Zem je matka, zem je smrť: Persefona, Morena a hľadanie vládkyne indoeurópskeho záhrobia

Rigvéda, najstaršie posvätné texty hinduizmu (ich kompozícia sa datuje do druhej polovice 2. tisícročia pred n. l.), obsahuje mnohé tradície, ktorých pôvod vieme vystopovať k prvým Indoeurópanom, alebo aspoň stopy týchto predstáv v podobe špecifickej frazeológie. Historických jazykovedcov napríklad upútalo, že Rigvéda pre posmrtné stretnutie s dávno nebohými predkami používa výraz sam-gam- „združiť sa“, v súlade so starou indoeurópskou predstavou, že posmrtná existencia znamená zjednotenie „s otcami“. Vládca a sudca rigvédskeho podsvetia Yama tak nesie prívlastok saṃgámana- jánānāṃ- „ten, ktorý združuje ľudí“. 

[reklama]

Ďalší rigvédsky výraz používaný pre opätovné stretnutie v ríši mŕtvych je sam-vid- čiže „nájsť (jeden druhého)“. Hláskovými zákonmi z neho vieme rekonštruovať pôvodnejší, praindoeurópsky zložený tvar *sm-weyd- čiže „vidieť sa navzájom/spoločne“. Ak naň aplikujeme hláskové zákony starej gréčtiny, uvedené elementy sa transformujú na ha- a eid-.

Haeidos...

Hádes?

Podľa viacerých významných jazykovedcov a indoeuropeistov, ako sú o. i. Paul Durante, Jaan Puhvel a Martin West, áno. Ak majú pravdu, starogrécke Háidés, výraz označujúci ako ríšu mŕtvych tak jej vládcu, znamená „miesto, kde znova zhliadneme svojich predkov“ resp. „zjednotiteľ“. Táto interpretácia zároveň navnadzuje postulovať existenciu praindoeurópskeho vládcu podsvetia menom Smweydās a vieru v rovnomennú ríšu. 

Pri pozornejšom pohľade zarazí, že význam Háda, jedného z hlavných bohov a pána podsvetia v starogréckych tradíciách, je výrazne nižší [1], ako by sme očakávali. „Hádes nemá žiadnu moc nad tým, kedy ľudia zomrú, ani neberie ich duše zo sveta živých, aby ich priniesol do podsvetia. Takže hoci vládne mŕtvym, nad smrťou nemá žiadnu moc, a ani nad osudom človeka,“ píše filologička Ellie Robertsová. Ba čo viac, v starovekom Grécku by ste nenašli jedinú svätyňu či jediný kult venovaný výlučne Hádovi. A ako upozorňuje filológ Robin Hard, Hádes zohráva významnú úlohu iba v jedinom (!) mýte – v príbehu o únose jeho neskoršej manželky Persefony. A ani v tomto prípade to nie je úloha centrálna.

Porovnateľne chudobné výsledky prináša porovnávacia mytológia. Je jedno, či sa zahĺbime do indoeurópskych tradícií alebo do mýtov Blízkeho východu - nenachádzame žiadnu obdobu Háda, žiadnu bytosť, podobnosti s ktorou by boli dostatočne zásadné, systematické a hlboké, aby ukazovali na príbuznosť a možnú existenciu staršieho prototypu. Vyzerá to, ako by bol Hádes (podobne ako Poseidón) helénskou inováciou. K rovnakému záveru nabáda pozorovanie, že ako vládca starogréckeho podsvetia v niektorých tradíciách vystupuje samotný Zeus pod menami Zeus Katachthonios resp. Zeus Chthonios, doslovne „Zeus podsvetia“. A naopak, pre Háda sa používali označenia ako „iný Zeus“ či „Zeus, hostiteľ zosnulých“. Je teda lákavé nasledovať príklad Kerényiho a považovať Háda za osamostatnený aspekt (hypostázu) jeho brata, vládcu bohov Dia.

Hrôzostrašná Persefona

V neposlednom rade, v starogréckych tradíciách vládne záhrobiu aj ďalšie božstvo: dcéra Dia a Deméter a manželka (a zároveň neter) Háda Persefona.

Je to Persefona, ktorú viaceré z našich najstarších prameňov, ako je Homérova Odysea (8. storočie pred n. l.), prezentujú ako božstvo vládnuce záhrobnej ríši, zatiaľ čo Hádes prakticky absentuje. Ešte jednoznačnejšie postuluje jej moc nad záhrobím Pindaros (5. storočie pred n. l.) a tzv. orfické zlaté tabuľky, ktoré líčia spôsob, akým dosiahnuť „ideálny“ či „blažený“ posmrtný život. Ukladali sa do hrobov od 5. storočia pred n. l., pričom podľa ich nápisov možno súdiť, že nebohí sa usilovali dosiahnuť „posvätné lúky a háje Persefony“ tým, že absolvovali iniciáciu do jej kultu. 

Je to Persefona, nie Hádes, kto v podsvetí víta Herakla a Orfea. A je to ona, nie jej manžel, kto má moc na smrťou ľudí, a kto duše nebožtíkov trestá za nespravodlivé skutky alebo nedostatočné prejavy úcty (voči nej samotnej) za života. No tých, čo prijali pokánie, „posiela späť k slnku“ [2]. Viacerí komentátori, o.i. P. Devambes tak konštatovali, že jej úloha vládkyne podsvetia je významnejšia než Hádova, a popredný expert na grécku mytológiu Kerényi ju dokonca považuje za vládkyňu gréckeho podsvetia „už od predgréckych dôb“.

Pravda, niektoré z našich najstarších prameňov ku gréckej mytológii, napríklad Hesiodova Teogónia (8./7. storočie pred n. l.) za vládcu podsvetia pasujú Háda. To môže znamenať, že v rámci gréckych populácií sa súbežne tradovali dve odlišné predstavy o božstve panujúcom záhrobiu [3]. Táto dichotómia musela byť stará, keďže najneskôr od 9. storočia pred n. l. existoval príbeh, ktorý sa ich snažil zosúladiť: príbeh o únose Persefony Hádom. V ňom sa Persefona stáva Hádovou manželkou a získava moc nad mŕtvymi, pričom na záver síce opúšťa podsvetie, ale musí sa tam vracať, aby strávila medzi mŕtvymi tretinu každého roka.

Ak má byť práve Persefona pôvodnou vládkyňou helénskeho záhrobia, prečo v ňom podľa tohto významného mýtu trávi len časť roka? Príčina je tá, že Persefona bola bohyňou dvoch celkom odlišných tvárí, a to ako na vyobrazeniach, tak v gréckych tradíciách: raz bola agaué „ctihodná“ a epaué „hrôzostrašná“ vládkyňa podsvetia – vtedy sa jej hovorilo Persefona alebo Pherophatta; inokedy hanblivá, nevinná dievčina, úzko spájaná s jej matkou a bohyňou obilia Deméter – vtedy sa jej hovorilo jednoducho Koré „dievčina“. Grécke písomné pramene a vyobrazenia (predovšetkým na aténskych vázach) záhrobnú a agrárnu Persefonu oddeľujú tak jasne, že G. Zuntz upozorňuje: „Žiaden farmár sa nemodlil k Persefone, žiaden smútiaci nepomyslel, že nebohí sú s Koré.“

Azda starí Gréci stotožnili dve pôvodne samostatné bohyne? Ibaže prečo by spájali božstvá s tak odlišnými doménami pôsobnosti, ako je úroda a ríša mŕtvych? 

[reklama]

Vzišla z Úsvitu?

Pozrime najprv, čo možno o prehistórii Persefony vydedukovať na základe jazykovednej analýzy. 

Meno Persefony sa typicky vykladá ako „tá, ktorá prináša svetlo“ (z peírein „prepichnúť“ a phaós „svetlo“). Na základe tejto etymológie ju bádatelia ako M. Janda považujú za pokračovateľku praindoeurópskej bohyne úsvitu *Heusós, ktorá taktiež čelila únosu a znásilneniu príbuzným, a taktiež bola dcérou nebeského boha (v epitetách doslovne „dcérou oblohy“). V posledných rokoch sa však objavila alternatíva, ktorú predložil Rudolf Wachter, a ktorú uprednostňuje o. i. popredný expert na starovekú gréčtinu Robert Beekes, ako aj naša konzultantka Barbora Machajdíka. Wachter, opierajúc sa o najstarší doložený variant jej mena Pherophatta, meno bohyne vykladá ako „tá, ktorá (vy)mláti snopy obilia“, zložené z praindoeurópskych elementov *pers-o- „zrno, semeno“ a *gʷʰen̥ „udrieť, zabiť“.

Druhý variant sa zdá pravdepodobnejší aj v kontexte mytológie: záhrobné a agrárne asociácie Persefony rozhodne nie sú typické pre indoeurópske bohyne úsvitu. Nasledovateľky *Heusós navyše nevystupujú v úlohe nevinných a „cudných“ dievčat-obetí, ale je pre ne typická sexuálna asertivita až žiadostivosť. Ešte sugestívnejšia indícia o pôvode Persefony sa však začína črtať, keď obrátime pozornosť na bohyňu obilia a matku Persefony Deméter.

Eleuzínske mystériá

Centrom uctievania Deméter bola Eleuzína. Bohyni tu bolo venovaných niekoľko sviatkov, ktoré spoločné tvoria akúsi „eleuzinskú teológiu“, ktorej ústredným motívom bola túžba po prosperite – predovšetkým v podobe poľnohospodárskej i ľudskej plodnosti. Druhým aspektom bola nádej na lepší osud po smrti. Ten smrteľníkom ponúkali tajné obrady pre zasvätených – mystériá, v ktorých Deméter vystupovala spolu s Persefonou. Homérsky hymnus na Deméter (7.-6. storočie pred n. l.) tak hovorí: „Šťastný je ten medzi ľuďmi na zemi, kto videl tieto mystériá, ale ten, kto nie je iniciovaný a kto sa ich nezúčastňuje, nikdy nebude mať veľa dobrých vecí po smrti, tam dole v pochmúrnej temnote.“ 

Archeológ Michael Cosmopoulos, ktorý skúmal pôvod eleuzinského kultu, upozorňuje, že väčšina „nadzemného“ deja v príbehu o únose Persefony a žiali Deméter sa odohráva v Eleuzíne hoci preto z príbehu nevyplýva žiaden dôvod. Cosmopoulos na základe tejto skutočnosti predpokladá, že mýtus v podobe, v akom ho poznáme, vznikol práve v tejto oblasti. 

Archeológ demonštruje, že svätyňu Deméter a Persefony (dejisko eleuzinských mystérií), postavili v Eleuzíne na mieste starobylého kultového miesta z doby bronzovej. Z archeologických nálezov vyplýva, že úzky okruh vtedajšej elity tu prinášal spálené zvieracie obety, ktoré Cosmopoulos spája s uctievaním predkov alebo dávnych héroov, ako naznačuje neskoršia kultová prax spaľovania zvieracích obiet v rámci kultu hrdinov. Po zániku mykénskej civilizácie tu kultové aktivity ustali. Keďže sa však už 11. storočí pred n. l. do Iónie rozšíril kult „eleuzinskej Deméter“, bádateľ predpokladá, že Deméter bola ústrednou postavou eleuzinského kultu najneskôr v tejto dobe. Samotnú slávnu svätyňu vybudovali v 8. storočí pred n. l., pričom najstaršie archeologické nálezy z nej možno podľa Cosmopoulosa interpretovať ako enaigismoi, nočné rituály venované nebohým a dávnym hrdinom. Keďže sa Persefona považovala za kráľovnú mŕtvych a keďže jej centrálny mýtus zrejme vznikol v Eleuzíne, Cosmopoulos tieto rituály spája s raným kultom Persefony.

Mohla Persefona súvisieť aj s uctievaním mŕtvych v Eleuzíne počas doby bronzovej? To nevieme, súdobé písomné záznamy z Pylosu a Knóssu  nespomínajú žiaden variant jej mena, takže prinajmenšom v týchto oblastiach sa neuctievala, alebo sa jej hovorilo inak ako neskôr.

Pôvod Demétrinho žiaľu

Príbeh o únose Persefony a žiali jej matky nie je len mýtom, ktorý vysvetľoval pôvodu kultu eleuzinských mystérií. Ako sme naznačili, má taktiež zásadný význam pre obe jeho ústredné božstvá: bohyňu Deméter prakticky definuje, u jej dcéry premosťuje rolu nevinnej dievčiny na jednej strane, a honosnej a prísnej kráľovnej mŕtvych na strane druhej. 

Smútok Deméter nad stratou dcéry vedie v príbehu k tomu, že bohyňa sa zmení na starú ženu, bezcieľne blúdi, zatiaľ čo na svete nastáva „kozmický chaos“ – okrem iného, rastliny nerastú a ľudia umierajú od hladu. Mýtus sa preto od antických čias vnímal ako priamočiara prírodná alegória: zrno musíme „pochovať“ pod zem, aby vyklíčilo, pričom návrat Persefony zo záhrobia sa považoval za symbol príchodu jari, s ktorou sa Persefona. Walter Burkert ale upozorňuje, že „detaily tejto interpretácie sa nezhodujú so spôsobom, ako v Stredomorí rastie zrno, ktoré klíči niekoľko týždňov po zbere ozimín, a rastie kontinuálne“. Navyše, v mýte prestáva úroda rásť nie na jedno ročné obdobie, ale na celý rok, pričom ide len o jeden z mnohých aspektov všeobecného „kozmického chaosu“. 

Indoeuropeista Riccardo Ginevra na zásadné podobnosti v motívoch a frazeológii, ktoré príbeh zdieľa s chetitskými, germánskymi aj védskymi mýtmi, postuluje existenciu dvoch indoeurópskych pramýtov: jeden sa týkal nefunkčného božstva plodnosti a nasledovného „kozmického chaosu“, druhý sa týkal boha spájaného so svetlom/oblohou, ktorý zatúžil po dievčine, dcére nebeského boha (pravdepodobne išlo o bohyňu úsvitu), a bol za svoj prečin potrestaný.

Na základe kladných reakcií odborníkov možno konštatovať, že Ginevrove závery presvedčivo vysvetľujú pôvod eleuzinského príbehu o únose Persefony a žiali Deméter – vznikol zlúčením elementov dvoch samostatných, pôvodnejších mýtov. Tieto, žiaľ, nevnášajú veľa svetla do prehistórie Deméter a Persefony. Dvojica matka bohyňa obilia / dcéra bohyňa úrody + záhrobia sa v dcérskych tradíciách týchto praindoeurópskych mýtov objavuje iba v Grécku, pričom v oboch nenachádzame analógie ani pre tieto bohyne jednotlivo. Zdá sa tak, že eleuzínsky príbeh vsadil dve predtým známe božstvá (Persefonu a Deméter) do nového rámca, ktorý vznikol spojením dvoch starobylých indoeurópskych mýtov. 

[reklama]

Záhrobná Deméter?

Vráťme sa ešte k matke Persefony. Ak zhodnotíme tradície spájané s Deméter, udrie do očí, že bohyňa v mnohých aspektoch evokuje jej dcéru. Hoci v kulte Deméter prevládala agrárna úloha, taktiež sa spájala so smrťou a záhrobím. Napríklad Aténčania hovorili mŕtvym Demetreioi a posypávali ich hroby obilím. V kultovej praxi sa navyše tak úzko spájala s jej dcérou, že pre dvojicu sa používali spoločné označenia ako Megalai Theai (veľké bohyne), Hagnai Theai (čisté bohyne), dve Demétere, dve Thesmophoriai. Tieto a ďalšie podobnosti viedli odborníka na antiku Pierra Devambesa k označeniu Persefony za „dvojníčku Demeter“ a historika náboženstva Hansa Klofta dokonca k záveru, že „do istej miery je očividné, že Koré predstavuje druhé Ja Deméter, jej mladšiu verziu v podobe dievčaťa v rozpuku“.

Totožnosť Demetér a jej dcéry bohyne mŕtvych sa javí ešte pravdepodobnejšia, ak si uvedomíme, že meno Deméter znamená „matka zem“. V gréckych tradíciách nevystupuje ako materská bohyňa zeme zrejme preto, že túto funkciu plnila Gaia („zem“), matka bohov so silným kultom obzvlášť v archaickej dobe. Meno Gaie je neindoeurópske, takže sa jej pôvod spája s predgréckym obyvateľstvom. Naopak, indoeurópske meno Deméter oprávňuje hľadať analógie bohyne zeme a záhrobia v indoeurópskom priestore.

A je to veru hojná žatva!

Zem a smrť

Indoeurópske bohyne zeme niesli náznaky dávnej asociácie s bohom oblohy a prívlastky matka (bohov alebo ľudí), široká, čierna a vlhká, ktoré sa mohli stať ich (védska Prthivī „široká“, slovanská Mokoš „vlhká“). Mená mnohých možno odvodiť z praindoeurópskeho *dhéĝhōm „zem“: okrem Deméter sem patrí chetitská annas daganzipas, lotyšská Zemes Māte, litovská Žemynė, grécka (pôvodne trácka) Semelé a germánska Jörð. A hoci sa *Dhéĝhōm mātēr tradične spája s plodnosťou, rovnako zásadná sa zdá jej záhrobná funkcia. 

Pochovanie sa často vnímalo ako „návrat k matke Zemi“, čo je sentiment reflektovaný védskymi veršami pohrebných rituálov – zem objíma nebohého „ako matka syna“. Mnohé starogrécke i rímske náhrobné nápisy dokonca spomínajú zem/„matku zem“ na spôsob podzemného božstva s mocou nad mŕtvymi. Lotyšská Zemes Māte okrem vlády nad plodnosťou vládla i mŕtvym – má „kľúčik od hrobu“, čaká na a prijíma umierajúceho človeka, a prijíma do náruče a niekedy kolembá; podobne tak pruská Žemynėlė, ako aj „Matka vlhká zem“ (Mať syraja zemľa) personifikácia zeme z ruského folklóru a zrejme dedička Mokoš.

V germánskej mytológii vybraní ľudia namiesto Helu smerujú do Valhally, aby hodovali s Ódinom, alebo do poľa Fólkvangr, ktorému panuje Freya čiže „pani“ (zrejme ide o titul). táto významná bohyňa vyniká v mágii, predovšetkým tej šamanistickej a vykazuje viaceré indície, ktoré dovoľujú odvodzovať jej pôvod (aspoň čiastočne) od praindoeurópskej *Dhéĝhōm [4]: jednou z jej funkcií je prinášanie plodnosti a úrody, pričom ide o dcéru Njörðra, ktorého meno predstavuje mužskú variáciu mena Nerthus – takto sa označovala významná bohyňa raných Germánov, ktorú Tacitus počas 1. storočia n. l. stotožňuje s Matkou Zem. Manželom Freye je Ód (Óðr), ktorý sa na základe mena a motívov považuje za zdvojenie Ódina – ten v severskom panteóne prebral funkciu nebeského boha (pripomeňme starodávne párovanie božstiev zeme a oblohy). Vzhľadom na zhodné vlastnosti navyše panuje medzi bádateľmi zhoda, že manželka Ódina Frigg je len duplikáciou Freye.

Ako vidíme, širší pohľad do indoeurópskeho priestoru naznačuje ustálenú asociáciu ženského  božstva zeme so smrťou a záhrobím. Táto skutočnosť neprekvapí, ak uvážime, že kým neolitickí Európania nakladali s nebohými väčšinou tak, že po nich nezostali žiadne hroby a kostrové pozostatky, u najstarších Indoeurópanov bola inhumácia pravidlom, v niektorých kultúrach (kultúra so šnúrovou keramikou) prísne a univerzálne dodržovaným.

Morena a Nyja

Predpokladaná praindoeurópska bohyňa zeme, úrody a zároveň smrti/záhrobia, pomáha lepšie porozumieť niektorým postavám slovanského folklóru. Jednou z nich je Nya/Nyja, ktorú spomínajú v 15. storočí poľskí autori Cosmin, Parkoszowic a Długosz, a ktorá sa niekedy považuje za slovanskú bohyňu smrti. Jej meno možno v súlade s touto interpretáciou odvodiť z praslovanského *nyti „vädnúť, umierať, hynúť“ (a nepriamo z praslovanského *nawь „mrtvola, nebohý“). 

Odborník na slovanské náboženstvo a folklór Stamatis Zochios po kritickom zhodnotení prameňov upozornil, že Nyja sa v tých najstarších „neprezentuje ako božstvo smrti, a už vôbec nie ako vládkyňa podsvetia, ale sa spája s časom Turíc.“ Pri analýze jazykovo príbuzných folklórnych festivalov z tohto obdobia roka si však všimol opakujúce sa záhrobné súvislosti, okrem iného zvyk obetovať jedlo a pitie mŕtvym. „Všetky tieto predkresťanské obrady, ktoré existovali pod rôznymi podobami i v západoslovanských krajinách, sa odohrávali počas kresťanských Turíc a neboli spojené iba s oslavou/pamiatkou mŕtvych... ale aj so znovuzrodením prírody a plodnosti,“ píše. „Vzhľadom na tieto okolnosti, Nyja skutočne mohla byť božstvom smrti, spájaným so sviatkami plodnosti a smrti.“

Za bohyňu smrti sa bádateľmi 19. storočia považovala aj Morena, Morana, Marzana, Marena alebo Mara – v novšom kritickom bádaní (ako aj našom článku Jana Kordu) sa ale skôr považuje za démonickú či bosorácku bytosť. Morena je najlepšie známa ako označenie slamenej figuríny, ktorá sa topí alebo páli na prelome zimy a jari. Figuríne sa miestami hovorí taktiež Smrť alebo Smrtka, čo je príhodné, nakoľko meno Morena vychádza z praindoeurópskeho koreňa *mer- „zomrieť“. V prameňoch sa spomína od 15. storočia (poľské kroniky) ako ekvivalent rímskej bohyne úrody Ceres. Stamatis Zochios po zhodnotení dostupných prameňov dospel k záveru, že Morena sa síce spája so smrťou, ale ešte výraznejšie práve so znovuzrodením prírody a poľnohospodárstvom. „Mohla sa považovať predovšetkým za bohyňu úrody a nie bohyňu smrti,“ konštatuje.

Ak však na Morenu pozrieme v širšej perspektíve, táto námietka stráca opodstatnenie, pretože oba doložené aspekty, plodnosť/úroda a smrť/záhrobie, sú v indoeurópskej mytológii navzájom neodmysliteľne spojené. Morena a Nyja (ak vôbec ide o dve odlišné bytosti [5]) tak môžu predstavovať ďalšie dedičky praindoeurópskej *Dhéĝhōm mātēr. 

Démonické/bosorácke asociácie Morany nie sú medzi indoeurópskymi bohyňami typu zem/úroda + smrť/záhrobie neslýchané – ako sme videli, predstavujú typickú vlastnosť Freye. V prípade Moreny môžu naznačovať, že táto bytosť nebola len jednoduchou pokračovateľkou *Dhéĝhōm mātēr, ale nesie taktiež tradície a azda i meno odvodené od ženských démonických bytostí (praindoeurópsky *moreh₂): v praslovančine sa im hovorilo *mora, v pragermánčine *marǭ (starohornonemecká mara). Výrazy nočná mora i nightmare tak pôvodne označovali nočnú démonickú návštevníčku a až druhotne zlý sen. 

[reklama]

Morrígan

Na záver spomeňme keltskú (troj)bohyňu vojny, smrti a osudu Morrígan (Morrígu, Mórrígu), doloženú z Írska a Walesu. V historických prameňoch sa výraz Morrígan používa ako všeobecné označenie bohýň vojny, často opisovaných na spôsob čarodejníc, prípadne ako označenie bohýň Anu/Anann/Anand (matka bohov), Badb (bohyňa bitiek) a Mácha (konská bohyňa). Zdá sa, že základným rámcom vo vývoji Morrígan bola dobre známa trojica indoeurópskych bohýň osudu. Typické asociácie so smrťou a plodnosťou, magické vlastnosti, ako aj označenie Anu za matku bohov, naznačujú, že ho mohli doplniť tradície vychádzajúce z *Dhéĝhōm. Dôležitou indíciou je meno, ktoré neznamená „veľká kráľovná“, ako sa niekedy uvádza, ale doslovne „kráľovná smrti“ (z praindoeurópskych tvarov *mer- „zomrieť“ a *h₃régnih₂ „kráľovná“) - ideálne epiteton vládkyne záhrobia.

Je možné, že uctievanie pokračovateliek *Dhéĝhōm mātēr sa nevytratilo ani dlho po christianizácii Európy. Historik Carlo Ginzburg zozbieral početné stredoveké a novoveké správy o tajných ženských slávnostiach, ktorých motívom boli materské bohyne späté so zemou a svetom mŕtvych. Ústredné bohyne známe pod menami Holda, Perchta či Herodiada pozývali vybrané osoby na svoje nočné slávnosti, kde ich zasväcovali do magických znalostí a kde sa títo vyvolení stretávali s duchmi a mŕtvymi, obklopujúcimi bohyňu. Priebeh týchto nočných extatických stretnutí niesol znaky oslavy plodnosti, pričom zrejme nechýbali ani sexuálne motívy. Dobovými kresťanskými autormi sa interpretovali ako čarodejnícke sabaty, no pri pohľade do minulosti sú na nerozoznanie od toho, čo by sme očakávali od mysterijného kultu božstiev na spôsob Deméter-Pezrefony či Moreny.

-

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

Ak sa vám tento článok páčil a radi by ste vedeli včas i o dalších, sledujte nás na Facebooku, na Instagrame, na Twitteri alebo prostredníctvom newsletteru.

-

Za odborný dozor, cenné pripomienky a konzultácie autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD. a archeológovi Pavlovi Jelínkovi PhD.

Poznámky

1 Jeho význam stúpol až potom, ako bol počas 5./6. storočia pred n. l. stotožnený s Ploutónom, agrárnym bohom hojnosti, ktorého meno znamená doslovne „bohatstvo“.

2 Je neisté, čo sa vlastne táto tradícia, zaznamenaná v krátkom citáte Pindara Platónom snaží povedať. Obvykle sa interpretuje ako návrat do života. Fakt, že starí Gréci verili aj na iný, veľmi starobylý indoeurópsky typ záhrobia, ktorým bol destináciou vyvolených slnečný ostrov, môže ale indikovať narážku na túto predstavu. 

3 Čo by vôbec nebolo prekvapujúce, nakoľko starogrécke náboženstvo bolo predovšetkým v prvej polovici 1. tisícročia pred n. l. všetko iné, len nie monolit, a správnejšie by bolo používať plurál a hovoriť o „náboženstvách starých Grékov“.

4 Čo je zaujímavé, Freya je tak ako Persefona objektom únosov či pokusov o únosy a to zo strany démonických protivníkov germánskych bohov jötnarov/jotunov.

5 Długosz tvrdí, že Nyja mala chrám v poľskom Hnezdne, zatiaľ čo Stryjkowski tvrdí to isté o Marzane. Nyja tak môže predstavovať lokálne meno Moreny.

Literatúra

Beekes, R.S.P., (2009), Etymological Dictionary of Greek, Brill, vol.2

Beťáková, M. E., Blažek, V. (2012): Encyklopedie baltské mytologie. Libri.

Burkert, W. (201): Griechische Religion der archaischen und klassischen Epoche (2. vydanie). Kohlhammer.

Cosmopoulos, M. B. (2015): Bronze Age Eleusis and the origins of the Eleusinian Mysteries-Cambridge University Press 

Devambes, P. a kol.(1977): Lexikon gréckej civilizácie. Tatran

Ginevra, R. (2019). Myths of non-functioning fertility deities in Hittite and Core Indo-European. In Dispersals and Diversification (pp. 106-129). Brill.

Ginevra, R. (2023). The Myth of Baldr’s Death and the Vedic Wounded Sun: The Old Norse Theonyms Nanna Neps-dóttir (‘Maiden Sky’s-Daughter’) and Hǫðr (‘Darkness’) in Germanic and Indo-European Perspective. In Castalia: Studies in Indo-European Linguistics, Mythology, and Poetics (pp. 80-105). Brill.

Ginzburg, C. (2003): Nočni přiběh. Vyšehrad.

Hard, R. (2003): Handbook of Greek Mythology. Routledge

Kerényi, K. (1996): Mytologie Řeků I. OIKOYMENH.

Kloft, H. (2019): Mysterienkulte der Antike. (5. aktualizované vydanie) C.H.Beck. 

Koch. J. T. (ed. 2006): Celtic Culture: A Historical Encyclopedia. ABC-CLIO.

Larson, J. (2007). Ancient Greek cults: a guide. Routledge.

Matasovic, R. (2008). Etymological dictionary of proto-Celtic. In Etymological Dictionary of Proto-Celtic. Brill.

Matasović, R. (2018) A reader in comparative Indo-European Religion. University of Zagreb.

Roberts, E. M. (2020). Underworld gods in ancient Greek religion: death and reciprocity. Routledge.

Simek, R. (2006): Lexikon der germanischen Mythologie 3., völlig überarbeitete Auflage. Kröner.

Toner, G. a kol. (eds, 2019): “rígan, rígain”, in eDIL: Electronic Dictionary of the Irish Language https://dil.ie/32588

Wachter, R. (2007). Persephone, the threshing maiden. Die Sprache, 47(2), 163. 

West, M.L., (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford: Oxford University Press.

Zochios, S. (2019): Slavic deities of death: looking for a needle in the haystack», Religion and mythology of the pagan Slavs, Lisieux: Lingua, p. 69-98.

Zuntz, G. (1971). Persephone: Three Essays on Religion and Thought in Magna Graecia. Clarendon Press.

Internetové odkazy

https://www.maryjones.us/jce/morrigan.html