Enigma menom Kirké: „Hrozivá“ antická bohyňa pomáha rekonštruovať mýty našich predkov doby bronzovej

Čoskoro prišla k lodi. Všetkých mužov uchvátil pohľad na ňu. Pramene jej vlasov boli ako lúče svetla. Jej nádherná tvár žiarila a jej dych rozjasňovali plamene.

Argonautica Orphica 

Dobu bronzovú možno v Európe považovať za „vek slnka“. Na šperkoch, zbraniach, ale taktiež pohrebnej keramike nachádzame znova a znova ustálenú skupinu symbolov – predovšetkým koncentrické kruhy, slnečné kríže (symbol v tvare štvorspicového kolesa) a špirály, zriedkavejšie o svastiky, rozetky, šesťspicové kolesá a ich rôzne varianty. 

Na artefaktoch sa voľne zamieňajú nielen navzájom, ale aj s naturalistickými vyobrazeniami slnka. Táto skutočnosť, ako aj príležitostne znázornené lúče, potvrdzujú, že ide o znázornenia slnka a nie mesiaca alebo iného nebeského telesa.

Archeológovia predpokladali, že táto priam „posadnutosť“ slnkom v Európe doby bronzovej [1] odráža vieru v ústredný kozmologický mýtus súvisiaci so slnkom. Viacerí bádatelia, u nás predovšetkým Jan Bouzek a Jozef Paulík, sa pri hľadaní mytologickej „barličky“, ktorá by im pomohla kult slnka doby bronzovej interpretovať, obrátili na antický mýtus o Apolónovi. Ibaže tento boh získal slnečné atribúty až počas 6. storočia pred n. l. a pôvodne nesúvisel so slnkom.

Novšie bádanie vyzdvihlo význam iných božstiev. Medzi najprekvapujúcejšie patrí Kirké.

[reklama]

Kirké

Hrozivá alebo úchvatná?

Homér ju v Odysei (8. storočie pred n. l.) opisuje ako „úchvatnú“ alebo „hrozivú“ [2] bohyňu s hustými vrkočmi a ľudským hlasom. Hoci ide o dcéru slnečného boha Hélia, v homérskej literatúre nevykazuje žiadne očividné solárne vlastnosti. V neskorších prameňoch sa jej vlasy niekedy pripodobujú slnečným lúčom, prípadne sa zmieňuje jas z očí vlastný vraj všetkým Héliovým potomkom. 

Okrem toho je možné, že existovala stará tradícia, podľa ktorej Kirké lietala na oblohe vo voze svojho otca. Poznáme ju však len z antického komentára na medzičasom stratenú pasáž od Hesioda. 

Pri analýze antických príbehov o Kirké bádatelia upozornili na viacero skutočností, ktoré zdanlivo nedávajú zmysel. Pozrime na tri najväčšie nezrovnalosti.

Paradox 1: Ako to, že „ostrov úsvitu“, kde prebýva, susedí s ríšou mŕtvych?

Na ostrove Aiaia žije podľa Homéra okrem Kirké taktiež (bohyňa úsvitu) Eos [3] a vychádza tam Hélios. Domovinu Kirké teda môžeme označiť za ostrov úsvitu slnka. 

„Kirkin ostrov sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Záhrobia,“ upozorňuje grécko-americká filologička Nanno Marinatosová, „pretože Odyseus sa do sveta mŕtvych dostáva cestou z neho a vracia sa tam hneď potom.“  Umiestnenie ríše mŕtvych v susedstve „krajiny úsvitu“ bádateľka považuje za ťažko zosúladiteľný paradox. Rovnako uvažuje prominentný anglický homérológ a indoeuropeista Martin West: „Odhliadnuc od prostého faktu, že Odyseus potrebuje niekoho, kto ho tam [do Záhrobia] pošle, niet žiadneho očividného dôvodu, prečo by návšteva ríše mŕtvych mala súvisieť s jeho pobytom u Kirké.“ 

Paradox 2: Prečo „dcéra slnka“ [4] pôsobí ako bohyňa smrti?

Marinatosová aj West sa zhodujú, že Kirké plní úlohy veľmi podobné bohyni smrti. 

V prvom rade, Kirké Odyseovi poradí, ako sa dostať do ríše mŕtvych, čo sa často považuje za jej hlavnú úlohu v Odysei. Táto jej funkcia sa objavuje aj v Apollóniovej Argonautike (3. storočie pred n. l.), kde na podobnú cestu vyslala Jásona. Kirké sa teda javí ako bohyňa „posielajúca hrdinov do záhrobia“.

Podľa Homéra navyše Kirké zaúča Odysea do nekromantských rituálov, ktoré mu umožnia nakloniť si priazeň mŕtvych a komunikovať s nimi. Zo zmienok antických komentátorov taktiež vyplýva, že v medzičasom stratených eposoch Homéra to bola práve ona, kto daroval Odyseovi a Penelopé „večný život“ na mýtickom Ostrove požehnaných (viac k nemu nižšie).

Marinatosová vyzdvihuje ďalšie jej asociácie so smrťou: keď privíta Odysea a jeho mužov, „namiesto toho, aby ich pohostila vínom a mäsom, ponúkne im potravu pre mŕtvych“. A prasatá, na ktoré premení Odyseovu posádku, mali podľa bádateľky pre antických Grékov záhrobné asociácie a spájali sa s ríšou mŕtvych a Persefonou, manželkou Hádesa, ako typické obetné zvieratá. 

K bohyni smrti sa typicky prirovnáva aj ďalšia enigmatická ostrovná postava v Odysei, a to nymfa a bohyňa Kalypso, ktorá Odysea zdrží na sedem rokov a sľubuje mu nesmrteľnosť. Väčšina bádateľov ju však považuje len za zdvojenie Kirké. 

Paradox 3: Prečo jej meno znamená jastrab, hoci nevykazuje žiadne vtáčie vlastnosti?

Túto zvláštnosť si z priestorových dôvodov necháme na samostatný článok, pretože nás okrem indoeurópskych mýtov zavedie veľmi hlboko do archeológie stredoeurópskej doby bronzovej.

Indoeurópska perspektíva

Po smrti k slnku a so slnkom?

V indoeurópskych mytológiách existuje niekoľko rozšírených predstáv o záhrobí, ako napríklad jeho umiestnenie „za vodami“. Napriek tomu ale nevieme rekonštruovať jedinú konkrétnu a univerzálnu praindoeurópsku predstavu o posmrtnom živote. Je teda možné, že u Praindeurópanov súbežne existovalo niekoľko odlišných konceptov (ako napokon aj u starovekých Grékov). 

Jedným z nich bola zrejme viera v posmrtný život určený „blaženým“, ktorý úzko súvisel so slnkom. Podľa jazykovedcov a indoeuropeistov, ako sú Michael Janda a Ranko Matasović, duše vyvolených zosnulých doslovne „išli k slnku“, aby spočinuli na konci jeho dennej trasy.

„Máme dôvody predpokladať, že v praindoeurópskej kozmológii sa nebo alebo záhrobie vyvolených či blažených nachádzalo na konci cesty slnka,“ píše Matasović. Chorvátsky výskumník upozorňuje, že védsky výraz svargé „nebo“ a grécky  ólbos „blažený“ (ako blažení mŕtvi v Elýziu) vychádzajú z praindoeurópskeho tvaru *su(h₂)ol-gwh₂o- „to, čo ide k slnku“. Etymologické a frazeologické indície vedúce k tomuto záveru podľa Jandu a Matasovića zachytáva védska, grécka a zrejme aj avestská tradícia.

Na základe ďalších dôkazov môžeme uvažovať, že u raných Indoerópanov existoval nielen koncept posmrtnej cesty k slnku, ale aj predstava slnečného záhrobia. Starogrécky autor Pindaros napríklad píše, že tam, kde po smrti prebývajú „požehnaní“, svieti slnko, keď vo svete živých prebieha noc. A podľa Homéra sa brána do sveta mŕtvych volá „Héliova brána“ [5]. Viaceré rigvédske pasáže pre zmenu zmieňujú, že „dávni predkovia“ prebývajú so slnkom alebo ho chránia. 

Indoeurópske slnečné záhrobie nám dokresľujú tradície, podľa ktorých slnko/slnečné božstvo berie či sprevádza duše zosnulých na ich ceste do záhrobia, čiže pôsobí ako psychopomp. Americký filológ Harvardovej univerzity Gregory Nagy napríklad upozorňuje , že vo védskom náboženstve práve zapadajúce slnko „bralo“ veľkú časť („dych“ a „zrak“) spaľovaného mŕtveho. Viaceré védske pasáže dokonca explicitne pripisujú funkciu psychopompa bohu slnka Savitrovi (viac-menej identický s bohom slnka Súrjom). Ten podľa védskych textov poskytoval ľuďom nesmrteľnosť, pričom modlitby k nemu sa recitovali počas kremácie mŕtveho. Ako upozorňuje litovská folkloristka Daiva Vaitkevičienė, u Baltov pre zmenu existovala stará tradícia, podľa ktorej duše zomrelých nasledujú slnko počas jeho púte, v dôsledku čoho sa pohreby typicky konali za svitania alebo súmraku, čo je zvyk, ktorý niektoré zdroje pripisujú aj raným Slovanom.

V avestskej (ranej iránskej) tradícii nachádzame pozoruhodné relikty indoeurópskeho slnečného záhrobného božstva. Kráľ Yima, ktorý pôvodne zrejme predstavoval božstvo smrti, nesie typické slnečné epitetá a dokonca sa pôvodne stotožňoval so zapadajúcim slnkom. A Mithra, ktorý prevzal niektoré typické tradície spájané s božstvom slnka (každodenná púť na oblohe), sa o polnoci nachádza v raji. Ďalším reliktom môže byť „slnečná bohyňa Zeme“ Chetitov a kizzuwatských Luvijcov. Ide o bohyňu nočného slnka (k tomu viac nižšie) a zároveň bohyňu podsvetia. Chetiti ju eventuálne stotožnili churritskou čiže neindoeurópskou Allani, ktorá nebola slnečným božstvom. Je teda pravdepodobné, že „slnečná bohyňa Zeme“ pôvodne zachovávala (aj) indoeurópske tradície.

Slnečná bohyňa záhrobného ostrova

Asociácie slnka/slnečného božstva so smrťou/posmrtným životom nadobúdajú v indoeurópskych tradíciách ešte konkrétnejšiu formu. A to takú, ktorá nás vráti ku Kirké. 

Dokážeme napríklad rekonštruovať veľmi starú, možno praindoeurópsku predstavu o ostrove uprostred vôd, ktorý slúži ako destinácia pre vyvolených mŕtvych, a ktorý v noci, na konci svojej každodennej púte, navštevuje slnečné božstvo asociované so smrťou a s oceánom [6] [7].

Koncept záhrobných ostrovov pre vyvolených je dobre známy v starogréckej mytológii, pričom podľa Pindara oplývajú večným svetlom. Ostrovný posmrtný raj spájaný so svetlom spomínajú taktiež viaceré staroírske (keltské) tradície pod názvami Tír na n-Óg, tech Duinn a Terra Repromissionis Sanctorum. Motív nachádzame aj u Slovanov. V ruskom folklóre sa ako domov mŕtvych spomína ostrov Bujan, často vnímaný ako rajský ostrov, a domov bohýň úsvitu a súmraku, a zároveň „domov slnka“, ktoré tam prichádza každý večer potom, ako vo svete živých zapadlo.

Niekedy sa črtá ešte konkrétnejší motív: motív zvodnej slnečnej bohyne prebývajúcej na záhrobnom ostrove. Ako upozornil anglický filológ Arthur Bernard Cook, objavuje sa predovšetkým v mnohých staroírskych (keltských) príbehoch – hrdina sa preplaví cez more a prichádza na „elyzejský ostrov“, kde sa s miestnou „božskou“ kráľovnou zblíži, a niekedy sa  stáva jej manželom. „Bohyňa-kráľovná obývajúca so svojimi mladuchami záhrobný ostrov je spravidla solárna. V jednom prípade jej meno, Deogreine, dokonca znamená doslovne "slza slnka",“ upozorňuje bádateľ.

Cook vyzdvihuje, že tak ako keltské slnečné bohyne/kráľovné záhrobného ostrova, aj Kirké je zvodná slnečná bohyňa spájaná so záhrobím. A tak ako jej keltské obdoby, aj ona sa stáva hrdinovou milenkou.

Čo robí slnko v noci?

V indoeurópskych mytológiách nachádzame na prvý pohľad kuriózny koncept nočného (neviditeľného) slnka. Napríklad v Rigvéde slnko potom, ako dosiahne západný horizont, odvráti svoju jasnú stranu, a vracia sa na východ nepozorované. Zhmotnenie tohto konceptu predstavuje slávny bronzový disk slnečného vozíka z dánskeho Trundholmu (14. storočie pred n. l.): artefakt z oboch strán zdobia slnečné symboly, no lúče sú znázornené len na jasnejšej, pozlátenej strane. Celkom ako by sme očakávali od symbolického vyjadrenia denno-nočnej viditeľno-neviditeľnej dichotómie slnka.

Ibaže čo robí slnko resp. slnečné božstvo počas noci, keď je z perspektívy smrteľníkov neviditeľné?

Grécky Hélios sa podľa antických autorov v noci plavil na mori... a to v zlatom pohári. Pohár je na prvý pohľad zvláštny dopravný  prostriedok. Analýza najstarších prameňov, ktoré spomínajú Héliovu nočnú púť, však naznačuje, že pôvodne sa plavil na inom objekte. Mimnermos (7. storočie pred n. l.) identitu objektu nešpecifikuje, iba ho označuje za „dutý“, „zlatý“ a „okrídlený“ a za „milú posteľ“. „Výrazy dutý a okrídlený sú v gréckej poetickej frazeológii epitetá typicky používané pre lode,“ upozorňuje indoeuropeistka Harvardovej univerzity Laura Massettiová. Poetickému obrazu zlatého pohára podľa nej teda predchádzal motív plavby na slnečnej lodi.

Vo védskej tradícii sa s plavbou na lodi niekedy spája slnečný boh Súrja, no oveľa častejšie božskí blíženci Nasátjovia - božstvá úzko asociované so slnkom, ktoré podľa Massettiovej tento motív pravdepodobne prevzali. Baltská bohyňa slnka Saule dokonca putuje rovnakými sférami v identických častiach dňa ako Hélios, a to v spoločnosti rovnakých zvierat a používajúc obdobné dopravné prostriedky. „Detaily jej dennej rutiny sú zhodné s Héliovými, ktoré zmieňuje Mimnernos: cez deň putuje cez pozemské alebo nebeské sféry na voze ťahanom neúnavnými koňmi a počas noci pláva na zlatej lodi,“ píše Massettiová. 

Príbeh, ktorý možno rekonštruovať pomocou najstarších antických prameňov a baltského folklóru podľa Massettiovej nachádza pozoruhodnú ikonografickú paralelu v Škandinávii neskorej doby bronzovej (12. až 6. storočie pred n. l.). Dánsky archeológ Flemming Kaul si koncom 90. rokov minulého storočia všimol, že vyobrazenia na prestížnych britvách vytvárajú ucelený príbeh slnka, ktoré v priebehu dňa putuje na lodi alebo na oblohe v sprievode rôznych zvierat (ryba, kôň, sokol). Čo je dôležité, Kaul tento naratív rekonštruoval výhradne na základe ikonografie, bez ohľadu na akékoľvek mýty. 

Archeológovia neskôr rozpoznali vyobrazenia zhodného príbehu na keltských minciach doby železnej v Anglicku a v jadranských hrobových nálezoch prelomu doby bronzovej a železnej. Evidentne, každodenná púť slnka oblohou a nočnými vodami v sprievode rôznych pomocníkov a protivníkov predstavuje veľmi starý, v indoeurópskom priestore kedysi zrejme univerzálne rozšírený príbeh. Tento záver podporuje skutočnosť, že Hélios, Súrja a Saule nezdieľajú len zhodný mýtický príbeh, ale meno, ktoré vychádza z praindoeurópskeho výrazu pre slnko *séh₂ul-. 

Pôvod Kirké

Ako do tohto dávneho mýtu zapadá Kirké? Podľa francúzskeho indoeuropeistu Didiera Calina sa s ňou spájajú typické motívy indoeurópskeho „nočného slnka“: plaví sa na lodi, ráno sa kúpe v mori, a jej aktivity sa asociujú s nocou (cestu do ríše mŕtvych Odyseovi vysvetľuje v noci, a keď sa zjaví Eos, odchádza). V neposlednom rade, prebýva v „kamennom dome/dome z kameňa“, čo bol podľa Calina ustálený indoeurópsky poetický výraz pre nočnú oblohu. 

Kirké teda pôsobí ako postava, ktorá vznikla „osamostatnením“ tradícií o nočných aktivitách slnečného božstva – a ktoré (pobyt na záhrobnom ostrove) chýbajú jej mýtickému otcovi Héliovi. Len ak spojíme tradície o Kirké s tými o Héliovi, dostaneme úplnú zhodu s baltskou bohyňou slnka Saule. Tá síce absolvuje rovnakú púť ako Hélios, ale okrem toho sa v noci nachádza na ostrove. 

Záver: Slnečná bohyňa doby bronzovej 

Cyklická púť slnka resp. slnečného božstva nie je jediným aspektom, kde nám výsledky porovnávacej mytológie korešpondujú s archeologickým záznamom stredoeurópskej doby bronzovej. To isté platí aj pre asociácie slnka so smrťou a posmrtným životom. 

Slnečný symbolizmus v (stredo)európskej doby bronzovej sa priam systematicky spájal so smrťou. Okrem iného, pozorujeme veľmi pevnú tradíciu solárnej orientácie hrobov a pravidelný výskyt slnečných symbolov na pohrebnej keramike a bronzových predmetoch sprevádzajúcich mŕtveho. Nejde o inováciu doby bronzovej. Úzku súvislosť slnka so smrťou pozorujeme už počas neskorého eneolitu (záver 4. a prvá polovica 3. tisícročia pred n. l.), a to v komunitách [8], ktoré boli z archeogenetického hľadiska blízko príbuzne populácii „ľudu“ jamovej kultúry v pontsko-kaspickej stepi. Teda presne tým komunitám, ktoré konsenzus indoeuropeistov, archeológov a archeogenetikov považuje za praindoeurópske [9]. 

Jedna vec, ktorú z komparatívnej mytológie nevieme posúdiť, je pohlavie slnečného božstva. Výraz pre slnko *séh₂ul- bol v praindoeurópčine zrejme neutrom, pričom božstvá, ktorých mená vychádzajú z tohto výrazu, sú ako mužské (grécky Hélios, rímsky Sol, védsky Súrja) tak ženské (germánska Sunna, staroseverská Sól, baltská Saule, védska Súrjá). Z analýzy archeologického záznamu každopádne vyplýva, že v strednej Európe doby bronzovej sa slnečné božstvo vnímalo v podobe mladej ženy so „slnkom v spodnej časti brucha“ (čo možno reflektuje zlatý opasok Kirké a baltskej dcéry slnka).

Zdá sa teda, že Kirké je reliktom dávneho, veľmi dôležitého mýtického príbehu raných Indoeurópanov, v ktorom slnečná bohyňa cyklicky putovala naprieč oblohou a nočnými vodami, čelila rôznym nástrahám a bola sprevádzaná rôznymi zvieracími/božskými pomocníkmi, aby napokon spočinula na ostrove uprostred oceána, kam so sebou brala „duše“ vyvolených. Na rozdiel od blízkovýchodných slnečných božstiev teda nezostupovala do podzemia – takýto motív nemá v indoeurópskej porovnávacej mytológii ani archeológii žiadnu oporu. 

Jeden zásadný aspekt tejto bohyne sme však doposiaľ opomenuli. A to vtáčie zrodenie a vtáčie atribúty. Viac si k nim – opäť s pomocou hrozivej či úchvatnej Kirké – povieme už čoskoro ;)

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Za cenné konzultácie autor ďakuje historickej jazykovedkyni a indoeuropeistke Barbore Machajdíkovej PhD. Za dodatočné pripomienky ďakuje Pavlovi Jelínkovi PhD.

Ilustrácie: autor

Dodatok

Pozorný čitateľ si možno všimol, že pri rekonštrukcii indoeurópskeho solárneho náboženstva doby bronzovej vychádzame prevažne z fragmentov tradícií. Príčina je jednoduchá: archeológia ukazuje, že význam slnka v indoeurópskych komunitách časom zásadne poklesol. Charakteristická slnečná symbolika doby bronzovej sa vo veľkej časti strednej a západnej Európy náhle vytráca v polovici 1. tisícročia pred n. l. U Ilýrov a Paiónov síce solárny symbolizmus respektíve význam slnečného božstva pretrval až do staroveku, o náboženstve týchto balkánskych etník však z písomných prameňov vieme veľmi málo. V nordickej oblasti nastal zlom počas 6. storočia n. l., takže staroseverská mytológia už slnečný kult doby bronzovej nereflektuje a slnečná bohyňa Sól je známa len útržkovito. Náboženstvo antického Grécka pre zmenu výrazne ovplyvnili kultúrne vzdialené mýty Blízkeho východu, pričom pôvodný slnečný boh Hélios bol vytlačený na okraj. Rigvéda je síce z dostupných prameňov chronologicky najbližšia praindoeurópskemu archetypu, napriek tomu vykazuje silný vplyv ázijských neindoeurópskych tradícií, pričom Héliov etymologický ekvivalent Súrja ustúpil do úzadia. 

Poznámky

1 Najvýraznejšie sa prejavuje v oblasti od severného Talianska po Škandináviu, čiže v areáli kultúr popolnicových polí a kultúry nordickej doby bronzovej. Z chronologického hľadiska vrcholí medzi 17. až 9. storočím pred n. l., a doznieva do 6. storočia pred n. l.

2 Presný význam δεινός je neistý.

3 Výraz ἠώς sa niekedy prekladá ako meno bohyne, inokedy jednoducho ako úsvit. Indoeuropeisti vzhľadom na výskyt  epitet typických pre indoeurópsku bohyňu úsvitu uprednostňujú prvú možnosť a tento prístup zachováme v tomto článku.

4 Hélios znamená doslovne „slnko“.

5 V niektorých českých a slovenských prekladoch „slnečná brána“,

6 Príbuzné a možno komplementárne tomuto konceptu sú tradície o ostrove asociovanom so Slnkom a ovocím, ktoré poskytuje večný život. Poznáme ich z starogréckej, baltskej, keltskej, germánskej, indoiránskej a chetitskej mytológie, hoci zväčša len vo fragmentárnej podobe. 

7 Niekedy nachádzame fragment tohto motívu, napríklad baltský folklór situuje bohyňu slnka Saule v noci na ostrov.

8 Ide o nositeľov kultúry so šnúrovou keramikou a kultúry zvoncovitých pohárov  (a kultúr, ktoré z nich vznikli).

9 Samozrejme, neznamená to, že táto symbolika bola exkluzívna iba pre raných Indoeurópanov, ale zdá sa, že práve pre nich bola typická.

Literatúra

Valent D.; Jelinek, P; Lábaj, I. (2021): "The Death-Sun and the Misidentified Bird-Barge: A Reappraisal of Bronze Age Solar Iconography and Indo-European Mythology". In: Zborník Slovenského národného múzea CXV. Archeológia 31. Bratislava, 2021. pp. 5–43. 

Valent D.; Jelinek, P; Lábaj, I. (v tlači): Slnečný kult a indoeurópske božstvo slnka v strednej Európe doby bronzovej. In: Šteffl J. (ed.) Hradiště Hradec u Levína: Výsledky archeologického výzkumu.