chorsovi, Rodovi a Rožaniciac, upírom a beregyniam a Pereplutovi.“. Ďalšia indícia sa nachádza v Besede sv. Gregora Bohoslovca o skaze mesta, kde sa píše, že niektorí Slovania „obetujú Dyjovi a ďalší Dive.“ Meno Dyj v príslušnej pasáži podľa etnológa Vitomira Beleja a archeológa Juraja Belaja predstavuje adaptáciu gréckeho mena Zeus. Potenciálna bohyňa Diva je teda v predmetnej pasáži spárovaná s božstvom, ktoré pisateľ považoval za ekvivalentné gréckemu Diovi. 

Kto je táto záhadná Diva? S jej identifikáciou pomôže návšteva starovekého Grécka.

[reklama] 

Relikt z okraja

Aj u starých Grékov nachádzame ekvivalent slovanského *divъ . Je to výraz  „theos“ čiže „boh“, ale aj slovo Zeus. Diove meno vychádza praindoeurópskeho *dyéw/*diw „denná obloha“, z čoho vznikol výraz *deiwós „boh“ a napokon praslovanský *divъ . 

U starých Grékov nachádzame taktiež jazykovú obdobu výrazu diva – bohyňu menom Dione. Ako si všimli už antickí autori, jej meno predstavuje ženský ekvivalent toho Diovho (div-diva = Zeus-Dione). Ba čo viac, hoci sa za manželku Dia typicky považuje Héra, v niektorých z najstarších starogréckych prameňov (Iliada) vystupuje v tejto pozícii práve Dione a podľa niektorých tradícií bola Dione taktiež matkou Diovho syna Dionýza (a matkou Afrodity).

Dione vystupuje ako partnerka Dia aj v starobylej, Diovi zasvätenej veštiarni v severogréckej Dodone. Indoeuropeista Georg Dunkel preto navrhol, že pár Zeus – Dione môže predstavovať relikt praindoeurópskeho božského páru, ktorý tvoril predok Dia, praindoeurópsky boh nebies Djeus (genitív Dives), a nie bohyňa zeme, ako sa typicky uvádza, ale nebeská bohyňa nesúca obdobné meno ako jej partner.

Aj nápisy mykénskej kultúry (1600 - 1100 pred n. l.) potvrdzujú existenciu ženskej obdoby Dia (ten v mykénskom panteóne  vystupuje ako Diwo/Diwe), ktorá nesie meno Diwia/Diuia[3] [4] . No napriek tomu, že „Mykénci“ poznali a azda uctievali Diwiu, Dia už spájali s Hérou, čo naznačuje, že pôvod Diwie siaha do ešte hlbšej minulosti.  Helenista Martin West upozornil na viacero ďalších možných reliktov: v mestách Fliunt a Sykyón sa uctievala bohyňa menom Dia (odvodené z *Díw-ya), pričom v gréckej mytológii vystupuje ďalšia Dia, smrteľníčka a čo je dôležité, zároveň Diova milenka. V neposlednom rade, bohyňa Diwia je doložená aj z antických čias (4. storočie pred n. l.) u pamfýlskych Grékov obývajúcich dnešné juhozápadné Turecko.

„Dione pretrvala ako manžeka Dia v odľahlej Dodone rovnako ako Diwia pretrvala v odľahlej Pamfýlii, a zrejme bude starobylého pôvodu,“ hovorí o Dione holandský historik náboženstva Jan Bremmer. Argumenty G. Dunkela, prisudzujúce Dione indoeurópske korene, však považuje za málo presvedčivé. Odvoláva sa pritom práve na Martina Westa. Prominentný odborník na porovnávaciu mytológiu upozornil, že  chýbajú korešpondencie z ďalších indoeurópskych tradícií, ktoré by podporili praindoeurópsky pôvod Dione. 

Viacerí iní výskumníci však postoje G. Dunkela podporili (Peter Jackson, Vitomir Belaj & Juraj Belaj, Olga Zolotniková, Jose Luis Garcia Ramon) a medzičasom doplnili jeho argumentáciu. 

Poznámka: Keďže uvedení autori priniesli štyri odlišné rekonštrukcie[5] mena Djeusovej partnerky, aby sme nemiatli čitateľa, v článku nepoužijeme ani jednu z nich, ale piatu. :) A to našou konzultantkou, historickou jazykovedkyňou Barborou Machajdíkovou navrhnutý „kompromisný“ tvar *Diwoneh₂.

Ďalšie obdoby Divy?

Filologička Olga Zolotniková argumentuje, že z *Diwoneh₂ možno v skutočnosti odvodiť množstvo bohýň (niekedy prevzatých neindoeurópskymi národmi).

„Jej meno, tak sa zdá, sa zhoduje [okrem Dione aj] s menami bohýň, ktoré uctievali na území dnešného Talianska a u Keltov,“ píše Zolotniková. Zaraďuje medzi ne rímsku Juno[6], etruskú Uni[7], italickú a neskôr rímsku Dianu a galskú Divonu (známa aj ako Dionne). „Všetky boli významnými bohyňami plodnosti a verziami indoeurópskej bohyne-matky,“ píše bádateľka.

[reklama] 

Juno bola komplexná rímska bohyňa „ženských záležitostí“ (zásnuby, manželstvo, tehotenstvo, pôrod), patrónka žien a partnerka najvyššieho boha Jupitera, ktorý bol ekvivalentom Dia. Uni predstavovala etruský náprotivok Juno a najvyššiu bohyňu etruského panteonu. Čo sa týka Diany (známa aj ako Iana, Deana, Diviana), pôvodná povaha jej kultu je známa veľmi málo[8] , a to kvôli identifikácii s gréckou bohyňou lovu a divočiny Artemis počas 5. storočia pred n. l. Táto synonymizácia však naznačuje, že aj Diana sa pôvodne spájala s divou prírodou. Diana sa však zároveň považovala za bohyňu pôrodu, na spôsob Juno. Hodilo by sa poznamenať, že aj Dione sa v mýtoch asociuje s pôrodom: po boku hŕstky ďalších bohýň sprevádzala bohyňu Léto pri deväťdňovom náročnom pôrode Apolóna a Artemidy. 

„Diana a Dionne/Divona boli úzko asociované s jazerami a prameňmi,“ píše Zolotniková. To isté platí pre grécku Dione. V niektorých tradíciách vystupuje ako jedna z nýmf dodonského prameňa, alebo ako jedna z dažďových nýmf Hyád či morských nýmf Néreíd.

Stopy Divy vedú k Devane?

Pozorný čitateľ už možno zachytil niektoré korešpondencie so slovanskými divými ženami. Čo však záhadná slovanská bohyňa Diva? Etymologicky by sme ju mohli priradiť k Dione a Diane. Význam jej mena môže nasvedčovať asociácii s divou prírodou, inak nám však chýbajú akékoľvek informácie o jej povahe.

A možnože nie. Možno sa útržky informácií predsa-len zachovali. 

Niektorí autori minulých stáročí pri opise slovanského pohanstva nadobudli dojem, že poľskí Slovania uctievali božstvo obdobné rímskej Diane. Poľský historik Jan Długosz v Historia Polonica (1455 – 1480) podáva cez perspektívu rímskych mien tieto informácie:

„Je známe o Poliakoch, že od začiatku svojho rodu boli modloslužobníci a že verili a ctili množstvo bohov a bohýň, menovite Jova, Marta, Venušu, Pluta, Dianu, Ceres a upadli v bludy iných národov a kmeňov... Dianu považovali podľa pohanskej viery za nevestu i pannu zároveň, uctievali ju matky aj panny vencami pred jej modlami... Panstvo Lechitov vzniklo v krajine plnej lesov a hájov, o ktorých predkovia verili, že ich obýva Diana a že nad nimi uplatňuje svoju vládu“ Długosz ďalej konštatuje, že Dianu v poľštine nazývajú Dzewanou[9]  čiže Devanou.

Na základe tejto zmienky môžeme uvažovať o Devane ako o slovanskej bohyni lesov a „ženskej sféry“. Nakoľko však „slovanskú Dianu“ nezmieňujú žiadne staršie pramene, o autenticite Devany sa pochybuje. „Je otázka, či je potrebné zaujať tak prísne kritický postoj,“ namieta historik Michal Téra. Český výskumník nevylučuje, že „slovanská Diana“ predsa len mala miesto v slovanskej ľudovej mytológii. Tento záver podporuje zmienka Jamesa Frazera v knihe Zlatá ratolesť. Etnologické dielo spomína vynášanie bohato zdobenej figuríny, ktorú Poliaci označujú Dziewanna a podľa Frazera ju považujú za „bohyňu jari“.

Autenticitu Devany obhajujú aj Vitomir a Juraj Belajovci. Záhadná Diva, ktorú spomína Slovo svjatago Grigorьja, a poľská Devana označujú tú istú bytosť alebo prinajmenšom bytosť rovnakého pôvodu v praslovanskej bohyni s rekonštruovaným menom *Diva/*Děva alebo *Devana/*Divana.

Chorvátski výskumníci argumentujú, že ekvivalentnú bytosť poznali aj južní Slovania, čo naznačujú miestne názvy ako Divuša a Diviška, podľa ich názoru indikujúce juhoslovanskú bohyňu menom Divuša. U východných Slovanov sa s Divou/Devanou pre zmenu spájajú folklórne bytosti „dive“ (plurál označujúci zoskupenie ženských bytostí). Ďalšou stopou sú podľa Belajovcov miestne názvy typu Devín a Divin, rozptýlené naprieč celým slovanským areálom (ale predovšekým u západných a južných Slovanov). Zároveň však uznávajú, že rovnako môžu vychádzať z mužského božstva Div alebo z výrazu pre mladú ženu. 

Slovanskú Divu/Devanu každopádne považujú za ekvivalent gréckej Dione, rímskej Diany a keltskej Divony, a potomkyňu partnerky praindoeurópskeho nebeského boha Djeusa.

Záver

Spájať „deklasovanú“ partnerku najvyššieho praindoeurópskeho boha s divými žienkami sa môže na prvý pohľad zdať radikálne. Ako názorne ilustruje nižšie priložená tabuľka, nie je to pravda. Nielenže máme skupinu ženských nadprirodzených bytostí s príbuzným menom, zároveň sa nám opakujú tie isté asociácie.

Môžeme preto uvažovať, že keď sa v neskoršej fáze vývoja praindoeurópčiny začal rozlišovať mužský a ženský rod, došlo k „zdvojeniu“ hlavného božstva, nebeského boha Djeusa. Jeho partnerka, nesúca ekvivalentné meno *Diwoneh₂ (alebo podobné), sa spájala s divou prírodou, prameňmi ako aj plodnosťou. Azda sa ženami vzývala ako ochrankyňa pri pôrode. Neskôr ju však v pozícii Djeusovej partnerky nahradila bohyňa Zeme. V pozícii Djeusovej partnerky je preto bohyňa Zeme doložená oveľa lepšie ako *Diwoneh₂, jej predchodkyňa zo starších dôb. 

[reklama] 

Lákavou možnosťou je spojenie vzostupu „Matky Zeme“ s expanziou neskorých Praindoerópanov zo stepí, v nadväznosti na čo si tieto prevažne až takmer výhradne pastierske komunity osvojili poľnohospodárstvo a plodná pôda pre nich nadobudla mnohonásobne vyšší význam. 

Ako upadal význam *Diwoneh₂, oslabovali aj niektoré funkcie tejto bohyne – z božstva vzývaného v modlitbách o úspešný pôrod stala démonická bytosť kradnúca novorodencov (bohynka, divožienka) alebo bohyňa pasívne sledujúca zrodenie (Dione). „Úpadok“ *Diwoneh₂ prebiehal na rôznych miestach rôznym tempom. A tak v rámci tých istých etnojazykových skupín nachádzame tradície, v ktorých nadobudla povahu ducha či démona prameňov alebo divej prírody (víly, východoslovanské dive, Dione ako nymfa), ale v iných si zachovala charakter vyššieho božstva (?Diva/Devana, pozícia Dione v Dodone a v Iliade).

Božstvá odvodené z Djeusa sa veľmi často označovali prívlastkom „otec“ a v mnohých tradíciách splodili viacerých bohov. Predpokladá sa preto, že Djeus zastával funkciu „otca bohov“ (nie „otca ľudí“, indoeurópsky mýtus stvorenia ľudstva nepočíta s jeho účasťou). Podľa Vitomira a Juraja Belajovcov práve *Diwoneh₂ mohla byť „matkou bohov“.  Žiaľ, takýto prívlastok sa v spojitosti so žiadnou z bohýň, ktoré z nej odvodzujeme, nezachoval. Poznáme len samostatné označenia hovoriace o „božskej matke/matke bohov“, a to už v mykénskej kultúre. Azda išlo o prvú funkciu, ktorú *Diwoneh₂ stratila po jej vytlačení bohyňou Zeme. 

Ako sme naznačili v nedávnom článku, párovanie mužského božstva so ženským božstvom ekvivalentného mena sa mohlo u Praindoeurópanov a raných Indoeurópanov vyskytovať vo viacerých prípadoch. V mykénskych nápisoch sa okrem partnerky Dia Diwie spomína aj partnerka Poseidona menom Posidaeia. Z iných vetiev indoeurópskej tradície poznáme ďalší príklad takéhoto páru, a to pár Perún-Perperuna, doložený korešpondenciami v germánskej, gréckej a baltskej tradícii. Čakajú ďalšie na svoje objavenie? 

-

Prosíme, podporte fungovanie nášho projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za cenné pripomienky k článku autor ďakuje Janovi Kordovi. Za dodatočné konzultácie ďakuje indoeuropeistke a historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD.

Dodatok: Lútci a divé ženy

Jan Korda ma upozornil na zaujímavú podobnosť medzi divožienkami a západoslovanskými „malými ľuďmi“, ktorých na Slovensku poznáme pod označením lútci (českí ludkové, poľskí krasnoludci, lužickí ludki): „Divé ženy a divoženky sdílejí s ludky řadu rysů (pokřivený vzhled, ambivaletní povaha, zvláštní druh mluvy, sběračský způsob života, postupné ztrácení se ze světa). Ludkové připomínají řecké daimóny vzešlé z lidí Zlatého věku, ale také severské álfar a dvergar (elfy a trpaslíky).“

Jan Korda na základe týchto podobností uvažuje, že súvislosť medzi divožienkami a indoeurópskym výrazom pre nebo nemusí byť priama. Slovo „divý“ v ich názve odkazuje na „(kvázi)božský charakter obecně, přibližně ve smyslu „pocházející z Jinosvěta“, než konkrétně „pocházející z nebes““. Správne dodáva, že u lesných panien, divých žien a víl chýba „nebeský charakter“. Nevylučuje však súlad oboch pohľadov – teda „nebeského“ pôvodu aj použitia výrazu „divý“ v zmysle odkazu na „kvázibožskú“ podstatu. „Ale bylo by zvláštní kdyby nebyla předkřesťanskými Slovany vnímána spojitost mezi „divými“ a Divem s Divou,“ dodáva.

S Janom v podstate súhlasím, no myslím, že pri tak neskoro doložených reflexoch Diwoneh₂, ako sú divé ženy, je chybou očakávať „nebeský charakter“. Hoci praindoeurópska Diwoneh₂ takúto funkciu zrejme spočiatku zastávala, čo naznačuje jej „nebeské meno“, žiadne zo staroveku doložené božstvo, ktoré sa z nej potenciálne vyvinulo, nebolo „nebeské“. „Nebeská“ funkcia bola teda jedna z prvých, ktoré Diwoneh₂ stratila, azda z dôvodu straty pozície partnerky nebeského boha-otca. 

Nazdávam sa, že pri slovanských divých ženách máme dočinenia s viacnásobným synkretizmom, nielenže vznikli spojením prvkov indoeurópských nýmf s prvkami vychádzajúcimi z praindoeurópskej Diwoneh₂, v prípade niektorých tradícií o divých ženách sa „primiešali“ taktiež vplyvy tradícií o lútkoch a ich ekvivalentoch. 

Poznámky

1 Verilo sa v ne predovšetkým na Orave, Šariši a Zamagurí; Profantová&Profant predpokladajú, že „démonické“ vlastnosti nadobudli až vplyvom kresťanstva.

2 Etymológia výrazu víla sa  inokedy spája so slovanskými, indoeurópskymi alebo iránskymi výrazmi pre vietor alebo víriť či viť.

3 V dobe bronzovej u grécky hovoriacich populácií očividne existovali viaceré paralelne existujúce náboženské tradície, čo vysvetľuje, prečo mená Dione a Zeus nevychádzajú z ich mykénskych ekvivalentov Diwo/Diwe a Diwia/Diuia, ale z inej súdobej, no nedoloženej tradície.

4 di-u-ja, di-wi-ja

5 Georg Dunkel jej meno rekonštruuje ako *Diwone, Peter Jackson ako *Diuoneh2, Vitomir a Juraj Belajovci ako *Djewa(na) a Olga Zolotniková ako Di(o)una .

6 Juno odvodzuje z *(D)io-u(i)n-o. Už v 19. storočí sa jej meno spájalo s Jupiterom (Iovis), neskôr však prevládli tendencie odvodzovať ho z  iuvenis „mladý“.

7 Meno Uni podľa Zolotnikovej vychádza z *Dioun-.

8 „Něco víme o Dianě z Nemi/Aricijské,“ upozorňuje Jan Korda. „To že to byla původně bohyně Latinského spolku a její kult byl přenesen do Říma do porážce spolku by dobře vysvětlovalo fakt že Římané měly možná dvě dědičky *Diwoneh₂ – Junonu a právě Dianu.“ Votívne nápisy z Nemi dosvedčujú funkciu Diany ako bohyne lovu, zaisťujúcej ľahký pôrod. Najstaršie sú však podľa A. Alföldiho známe až od  4. storočia pred n. l., pričom helenizácia Diany kulminuje na prelome 5. a 4.storočia – je teda otázne, nakoľko kult Diany z Nemi v  období, z ktorého sa zachovali nápisy, odráža jej pôvodný charakter.  (Na druhej strane, odlišnosti miestneho kultu od toho v Ríme podporujú scenár zachovania  „pôvodnejších“ prvkov.)

9 Matej z Miechova (1519) a Matej Stryjkowský (1582) uvádzajú ďalšie varianty mena „poľkej Diany“ ako Dzevana, Ziewona a Dziewanna.

Literatúra

Alföldi, A.  (1960): Diana Nemorensis", American Journal of Archaeology, 137-144.

Belaj, V., Belaj J. (2018): Around and below Divuša: The Traces of Perun’s Mother Arrival into Our Lands. In: Sacralization of Landscape and Sacred Places, ZIA Vol.10, 2018, 69–92 

Bremmer, J. (2019): The World of Greek Religion and Mythology: Collected Essays II. Mohr Siebeck.

Bremmer, J.N., Erskine, A. (2010): The Gods of Ancient Greece Identities and Transformations. Edinburgh: Edinburgh University Press.

Dynda, J. (2019): Slovanské pohanství ve středověkých ruských kázáních. Scriptorium. 

Fowler, R. L. (2013): Early Greek Mythography. Volume 2: Commentary. Oxford University Press.

Frazer, J. G. (1890): The Golden Bough. Macmillan. 

Gordon, A.E. (1932): On the Origin of Diana. Transactions of the American Philological Association 63, 177-192 .

Jackson, P. (2017): Linguistics, Poetics, and Mythology. In: Language and Prehistory of the Indo-European Peoples: A Cross-Disciplinary Perspective / [ed] Adam Hyllested, Benedicte Nielsen Whitehead, Thomas Olander, Birgit Anette Olsen, Copenhagen: Museum Tusculanum Press.

Jakobson, R. (1985): Selected Writings: Volume VII. Contributions to Comparative Mythology. Walter de Gruyter.

Nádaská, K. Michálek, J. (2015): Čerti, bosorky a iné strašidlá. Fortuna Libri.

Profantová, N., Profant, M. (2000): Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Libri.

Pukanec, M. 2013:  Etymologický nákres slovanského sveta bohov a démonov (náboženstva a morálky Slovanov). Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre

Rutherford, I. (2013). Mycenaean Religion. In M. Salzman: The Cambridge History of Religions in the Ancient World: pp. 256-279. Cambridge University

Skotáková J. (2018): Ukrajinská mytologie mezi texty. The Journal of Culture, 7, 1, 12-20.

Téra, M. (2009): Perun - bůh hromovládce. Pavel Mervart.

Valentsova, M. (2019): Slovak mythological vocabulary on the Common Slavic background Ethno-linguistic aspects. In: Dynda, J. et al.: New researches on the religion and mythology of the Pagan Slavs. Lingva. 

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press. 

Zolotnikova, O. A. (2019): The sanctuary of Zeus in Dodona: Evolution of the religious concept. Journal Of Hellenic Religion, Vol. 12, 85-132.