Centrum pravekej mágie? Záhada zaniknutého „pramesta“ z nitrianskych bažín

Dušan Valent, 2020-10-24 17:45:00

Niektorí archeológovia v minulosti uvažovali, že išlo o hlavné mesto akejsi pravekej ríše. Mimoriadne vysoká – v niektorých prípadoch svetová koncentrácia artefaktov, ktoré možno súviseli s dávnym kultom či mágiou, vnáša odlišné možnosti interpretácie.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

 

Jeden z pahorkov uprostred močiarov a zvlnených tokov sa zmenil na impozantnú “pevnosť” či akési „praveké mesto“. Ale teraz spustol. 

 

Zdá sa, že obyvatelia do jedného odišli.

 

Všetok majetok zobrali so sebou[1]. Zostali po nich len desiatky prázdnych chát, kontúry dávno zboreného valu – kedysi vysokého a širokého ako jednoposchodový dom – ale aj ľudské kostry, zvyšky nebožtíkov, ktorí nespočinuli na pohrebisku. Namiesto toho ich zasypali odpadom v hlbokých jamách priamo na sídlisku. 

 

Pod zemou zostali taktiež tisícky artefaktov. Okrem iného desiatky enigmatických hlinených tabuliek so značkami, ktoré vraj mohli predstavovať správy či odkazy. Podľa iných bádateľov išlo o výbavu magických rituálov. Na žiadnom inom nálezisku sa ich nenašlo tak veľa[2]. Jediným regiónom, odkiaľ ich poznáme viac ako z tejto pevnosti a jej okolia, je Pádska nížina severného Talianska. 

 

Vnútri niekdajšej “pevnosti" vládne ticho. Ozýva sa len občasné vrčanie túlavých psov. Zvlčené zvieratá sa kŕmia, našli kosti. Rozvlačujú ich a obhrýzajú. Niektoré sú zvieracie. Niektoré sú ľudské. 

 

[reklama]

 

Vyhrabali ich z plytkého hrobu? Našli ich ledabolo pohodené, ako bezcenné zvyšky otrokov alebo väzňov? Alebo ich vysnorili v zanechanej výbave miestneho „šamana“ či „kňaza“? Nevedno.

 

Faktom je, že s kosťami niektorých ľudí sa tu nakladalo ako so zvieracími: nesú stopy po drvení, varení a sekaní, ako keby sa ktosi dobíjal k ich špiku. Je to azda dôkaz ľudožrútskych hodov alebo magických rituálov, v ktorých zohrávali úlohu ľudské zvyšky? 

 

Najrôznejšie typy dôkazov nabádajú uvažovať o intenzívnych magických či kultových aktivitách... Túlavé psy však žiadne čary neodradili. Neodradili ani archeológov o asi 3600 rokov neskôr.

 

Pevnosť v močarinách

Na ľavom brehu potoka Cítenka sa tesne pred jej sútokom s Nitrou týčil umelý kopec. Ľudia si tu od čias neolitu až do stredoveku znova a znova zakladali sídla. Vrstvením osídlenia – miestami do mocnosti 6 m – vznikol pahorok týčiaci sa vysoko nad okolitý terén. Potom, ako tu v 17. storočí vybudovali protitureckú pevnosť, dostala lokalita názov Zámeček. Dnes leží v Nitrianskom Hrádku, mestskej časti mesta Šurany (okres Nové Zámky). 

 

Z archeologických výskumov vyplýva, že na Zámečku od obdobia pred asi 3700 rokmi, čiže v závere staršej doby bronzovej, sídlili ľudia tzv. maďarovskej kultúry (pomenovaná podľa náleziska v Maďarovciach – dnešnej Santovke). Na strategicky výhodnej pozícii, vyvýšenej niekoľko metrov nad okolitou nivou a z jednej strany chránenej riekou, postavili valom a priekopou chránené sídlisko s rozlohou asi 1,2 ha. 

 

„Je zaujímavé, že ľud maďarovskej kultúry si svoje sídlisko opevnil hneď na začiatku, len čo prišiel, a urobil to skutočne impozantne,“ hovorí Anton Točík, ktorý v rokoch 1948-1952 a 1957-1960 viedol dva viacročné výskumy náleziska. „Veď o rozmeroch priekopy, ktorú bližšie nepoznáme – vzala ju z väčšej časti voda – najlepšie svedčí skutočnosť, že prebrala riečku pôvodnému korytu. A val, ten bol mimoriadne dômyselnou stavbou: nadväzoval rovno na vystupujúci breh priekopy, spredu sa o ňu oprel dreveným obložením a celý sa spevnil dvojitým radom kolov, konštrukciou, ktorá umožnila nasypať ho do výšky štyri a pol metra, v korune na šírku piatich metrov!“ Podľa Točíka val na vrchole dokonca dopĺňala palisáda. 

 

[reklama]

 

Krajina v tom čase vyzerala celkom inak. Pred modernou reguláciou rieka Nitra meandrovala, vytvárala reťazec ostrovov a roztekala sa do barín a močiarov. Vďaka vodou napustenej priekope “pevnosť” v podstate predstavovala opevnený ostrovček uprostred močaristej, riečnymi ramenami pretkávanej krajiny.  

 

Blízkosť priekopy sa však valu napokon stala osudná. Takmer celý sa do nej zosunul. „Ako sa zdá, nikomu to nevadilo. Nik sa neponáhľal val obnoviť, naopak, najintenzívnejšie osídlenie z klasickej fázy maďarovskej kultúry sa rozložilo na ruinách niekdajšieho opevnenia,“ pokračuje archeológ. Na ochranu sídliska podľa neho celkom postačila rieka a priekopa, v mladšom období v skutku úctyhodná, 15 m široká a 5 m hlboká.

 

Azda panovali časy mieru a nebol dôvod na opravu valu. Napokon, dôkazy o akýchkoľvek bojových stretoch chýbajú. Naopak, málo nálezov vzácnych bronzových predmetov naznačuje, že obyvatelia svoju osadu opustili v pokoji. Všetko cenné a užitočné si odniesli so sebou. 

 

Hlavné mesto dávnej ríše?

Rekonštrukcia opevneného sídliska v Nitrianskom Hrádku podľa Antona Točíka, doplnená o osídlenie v severnej časti.

 

“Mimoriadny”, trojpriestorový dom z opevneného sídliska v Nitrianskom Hrádku (podľa Točíka).

Svojho času to bolo najvýznamnejšie stredisko výroby, obchodu a azda i moci široko-ďaleko. Anton Točík dokonca popustil uzdu fantázii a uvažoval o akomsi „hlavnom meste“ dávnej „maďarovskej“ ríše.

 

Točík tu preskúmal 40 domov, usporiadaných voľnejšie v niekoľkých skupinách. (Azda združovali rodiny?) Všetky domy boli pomerne malé. Len jediný mal tri miestnosti. Anton Točík odhadol, že osadu obývalo 250 až 300 ľudí. Možnože podstatne viac. Napokon, zachovala sa ani nie polovica jej plochy. 

 

Medzi obyvateľov patrili najrôznejší remeselníci. Našli sa zvyšky niekoľkých kovolejárskych dielní, vyrábali sa tu predmety z jeleních parohov a Anton Točík zistil dokonca celú batériu hrnčiarskych pecí: ich zvyšky vytvorili 2 - 3 m širokú a takmer 50 m dlhú vrstvu. Hromadný nález zbraní (5 sekeromlatov, sekerka a násada kopije) naznačuje prítomnosť bojovníkov. A kostené resp. parohové bočnice konského postroja svedčia o prítomnosti jazdcov na koni resp. ľahkých, koňmi ťahaných dvojkolesových vozoch – v tom čase to bola veľká vzácnosť a znak spoločenskej elity, či už náčelníka alebo širšej rodovej aristokracie.

 

Prosperitu remeselníkov a miestnych vodcov zabezpečovala rieka. Práve plavba po rieke bola v dobe bronzovej najschodnejším spôsobom dopravy (cesty neexistovali), ktorá umožňovala komunikáciu a obchodné styky so vzdialenými oblasťami. 

 

Zdá sa, že voda z rieky pretekala naprieč sídliskom. Archeológovia totiž objavili priekopu, ktorá prechádzala jeho areálom a delila ho na dve polovice – z južnej polovice poznáme osídlenie, zo severnej sa archeologické nálezy kvôli erózii nezachovali[3]. Priekopa prechádzala sídliskom a pod vstupnou bránou vyúsťovala do priekopy lemujúcej sídlisko z vonkajšej strany. Predpokladá sa, že slúžila na napúšťanie tejto hlavnej priekopy. Bolo by to praktické – prípadný útočník by nemohol prítok zahradiť, jeho napúšťanie by kontrolovali obrancovia. 

 

Zabudnuté rituály

Kultové predmety zo sídliska: bochníkovitý idol (1) a kolesovitý závesok (2). Podľa Benkovsky-Pivovarovej (2008).

Dávna "pevnosť" na Zámečku nevynikala len remeselnou produkciou a zručnosťou, ale taktiež záhadnými kultovými praktikami. 

 

Čoraz častejšie sa so sférou kultu a dávnej mágie spájajú „bochníkovité idoly“ (podrobnejšie sa im budeme venovať v samostatnom článku). Ide o malé podlhovasté predmety vymodelované z hliny, na jednej strane nesúce spleť čiar a zvláštnych odtlačkov. Z Nitrianskeho Hrádku poznáme vyše 43 kusov, čo je viac než z akejkoľvek inej lokality v Európe. Tento počet je o to mimoriadnejší, že z opevneného sídliska na Nitrianskom Hrádku sa nezachovala ani len polovica celkovej plochy. Archeológovia na sídlisku nezistili žiadnu väčšiu koncentráciu týchto nálezov. Sú rovnomerne rozptýlené v čase aj priestore. Zo 43 kusov je 12 úplných, jeden ďalší bolo možné z fragmentov úplne zložiť, a zvyšných 30 je zlomkovitých. Bol azda dávny Zámeček jedným z hlavných stredísk pravekého kultu, široko rozšíreného začiatkom doby bronzovej od dnešného Talianska po Karpatskú kotlinu?

 

So špecifickými náboženskými praktikami (odlišné pohrebné rituály niektorej skupiny obyvateľstva alebo dokonca ľudské obety) sa spájajú aj hroby v sídliskových jamách, pomerne časté v súdobých náleziskách západného Slovenska, Moravy, Rakúska a Nemecka. V sídliskových jamách Zámečku niektorých ľudí uložili, napríklad po sediačky alebo s dieťaťom v náručí, no častejšie ich akoby len odhodili a zasypali odpadom. Vo viac ako tucte sídliskových jám sa dokonca našli len izolované kosti dospelých aj detí. Niektoré úlomky – predovšetkým opracovaný úlomok čelovej kosti – sa podľa odborníka na kult doby bronzovej Pavla Jelínka mohli nosiť ako kultové masky, aké poznáme z viacerých iných nálezísk doby bronzovej. Existenciu netypických pohrebných praktík naznačujú aj nálezy kostier detí v nádobách (mimo sídliskových jám).

 

Hodovanie na ľuďoch?

Archeológovia na Zámečku objavili vyše 30 000 zvieracích kostí (až polovica z dobytka), často s dôkazmi „kuchynskej úpravy“, čiže so stopami po varení, lámaní a sekaní či drvení. Azda ide o zvyšky dávnych hodov? Napokon, mäso bolo v praveku zriedkavou, skôr sviatočnou stravou, typickou pre slávnostné skupinové hodovanie a jedálniček zámožnejších členov spoločnosti. 

 

Lenže v podobnom stave, v akom sa nachádzali fragmenty zvieracích kostí, našiel Anton Točík aj početné kosti ľudí. Niektoré so stopami po obhrýzaní psami (podobné poznáme z viacerých súdobých nálezísk, o. i. Košice-Barca, Gánovce, Spišský Štvrtok, Nižná Myšľa, Malé Kosihy). Azda išlo o zvyšky kanibalských hostín? 

 

Nie nevyhnutne.

 

[reklama]

 

„V zachovaných popisoch skutočných kanibalských hostín sa neobjavujú zmienky rozbíjania kostí (ktoré by sa mali rozbíjať kvôli špiku),“ upozorňuje etnológ a religionista Josef Kandert. Pripomína, že príklady kanibalizmu, o ktorých máme doklady, sú spravidla motivované nábožensky a prebiehajú demonštratívne, pričom sa konzumujú len vybrané časti tela a niektoré vnútornosti. A aj u komunít, u ktorých dochádza ku kanibalizmu z výživových dôvodov, sa nepozorovalo rozbíjanie kostí. Izolované a drvené kosti a ich úlomky nemusia teda mať nič spoločné s ľudožrútstvom, ale môžu podľa Kanderta predstavovať, okrem iného, predmety používané pri rituáloch. Podľa českého etnológa a religionistu by sme napríklad izolované ľudské kosti v obilných jamách mohli na základe etnologických poznatkov interpretovať ako „čarodejnícky útok na majiteľov týchto jám“.

 

Podobne obozretní sú archeológovia Raluca Burlacu-Timofte a Florin Gogâltan, ktorí analyzovali ľudské zvyšky nájdené na Zámečku a ďalších súdobých tzv. tellových lokalitách. „Môže ísť o viacfázové pohrebné rituály, ktoré zahrňujú manipuláciu s ľudskými pozostatkami, keď sú pozostatky premiestnené z ich pôvodného hrobu do finálneho, pričom niekedy sa vyberá len niekoľko kostí. Takéto praktiky by mohli vysvetliť nálezy izolovaných kostí a kostených úlomkov nájdené v rôznych kontextoch,“ píšu výskumníci. Taktiež však pripúšťajú, že môže ísť o svedectvo rituálneho využívania ľudských pozostatkov, ktoré vyžadovalo odstraňovanie mäkkých tkanív, no nesúviselo s pochovávaním. Nešlo by o ojedinelú indíciu rituálneho využívania ľudských kostí: medzi ďalšie patria napríklad lebky uložené pod podlahami budov alebo kostry pod ohniskami. 

 

Používanie ľudských kostí pri magických rituáloch vedie aj k odlišnej interpretácii ich rozlámania: mohlo ísť o prípad široko doloženého zvyku rituálnej deštrukcie magického artefaktu. Účelom takéhoto rituálneho ničenia (typicky lámania) je zabrániť ďalšiemu magickému používaniu artefaktu (rozlámanie symbolizuje „ukončenie života“ daného predmetu). Ide o zvyk známy u archaických spoločností ako aj v archeológii. Ľudské kosti využívané pri čarovných rituáloch po ich rozlámaní stratili magickú funkciu a mohli sa jednoducho vyhodiť. „Niektoré spôsoby uloženia budia celkom nerituálny dojem, čo naznačuje, že niektoré ľudské pozostatky sa považovali za bežný odpad a takto sa s nimi zaobchádzalo,“ píšu Burlacu-Timofte a Gogâltan.

 

Skutočne mohla príprava v rituáloch alebo kulte predkov využívaných ľudských kostí (prevarenie, odstraňovanie mäkkých tkanív) a rozlámanie po ukončení ich funkcie zanechať stopy, aké si možno zmýliť s dôkazmi kanibalizmu? „Podľa mňa áno,“ hovorí Pavol Jelínek. „V tej dobe sa masívne vykrádali pohrebiská, a nielen z dôvodov obohatenia sa, aspoň sa tak zdá. Takže ľudia si mohli vyrábať relikvie z kostí apod.“ Archeológ pripomína, že takéto možné „kostené relikvie“ poznáme napríklad z „kultovej studne“ v Gánovciach (datovaná do rovnakého obdobia ako sídlisko maďarovskej kultúry na Zámečku). 

 

Rituálne využívanie ľudských kostí podporuje ďalšia indícia. Nachádzame ich vo výplni jám, ktorých obsah podľa archeologičky Alexandry Găvanovej indikuje, že ich naplnili v rámci náboženského aktu. Napríklad na Zámečku sa v jame č. 3 spolu s ľudskými zvyškami (tri lebky, fragment sánky a kosť dolnej končatiny) našli rozlámané bronzové artefakty. Zbaviť sa vzácneho bronzu, keď ho možno pretaviť a znova použiť, bolo z praktického hľadiska nielen zbytočné, ale aj drahé. Preto možno uvažovať, že k rozlámaniu došlo z rituálnych dôvodov. Podobne v jame č. 306 sa okrem črepov, zvieracích kostí a rozlámaných objektov z parohoviny a kostí našiel taktiež hlinený disk a bochníkovitý idol, ako aj rozlámaný kadlub na odlievanie kolesovitých záveskov a ľudská lebka. Ďalší rozlámaný kadlub sa našiel v jame č. 297, opäť s ľudskou lebkou, dvomi úplnými nádobami, množstvom črepov a miniatúrneho hlineného kolieska. 

 

Jama č. 306 predznamenáva náboženské zmeny. Kadlub na odlievanie záveskov s typickými symbolmi slnka – kolesom resp. slnečným krížom je predzvesťou vzostupu odlišného kultu, stredobodom ktorého bolo slnečné božstvo. Vo svojej dobe (16. storočie pred n. l.) bol unikátom. Slnečná symbolika z vtedajších opevnených osád nášho územia prakticky úplne chýba. Naopak, v nasledovných stáročiach strednej a neskorej doby bronzovej zatieňuje akúkoľvek inú náboženskú symboliku. Zo Zámečku je okrem formy na odlievanie „slnečných záveskov“ známy aj exemplár hotového výrobku, objavený pri povrchovom zbere.

 

[reklama]

 

 

Kritický pohľad na staré interpretácie

V našom článku uvedená rekonštrukcia opevneného sídliska na Zámečku, ako aj jeho opis, vychádzajú z takmer pol storočia starých interpretácií velikána slovenskej archeológie, Antona Točíka. Ako však na jeho závery nazerá súčasná generácia slovenských archeológov? 

 

Značne kriticky. 

 

„Väčšina starších interpretácií opevneného sídliska na Zámečku by dnes už asi neobstála. Keďže je dnes obecne viac známe, sú kladené vyššie požiadavky na dokazovanie hypotéz. Nálezisko navyše žiaľ nebolo adekvátne spracované a publikované,“ upozorňuje doc. Peter Pavúk, riaditeľ  Ústavu pre klasickú archeológiu Karlovej univerzity v Prahe. „Platí to aj pre tu zverejnenú kresebnú rekonštrukciu. Z toho, čo zobrazuje, je archeologicky doložené len veľmi málo.“ Otázna je podľa doc. Pavúka aj zvláštna priečna priekopa sídliska. 

 

Točíkové úvahy o „maďarovskej ríši“ sú podľa výskumníka dnes už tiež neopodstatnené: „Na území dnešného Slovenska vtedy neboli žiadne ríše. Maďarovská kultúra je presne to, čo hovorí jej názov, kultúrny prejav a nič viac.“

 

Peter Pavúk napriek tomu nálezisko vyzdvihuje ako „jednu z našich najvýznamnejších lokalít, a to nie kvôli bochníkovitým idolom, ale kvôli všetkému ostatnému, čo tam Anton Točík objavil“. Podobných opevnených lokalít zo staršej doby bronzovej je na juhozápadnom Slovensku síce viac, osídlenie na Nitrianskom Hrádku je ale podľa Pavúka unikátne tým, že pretrvalo od čias únětickej kultúry, cez maďarovskú kultúru (do obdobia ktorej patrí väčšina) až do strednej doby bronzovej. „To indikuje, že naozaj mal výnimočné postavenie, hovorí archeológ. „Z toho pohľadu je dôležité, že to je v podstate jedno z mála našich tellových sídlisk. A dôležité je aj široké spektrum tamojších nálezov.“

 

Peter Pavuk taktiež vyzdvihuje, že Anton Točík sa po vzore západných kolegov pokúsil o úplne prelomový výskum vo veľkom formáte, s pravidelnými štvorcovými sondami a veľkými bádateľskými plánmi. „Tie ale žiaľ nakoniec nevyšli úplne podľa pôvodných očakávaní,“ vysvetľuje Pavúk. „Asi z viacerých dôvodov, ale jedným z nich je určite aj absencia skúsenosti a inštitucionálnej infraštruktúry pri spracovaní takýchto veľkorozmerných výskumov. Nie je náhoda, že aj druhý takýto masívny výskum z rovnakého obdobia, v Barci na východnom Slovensku (zhodou okolností tiež zo staršej doby bronzovej), zostal dodnes v podstate nevypublikovaný.“

 

 

Druhým dôvodom boli podľa Petra Pavúka aj objektívne príčiny. „Ukázalo sa, že tam [na Zámečku] boli mimoriadne nepriaznivé pôdne podmienky a počas samotného výkopu nebolo prakticky vôbec možné rozoznať jednotlivé jamy, štruktúry alebo vrstvy,“ vysvetľuje výskumník, odvolávajúc sa na spomienku priameho účastníka vtedajších vykopávok, Dr. Václava Mouchu z Archeologického ústavu v Prahe.

 

 

Tragický koniec

Vykopávky na Zámečku (fotografiu z archívu AU SAV poskytol J. Godiš).

Zámeček pri Nitrianskom Hrádku sa stal prvou lokalitou, na ktorej archeológovia odhalili dôkazy, že pravekí obyvatelia územia dnešného Slovenska nežili len v jednoduchých malých osadách, ale aj v rozľahlých opevneniach na pohľad evokujúcich najstaršie mestá. 

 

Žiaľ, hoci ide o lokalitu európskeho významu, dnes je takmer úplne zničená. V roku 1908 sa tu začala ťažiť hlina, v dôsledku čoho miestni obyvatelia rozkopali severnú časť kopca až po úroveň okolitých lúk. Do prvého archeologického výskumu lokality v roku 1923 sa z pôvodnej plochy 22 000 m2 zničila takmer polovica. Do roku 1948, keď prebiehal druhý organizovaný výskum, ubudlo ďalších 3000 m2. Navyše sa zistilo, že pás zeme dlhý asi 50 a široký 15 metrov odplavila rieka ešte v praveku. A v rokoch 1956 – 1959 Zámeček s výnimkou fragmentu západného valu padol za obeť regulačným prácam na toku rieky Nitra.

 

Pod vedením Antona Točíka sa tu v rokoch 1948 – 1952 a 1957 – 1960 (v druhom prípade išlo o jeden z prvých veľkoplošných sektorových výskumov v strednej Európe) prekopalo prakticky všetko, čo predtým uniklo skaze: 7500 m2. Pre budúci výskum sa zachovalo posledných asi 800 m2. A tento zlomok sa nachádza v žalostnom stave: turisti tu podľa niektorých znechutených recenzií nachádzajú len „zarastené kopčeky hliny“ a „pár chátrajúcich informačných tabúľ“.

 

-

 

Za odborný dozor, cenné pripomienky a vyjadrenia k textu autor ďakuje archeológom doc. Petrovi Pavúkovi Phd.,  Jakubovi Godišovi PhD a Pavlovi Jelínkovi PhD.  

 

Poznámky

1 Archeológ Jakub Godiš z Múzea Jána Thaina v Nových Zámkoch hovorí, že tento názor je síce populárny, ale nemusí byť úplne pravdivý. Upozorňuje na nálezy viacerých „pokladov“ v areáli sídliska: v jednom prípade išlo o niekoľko bronzových zbraní, v druhom prípade sa v jednom z domov v jamke pod podlahou nachádzal depot bronzových výrobkov pozostávajúci z klobúčikovitých nášiviek na odev – tutuli, špirálok a jantárového prívesku (niekedy sa interpretuje ako základová obeť). „Fakt, že sa po tieto vzácne predmety už nikto nevrátil, stojí za zváženie.“

2 Túto skutočnosť treba podľa Jakuba Godiša vnímať veľmi opatrne a kriticky. „Výskum v Nitrianskom Hrádku patrí medzi priestorovo jeden z najväčších, aký sa kedy realizoval na Slovensku. Je logické, že čím väčšia plocha lokality sa preskúma, tým je väčšia pravdepodobnosť výskytu istej skupiny nálezov.“

3 Podľa niektorých názorov slúžila táto severná časť na ustajnenie dobytka. Jakub Godiš však nesúhlasí. „Takýto názor stojí doslovne na vode.“

 

Literatúra

Bátora, J. (2018): Slovensko v staršej dobe bronzovej. Univerzita Komenského. 

Benkovsky-Pivovarová, Z. (2008): Zum Beginn der mittleren Bronzezeit in unterem Nitra Tal in der Slowakei. Slovenská Archeológia, LVI, 2, 255–267.

Burlacu-Timofte, R., Gogâltan, F (2016): Human bone remains in the bronze age tell settlements of the Carpathian basin. Settlements of Life and Death. Studies from Prehistory to Middle Ages. Editura Mega, 89-122.

Dvořák, P. (1974): Odkryté  dejiny: Dávnoveké Slovensko. Nakladateľstvo Pravda.

Găvan, A. (2015): Metal and metalworking in the Bronze Age tell settlements from the Carpathian Basin. Editura Mega.

Jelínek, P. (2015): A note on spiritual life of the Maďarovce culture. In: D. Hulínek/D. Bonatz/M. Kováč (eds.): Archeology on three continents 2006 – 2011. Archeologický ústav SAV, 89-109.

Jelínek P., Vavák J. (2013): Human Remains in Settlement Pits of the Mad’arovce Culture in Slovakia (Early Bronze Age).MüllerScheeßel, 265-278.

Kandert, J. (1982): Poznámky k využití etnografických údajů v případě výkladu knovízských „hrobů“, Archeologické rozhledy 34, 190-200.

 

Aktualizované a rozšírené 30. 10. 2020.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri