Jiří Dynda je autorem překladů pramenů ke slovanskému pohanství a několika studií zaměřených na slovanskou mytologii z komparativní perspektivy, kromě toho je také pracovníkem Slovanského ústavu Akademie věd ČR. Ve druhé části našeho rozhovoru se zaměříme na proces překládání středověkých textů o pohanství.
Jiří Dynda je autorem překladů pramenů ke slovanskému pohanství a několika studií zaměřených na slovanskou mytologii z komparativní perspektivy, kromě toho je také pracovníkem Slovanského ústavu Akademie věd ČR. Přijal naši nabídku rozhovoru a my se jej zeptali na několik otázek z jeho oboru.
Koledování dnes vnímáme jako svého druhu dětskou hru: skupina mladých chlapců se dvakrát do roka vydává po domech a snaží se vybrat buď peníze na charitu či získat plné tašky sladkostí a vajíček. Ve skutečnosti však jde o starobylý zvyk, sahající svým původem hluboko do předkřesťanských časů, který úzce souvisí s vírou v návrat zemřelých o našich nejdůležitějších svátcích – Vánocích.
Takzvané staré pověsti české mohou skrývat překvapivé mytologické motivy. Jednou z nich je i vyprávění o dívčí válce.
Dívčí válka patří do cyklu pověstí, které máme neodmyslitelně spojeny s naší národní identitou. Odkud se ale vyprávění o válce mezi muži a ženami vzalo?
Jednou z vecí, ktorá nás odlišuje od našich prapredkov je, že praveké kultúry nepoznali písmo. Gramotnosť vedie k úplne inému zaobchádzaniu s informáciami – ich šíreniu v priestore a zachovaniu v čase. Pravekí ľudia tento problém riešili napr. aj pomocou tzv. pamäťových špecialistov, alebo zdieľaním symbolov a znakov so všeobecne platným a zrozumiteľným alebo naopak špecificky diskriminujúcim významom (významom známym užšiemu okruhu osôb). V súčasnosti pozná dopravné značky takmer každý – aj nevodiči. Rovnako rozumieme ikonám na displejoch alebo emoji.
Kráva zaujímala v indoevropské kultuře speciální místo. Stáda hovězího dobytka byla měřítkem bohatství, a tak i symbolem statutu svého vlastníka, jeho moci a vlivu. V tomto článku se však podíváme na krávu ve smyslu samice skotu [1], která měla výrazně mateřské konotace a jako taková byla přirovnávána k samotné Zemi, která nabízí svou širou náruč svým dětem – lidstvu neboli pozemšťanům.
Mezi známějšími slovanskými božstvy je Simargl asi tím nejzáhadnějším. Nedostatek informací ponechává badatelům pouze etymologické spekulace. Tento bůh je pro nás totiž jen holé jméno zmíněné v Pověsti dávných let a Kázání jakéhosi milovníka Krista.
Dobrotivý a múdry „otec“ biblického Boha Otca v nebiblických prameňoch doby bronzovej a doby železnej.
Čelenky patria v staršej dobe bronzovej (2300/2200 – 1600 pred n. l.) medzi pomerne zriedkavé nálezy. Okrem hromadných nálezov ich nachádzame takmer výlučne v ženských hroboch [1]. Jeden z výnimočných exemplárov sa podarilo objaviť v moravskej obci Pravčice.
Můžu se to zdát zvláštní, ale vlk patří k těm zvířatům, která mají, alespoň v indoevropském kontextu, své místo ve svatební symbolice.
Co vůbec znamená žít „po vlčím způsobu“? Pro mnoho indoevropských národů byla odpověď na tuto otázku nejspíše jasná: loupit, útočit ze zálohy, ukrývat se a znásilňovat. Tedy žít způsobem, který je nevhodný pro řádného člena komunity, tím méně pro odvážného a čestného válečníka.
Mytológia starých severanov bola zrejme zásadne odlišná od mytológie ich predkov, ktorí žili len o niekoľko storočí skôr.
V našich představách byl svět předkřesťanských Slovanů plný magie. Představujeme si že každodenní činnost byla spojena se zaklínadly, požehnáními, kletbami a věštěním – pohané dávných časů žili v okouzleném světě, kde potkávali magii na každém kroku. Takový pohled nemusí být zcela mylný, ale je s ním spojena závažná otázka: je v případě různých praktik, které dnes nazýváme „magií“, opravdu na místě mluvit o magii? A je na místě chápat provozovatele „magie“ jako náboženskou elitu ve slovanské společnosti?
V Archeologickom múzeu SNM v Bratislave sa nachádza zvláštny predmet pochádzajúci z čias Rímskej ríše. Ide o tzv. magickú gemu, teda opracovaný drahý kameň pokrytý záhadnými symbolmi a nápismi.
Veles (alternatívne Volos) sa niekedy považuje za vládcu slovanského záhrobia, boha mágie, či dokonca za úhlavného nepriateľa Perúna. Podľa iných bádateľov vieme o Velesovi jedine to, že bol bohom dobytka. A dokonca sa vyskytli názory, podľa ktorých nešlo o pôvodného slovanského boha, ale len o neskorú „zľudovenú verziu“ Sv. Blažeja.
V tomto článku prozkoumáme motiv prvotní androgynity – jednoty mužského a ženského, čímž navážeme na předchozí článek o indoevropském *Jemovi „Dvojčeti“ a jeho vztahu k postavě Kosmického obra – prvotní bytosti, z jejíhož těla vznikají jednotlivé složky světa. Také konečně představíme běloruský lidový příběh o knížeti Bájovi, který může být *Jemovým dědicem a který je doprovázen dvěma psi, což je důležitý motiv odkazující na jeho podsvětní charakter. Nakonec se podíváme na motiv „obkroužení světa“, prvotního vyznačení hranic lidského světa, a na jeho možnou souvislost s *Jemovými činy.
Rôzne indície naznačujú, že staroseverský Týr pôvodne zastával významnejšiu funkciu, než mu pripisujú islandské pramene z neskorého stredoveku. Avšak akú významnú?
Rozprávka o Šípkovej Ruženke vychádza zo stredovekých príbehov, ktoré rozhodne neboli vhodné pre deti: princ totiž princeznú v spánku prakticky znásilnil. Odkiaľ však pochádzajú tieto stredoveké predlohy?
Pred starou budovou Slovenského Národného Divadla stojí fontána. Pochádza z roku 1888. Ako dieťa som obdivoval rakov a korytnačky a ďalšie vodné zvieratá, ktoré ju zdobia. Na vrchole je bronzová socha orla a na nej chlapček s lampou – ide o Dia v podobe orla ako unáša Ganyméda. Bratislavčania však o nej majú inú povesť. Spomínam si, že otec mi ju rozprával, aj keď som si ju už nepamätal a dohľadal si ju až neskôr. Orol a chlapec mali zachrániť kedysi mesto.
V indoevropských mytologiích nalezneme rozvinuté mýty, i pouhé sporé a záhadné zmínky, o jedné zajímavé postavě, která stojí mezi lidským a božským, a jejíž rekonstruované praindoevropské jméno zní *Jemos „Dvojče“. K dědicům této postavy patří hinduistický bůh smrti Jama, perský mytický král Jima, římský Remus, germánský první člověk Tuisto a snad také lotyšský bůh úrody Jumis a severský Ymi, prapředek protivníků bohů.
Kto je Lilit? Milenka Satana a matka démonov, uchvatiteľka osamelých mladíkov, vrahyňa nemluvniat alebo divoká a nezávislá žena, ktorá sa odmietla podrobiť vôli muža aj Boha?
Vzácne nálezy zo Zohora a Dvorov nad Žitavou môžu predstavovať doklady slávností jari spred dvetisíc rokov.
U Indoeurópanov patrila obeta koňa k najvyšším náboženským praktikám, spájaným s kráľovskou mocou. Môže s ňou súvisieť pozoruhodný nález z Nitry?
Unikátny nález z doby bronzovej, objavený neďaleko Rimavskej Soboty, evokuje prestížne dievčenské hroby z Dánska.