Severské náboženstvo pretvorila katastrofa

V dobe bronzovej vládlo slnko. Božské slnko. Zdá sa napríklad, že v náboženských predstavách vtedajších Európanov zastával ústredné postavenie mýtický príbeh o jeho cyklickej púti dennou oblohou a nočnými vodami záhrobia v sprievode rôznych pomocníkov či protivníkov. 

V mýtoch, ktoré sa podarilo zaznamenať v písomnej podobe, sa z tohto dávneho príbehu zachovali len nenápadné zlomky. V severskej mytológii však takmer nič. 

Čakali by sme pravý opak – mytológia žiadneho iného etnika „barbarskej Európy“ nie je predsa tak dobre známa a prebádaná, ako tá severská. Čo sa stalo, že významná ak nie dominantná zložka pravekej mytológie sa buď zmenila na nepoznanie, alebo úplne vytratila?

[reklama]

Prastarý, široko rozšírený mýtus

Príbeh o cyklickej púti slnka identifikoval koncom 90. rokoch minulého storočia archeológ Fleming Kaul z Dánskeho národného múzea. Rekonštruoval ho na základe vyobrazení na prestížnych nordických britvách neskorej doby bronzovej. Dánsky archeológ Kristian Kristiansen ho následne identifikoval na približne rovnako starých škandinávskych rytinách, zatiaľ čo viacerí stredoeurópski archeológovia vytušili podobný, ak nie totožný „kozmologický mýtus“ na základe vyobrazení na prestížnych bronzových predmetoch kultúr popolnicových polí. 

Naše poznatky o tomto mýte z doby bronzovej nedávno výrazne rozšírila indoeuropeistka Harvardovej univerzity Laura Massettiová. Talianska výskumníčka pomocou frazeologickej analýzy identifikovala do detailov korešpondujúce relikty vo védskej, baltskej a gréckej mytológii, čo naznačuje jeho prastarý, azda praindoeurópsky pôvod.

Nič podobné sa však nepodarilo v severskej mytológii. V mýtoch severanov nachádzame prevažne tradície, ktoré hovoria o slnku ako o neosobnej prírodnej sile. Existuje skupina tradícií o božskom slnku vystupujúcom v plne ľudskej podobe ako bohyňa Sól („slnko“) [1].  Sól je však na okraji záujmu. Dozvedáme sa o nej o málo viac, než to, že bola sestrou Mániho („mesiac“), manželkou boha Glena, matkou dcéry a na oblohe uháňala na slnečnom voze prenasledovaná vlkom Sköllom. 

Očividne sa odohralo niečo zásadné, kvôli čomu v germánskej mytológii nezostal kameň na kameni. A zdá sa, že tento zlom nastal krátko pred začiatkom vikingskej éry.

Koexistencia starého a nového

Slnečná mytológia doby bronzovej zastávala v Škandinávii významné postavenie ešte v období sťahovania národov. K tomuto záveru dospel archeológ Anders Andrén zo Štokholmskej univerzity na základe analýzy výzdoby kovových predmetov, názvov veľkých osád a vyobrazení takzvaných obrázkových kameňov z Gotlandu a iných lokalít, (typicky vztyčovaných v súvislosti s hrobmi) z 2. až 6. storočia n. l.

„V dobe železnej nachádzame jednoznačné asociácie medzi slnkom a pohrebnými praktikami. Každodenná púť slnka naprieč oblohou a svetom mŕtvych, ako aj ročný cyklus slnka, sa museli stále považovať za úzko spojené so záležitosťami života a smrti,“ konštatuje Andrén. 

Samozrejme, náboženské predstavy severanov nezostali nemenné. Kým ikonografiu doby bronzovej charakterizovali motívy, ktoré možno podľa Andréna považovať za indoeurópske, v dobe železnej sa k nim pripája neindoeurópsky motív svetového stromu. Išlo však o koexistenciu starého a nového, žiadnu revolúciu.

Výpoveď dní a rún

Zásadný význam slnka u raných Germánov podľa švédskeho výskumníka potvrdzuje nielen archeologický záznam, ale aj mená germánskych dní v týždni a názvy rún.

Germánske pomenovanie dní v týždni podľa Andersa Andréna siaha do 4. storočia n. l. Jeden z dní – nedeľa (angl. Sunday, nem. Sonntag) nesie meno (božského?) slnka. „Mená jednotlivých dní ukazujú, že slnko ako mytologická postava koexistovala prinajmenšom v južnej časti germánskeho areálu s Mesiacom, Týrom, Odinom, Thorom a Frigg,“ píše Andrén.

[reklama]

Runy boli vynájdené v 2 storočí n. l. Podľa švédskeho archeológa možno očakávať, že ich názvy budú reflektovať významné súdobé spoločensko-náboženské koncepty. „Názvy viacerých rún odkazujú na koncepty, ktoré dokážeme priamo alebo nepriamo spojiť s vyobrazeniami na gotlandských monumentoch,“ upozorňuje Anders Andrén. Okrem iného reflektujú koncepty ako slnko *sowulo, deň *daga-, kôň *ehwa, voda *lagu, človek *mann, breza *berkana, pričom nesú osobné mená len dvoch bohov, ktorými nie sú ani Odin, ani Thor, ale Týr *Teiwa- a chtonické božstvo Yngvi *Ingwa-. 

Deň, kôň, voda, slnko, to sú všetko prvky tvoriace jadro mýtu o cyklickej slnečnej púti. Ale to nie je všetko.

Medzi najcharakteristickejších pomocníkov slnka v ikonografii nordickej doby bronzovej patria páry koní či bojovníkov. Takmer univerzálne sa identifikujú ako indoeurópski božskí blíženci – synovia nebeského boha, mladí jazdci na koňoch (niekedy vnímaní v podobe koní), a predovšetkým záchrancovia a nápadníci slnečnej bohyne („dcéry slnka“). Dobre ich poznáme z  védskych mýtov (Ašvinovia/Nasátjovia alebo Diva napatab – „synovia Djausa“), starovekého Grécka (Dioskúrovia – „synovia Dia“) alebo baltského folklóru (Dieva dēli – „synovia Dievsa“). 

V severskej mytológii, ktorú poznáme prevažne na základe prameňov skomponovaných na Islande v 13. storočí, nie sú doložení vôbec. No Tacitus v 2. storočí n. l. píše, že germánsky kmeň Naharnavaliov, obývajúci pobrežie južne od Baltského mora, uctieval Alkov (lat. Alcis) - pár mladých božských bratov, ktorých Tacitus zrovnáva s Dioskúrmi. 

Význam výrazu Alcis väčšina jazykovedcov vykladá ako „los“ (pragermánsky *alhiz alebo *algiz). Táto skutočnosť vrhá celkom odlišný pohľad na runu AlgiR, ktorej názov sa typicky vykladá jednoducho ako los *algi-, no ako sme videli, môže mať aj mytologický význam božských blížencov. Spojenie božských blížencov s losom dáva zmysel aj z hľadiska nordickej ikonografie, nakoľko los je okrem koňa ďalším zvieraťom, ktoré sa často spája so slnkom a slnečným symbolizmom. 

Deň, kôň, voda, slnko, božskí blíženci – zdá sa, akoby názvy rún „vypadli“ z nordickej doby bronzovej. O to viac, že podľa Andersa Andréna možno na základe vyobrazení na niektorých obrázkových kameňoch so slnečným cyklom spojiť aj Týra. (Dodajme, že existujú indície naznačujúce, že Týr bol pôvodne hlavným germánskym bohom, ktorého neskôr vytlačil Odin.)

Zahalené slnko

Začiatkom roku 536 upadla severná pologuľa do chladu a temnoty. Kvôli sopečnej erupcii na Islande alebo v Severnej Amerike slnko zahalilo mračno, niekedy prirovnávané k hustej, suchej hmle. 

Podľa rímskeho štátnika Cassiodora nastali letá bez tepla: všetky ročné obdobia sa zdali rovnaké, zatiaľ čo obloha pôsobila „akoby cez ňu natiahli kožušinu“. Katastrofu spomínajú aj písomné pramene z Mezopotámie a dokonca Číny, kde v lete mrzlo a snežilo. V severnej Európe ju pre zmenu potvrdzujú prírodovedné výskumy, ktoré medzi rokmi 536 - 545 zistili napríklad takmer úplné zastavenie rastu letokruhov. 

Chlad a temnota viedli k neúrode, neúroda k hladomorom, hladomory k dramatickej transformácii škandinávskej spoločnosti: došlo k opúšťaniu sídlisk, zániku väčšiny opevnení, a celkovému prepadu populácie a rozpadu starých spoločenských a politických štruktúr. 

[reklama]

Rok a pol trvajúce stemnenie slnka z roku 536 sa niekedy považuje za inšpiráciu mýtu o Veľkej zime Fimbulvetr, ktorú spomína báseň Vafþrúðnismál v Poetickej Edde a prvá časť Snorriho Prozaickej Eddy: Snori Fimbulvetr opisuje ako mimoriadne chladné obdobie dvoch rokov bez leta, značiace začiatok Ragnaroku. Anders Hultgård však na základe iránskych korešpondencií poukázal, že tento mýtus je súčasťou starších eschatologických predstáv Indoeurópanov. „Ak je to pravda, potom stratenie slnka v roku 536 muselo byť hrôzostrašným znamením bezprostrednej skazy sveta,“ píše Anders Andrén. 

Podľa Andréna však samotná klimatická zmena nedokáže vysvetliť ústup slnečnej mytológie v južnej Škandinávii, keďže slnko zostalo centrálnou mytologickou postavou u Baltov aj Saamov, ktorých domovina bola stemnením slnka zasiahnuté rovnako. „Mračná cloniace slnko museli zapôsobiť na konkrétne aspekty severského náboženstva, predovšetkým jeho eschatologický a politický základ,“ uvažuje výskumník. 

Podľa Andréna môžeme na základe archeologických nálezov konštatovať, že škandinávski vládcovia 5. a 6. storočia legitimizovali svoju moc na základe slnka a jeho mytologických pomocníkov božských blížencov. „Ak je moja interpretácia ideologickej súvislosti medzi slnkom a panovníkmi správna, na vládcov sa nazeralo ako na z istého hľadiska zodpovedných za klimatickú katastrofu,“ vysvetľuje archeológ. „V dôsledku toho sa slnko viac nemohlo používať v politickom diškurze. Predtým dôležitý cyklus slnka a slnečné symboly sa náhle vytratili a mýty a náboženské rituály boli zásadne transformované.“

-

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

-

Poznámky

1 Okrem toho ešte poznáme básnické interpolácie, ktoré sa tieto rozporuplné obrazy snažia zosúladiť.

Literatúra

Andrén A (2014) Tracing Old Norse Cosmology: The world tree, middle earth, and the sun in archaeological perspectives. Nordic Academic Press.

DuBois, T. (2017): The Mythic Sun: An Areal Perspective. In: Hermann P. et al. (eds): Old Norse Mythology in Comparative Perspective (papers from the Harvard mythology conference October/November 2013), 191-222.

Kaul, F. (1998): Ships on Bronzes. A Study in Bronze Age Religion and Iconography. 

Kaul, F. (2018) The Shape of the Divine Powers in Nordic Bronze Age Mythology. In: B. L. Christensen/ J. T. Jensen (eds.): Religion and material culture, 199–225.

Kristiansen, K. (2010): Rock art and Religion: The sun journey in Indo-European mythology and Bronze Age rock art. In: Å. Fredell, K. Kristiansen & F. Criado Boado: Representations and Communications: Creating a mythological matrix of late prehistoric rock art, 93-115.

Massetti, L. (2018): The chariot, the horse, the winged depas. Once again on the journey of the Sun-god. Paper presented at "Roots of Europe Summer Seminar", Copenhagen, National Museum, August 8, 2018. Online: https://rootsofeurope.ku.dk/roe_sommerskole/Massetti_RoESS_2018.pdf

Massetti, L., (2019):  Antimachus’ enigma. On Erytheia, the Latvian Sun-goddess and a red fish. The Journal of Indo-European Studies, 47, 223-240.

Valent, D./Jelínek, P. (2020): Séhul a jej podoby v hmotnej kultúre doby bronzovej. In: A. Kozubová/E. Makarová/M. Neumann (eds.): ULTRA VELUM TEMPORIS: Venované Jozefovi Bátorovi k 70. narodeninám. (Slovenská archeológia – Supplementum 1). Archeologický ústav SAV, 575-582.

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.

Wirth, S. (2010): Sonnenbarke und zyklisches Weltbild //– Überlegungen zum Verständnis der spätbronzezeitlis  chen Ikonographie in Mitteleuropa. In: H. Meller – F. Bertemes (eds.): Der Griff nach den Sternen. Wie Europas Eliten zu Macht und Reichtum kamen. Internationales Symposium in Halle (Saale) 16.–21. Februar 2005. Halle, 501–515