Vznikla Artemis z božskej vládkyne zvierat? Potnia Theron a pátranie po pravekej bohyni divočiny

Výrazom Potnia Theron čiže Pani alebo Vládkyňa zvierat sa označujú vyobrazenia ženskej postavy, ktorú po stranách symetricky obklopuje dvojica zvierat, väčšinou reálnych (levy, byvoly, kozy, dravé či vodné vtáky), niekedy fantastických (sfingy, gryfovia). 

Niektorí bádatelia považujú za najstaršie zobrazenie Potnie Theron približne 8000 rokov starú sošku obéznej ženy usadenej s dvojicou leopardov po stranách z tureckého Çatalhöyük. Keďže typická Potnia Theron nie je obézna a nesedí, jej pôvod sa väčšinou hľadá v starovekej Mezopotámii. Tu bol jedným z najpopulárnejších motívov glyptického umenia „hrdina“ zápasiaci so zvieraťom, tzv. Pán zvierat. Objavuje sa počas 4. tisícročia pred n. l., pričom Potnia Theron mala byť jeho ženským variantom. Na konci 3. tisícročia sa jej motív objavuje na Kréte. O pol tisícročia neskôr sa zaraďuje medzi najpopulárnejšie vyobrazenia na pečatiach a pečatidlách a šíri sa aj na grécku pevninu. V Stredomorí sa však na rozdiel od Mezopotámie Vládkyňa zvierat znázorňuje oveľa častejšie ako jej mužský náprotivok. 

[reklama]

Po zániku mykénskej civilizácie sa v 10. storočí pred n. l. motív vracia na Krétu i grécku pevninu. V 7. a 6. storočí pred n. l. si schéma získava nevídanú popularitu, pričom v písomných prameňoch sa prvýkrát sa stretávame s výrazom Potnia Theron – Homér ho v Iliade použil ako epitet Artemis. Od 6. storočia ide o motív i epitet typický pre Artemidu a jej votívne dary. 

Archeológovia však s Potniou Theron spájajú taktiež nálezy z doby bronzovej a železnej nájdené v Taliansku, v Alpách a dokonca v Dánsku. Skutočne súvisia s Artemidou resp. egejskou a mezopotámskou Potniou Theron? A skutočne predstavuje Artemis najmladší vývojový stupeň Vládkyne zvierat? 

Najkomplexnejšia grécka bohyňa

Artemis, dcéra Dia a Léty, sestra Apolóna, patrila medzi najuctievanejšie ale i najkomplexnejšie starogrécke božstvá – jej povaha sa líšila medzi regiónmi a dokonca i medzi konkrétnymi miestami, kde sa uctievala. V starogréckom kulte vystupuje ako paradoxná bohyňa: mladá panna, ktorá pomáha ženám pri pôrode, dravá lovkyňa, ktorá opatruje divé zvieratá, božstvo, ktoré sa stará o deti, ale dožaduje sa ich obiet. Na jednej strane to bola cudná a benevolentná kráska, na strane druhej „šialená fanatička“ (Timotheus, 5. storočie pred n. l.) a bohyňa „hrozných, krvavých obiet“ (slovami Waltera Burkerta): v rámci prechodového rituálu, ktorého patrónkou bola Artemis Orthia, sa bičovali spartskí mládenci, rituály atickej Artemis Tauropolos zakončovala ľudská obeta a na slávnosti Artemis Laphrie v Delfách a Patrase sa do plameňov hádzali živé zvieratá.

Bádatelia sa zhodujú, že Artemis predstavuje synkretické božstvo, v ktoré pohltilo alebo prevzalo vlastnosti množstva lokálnych či menej významných bohýň [1]. Napríklad (v skutočnosti iba čiastočné [2]) stotožnenie spartskej Orthie s Artemidou možno na základe zmeny zloženia jej votívnych darov datovať do 6. storočia pred n. l. – jazykovedná analýza Floriana Sommera pritom naznačuje, že Orthia pôvodne súvisela s bohyňou úsvitu. Samotná Artemis sa často považuje za ovplyvnenú krétskymi prírodnými bohyňami. Archeologička Ruth Legérová pri analýze Artemidinho kultu na gréckej pevnine však dospela k opačnému záveru. „Jej kult je rýdzo grécky,“ konštatuje vedkyňa, „hoci miestami možno odhaliť blízkovýchodný vplyvy a idey.“

[reklama]

Artemis nespomína žiaden nápis v lineárnom písme B z krétskeho Knóssu doby bronzovej. Naopak, na gréckej pevnine je z Pylosu doložená už za čias mykénskej civilizácie. Nápisy síce dokladajú uctievanie bohyne tohto mena, no nepribližujú vtedajšiu povahu Artemidy. Neostáva teda iné, len sa obrátiť na Homérove eposy (8. storočie pred n. l.). V nich nachádzame obraz Artemidy, ktorý má podľa bádateľov iba málo spoločného s jej neskorším gréckym kultom. V Iliade Artemis vystupuje ako vznetlivá a bojovná bohyňa lovu a zvery, a predovšetkým „strelkyňa šípov“ a bohyňa, ktorá spôsobuje náhlu smrť ženám – obe vlastnosti evokujú jej brata Apolóna, chýrneho lukostrelca spôsobujúceho náhlu smrť (pre zmenu) mužov. V Odysei je Artemis nielen „strelkyňa šípov“, ale i panenským dievčaťom, ktoré kráča po horách, teší sa z divokých kancov a laní, a s nevšedne krásnymi nymfami, ktoré vlastnou krásou ešte prekonáva, sa baví veselou hrou. V podobnom duchu ju prezentuje homérska hymna na Artemis (7. storočie pred n. l.), kde je divou postavou, pred ktorou sa „vrchy hôr trasú a husté lesy ozývajú hlasitým revom zverov“ (vládu nad horami spomína taktiež Aeschylus v 5. storočí pred n. l.).

Na Peloponéze, kde nachádzame mimoriadne veľa kultových miest Artemis, sa bohyňa obzvlášť úzko spájala s odľahlou Arkádiou. Miestne mýty a kulty naznačujú, že sa tu pôvodne vnímala ako bohyňa divých, v odľahlých horách žijúcich zvierat a uctievala ako Artemis Agrotera „Artemis z divočiny“ (epitet uvádza aj Iliada). „Súvislosť s divočinou musí byť jeden z najranejších a najsilnejších aspektov jej koncepcie,“ konštatuje archeologička Olga Zolotnikova. Vlastne možno konštatovať, že Artemis sa v starovekom Grécku vo všeobecnosti vnímala ako bohyňa „toho tam von“, oblasti mimo miest a dedín a ľudských polí, a v rámci divokej prírody sa spájala predovšetkým s hájmi, jazerami, morským pobrežím a horami. 

Toto všetko robí z Artemidy ideálneho kandidáta na priamu pokračovateľku Potnie Theron. V skutočnosti je to ale naopak – asociácie s divočinou a divými zvieratami nie sú dôkazom jej totožnosti s Vládkyňou zvierat, ale príčinou, prečo sa Artemis niekedy zobrazovala pomocou tejto schémy.

Dodatočné spojenie?

Vyobrazenia Artemidy ako Potnie Theron sú zhmotnením dominancie – voči zvieratám často pôsobí až násilne (drží ich za krk). A ako mocné bohyne sa podľa Nano Marinatosovej javia i blízkovýchodné znázornenia Potnie Theron. Pôvodná Artemis má celkom odlišnú povahu. V Iliade ju poľahky prefacká Héra jej vlastným lukom a ona odchádza „plačúc, plachému holúbkovi rovná“. V rozpore s nahými, feminínnymi blízkovýchodnými vyobrazeniami Potnie Theron, Artemis-lovkyňa vystupuje na vyobrazeniach takmer chlapčensky a starogrécke mýty tento obraz reflektujú. „Mohli by sme ju opísať ako antisexuálnu. Keď jej muž kurizuje alebo ju vidí nahú, opantá ju hnev,“ pripomína Nano Marinatosová.

Marinatosová pokračuje, že androgýnna Artemis sa na vyobrazeniach často spája s vojakmi, ale nikdy so ženami, čo reflektujú i tradície spájajúce Artemis s prísahami a iniciačnými rituálmi mladých mužov a bojovníkov. Artemis zobrazená ako Potnia Theron sa ale nikdy nezobrazuje s vojakmi. „Panenská lovkyňa, cudná a krásna, ktorú spomínajú Homérove eposy, je veľmi odlišná od Vládkyne zvierat,“ píše filológ Hugh Lloyd-Jones a Nano Marinatosová s ním súhlasí. „Schéma Potnie Theron nezobrazuje lovkyňu, zvieratá nie sú zobrazené mŕtve ani typicky nejde o bežnú lovnú zver,“ dodáva archeologička Emily Simonsová.

Simonsová skúmala pôvod Potnie Theron a dospela k záveru, že Artemis získala vlastnosti domnelej Vládkyne zvierat až dodatočne. „Nálezy zo začiatku archaického obdobia [7. storočie pred n. l.] naznačujú, že v tomto čase sa Potnia Theron ešte nespájala s bohyňou [Artemidou],“ pripomína. Vyzdvihuje, že žiadne súdobé nápisy neprisudzujú vyobrazenia Potnie Theron Artemide, pričom počiatok tejto identifikácie možno vystopovať do 6. storočia pred n. l. – podobne uvažovali v minulosti aj poprední odborníci na grécke a minojské náboženstvo ako Marinatosová alebo Martin Nilsson. Emily Simonsová taktiež pripomína, že napriek početným mykénskym dokladom epiteta Potnia („pani“), výraz sa nikdy nespájal so zvieratami ani Artemidou. Pojem Potnia Theron sa objavuje až v Iliade, aj to iba jediný raz. Podľa Simonsovej ho najskôr vymyslel samotný Homér a prisúdil Artemide na základe súvislosti s divými zvieratami. 

Ak je prapôvodná Artemis v prvom rade androgýnna dievčenská bohyňa lovu a divočiny, odkiaľ sa vzala koncepcia, ktorú znázorňuje ikonografia označovaná ako Vládkyňa zvierat? 

Bohyňa, symbol alebo schéma? 

Na Blízkom východe sa schéma Potnie Theron obvykle identifikuje s východosemitskou Ištar. Ištar sa nielenže explicitne označovala titulom „vládkyňa divých zvierat“ ale taktiež sa opisovala, ako putuje ťahaná záprahom levov alebo leopardov. Ibaže Ištar ako bohyňa sexu zodpovedá namiesto Artemis predovšetkým Afrodite. V iných oblastiach sa motív spája s ugaritickým (sevozápadosemitským) ekvivalentom Ištar – Astarte, ktorá sa v mýtoch vyberá na lov. Evidentne, na Blízkom východe nenachádzame jednoznačnú Vládkyňu zvierat, iba komplexné božstvá s mnohými funkciami, z ktorých niektoré súvisia s motívmi Potnie Theron. 

Pri pozornejšom pohľade sa zdá, že súvislosť minojských a mykénskych vyobrazení z doby bronzovej s vyobrazeniami z Grécka 1. tisícročia pred n. l. je iba povrchná. „Grécka Vládkyňa zvierat drží zvieratá násilne, čo nemá žiadne minojské ani mykénske obdoby,“ upozorňuje Nano Marinatosová a zdôrazňuje, že túto kompozíciu je nutné odlišovať od kompozícii, v ktorej po bokoch postavy heraldicky stoja zvieratá, aké nachádzame na minojskej Kréte. Domnelé blízkovýchodné predlohy, ako i najstaršie starogrécke vyobrazenia [3] Vládkyne zvierat navyše vykazujú chimérické prvky – sú okrídlené, čo sa v bádaní typicky považuje za dôkaz božskej identity. Na vyobrazeniach Potnie Theron z minojskej Kréty ale krídla chýbajú. Bádatelia si taktiež všimli, že minojská ikonografia Potnie Theron plne zodpovedá miestnym znázorneniam smrteľných žien, čo spochybňuje domnienku, že zachytáva bohyňu.

Na minojskej Kréte sa motív používal takmer výhradne na pečatiach a pečatidlách v administratívnom a azda i náboženskom kontexte. To podľa Emily Simonsovej môže naznačovať, že postave sa prisudzovala moc/patronát nad spoločenskými štruktúrami, ale rovnako to môže znamenať, že schéma jednoducho predstavovala zrozumiteľný symbol a reprezentovala koncepty nezávislé od identity zobrazenej postavy.

Podobne uvažuje väčšina bádateľov, ktorí kriticky skúmali vyobrazenia Potnie Theron – motív podľa nich nezobrazuje konkrétnu bohyňu. „Výraz Potnia Theron neoznačuje bohyňu, ale schému,“ upozorňuje Nelle Icard-Gianolio. Carol G. Thomasová a Michael Wedde konštatujú: „Potnia Theron... je obrazový motív, a nie božstvo identifikovateľné po mene Minojcami alebo Mykénčanmi, je to užitočný analytický termín, bádateľský konštrukt.“ „Tieto závery možno potvrdiť,“ konštatuje Kristin Schuhmannová. „Platia [v Grécku] aj pre tzv. dobu temna a prechodné obdobie geometrickej epochy.“ Potnia Theron podľa nej predstavovala schému používanú pre podobné aspekty rozmanitých bohýň – napokon, vyobrazenia v štýle Potnie Theron ako i samotný tento epitet sa v starovekom Grécku spájali okrem Artemidy aj s Aténou, Afroditou, Demeter, Eileithyiou, Hekate, Hérou, Rheou, Perzefonov, Gaiou a Nemesis.

Chybné stotožnenia

V archeologickom bádaní sa s Potniou Theron (a skrz tento koncept priamo s Artemis) spájajú rôzne vyobrazenia, ktorých motívy evokujú túto schému. 

Jedným z nich je slávna dvojica minojských sošiek z Knóssu, ktoré znázorňujú ženu s hadmi v/na rukách. Obvykle sa považujú za znázornenie akejsi „chtónickej hadej bohyne“. „Jedna má natiahnuté v ruky v postoji naznačujúcom predvádzanie,“ konštatuje Nano Marinatosová a dodáva, že predvádzanie v ruke držaných hadov prestavuje schému dobre známu z Egypta aj Sýrie. „S najväčšou pravdepodobnosťou sú minojské [tzv.] hadie bohyne v skutočnosti magické manipulátorky s hadmi, tak ako obdobné nálezy z iných oblastí z Blízkeho východu, a nie chtónické božstvá,“ deklaruje Marinatosová a pripomína, že hady sa v bádaní považujú za symbol chtónického božstva na základe projekcie neskorších gréckych náboženských predstav do doby bronzovej. „Hady v neskoršom Grécku v skutku súviseli s kultom mŕtvych a hrdinov, ale nikdy s nim nemanipulujú ženské božstvá,“ upozorňuje. Naopak, v blízkovýchodnej ikonografii podľa bádateľky vystupujú hady ako nepriatelia, ktorých „krotia či presnejšie manipulujú s nimi ženy“ alebo s nimi bojujú mužské božstvá. „Manipulácia s hadmi bola vo východnom Stredomorí od doby bronzovej bežným javom,“ konštatuje vedkyňa. 

Ďalším typom nálezov sú početné závesky znázorňujúce ľudskú postavu s dvojicou protómov vodných vtákov na mieste rúk, známe zo stredného Talianska a oblasti Álp staršej doby železnej. Archeológovia ako Marcus Egg ich spájajú so schémou Potnia Theron a motív považujú za „jednoznačne stredomorský“. Niekedy sú namiesto vtáčích hláv zobrazené konské, čo Egg prirovnáva k vyobrazeniu Artemidy medzi dvojicou koní v spartskom chráme zasvätenom Artemis Orthia. Pri pozornejšom pohľade však tieto závesky kompozične zodpovedajú záveskom z Karpatskej kotliny doby bronzovej. Ako argumentovali maďarskí i slovenskí bádatelia (vrátane autora tohto článku), tieto znázorňujú ženskú postavu so slnečným symbolom, ktorej ruky nadobúdajú tvar vtáčích protómov, a namiesto Potnie Theron súvisia so súdobou predstavou slnečnej bohyne asociovanej s dvojicou spoločníkov/pomocníkov nadobúdajúcich podobu vodných vtákov respektíve koní. Ikonografia trojice bola hojná u kultúr popolnicových polí a v kultúre nordickej doby bronzovej, čiže na územia od dnešného Talianska po Škandináviu.

Súvislosť alpských a stredotalianskych vyobrazení ženskej postavy a dvojice vtákov so slnečnou bohyňou podporuje zameniteľnosť vtáčej dvojice za konskú a znázornenia slnka resp. slnečné symboly na niektorých variantoch. Zdá sa tak, že alpské a stredotalianske závesky odrážajú lokálny vývoj, v ktorom slnečné motívy ustúpili do úzadia, a naopak do popredia sa dostali zvieracie asociácie. Analogický vývoj nastal aj inde – dcéra boha slnka Hélia Kirké, ktorá nesie viaceré tradície evokujúce slnečné božstvo kultúr popolnicových polí doby bronzovej, v Odysei vystupuje okrem záhrobnej bohyne aj ako čarodejná Vládkyňa zvierat (ako si všimol M. L. West aj Marinatosová). 

Zaujímavým úkazom sú vyobrazenia z Boiótie. Na starších, ako sú tzv. zvonovité idoly (8. storočie pred n. l.), je ústredná ženská postava na rozdiel od súdobých gréckych vyobrazení Potnie Theron neokrídlená a po jej bokoch umiestnené zvieratá nedrží za krk (namiesto nich drží vetvičky) a nesie výrazné slnečné symboly (zmnožené svastiky). Hoci sa vyobrazenia v literatúre často interpretujú ako Artemis resp. Potnia Theron, Emily Simonsová konštatuje, že ich vzťah k tejto schéme je v skutočnosti „nejasný“. Koncom 7. storočia sa už v Boiótii objavuje motív držania za krk i krídla, no výrazné slnečné symboly pretrvávajú. Keďže centrálnu postavu boiótskych vyobrazení sprevádzajú slnečné symboly a spravidla vodné vtáky [4] (typicky asociované so slnkom/slnečným božstvom doby bronzovej), možno predpokladať podobný mytologický vývoj, aký prebehol v Alpách a v prípade Kirké: od slnečnej bohyne k bohyni zvierat. [5]

Relikt neolitického náboženstva?

Ako sme videli, na základe kritického bádania posledných dekád môžeme motív Potnie Theron považovať nie za vyobrazenie konkrétnej bohyne, ale za schému znázorňujúci aspekty vlastné rôznym bohyniam, a niekedy (minojská Kréta) dokonca za symbol, ktorý vôbec nezobrazoval božstvá [6] . Čo však samotná Artemis a jej pôvod? 

Pokusy odvodiť meno Artemis z gréckych výrazov árktos „medveď“ artameó „zmasakrovať, rozrezať na kúsky“ vyšli na zmar, jej meno sa tak považuje za negrécke a neindoeurópske, potenciálne prevzaté od pôvodného, neolitického obyvateľstva dnešného Grécka. Pohľad do mytológií okolitých regiónov túto možnosť podporuje. Naznačuje, že božstvá tohto typu – dievčenské bohyne lovu, divočiny a vrchov – mali v južnej Európe široké rozšírenie, a to pôvodne i v oblastiach, ktoré neboli indoeurópske.

[reklama]

Na Kréte v 1. tisícročí pred n. l. uctievali bohyňu vrchov a lovu Britomartis (ďalšia krétska bohyňa Diktynna je s ňou niekedy stotožňovaná), ktorej meno v krétskom dialekte údajne znamenalo „sladká panna“. Na minciach sa zobrazovala ako bohyňa hory Dikte, kde sa narodil „krétsky Zeus“. [7] Tráci uctievali bohyňu lovu a mesiaca menom Bendis, ktorú často zobrazovali v obklopení tancujúcich satyrov a menád, a spájali s prameňmi – všetko sú to atribúty zhodné s Artemis. V neposlednom rade je tu bohyňa Latinov Diana. Hoci jej povahu ovplyvnilo rímske stotožnenie s Artemidou počas 5. storočia pred n .l., Carin Greenová, ktorá skúmala starobylý horský kult Diany v Arícii neďaleko jazera Nemi, zdôrazňuje: „Diana bola bohyňou lovu dlho predtým, ako na územie dnešného Talianska preniklo božstvo typu Artemis.“ Lov, jazero, odľahlá príroda a dievčenská povaha síce spájajú Dianu s Artemis, jej meno a niektoré ďalšie atribúty sú ale indoeurópske, čo naznačuje synkretickú povahu bohyne. 

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Poznámky

1 Napríklad asociácie s pôrodmi získala vďaka bohyni pôrodu menom Eileithyia: spočiatku sa obe často zobrazovali spoločne, napokon sa zlúčili a meno pôvodne samostatnej bohyne sa stalo iba ďalším Artemidiným epitetom. Eileithyia je pritom známa už z mykénskych čias ako samostatné božstvo, ktoré na Knósse prijímalo obetné dary v podobe vlny.

2 Orthia i naďalej vystupovalav kulte niekedy samostatne – bohyňu bolo možné označovať iba ako Orthia, ale nikdy nie iba ako Artemis.

3 Okrídlená Potnia Theron sa v starom Grécku vytráca počas 6./5- storočia pred n. l.

4 Predpokladá sa, že charakteristický dlhý krk idolov napodobuje dlhý krk týchto zvierat.

5 Boardman z hľadiska umeleckého štýlu hodnotí boiótske vyobrazenia na vázach za „spiatočnícke“. A naprie úvahám o východných (Blizkovýchodných) vplyvoch schémy Potnie Theron, vyobrazenia na vázach podľa neho nenesú žiadne rozoznateľné „východné“ motívy.

6 Takto sa obvykle interpretuje i mezopotámsky Pán zvierat, ktorý sa typicky intertretuje ako vyobrazenie hrdinu alebo kráľa.

7 Starogrécki autori ju miestami explicitne označujú za „krétsku Artemidu“. Na vyobrazeniach na spôsob súdobých gréckych vyobrazení Artemis často nadobúda povahu okrídlenej bohyne, ktorá stojí na vrchole hory a drží v každej ruke zviera. 

Literatúra

Beekes, R.S.P., (2009): Etymological Dictionary of Greek, Brill, vol.2

Burkert, W. (201): Griechische Religion der archaischen und klassischen Epoche (2. vydanie). Kohlhammer.

Devambes, P. a kol.(1977): Lexikon gréckej civilizácie. Tatran

Egg, M. (1986): Die »Herrin der Pferde« im Alpengebiet. Arch. Korrbl. 16, 69-72.

Ginzburg, C. (2003): Nočni přiběh. Vyšehrad.

Green, C. M. C. (2007): Roman Religion and the Cult of Diana at Aricia. New York: Cambridge University Press.

Hard, R. (2003): Handbook of Greek Mythology. Routledge

Kirchmayr, M. (2017): Anthropomorphe Anhänger mit Vogelprotomen. Archäologisches Korrespondenzblatt, 47(3), 319-339 Artemis and Her Cult

Larson, J. (2007): Ancient Greek cults: a guide. Routledge.

Léger, R. M. (2017): Artemis and Her Cult. Oxford: Archaeopress.

Marinatos, N. (2002): Goddess and the Warrior: The Naked Goddess and Mistress of the Animals in Early Greek Religion. Routledge.

Matasović, R. (2018): A reader in comparative Indo-European Religion. University of Zagreb.

Nosch, M.L. (2009): Approaches to Artemis in Bronze AgeGreece. In T. Fischer-Hansen and B. Poulsen (eds.), From Artemis to Diana. The Goddess of Man and Beast (Copenhagen: Museum Tusculanum Press), 21-40.

Schuhmann, K. (2009): Die Schöne und die Biester: die Herrin der Tiere im bronzezeitlichen und früheisenzeitlichen Griechenland (Doctoral dissertation, Univ.-Bibl.).

Simons, E. (2014): A Gripping Tail: Re-interpreting the Archaic Potnia Theron Schema. Victoria University of Wellington.

Sommer, F. (2022): Artemis Orthia: eine linguistisch-mythologische Genealogie. Indogermanische Forschungen. Zeitschrift für Indogermanistik und allgemeine Sprachwissenschaft, 127(1): 307-342.

Thomas, C. G., & Wedde, M. (2001): Desperately seeking Potnia. Potnia. Deities and Religion in the Aegean Bronze Age. Aegeaum, 22, 3-14.

Valent D.; Jelinek, P; Lábaj, I. (2021): The Death-Sun and the Misidentified Bird-Barge: A Reappraisal of Bronze Age Solar Iconography and Indo-European Mythology. In: Zborník Slovenského národného múzea CXV. Archeológia 31. Bratislava, 2021. pp. 5–43.

West M. L. (1997): The East Face of Helicon: West Asiatic Elements in Greek Poetry and Myth. Oxford University Press.

West, M.L., (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford: Oxford University Press.

Zolotnikova, O. A. (2017): Becoming Classical Artemis: A Glimpse at the Evolution of the Goddess as Traced in Ancient Arcadia. Journal of Arts and Humanities, 6(5), 08-20.