„Valkýry“ z doby bronzovej? Ochranní duchovia od kolísky až za hrob vo svetle pravekých artefaktov

Pavol Jelínek, 2022-07-21 10:25:00

Zo švédskej lokality Lysekil – Backa Brastad pochádza z doby bronzovej zaujímavý skalný obraz. V triadickej kompozícii sú na ňom zobrazené tri vtáky s dlhými nohami, ale krátkymi zobákmi, netypickými pre brodivé vtáky. Stoja pred ležiacou ľudskou postavičkou, ktorá je podľa proporcií v pomere k vtákom oveľa menšia. Nastávajú otázky. Ide o dieťa? Mŕtvolu? Čo by mohol tento obraz vyjadrovať?

V tomto článku sa budeme zaoberať oboma možnosťami. Cesta za poznaním však bude mimoriadne neistá. 

 

Tie, ktoré vyberajú mŕtvych

V prípade, že ide o mŕtvolu, sa intuitívne ponúka myšlienka, že by mohlo ísť o bytosti podobné valkýram známym z pohanskej tradície starých Škandinávcov. 

 

[reklama]

 

Skalný obraz z Lysekil-Backa Brastad.

Valkýry sa obvykle spomínajú iba ako služobníčky boha Ódina, ktoré odnášali z bojísk duše padlých hrdinov do Valhaly, kde sa o nich starali. V skutočnosti sa im pripisovala oveľa širšia paleta  funkcií. Bývali spájané s atmosférickými javmi ako víchrice, mračná, búrky a krupobitie. Okrem výberu a záhrobnej obsluhy padlých hrdinov  mohli bojovníkov ako ochranní duchovia sprevádzať už počas života. Ovládali liečiteľstvo, ženskú a runovú mágiu (v ságe o Sigurdovi sa okrem iných spomínajú runy používané pri narodení dieťaťa, čo môže byť pri valkýrach prekvapivé).

 

Mimo Škandináviu o existencii valkýr v germánskom svete veľa nevieme. Podobné bytosti snáď vystupujú v jednom z merseburských zaklínadiel zo Saska z 10 stor. 

 

Ich spojitosť s vtákmi nachádzame v piesni o kováčovi Völundovi v Staršej Edde. 

 

Letěly panny

nad černými lesy,

labutí děvy,

los určovat v boji.

Na břehu usedly

k odpočinku;

líbezné ženy

len drahý předly.

 

Môžeme však interpretovať praveké skalné zobrazenie s výplodom skaldskej poetiky, keď ich delia tisícročia? Viaceré indície naznačujú, že áno.

 

Ženské bytosti, ochranní duchovia a posmrtná obsluha

Najprv sa pozrieme na literárne doklady z iných indoeurópskych tradícií. 

 

Asi najčastejšie sa uvádza podobnosť s valkýr s írskymi  bohyňami vojny, najmä Morrígan, ktoré mali aj ochrannú funkciu. Vnímali sa ako vrany poletujúce nad bojiskom.

 

Ďalšie sú iránske fravaše. Boli to okrídlené ženské duchovné bytosti – sčasti išlo o ochranných duchov, a to predovšetkým pre bojujúcich jednotlivcov,, sčasti tvorili ozbrojené nebeské sily a sčasti zabezpečovali vodu, či už jednotlivcom, alebo celým územiam.

 

Vtáčia podoba fravaší sa výslovne neuvádza, ale v Jašte 13 sa píše:

 

Dobré, silné, svaté fravaše pravověrných uctíváme, které v době jarní přehlídky přilétají sem ze svých obydlí...

 

[reklama]

 

Jaan Puhvel porovnával fravaše s daimónmi a anjelmi strážnymi. V škandinávskej kultúre ako anjeli strážni slúžili fylgie, ktoré mali tiež ženskú podobu. V starom Iráne je ďalšou paralelou dvojníčka duše Daéná, ktorá je podľa skutkov človeka v živote spodobená ako krásna a žiaduca mladá žena alebo ošklivá starena. Výraz Daéná je totožný s védskym dhéná (dojčiaca samica – krava alebo žena). O význame dojčenia a symbolike ženských pŕs v dobe bronzovej som písal v tomto článku.

 

V indickej kultúre sa čiastočne valkýram podobajú apsarasy, služobnice boha Indru, ktoré obšťastňujú duše padlých bojovníkov. Podľa Mahábharáty ich sprevádzajú na nebesia priamo z bojiska. Na rozdiel od ozbrojených valkýr a fravaší sú apsarasy krásne a ladné nebeské tanečnice a hudobníčky. Vedia meniť podobu, často sa objavujú v podobe vodných vtákov.S valkýrami ich spája aj to, že pôvodne bývali chápané ako stelesnenie mrakov a vodných pár.

 

V iných tradíciách však výrazne valkýram podobné nadprirodzené bytosti nenachádzame, aj keď aj v starovekej Indii sú Pitrovia, alebo rímski Lárovia a Penáti, duchovia predkov, ktorí majú zároveň ochrannú funkciu. Nemajú však typicky vojnovú funkciu, skôr ide o akýchsi anjelov strážnych. Valkýry a fravaše pripomína skôr bohyňa Aténa, panenská bojovníčka, ktorá mimo iné sprevádza mladých hrdinov a pomáha im. Zaujímavé je, že pôvodne mohla mať vtáčiu, soviu podobu.

 

Sudičky, Moiry, Norny a ďalšie

V prípade, že na skalnom obraze leží pred vtákmi dieťa, je možné, že vtáky zobrazujú bytosti, ktoré určujú osud novorodenca. Valkýry tiež bývajú spájané s osudom, údajne pomáhajú norne Skuld vyberať z mŕtvych bojovníkov na bojisku tých, ktorí vstúpia do Valhaly. Norny sú triadické bohyne osudu, podobne ako starogrécke Moiry, rímske Parcae, baltské a slovanské Sudičky – Rožanice (tieto bývajú uvádzané v rôznych počtoch). Bývali to mocné bohyne, ktoré spletali vlákno života, merali jeho dĺžku a nakoniec ho odstrihli. Ich vôli sa nemohli protiviť ani najvyšší bohovia, aj keď hrdinovia mýtov sa o to stále pokúšali. 

 

Celkový dojem z indoeurópskej perspektívy je ten, že v rôznych indoeurópskych kultúrach sa stretávame s konceptom ženských nadprirodzených bytostí, u ktorých sa prelínajú funkcie ochranných duchov, posmrtných sprievodkýň, či sexuálnych služobníc a militantných pomocníc božstiev osudu. Najmä u západných Indoeurópanov sú rozšírené ako triadické ženské božstvá osudu.

 

[reklama]

 

Čo prezrádzajú artefakty 

Vyššie vymenované nadprirodzené bytosti  s podobnými znakmi dávajú tušiť, že majú spoločného predka.  Postavy tohto typu sa nám črtajú aj v dobe bronzovej, kde ich charakterizuje ženská, spravidla triadická podoba. Menej istoty máme pri určení vojenskej funkcie alebo pri vtáčej podobe. Keďže nemáme dochované písomné pramene, ostávajú nám iba dohady. Každopádne faktom je, že sa v širšej stredoeurópskej oblasti počas doby bronzovej a prípadne staršej doby železnej vyskytujú zobrazenia trojíc ľudských/ženských postáv, ale aj trojíc vodných vtákov a hybridných „vtákoľudských“ zobrazení. 

 

Niektorí bádatelia sa domnievajú, že poniektoré postavy na skalnom umení doby bronzovej korešpondujú s božstvami doby vikingskej, napr. postavy s oštepom by mala znázorňovať Ódina. Rovnako je interpretovaná bronzová plastika z  Glasbacka, predstavujúca jednookú hlavu sčasti s črtami človeka, sčasti dravého vtáka. Či by mohlo ísť o kult Ódina a valkýr je však ťažké povedať napriek tomu, že vďaka pomerne izolovanej polohe Škandinávie sa náboženské predstavy zrejme pomerne málo menili s príchodom nových etník (hoci ani tu vývoj náboženstva nebol statický). 

 

Ódin“ z doby bronzovej? Bronzová plastika z lokality Glasbacka.
3. Rituálna sekera s vyobrazením hlavy vodného vtáka a ďalšieho vtáčieho sprievodcu. Archív autora.

Na niektorých nálezoch sa zdá, že zobrazené vtáky sprevádzajú ďalšie tvory. Nápadné je to najmä pri tzv. modeloch vozíkov s ojnicou, kde sú znázornení akýsi draci doby bronzovej, rohaté tvory (aj dvojhlavé a trojhlavé) s hlavou vodného vtáka  sprevádzané vtákmi. Mimochodom, tiež boli kedysi považované za Odinove vozíky.

 

Trojica vodných vtákov umiestnená na dne misky sa objavila už v predgermánskej dobe železnej v hrobe v Klein Döbern v Nemecku. Podobne tvarované misky s jedným vodným vtákom sa však objavujú už skôr, v dobe bronzovej, a pretrvávajú aj u historických Germánov, jedna sa našla aj na Slovensku. Tieto však nie vždy pochádzajú z hrobov.

 

Vtáčia triáda je vyobrazená aj  na urne z rímskej doby železnej na pohrebisku v Tislunde v Dánsku. Je pravdepodobné, že išlo o veľmi podobný ak nie identický symbolický význam, keďže v týchto oblastiach celé stáročia nedochádzalo k výraznejším etnickým pohybom. Môžeme tak rozmýšľať, či trojica vtákov mala v germánskom (a vlastne aj v „predgermánskom“) svete niečo spoločné so záhrobím.

 

Zobrazenia vtákov poznáme aj v jednotlivých zobrazeniach. Poznáme ich ako sošky, nádoby tvarované do vtáčej podoby alebo ako bronzové plastiky, pochádzajúce nielen z doby bronzovej. Ich symbolický význam je nepochybne rôznorodý a nedá sa vysvetľovať vždy rovnako. Umiestnenie vtáka na predmete však zrejme často symbolizovalo jeho rituálnu funkciu. Z územia Slovenska napríklad pochádza aj nález zbrane – sekery ozdobenej vtáčou hlavou a vtáčou plastikou na tuľajke.  Ďalšia podobná z nášho územia je uložená v Metropolitnom múzeu v New Yorku. Ťažko povedať, či zobrazený vták na tuľajke symbolizuje valkýru, naznačuje však, že podobne ako pri modeloch vozíkov ide o sprievodcu ďalšieho tvora. Obe zbrane sú unikátne a zrejme mali neprofánnu tj. náboženskú funkciu. 

 

[reklama]

 

V súvislosti so zbraňami zaujmú najmä zdvojené trojice vodných vtákov vyobrazené na čepeliach bronzových mečov. S militantnou funkciou súvisia triády vodných vtákov vyobrazené na náholeniciach z bronzového plechu. Na zrejme symbolickej náholenici vyrobenej zo zlatého plechu, ktorá sa našla v Szegede, sú vyobrazené trojuholníkovité snáď ľudské postavy s roztiahnutými ramenami alebo krídlami, čím pripomínajú nadprirodzené bytosti, ktorých úlohou je ochrana v boji.

 

Ľudské postavy na urnách a pohrebnej keramike sa vyskytujú najmä v staršej dobe železnej. Jednu takúto hrobovú nádobu vystavujeme aj v expozícii SNM – Archeologického múzea. V dobe bronzovej sa vyskytujú tiež, ale pre veľmi štylizovaný spôsob zobrazenia je ich ťažšie identifikovať a interpretovať. Zaujímavé je, že sa vyskytujú len v kultúrach so žiarovým spôsobom pochovávania.

 

Zlatá náholenica zo Szegedu. (Podľa Szabó 2015).

 

Záver

Škandinávske a iránske predstavy o nadprirodzených bojovných ženských, resp. vtáčích bytostiach teda umožňujú uvažovať, že majú spoločného praindoeurópskeho predchodcu. Podobné predstavy mohli prežívať aj v európskej dobe bronzovej a v staršej dobe železnej, časom však zrejme stratili na dôležitosti a vymizli z kultúrnych tradícií väčšiny neskorších indoeurópskych etník. V Európe sa uchovali najmä v germánskom prostredí. Zaujímavé je, že na včasnostredovekých prilbách zo západnej Európy a Škandinávie sa objavuje výzdoba v tvare vodných vtákov. A rovnako sa tu vyskytujú pohrebné nádoby tvarované do podoby vtákov.

 

Naopak u západných Indoeurópanov sa pomerne hojne dochovali predstavy o sudičkách, spravidla tvoriacich triádu. Nemáme ale doloženú ich priamu súvislosť s vtákmi.

 

Bez písomných prameňov ťažko interpretovať zobrazenia skalného umenia a vyobrazenia na pravekých artefaktoch. Tri ľudské postavičky na urnách a pohrebnej keramike by každopádne mohli súvisieť s božstvami osudu alebo s eschatologickými sprievodkyňami pri púti na druhý svet. Samozrejme, môžeme sa stretnúť aj s popretím tejto myšlienky, predpokladám ale, že pri množstve síce mladších, ale bohato doložených literárnych tradícií, vychádzajúcich zo spoločného predka, bude alternatíva menej pravdepodobná. Ľudsky povedané, bude ťažké prísť s iným podloženým vysvetlením.

 

So zobrazeniami vtákov, najmä vodných, je to zložitejšie. Vyskytujú sa v rôznych prevedeniach na rôznych druhoch artefaktov, takže je jasné, že ich interpretácia nemôže byť jednoznačná a ich symbolický význam nebol len jeden. Zaujímavé ale je, že v trojici ich nachádzame v hroboch alebo v súvise s bojovníckymi elitami na výzdobe zbroje, zbraní alebo na dvojkolesových vozoch. Keby som bol psychoanalytik, uvažoval by som o tom, že ide o prejav túžby po materskej ochrane. Vtáčie podoby by sa tak dali vysvetliť rovnako, keďže vtáky, najmä vodné sú známe starostlivosťou o mláďatá. Rovnako ich periodické sťahovanie prispieva k predstave, že odlietajú niekam do „iného sveta“.

 

[reklama]

 

Treba však opäť zdôrazniť, že význam vodných vtákov v dobe bronzovej bol oveľa rôznorodejší.  O symbolike spájajúcej labute a bojovníkov antických mýtov si porozprávame inokedy.

 

Výskyt vtáčích triád v hroboch, najmä v predgermámskej lužickej kultúre a v predrímskej dobe železnej v Dánsku môže naznačovať, že mali význam eschatologických sprievodkýň a skutočne mohli byť predchodkyne valkýr vikingskej epochy. Vtáčie umiestnenie na zbraniach a bojových, či rituálnych vozoch im umožňuje priznať aj militantnú funkciu.

 

Lysekilské zobrazenie tak môžeme s istotou priradiť do širokej škály predstáv o nadprirodzených bytostiach, ktoré rozhodovali o osudoch človeka od narodenia po smrť, sprevádzali ho životom, ochraňovali ho a zároveň mu poskytovali sprievod a spoločnosť aj v záhrobí. Výsledná interpretácia tak pôsobí pomerne vágne, v archeológii, pracujúcej s „nemou“ hmotnou kultúrou, je ju však možné považovať za uspokojivú.

 

 

-

 

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Literatúra:

Duchovní prameny života: Stvoření světa ve starých mýtech a náboženstvích. Praha 1997.

P. Jelínek: Difúzia alebo spoločné kultúrne dedičstvo? triadické antropomorfné, zoomorfné, hybridné, ornitoantropomorfné a ornitomorfné zobrazenia v stredoeurópskej, nordickej a egejskej dobe bronzovej. Slovenská Archeológia 69-2, 2021, 259-286.

H. Kadečková: Píseň o Völundovi. in: Edda. Přeložil l. Heger, upravila H. Kadečková. Praha 2004.

R. Knápek/O. Šedo: Misky s omfalem v životě barbarských společností doby římské. Zborník SNM 110, Archeológia26, 2016, 221-280.

G. V. Szabó: Bronzkori kincsek Magyarországon. Földbe rejtett fegyverek, eszközök, ékszerek nyomában. Hereditas Archaeologica Hungariae 3. Budapest 2019

M. Šimonová: Valkýry. Ich miesto a funkcia v Staronórskej mytológii. Diplomová práca. Katedra porovnávacej religionistiky. Bratislava 2014. Nepublikované.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Kúpte si knihu od nášho šéfredaktora
Odoberanie noviniek

Partneri