Démonický Veles, brat Rudru a Odina? Čo (ne)vieme o záhadnom slovanskom božstve

Dušan Valent, 2021-06-16 04:46:00

Veles (alternatívne Volos) sa niekedy považuje za vládcu slovanského záhrobia, boha mágie, či dokonca za úhlavného nepriateľa Perúna. Podľa iných bádateľov vieme o Velesovi jedine to, že bol bohom dobytka. A dokonca sa vyskytli názory, podľa ktorých nešlo o pôvodného slovanského boha, ale len o neskorú „zľudovenú verziu“ Sv. Blažeja.
Projekt Ľudia, mýty & dejiny sa v spolupráci s výskumníkmi zo Slovenska a zahraničia snaží rozširovať povedomie o najstarších dejinách a tradíciách Európy a viesť ku kritickému mysleniu. Aj symbolickým príspevkom nám pomôžete prinášať kvalitný obsah aj naďalej.


Prihlásiť sa do svojho konta

Čo vieme o Velesovi naozaj? A akú mieru istoty môžeme mať ohľadom jeho vlastností, podložených len viac či menej vágnymi indíciami? 

 

Čo vieme s istotou

Niektorí bádatelia navrhli, že Veles vychádza z patróna dobytka Sv. Blažeja. Kult tohto byzantského svätca sa v ranom stredoveku rozšíril po celej Európe. „Poznáme mnoho prípadov, keď kresťanskí svätci zastúpili pôvodné archaické božstvo v christianizovanej kultúre, ale nepoznáme prípad, keď by sa kresťanský svätec priamo stal pohanským bohom,“ namieta popredný odborník na predkresťanské náboženstvo Slovanov Michal Téra.

 

Velesa môžeme s istotou považovať za všeslovanské božstvo. Hoci je najlepšie doložený u východných Slovanov, niekoľko dokladov pochádza aj od západných Slovanov - u južných Slovanov jeho niekdajší kult pre zmenu potvrdzuje niekoľko miestnych názvov. 

 

Jediné explicitné zmienky o povahe Velesa z „pohanských čias“ pochádzajú zo zmlúv medzi Kyjevskou Rusou a Byzanciou (10. storočie ju). Jednoznačne z nich vyplýva, že išlo o božstvo dobytka, patriace medzi najvýznamnejších slovanských bohov. V zmluve z r. 907 sa napr. píše: „(Oleg) i muži jeho podľa ruského zákona prisahali na svoju zbraň i na Perúna, boha svojho, i Volosa, boha dobytka, a potvrdili mier.“ 

 

[reklama]

 

Indície vo folklóre a písomných prameňoch

Boh „iného náboženstva“?

Spôsob, akým sa v tejto zmluve prisahá na Perúna i Velesa podľa slavistu Martina Pukanca naznačuje, že zatiaľ čo ústredným božstvom viery vojenskej družiny bol Perún, ústredným božstvom viery iných Rusov bol Veles. Zmluva z roku 971 to formuluje ešte explicitnejšie: „nech sme prekliati od Boha, v ktorého veríme, v Perúna i vo Volosa, boha dobytka“. 

 

„Dozvedáme sa,“ píše Martin Pukanec, „že Rusi verili v Boha, v Perúna a vo Volosa, v troch významných bohov svojej doby: kresťania v židovsko-kresťanského Boha, vládca s vojenskou družinou, ako vyplýva zo zmluvy k roku 907, v Perúna a ďalší Rusi vo Volosa. Vďaka takejto formulácii prisahali všetci Rusi.“ Táto interpretácia vysvetľuje, prečo Velesov idol chýbal vo Vladimírovom panteone v Kyjeve – Veles nebol božstvom bojových družín, ale zrejme prostého ľudu.

 

Boh hospodárstva

Význam epitetu boh skotu v zmluvách medzi Kyjevskou Rusou a Byzanciou možno podľa Pukanca vnímať aj prenesene, vo význame „boh hospodárskej schopnosti“. Podporuje to skutočnosť, že v ruskom prostredí bolo zvykom posvätiť sv. Blažejovi prvú useknutú hrsť obilia, ktorá sa nazýva fúzom Vlasijovym – pričom postava sv. Blažeja (rus. Vlasija) v ľudovej kultúre podľa všetkého prevzala viaceré pôvodné atribúty Velesa. Spojitosť s hospodárstvom potvrdzuje zvyk zviazať toto prvé obilie uzlom, ktorého označenie doslovne znamená „zaviazať bradu Volosovi“.

 

Mágia a poézia

Na možnú súvislosť Velesa s poéziou a mágiou ukazuje niekoľko nepriamych indícií. V Slove o pluku Igorovom (12. storočie) sa „čarodejný Bojan“ označuje za „vnuka Velesovho“. Bojan vystupuje ako veštec a poet (pamäťový špecialista) a zároveň pripomína šamana: pri tvorbe piesní sa jeho myseľ rozteká po lese a nadobúda podoby vlka alebo orla. 

 

Podobné premeny vykazuje z ruských bylín známy Volch Vseslavjevič, ako aj staroruskí mágovia a veštci volchvovia: v kronike Rozprávanie o dávnych časoch (12. storočie) volchv pri čarovaní „na šamanský spôsob“ ležal vo svojom dome stuhnutý a „hádzal ním bes“. Na základe týchto informácií sa zdá, že aj Bojan bol volchv a jeho označenie „věščij“ mohlo byť len alternatívnym označením volchva. Veles, podľa všetkého Bojanov patrón, teda mohol byť patrónom volchvov vo všeobecnosti, a tým pádom úzko spojený s mágiou. 

 

Umelecká predstava volchva. (Autor: Dušan Božić)

 

Les a lov

Kronika Polska, Litewska, Żmódzka i wszystkej Rusi (1582) kronikára Mateja Stryjkowského považuje Velesa okrem boha dobytka aj za boha lesov. Asociáciu s lesom evokuje taktiež Svätý Mikuláš, ďalší svätec, ktorý podľa všetkého prevzal prvky Velesa a v ruskom folklóre sa vnímal ako vládca dobytka, ale aj lesa a lesnej zveri.

 

A záhrobie

Veles sa často spája so záhrobím a dokonca považuje za vládcu slovanského podsvetia. V prameňoch nachádzame iba nepriame dôkazy, predovšetkým ľudové stotožnenie Velesa s diablom, aké dokladajú staré české frazeologizmy.: „ký čert aneb ký veles aneb ký zmek tě proti mne zbudil?, o nechme již těch hříchuov u velesa“. Alebo rozprávanie o mužovi, ktorý si praje, aby sa jeho zlá žena premenila na divú hus a niekam „za more k velesu zaletela“. Podľa niektorých interpretácií muž len poeticky vyjadril prianie, aby jeho žena zomrela. Na druhej strane, možno namietnuť, že spojenie Velesa s čertom nevyžaduje záhrobné asociácie. Postačilo, aby sa Veles vnímal ako rohaté božstvo (čo by u boha dobytka neprekvapilo), pričom až stotožnenie s čertom mohlo viesť k spájaniu so záhrobím, a nie naopak. 

 

Indície vyplývajúce z etymológie

Základom výskumu akéhokoľvek archaického božstva musia byť písomné pramene z pohanských čias až v druhom rade neskoršie folklórne tradície. Kým pri písomných prameňoch bádanie sťažuje ich útržkovitosť, pri údajoch o neskorších ľudových tradíciách čelíme skresľujúcej perspektíve kresťanských autorov, neistým interpretáciám a otáznemu veku (je predmetná tradícia novovekou invenciou, alebo reliktom z dávnoveku?). Preto je dôležité porovnať náznaky vyplývajúce z týchto dvoch zdrojov poznania s nezávislými zdrojmi poznania, a to s etymológiou a komparatistikou.

 

Velesovo meno sa najčastejšie odvodzuje z indoeurópskeho koreňa *ṷel- so širokou paletou možných významov. Medzi najistejšie významy patria: uzavrieť, skryť; otáčať; vidieť. Tretí z uvedených významov je základom výrazov ako fili [1]  (staroírski básnici a učenci spájaní s mágiou) alebo Veleda (mýtická germánska veštkyňa). Niektorí výskumníci navrhli viaceré ďalšie významy: zomrieť, tráva, lúka, chcieť, trhať, zabiť, okradnúť, luh, vlasy, vlna, les, oklamať, a niektoré z nich spojili s Velesom a jeho vlastnosťami. Problém je, že chýba dostatočne detailný jazykovedný výskum, ktorý by takéto závery podporil.

 

Čo to znamená? Etymológia sa často považuje za najsilnejší argument spájajúci Velesa so svetom mŕtvych. Výskumníci ako Ivanov a Toporov túto asociáciu vysvetľujú existenciou prapôvodnej indoeurópskej predstavy záhrobia ako pastviny dobytka, čo je koncept, ktorý nachádzame vo védskej aj chetitskej tradícii. Viacerí iní výskumníci však nesúhlasia. Môžeme len konštatovať, etymológia Velesovho mena podporuje jeho magicko-poetické asociácie, zatiaľ čo súvislosť so záhrobím a pastvinami je možná, ale nateraz neistá. 

 

Pozrime teraz, či niektoré z historických respektíve jazykovedných indícií, ktoré máme k dispozícii, podporia zistenia porovnávacej mytológie.

 

Indície vyplývajúce z porovnávacej mytológie

Velnias

V rámci indoeurópskej jazykovej rodiny majú k Slovanom najbližšie Balti. Podľa očakávaní, u Lotyšov a Litovcov nachádzame „boha dobytka“ s podobným, a možno jazykovo príbuzným menom Velnias (var. Velns, Velinas). Nakoľko Balti konvertovali na kresťanstvo oveľa neskôr než Slovania, máme o ňom oveľa viac informácií než o Velesovi. 

 

Zdá sa, že tak ako Veles u Slovanov, aj Velnias bol jedným z najdôležitejších božstiev Baltov, považoval sa za boha dobytka, garanta zmlúv, v ľudovej kultúre bol neskôr stotožnený s čertom. Podľa všetkého sa považoval za boha mŕtvych (jeho meno vychádza z vėlė̃- „duša mŕtveho“, pričom žil v bažine, ktorá sa považovala za bránu do podsvetia), ako aj za boha lovcov, bohatstva a mágie (Velnias mal kúzelnú flautu a „šamanskú“ schopnosť premieňať sa na zvieratá). Uvedené vlastnosti Velniasa nepriamo podporujú náznaky tých istých vlastností u jeho potenciálneho „súrodenca“ Velesa.

 

Velnias však vykazuje taktiež prvky, ktoré sa u Velesa nezachovali: správa sa ako trickster, bojí sa medveďa, je protivníkom boha hromu Perkunasa, ale má rád hudbu, hudobníkov a pastierov. Taktiež vieme viac o jeho vzhľade: zjavuje sa ako starý muž alebo človek s telesnými vadami (má hrb, kríva, má jedno oko). Podľa niektorých tradícií má rohy a kravský chvost. Zároveň sa spája s poznaním (niekedy sa označuje za mimoriadne múdreho či „vševedúceho“), so smrťou obesením, a s družinou mŕtvych bojovníkov. 

 

Afsati

Ďalším nápadne podobným indoeurópskym bohom dobytka je boh iránskych Osetov Afsati. Považuje sa za majiteľa rozsiahlych stád, do ktorých však patrí aj divá zver. Je považovaný aj za boha lovu, na ktorý možno vyraziť len s jeho súhlasom. Je jednooký, premieňa sa na zvieratá a má kúzelnú flautu, ktorá potvrdzuje jeho vzťah s mágiou a hudbou. 

 

Ďalšie božstvá „Odinovho typu“

Hermes sprevádzajúci duše zosnulých na maľbe Adolfa H. Hirschla.

Viaceré vlastnosti Velniasa a Afsatiho pozornému čitateľovi nepochybne pripomenuli Odina. Jednookosť, šamanské premeny do zvieracej podoby a v prípade Velniasa aj asociácia s bojovou družinou, hudbou, poznaním a záhrobím. V nedávnom článku o pôvode a vývoji Odina sme spomínali, že v mnohých indoeurópskych náboženstvách nachádzame božstvá stojace „medzi cudzím a vlastným“ ako severský Odin, védsky Rudra [2] , grécky Hermes, rímsky Merkúr, grécky Apolón [3]  ale aj Velnias, Afsati... a Veles. 

 

Odin bol okrem iného bohom mŕtvch bojovníkov (nie však typickým „vládcom podsvetia“), poézie a mágie (po nociach sa túlal v zvieracej podobe, zatiaľčo jeho telo nehybne leží, čím evokuje Bojana, Velesovho „vnuka“), čím evokuje viaceré naznačené, ale neisté vlastnosti Velesa. Nápadné korešpondencie s Velesom vykazuje aj Hermes, primárne boh pastvín a stád, ale taktiež sprievodca duší zosnulých s rysmi čarodejníka. A tiež Rudra, zobrazovaný v podobe býka (čo platilo pre Velniasa a azda aj Velesa) a predstavujúci boha smrti, lovca, „pána zvierat“, či „pána dobytka“. 

 

Súbor týchto a ďalších opakujúcich sa tradícií naprieč tisíckami rokov a kilometrov naznačuje, že spoločné črty božstiev „Odinovho typu“ môžu vychádzať z praindoeurópskeho prototypu boha, ktorému nevieme zrekonštruovať meno, len vlastnosti: súvislosť so smrťou a záhrobím, bojovými družinami [4], pastiermi a dobytkom, lovom a lesnou zverou, ale zároveň s hudbou, mágiou, poéziou, poznaním, schopnosťou liečiť [5] a prívetivosťou prinajmenšom k vybraným skupinám obyvateľstva. V súvislosti s božstvami tohto typu sa často vyskytujú taktiež magické predmety, charakteristické pokrývky hlavy, motív neustáleho putovania a niekedy funkcia klamárskeho podvodníka či trickstera [6] . 

 

Ako nám ponorenie do indoeurópskej porovnávacej mytológie pomôže s Velesom? Predovšetkým podporuje viaceré inak neisté indície, ako je Velesova možná súvislosť s mágiou, lesom a lovom, alebo uctievanie obmedzené na určitú časť obyvateľstva. Martin Pukanec na základe korešpondencií s Rudrom, ktorý bol asurom, čiže démonickým bohom, ako aj možnej etymologickej súvislosti oboch božstiev, dokonca konštatuje, že Veles bol „démonickým božstvom, najskôr vládcom démonických božstiev.“ 

 

Tak čo naozaj vieme o Velesovi?

Mnohé tvrdenia o povahe a funkcii Velesa, s istotou predkladané v literatúre, v skutočnosti stoja na otáznych alebo neistých indíciách. Napriek náznakom, že Veles v predstavách dávnych Slovanov súvisel so smrťou a záhrobím, v skutočnosti nevieme, akým spôsobom. Závery na základe neistých etymológií nám skrátka pripadajú príliš málo podložené. „Nie sme v pozícii, aby sme Velesa považovali za vládcu podsvetia, ako sa veľmi často a priveľmi ochotne spomína v súčasnej literatúre,“ píše religionista Stamatis Zochios. Indície vyplývajúce z komparatívnej mytológie podľa nášho názoru nasvedčujú skôr funkcii podobnej sprievodcovi mŕtvych. Inými slovami, Velesova záhrobná funkcia mala podľa nášho názoru oveľa bližšie k Hermovi než Hádovi.

 

Na druhej strane, je úplne oprávnené považovať Velesa za významného slovanského boha, a to konkrétne za boha dobytka. Vzťah k mágii, hudbe a poézii, ako aj lesu a lovu, vágne naznačený v písomných prameňoch, podporujú ako etymologické dôkazy (istejšie než tie, ktorými sa obhajuje jeho „záhrobná“ funkcia), tak indície z porovnávacej mytológie, takže je tento vzťah veľmi pravdepodobný. Možná súvislosť s hospodárstvom a bohatstvom zostáva neistá. Na základe poznatkov o Velniasovi sa však zdá, že by mohlo ísť o charakteristicky baltoslovanskú líniu v širšej spleti indoeurópskych tradícií o božstvách „Odinovho typu“.

 

-

 

Ak oceňujete našu prácu, prosíme, podporte fungovanie projektu na Patreone. Aj symbolický príspevok pomôže.

 

-

 

Za konzultácie, odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje historickej jazykovedkyni Barbore Machajdíkovej PhD.

 

Poznámky

1 Z prakeltského *welīs  „veštec, poet“

2 V minulosti sa Veles často spájal s védskym Varunom. A to predovšetkým na základe vplyvnej „trojfunkčnej hypotézy“ G. Dumézila, od ktorej sa posledných dekádach čoraz viac upúšťa.

3 Ktorý pôvodne nebol božstvom slnka. Apolón v sebe spája zmes indoeurópskych aj neindoeurópskych tradícií, pričom tie indoeurópske ho spájajú predovšetkým s Rudrom, ktorý bol taktiež lukostrelcom schopným liečiť a roznášať choroby.

4 Spájané s Odinom, Velniasom a Rudrom. S družinami mladých mužov, hľadajúcimi novú vlasť sa zase spája Apolón.

5 Doložená u Rudru, Apolóna aj Odina.

6 Doložená u Velniasa, Herma, pričom je možné, že trickster par excellence, Loki, bol len hypostázou Odina.

 

Literatúra

Běťáková, M. & Blažek, V. (2012) Encyklopedie baltské mytologie. Libri.

Jakobson, R. (1985): Selected Writings: Volume VII. Contributions to Comparative Mythology. Walter de Gruyter.

Profantová, N., Profant, M. (2000): Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Libri.

Mallory J. P. &  Adams D. Q. (2006): The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford University Press.

Pukanec, M. 2013:  Etymologický nákres slovanského sveta bohov a démonov (náboženstva a morálky Slovanov). Univerzita Konštantina Filozofa v Nitre

Simek, R. (2015) Religion und Mythologie der Germanen. (2. vydanie). Theiss.

Šebetovská, M. (2017): Veles, slovanské božstvo v komparativní perspektivě. (Diplomová práca) Uninerzita Karlova. 

Téra, M. (2009): Perun - bůh hromovládce. Pavel Mervart.

West, M. L. (2007): Indo-European Poetry and Myth. Oxford University Press.

Wodtko, D. S. a kol. (2008): Nomina im Indogermanischen Lexikon. Universitätsverlag Winter.

Zochios, S. (2019) : Slavic deities of death. Looking for a needle in the haystack. In: Dynda, J. a kol.: New researches on the religion and mythology of the Pagan Slavs. Lingva.


Odporúčané články:
Komentáre:
Vyhľadávanie

Odoberanie noviniek

Partneri